Reklama

Trumpova prvá zahraničná cesta

Počet zobrazení: 2538

Začiatkom poslednej májovej dekády sa D. Trump vybral na svoju prvú zahraničnú cestu, ktorá mala päť zastávok. Začala sa v Saudskej Arábii, pokračovala v Izraeli a v Ríme, kde sa zúčastnil na audiencii u pápeža. Potom boli dve hlavné podujatia – účasť na samitoch NATO v Bruseli a G20 v talianskej Taormine.

Európski spojenci Washingtonu znovu pocítili, čo v skutočnosti znamená napĺňanie predvolebného hesla „Amerika first“. Symptomatické je vyjadrenie poradcu pre národnú bezpečnosť H. R. McMastera, že „uprednostňovanie amerických záujmov znamená posilňovanie spojenectiev a partnerstiev, ktoré nám pomáhajú rozšíriť náš vplyv a zvýšiť bezpečnosť Američanov“.

Zdá sa, že D. Trump chce udržiavať s Rijádom nadštandardné vzťahy. Je to zrejme podmienené jeho podnikateľskými kontaktmi so saudskými kruhmi z minulosti, pričom aj naďalej ide o veľké obchody, teraz najmä v zbrojnej oblasti. Uzavreli sa dohody o nákupe zbraní za 110 miliárd USD, na ktoré majú v nasledujúcich desiatich rokoch nadviazať zbrojné obchody za ďalších 350 miliárd dolárov.

Počas pobytu v Saudskej Arábii sa uskutočnil aj samit o problémoch terorizmu, na ktorom sa zúčastnili predstavitelia 55 štátov. D. Trump sa v tomto prípade vzdal svojej protimoslimskej rétoriky, lebo sa uvažuje o vytvorení organizácie na spôsob „blízkovýchodného NATO“, ktoré by malo byť schopné v prípade potreby  zhromaždiť 34 000 vojakov na podporu protiteroristických operácií v Sýrii a Iraku. Plány sú to pekné a v západných médiách hlavného prúdu silno rezonujú, ale reálna podoba tejto aktivity a jej efektívnosť sa ťažko predstavuje. V „projekte“ zaznieva silný protiiránský tón, ktorý k stabilite a pokoju v regióne neprispeje.  

Tento tón pokračoval aj počas návštevy v Izraeli, kde však niektoré kruhy nie sú nadšené prílišným zblížením novej washingtonskej administratívy so Saudmi. Návšteva v Izraeli naznačila, že D. Trump chce zrejme pokračovať v dvojtvárnej neokonzervatívnej línii „postudenovojnových“ prezidentov USA. Ide nielen o vzťahy s Izraelom, ale aj o iniciovanie nového kola rokovaní medzi Izraelom a Palestínou. V medzinárodnom spoločenstve sa síce toto úsilie oceňuje, ale pri hodnotení možností dosiahnuť reálne výsledky opäť prevláda skepsa.

Washington fatálne potrebuje docieliť nejaký úspech (prielom vo svojej politike) na Blízkom východe. Ťažko však k tomu dôjde spôsobom, aký prezentoval na ceste D. Trump najmä nenávisťou voči Iránu.

Asi najpokojnejšie (ale aj najpokornejšie) bolo prijaté vystupovanie D. Trumpa na samite NATO, keď už pred ním zmenil svoj názor na jeho „zastaranosť“. Európske členské štáty v dojemnom súhlase sľúbili zvýšiť vojenské výdavky, čo na prvý pohľad uspokojilo obe strany. USA sú spokojné s tým, že presadili takéto stanovisko aj keď je „miernejšie“, ako pôvodne chceli. Euroatlantisti sa zas prestali báť nezáujmu Washingtonu o NATO.

Záujem vzbudilo aj egoistické faux pas prezidenta USA s netaktným odstrčením čiernohorského premiéra pri príprave na fotografovanie. Oficiálni predstavitelia ďalších štátov tomu pozornosť radšej nevenovali a D. Markovičovi nezostalo nič iné, len nad incidentom mávnuť rukou. Neskôr sa pre istotu úctivo poďakoval D. Trumpovi za podporu USA pri prijatí Čiernej Hory do NATO. Aj tak môže vyzerať rovnosť štátov v pakte a praktický prípad toľko vychvaľovaného konsenzu pri jeho rozhodovaní – všetko je v poriadku a prejde, ak neprotirečíte USA.

O to kontroverznejšie sa hodnotilo vystupovanie D. Trumpa na samite G-20. Najmä európski  účastníci stretnutia boli nespokojní s jeho postojmi a názormi na ochranu životného prostredia, riešenie migračnej otázky či medzinárodný obchod. Samit sa vo viacerých kruhoch považuje za ďalšie prehĺbenie nezhôd medzi Washingtonom a Bruselom.

Dohady vyvolalo aj to, či prezident USA vôbec počúval prejav hostiteľa samitu talianskeho premiéra P. Gentiloneho, ktorý sa v inej súvislosti vyjadril, že tam prezentuje aj záujmy Ruska a Číny (zúčastnil sa na samite k Hodvábnej ceste v Pekingu). Zaujímavý je aj výrok bývalého predsedu Európskej komisie R. Prodiho, ktorý prirovnal výsledok samitu k ničomu a dodal, že bez účasti Číny a Ruska z týchto stretnutí nebude žiadny úžitok.  

Samit mal dohru aj mediálnych prestrelkách, kde svoju nespokojnosť vyjadrili najmä nemeckí predstavitelia, keď D. Trump mal už pred samitom výhrady k politike Berlínu. A. Merkelová uviedla, že EÚ sa musí spoliehať už len na seba. O D. Trumpovi sa kriticky vyjadrili aj významní členovia SPD – minister zahraničných vecí S. Gabriel a šéf strany M. Schulz.

Výsledky prvej zahraničnej cesty D. Trumpa sú nevýrazné (čo kritizovali aj jeho domáci odporcovia). Je otázne, či rôzne regionálne a parciálne problémy, ktorých riešenie na nej forsíroval, sú tým, čo dnes svet potrebuje. Objavujú sa aj nediplomatické vyjadrenia, že jeho extravagantné vystupovanie s miliardárskymi maniermi sa stáva neohrabané, niekedy až neokrôchané a odrádza.

Zázrak sa nestal. Akoby aj súčasnej vládnucej elite USA už pod vedením D. Trumpa šlo predovšetkým o plánované posilňovanie nevypočítateľnosti a pokračovanie v šírení chaosu vo svete. Upadajúcu pozíciu USA to síce neposilní, ale táto línia spôsobuje starosti nielen Rusku a Číne, ale zdá sa, že čoraz väčšmi aj EÚ.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v
Literárnom týždenníku 21 – 22/2017

Priemer: 4.8 (23 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama