Trianon na okraji slovenskej pozornosti. Aj tento rok

Máloktorý Slovák si 4. júna spomenie, čo znamená tento dátum v našich dejinách. Takmer každý Maďar (aj ten zo Slovenskej republiky) sa zobudí traumatizovaný. Diagnóza „trianonská trauma“ nemá fyziologické opodstatnenie, ale jej prejavy sú navidomoči chorobné. Národná neznášanlivosť, vypätý nacionalizmus až šovinizmus. Problém spočíva v možnosti jej liečby. Ako však liečiť niečo, čo vyžaduje zmenu politického a historického myslenia?

Pamätník krátko po odhalení v roku 2010, vpravo v júni 2018.

Čo sa stalo 4. júna 1920? Na parížskom predmestí bola podpísaná Trianonská mierová zmluva, jedna zo série mierových zmlúv podpísaných so štátmi porazenými v prvej svetovej vojne. Versailleská mierová zmluva z 28. júna 1919 s Nemeckom bola hlavná zo všetkých mierových zmlúv. Obsahovala deklaráciu, podľa ktorej bolo za vypuknutie prvej svetovej vojny, ako aj za všetky ňou spôsobené škody zodpovedné Nemecko. Podľa nej pomenovali aj celý povojnový systém. Saintgermainská mierová zmluva z 10. septembra 1919 s Rakúskom bola pre Česko-Slovensko zásadná. Potvrdila zrušenie Rakúsko-Uhorska. Uznanie Československa a Srbsko-chorvátsko-slovinského štátu (neskoršej Juhoslávie) a vymedzila hranice Rakúskej republiky voči Srbsko-chorvátsko-slovinskému štátu, Maďarsku, Poľsku, Rumunsku, Taliansku a Česko-Slovensku. Rakúsko túto dohodu rešpektovalo (na rozdiel od Maďarska) a jeho politika na ďalších sto rokov bola a je bez revanšu. Trianonská mierová zmluva zo 4. júna 1920 s Maďarskom potvrdila hranice Maďarska s Rakúskom, Československom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko uznalo úplnú nezávislosť Československa, vrátane Podkarpatskej Rusi. Je bežné, ale určite neprijateľné, že aj nemaďarské verejné zdroje dokážu aj dnes tvrdiť, že Maďari stratili 72 % územia! Maďarské to neustále tvrdia. V Kontlerových Dějinách Maďarska, ktoré vydalo v češtine Nakladatelství Lidové noviny, samotná redakcia v tejto súvislosti uvádza poznámku – zdá sa, že v týchto počtoch bol autor „uveden v omyl“ veľkomaďarskou tendenciou považovať Slovákov, respektíve iných slovanských obyvateľov Uhorska za Maďarov“.[1] Pritom pravdou je, že Maďarsko nestratilo ani meter územia, ani jedného obyvateľa. Zaniklo Uhorsko, ktorého Slovensko bolo 900 rokov súčasťou. Slováci boli tak ako Maďari autochtónni obyvatelia Uhorska. Uhorsko väčšinu svojej existencie bol aj náš štát. Maďarsko ako národný štát Maďarov sa v dejinách objavil až v roku 1918! Na rozdiel od Maďarov sa Rakúšania dokázali s rozpadom monarchie vyrovnať a nikdy nemali „saintgermainskú traumu“.

Konečne 4. júna 1920 dochádza po poldruharočných peripetiách k podpisu mierovej zmluvy s Maďarskom. Túto za porazenú stranu podpisujú druhosledoví ministri. Aj spomínaný historik Kontler otvorene hovorí, že za Maďarsko zmluvu podpísali dvaja zástupcovia maďarskej vlády, ktorí sa v budúcnosti už nehodlajú zúčastňovať verejného života.[2] Potvrdzuje to aj Štefan Janšák. Zdôrazňuje, že „Maďari sa snažili význam uzavretej zmluvy všemožne znehodnotiť. To je vidno i zo zástupcov, ktorých vyslali na podpis. Boli to bezvýznamné osoby. Meno Dr. Gustáva Benárda a Alfréda Drasche-Lázára objavuje sa v politických dejinách Maďarska prvý raz a naposledy, keď vláda splnomocnila týchto pánov, aby na úmrtný list Uhorska pripojili svoje podpisy“.[3] Maďari tak demonštrujú svoju nevôľu s nadiktovanými podmienkami zmluvy. Až týmto dňom sa začínajú medzištátne vzťahy Československa s Maďarskom. Štefan Osuský, jeden z podpisovateľov za československú stranu píše: „nemusím vyprávať, v akej nálade som vstupoval do Veľkého Trianonu (...) v ten veľký slovenský deň dejinný (…) s akými pocitmi som pristúpil ku stolu, na ktorom ležala kniha (…) obsahujúca výrok civilizovaného sveta nad Maďarským národom…“.[4] Osuského radosť a spokojnosť mu nebránila predpokladať dobré medzištátne vzťahy. Pokračoval: „Nikdy sme nemali a nemáme úmysel pomstiť sa tým, pod ktorými sme trpeli. Prajeme národu maďarskému, aby v kľude a pokoji rozmýšľal o svojich chybách. Prajeme mu blahý a šťastný život.“[5]

