Reklama

Trumpove personálne rošády

Počet zobrazení: 1330

Výmeny vo vláde a najbližšom okolí spolupracovníkov D. Trumpa patria k udalostiam, na ktoré si médiá i politické kruhy v USA i vo svete už zvykli. Považujú sa takmer za črtu „trumpizmu“, ako sa niekedy označuje štýl politiky súčasného prezidenta USA.

O možnom odvolaní ministra zahraničných vecí R. Tillersona (za 14 mesiacov vlády D. Trumpa išlo už o štvrtú zmenu v kabinete) média špekulovali dlhší čas. Postoj samotného D. Trumpa bol zahmlievajúci a oficiálne nebol ani oznámený konkrétny dôvod odvolania. Len všeobecne sa uviedlo, že sú za tým „názorové rozdiely“.

Menovanie R. Tillersona bolo vlastne tiež experimentom „trumpizmu“. Minimálne od čias, keď sa USA stali po druhej svetovej vojne superveľmocou, nebol nijaký minister zahraničných vecí, ktorý by bol bez akejkoľvek praxe v politike (Senát, administratíva prezidenta, vláda, guvernér a pod.) alebo aspoň z pôsobenia v ozbrojených silách. K zvykom v USA však nepatrí ani to, aby na čele ministerstva stál kariérny diplomat s dlhodobou praxou. Posledným v tejto funkcii, ak nerátame tých, ktorí ju vykonávali z poverenia, bol L. Eagleburger – aj to len necelého pol roka od augusta 1992 do januára 1993. Ide teda o funkciu, v ktorej sa prednostne a dôsledne napĺňajú požiadavky vládnucich politických kruhov USA a o diplomacii sa uvažuje „až potom“.

O rozdieloch medzi D. Trumpom a R. Tillersonom sa hovorilo najmä v súvislosti s otázkami spojenými s odmietnutím Parížskej klimatickej dohody, vypovedaním dohody o jadrovom programe Iránu, či so zavedením ciel. Išlo aj o rokovania so Severnou Kóreou, ktoré D. Trump dlho vôbec nepripúšťal, ale nakoniec bez toho, aby o tom povedal svojmu ministrovi zahraničia, teatrálne zmenil svoj postoj.

Podľa niektorých zdrojov sa po počiatočných personálnych opatreniach R. Tillersona, ktoré podnikol voči viacerým kariérnym diplomatom, vytvorili veľmi dobré vzťahy ministerstva zahraničných vecí a ministerstva obrany. Táto konštelácia vraj bránila realizácii viacerých zámerov D. Trumpa na Blízkom východe.

Odvolanie R. Tillersona nebolo teda prekvapením a prekvapením nebola ani nominácia M. Pompea na jeho miesto; na čele CIA ho má nahradiť G. Haspelová. Išlo by o prvú ženu v tejto funkcii. V súvislosti s tým, že v roku 2002 mala na starosti tajnú väznicu CIA v Thajsku, kde zadržaných mučili, ju médiá (napr. Washington Post 16. marca, britský Sunday Times 18. marca a i.) označujú za „krvavú“ Ginu.

Ministra zahraničných vecí i šéfa CIA vo funkciách schvaľuje Senát USA. Pri tesnom pomere hlasov (51 : 49) stačí, aby dvaja republikáni (nie všetci s rozhodnutiami D. Trumpa vždy súhlasia) boli proti a najmä v prípade Haspelovej sa môže stať, že nebude schválená. Ide síce o veľmi malú pravdepodobnosť, ale republikáni už D. Trumpovi viackrát podkúrili.

Vzhľadom na to, že M. Pompeo je už vyše roka na čele CIA, je známy štýl jeho práce i komunikácie s prezidentom. Údajne si dáva záležať na tom, aby mu osobne predkladal takmer každý deň informácie zo služby. R. Tillerson bol u prezidenta natoľko izolovaný, že poprední diplomati pochybovali o tom, či sa ich materiály vôbec dostanú k prezidentovi.

V súvislosti s nomináciou M. Pompea (ktorý v republikánskej strane patrí k ultrakonzervatívnemu krídlu Tea party, považuje sa za stúpenca záujmov vojensko-priemyslového komplexu a zastáva názor, že Moskva zasahovala do volieb v USA) sa D. Trump vyjadril, že dúfa, že sa stane veľkým ministrom zahraničných vecí. Poznamenáme, že takého ministra USA nemali od čias H. Kissingera. Ten situáciu na Blízkom východe upokojoval, čo vzhľadom na svoj profil a názory M. Pompeo podľa väčšiny komentárov nebude schopný. Okrem toho sa jeho nominácia nepovažuje za šťastnú ani pre tlmenie rastúceho napätia vo vzťahoch medzi Moskvou a Washingtonom.

Pomerne nečakane a rýchlo došlo aj k ďalšej výmene – poradcu pre národnú bezpečnosť generála H. McMastera. Médiá už niekoľko dní písali o možnej výmene. McMaster 22. marca odstúpil z funkcie a nahradil ho J. Bolton, bývalý stály predstaviteľ USA v OSN, ktorý patrí k zástancom tvrdej línie v politike Washingtonu. Je to už tretia osoba, ktorá bude vykonávať túto funkciu v Trumpovom štábe.

Vnútropolitická pozícia D. Trumpa je ťažká a niet mu čo závidieť. Svedčí o tom aj obsah tohtoročného čísla 2 (March-April) časopisu National Interest, ktoré sa takmer celé venuje diskusii o tom, či vlastne existuje americký hlbinný štát (An american deep state?). Jeden z príspevkov sa priamo zaoberá vojnou D. Trumpa s týmto štátom.

Prezident naráža na niektoré problémy aj vo vnútri republikánskej strany. Naposledy to bolo po jeho útoku na zvláštneho vyšetrovateľa tzv. ruskej kauzy R. Muellera, pokus o odvolanie ktorého vraj môže spôsobiť vážnu politickú (až ústavnú) krízu. Republikánsky senátor L. Graham otvorene varoval prezidenta, že by to mohol byť začiatok jeho konca v úrade.

Možno uvažovať nad tým, či túto situáciu v mocenskej špičke Washingtonu spôsobuje len neštandardný prístup D. Trumpa k vykonávaniu funkcie, alebo sa za tým skrýva aj boj vo vládnucich kruhoch v podmienkach pretrvávajúcej krízy štátu. Príčina však môže spočívať aj v tom, že pokračujúci úpadok vplyvu USA vo svete vyostruje boj medzi silami, ktoré tomu chcú zabrániť, ale nevedia ako. Nešťastím súčasnosti je, že politické otrasy v Spojených štátoch negatívne pôsobia na celom svete a bránia riešeniu jeho skutočných problémov.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 11 – 12/2018

Priemer: 4.7 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama