Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Trump – Kim: vysoká diplomacia alebo niečo iné?

Počet zobrazení: 1524

Historicky prvé stretnutie prezidenta USA Donalda Trumpa a severokórejského vodcu Kim Čong-una, ktorý vystupoval ako predseda Štátnej rady Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (ďalej len KĽDR), sa stalo na niekoľko dní svetovou mediálno-politickou témou číslo jeden. Hoci príprave summitu predchádzalo viacero stretnutí predstaviteľov Spojených štátov a Severnej Kórey (ako aj s predstaviteľmi niektorých okolitých štátov), do posledných dní pred jeho uskutočnením nad ním visel otáznik. Súvisel najmä s extravagantnosťou oboch vodcov, ktorí si ešte pred niekoľkými týždňami posielali drsné odkazy. Na stretnutí boli k sebe už nadmieru ústretoví a sprevádzalo ho aj viac politického divadla, ako to je vo svetovej politike bežné.

Pri hodnotení výsledkov stretnutia väčšina politikov i médií zdôrazňovala jeho užitočnosť a prínos pre riešenie problémov svetovej bezpečnosti. Prevládal pritom opatrný optimizmus, ale často sa pripomínala stará čínska zásada, že na začiatku aj tej najdlhšej cesty treba urobiť prvý krok. Skúsení zahraničnopolitickí komentátori zostali pri úvahách o ďalšom vývoji kórejského problému takisto zdržanliví a čakajú na ďalšie kroky.

Za hlavný výsledok stretnutia sa považuje, že prezident Trump a predseda Kim uskutočnili výmenu názorov na otázky spojené s vy,váraním nových vzťahov medzi USA a KĽDR a mieru na Kórejskom polostrove. Trump zaručil garancie bezpečnosti KĽDR a Kim potvrdil svoju snahu úplne denuklearizovať Kórejský polostrov.

USA prisľúbili zastavenie manévrov s juhokórejskými ozbrojenými silami, ktoré severná Kórea považovala za provokáciu a nácvik invázie na jej územie. Občas sa objavila zmienka o možnosti stiahnutia vojenského kontingentu USA (v počte asi 28 500 osôb) z Južnej Kórey, ale išlo len o imaginárne úvahy.

Na druhej strane sa poukazuje na to, že záver o úplnej denuklearizácii polostrova je príliš všeobecný a vlastne sa nevie, ako sa zrealizuje. Preto sa aj minister zahraničných vecí USA M. Pompeo vyjadril, že pokiaľ nedôjde k úplnej denuklearizácii, Washington neuvažuje o ukončení sankcií voči Pchjongjangu.

Skepticky sa poukazuje aj na to, že obsah záverov stretnutia i vyjadrení oboch vodcov nejde za rámec dohôd, ktoré USA a KĽDR uzavreli už v roku 1994. Viceprezident USA M. Pence vyhlásil, že vo vzťahu ku KĽDR sa bude pokračovať v dodržiavaní zásady dôveruj, ale preveruj, ale Washington sa už nedopustí chýb, ktoré urobil v minulosti.

Obaja hlavní aktéri summitu sú svojrázne osobnosti, ktoré väčšina západných politikov ani médií príliš „nemiluje“ – samozrejme, oveľa viac sa to týka Kima. Novodobým fundamentalistickým neoliberálnym (ale aj neokonzervatívnym) dogmatikom prekážalo na summite najmä to, že prezident štátu, ktorý je etalónom určujúcim ako v medzinárodnej politike, tak i práve a morálke „všetko merať“, rokoval ako rovný s rovným s politikom označovaným za diktátora.

A tak sa, pochopiteľne, objavili nepriaznivé hodnotenia, ktoré stretnutie bagatelizovali. Zo škály pestrých výrokov zvýrazníme, že Kimovi nemožno vôbec veriť a že nič sa nezmení (iránske médiá varovali pred tým, že práve USA nedodržiavajú dohody v jadrovej oblasti). Časť západných médií však zaujala postoj, že ani D. Trump si nezaslúži, aby dosiahol úspech. Ďalšie zdroje sa zamotali do diskusie, kto je víťazom stretnutia – Trump či Kim?