Účasť nikdy neprekročila dvojciferné číslo...

(Česko)slovensko predpokladalo po ratifikácii mierovej zmluvy z Paríža na jednej i druhej strane štandardizáciu československo-maďarských medzištátnych vzťahov. Ale! Podpis trianonskej mierovej zmluvy „nevnímali maďarské elity – na rozdiel od tých československých – ako zavŕšenie niečoho starého (…) tento akt predstavoval skôr nevyhnutný krok, ku ktorému bolo Maďarsko prinútené veľmocami a ktorý už nebolo možné vynechať na ceste k revízii. (…) Myšlienka revízie predstavovala jednu z kľúčových tém maďarského, ale aj československého verejného diskurzu a zároveň neustály zdroj napätia v stredovýchodnej Európe.“[6]

Bohužiaľ, trvá to už 98 rokov! To nie je trauma, tá by sa dala liečiť. To je politikum a systémový problém „výnimočnosti“ maďarskej idey. Veľkomaďarské vajatanie v súradniciach rovnoprávnosti národov a celostných ľudských práv nemá budúcnosť. Jej „liečenie“ a vyriešenie spočíva len a len na maďarskej strane a na maďarskej ochote rešpektovať nemaďarské. Treba si uvedomiť, že pre Slovensko a Slovákov bola Trianonská mierová zmluva vstupenkou na politickú mapu sveta de jure. Preto nemôžeme súhlasiť, či prehliadať, že zaznávanie Trianonu z maďarskej strany znamená spochybňovanie našej slovenskej existencie. Sprostredkovanie aj ten dnešnej. A nielen spochybňovanie slovné. Často nasledovali činy. Maďarské vojenské intervencie koncom roku 1918 a v roku 1919. Činnosť maďarskej iredenty v časoch prvej republiky. Najzávažnejším útokom na slovenskú existenciu bola Viedenská arbitráž z roku 1938. Dúfam, že na jeseň si dôstojne pripomenieme udalosti spred 80 rokov a aj ľudské obete, ktoré okupácia južného Slovenska znamenala. Následne v marci 1939 „Malá vojna“ a maďarská okupácia východného Slovenska, kde slovenskí Maďari ani nežili. A posledný vojenský krok spred päťdesiatich rokov v auguste 68, keď aj Maďarsko prispelo svojou spojeneckou troškou.

Maďari dodnes označujú trianonskú mierovú zmluvu výrazom „mierový diktát“. Pokiaľ ju nebudú chápať ako odpočet nielen za prehru v prvej svetovej vojne, ale predovšetkým ako účet za feudálnu, nedemokratickú politiku posledných sto rokov existencie Uhorska a za hrubú, neznášanlivú politiku voči Nemaďarom, najmä voči Slovákom, dovtedy nepochopia jej historickú opodstatnenosť. Z našej slovenskej strany môžeme urobiť len jedno. Pripomínať si význam Trianonskej mierovej zmluvy, oslavovať ju a zdôrazňovať jej štátotvorný zmysel pre Slovensko. Dôslednejšie ako doposiaľ. Viem o dvoch pamätných tabuliach (v Komárne a v Bratislave) a o jednom pomníku v Petržalke. Odhalili ho v roku 2010. Bol som pritom. Odvtedy som jediný, ktorý si tento deň verejne a organizovane pripomína každý rok. Účasť nikdy neprekročila dvojciferné číslo...