Hoci uznávame potenciál stretnutia postúpiť vpred pri riešení kórejského problému (čo sa v tomto prípade spája v prvom rade s raketovo-jadrovým potenciálom KĽDR), nemôže znamenať prelom v riešení problémov svetovej bezpečnosti, lebo má len regionálny charakter. Ak sa povedalo A, treba povedať aj B, že skutočne prelomový charakter by malo zjednotenie oboch súčasných Kóreí, ktoré by však zásadne zmenilo strategickú (geopolitickú) situáciu na Ďalekom východe a malo by aj globálne dôsledky, lebo by sa stratil jeden z hlavných dôvodov na „svetožandárske“ zasahovanie USA v regióne.

Kórejský problém je aj problémom rozdeleného národa, vznikol na konci druhej svetovej vojny, kedy došlo na náhly popud USA so súhlasom ZSSR k rozdeleniu krajiny (v tom čase japonskej kolónie), ktoré malo úplne iný charakter ako v prípade Nemecka. Problém skomplikoval stav po kórejskej vojne, ktorý sa dnes označuje za zamrznutý konflikt (Južná Kórea totiž nepodpísala dohodu o prímerí – čo by sa po stretnutí dvoch kórejských vodcov v Pchanmundžome v apríli tohto roku malo zmeniť).

Novú kvalitu kórejský problém nadobudol po tom, ako Severná Kórea začala realizovať svoj raketovo-jadrový program (v roku 1993 vyjadrila možnosť vystúpiť zo Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, čo oficiálne uskutočnila v roku 2003). Po neúspechu americko-severokórejskej dohody z roku 1994 (podiel na tom mala aj administratíva G. Busha ml., ktorá preferovala silové riešenie problému a zaradila KĽDR na os zla) sa v roku 2003 začali šesťstranné rozhovory o jadrovom programe KĽDR, na ktorých sa zúčastňujú aj ČĽR, RF, Japonsko, USA a Kórejská republika, Z dôvodu obštrukcií KĽDR (najmä série jej jadrových pokusov) sa však pri nich nedospelo k pokroku.

ČĽR, RF i Japonsko zastávajú názor, že kórejský problém sa musí riešiť aj za ich účasti. Obrazne ide o fenomén akéhosi stredu Ďalekého východu, kde treba vidieť aj rastúcu úlohu Pekingu vo vytváraní multipolarity svetovej moci a rešpektovať to.

Trumpov pokus o prelom v riešení kórejského problému je aj akýmsi špecifickým variantom bushovského unilateralizmu (a nielen zlé jazyky tvrdia, že chce zaň získať Nobelovu cenu mieru – čo však vyvolá, ak sa udelí aj Kimovi, ktorý by na to v tomto prípade formálne nárok taktiež mal?). Cítiť aj skrytú snahu USA upevniť si práve napojením na Severnú Kóreu, oslabujúcu pozíciu v regióne.

Uzavrieme zopakovaním toho, že závery summitu Trump – Kim skutočne vytvárajú predpoklady na zníženie napätia na polostrove. Žiaľ, ako vo väčšine dohôd, ktoré sa dnes na takýchto stretnutiach uzavrú, treba čakať, ako sa bude situácia vyvíjať.

V tomto prípade cítiť z oboch strán aj určitú vypočítavosť, kde nejde len o riešenie problému, ale aj o zvýšenie prestíže. Najmä D. Trump potrebuje svojich voličov (a iste aj odporcov) doma presvedčiť, že je schopný vyjednávač, ktorý presadzuje nielen záujmy Ameriky, ale obnovuje jej veľkosti aj tým, že prispieva k riešeniu svetových problémov. Uvidíme, čo všetko bude nasledovať, lebo súčasný prezident USA má už povesť nevypočítateľného politika.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 23 – 24/2018

Priemer: 4.3 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama