Reklama

Tri dni v Paríži

Svetové ocenenie knihy Skalické búdy
Počet zobrazení: 2629

skalicke_budy_obalka.jpgPavol Dinka: Skalické búdy. Príbehy o vinohradníkoch a víne.
Vydavateľsto Spolku slovenských spisovateľov, 2015, 565 strán.

Pavol Dinka získal za knihu Skalické búdy Medzinárodnú cenu E. E. Kischa za najkvalitnejšie dielo literatúry faktu za rok 2015.


Graficky mimoriadne vybavená publikácia, o čo sa zaslúžil Ateliér EDO s r.o. Eduarda Timka zo Skalice dostala prvú cenu v súťaži Najkrajšia kniha o Slovensku 2015.





SÚVISIACE:
Jozef Špaček: Nevšedne o búdach, vinohradníkoch a víne
Pavol Dinka: Modlitba za dušu vína


Bol pondelok (17. 10.), niečo po deviatej večer, práve som vyšiel z budovy Medzinárodnej organizácie vinohradníctva a vinárstva (OIV) na Rue d´Aguesseau, v rukách zarámovaný diplom a v duši dobrý pocit – priznám sa –, napĺňalo ma vnútorné zadosťučinenie, akési chvejivé zákmity hrejivého uspokojenia z uplynulých dvoch hodín. Myšlienky sa vrstvili jedna na druhú, niečo ma nútilo zaskočiť si ešte na kávu do neďalekej brassérie (hoci som to mal do hotela iba dve minúty pešo), vyvetrať si trocha hlavu, usporiadať si sled čerstvých okamihov a nedávnych udalostí. Mozaika obrázkov ostatných troch dní (15. 10. – 17. 10. 2016) vedome aj podvedome, azda i samočinne, smerovala do ústredného motívu mojich záujmov – Paríž, mesto umelcov, literátov, mesto osvietenského myslenia, ale tiež – a na to sa niekedy zabúda – hlavné mesto svetového vinárstva.

Ešte pred niekoľkými desiatkami hodín, v sobotu (15. 10.), som sa vybral v neskoré popoludnie z hotela Alison, kde som bol ubytovaný, do samého srdca mesta; atmosféru výnimočného stavu bolo cítiť na každom kroku, policajti a vojaci ozbrojení až po uši strážili dôležité budovy a križovatky, pred vstupom do objektov (to som vedel už vopred) musel človek prejsť detekčnými prehliadkami, bolo to otravné, zdržiavalo to, no v súčasnej multikultúrnej francúzskej metropole nevyhnutné. Keďže to bolo z hotela ozaj iba na skok, zakrátko som už kráčal po Champs-Élysées, jednom z najväčších a najkrajších bulvárov na našej planéte; živá rieka ľudí a áut sa rinula oboma smermi, zmysly napäté, aby im nič neuniklo (v kakofónii hluku to nebolo jednoduché), podmračenú oblohu nad Víťazným oblúkom zhrýzalo zapadajúce slnce – a neskôr asi po hodine – sa všetko ponorilo do mora svetiel a neónov. Zrazu, priamo predo mnou, sa kľukatil dlhočizný had ľudských tiel – čože je to, čo to znamená? Nič mimoriadne, odvetil na moju otázku dakto z davu, čakáme na lístky do kina, dávajú britský film Ja, Daniel Blake (získal Zlatú palmu na festivale v Cannes 2016). Pre nich nič mimoriadne, pre našinca v dnešných časoch nezvyčajné. Niečo podobné som zažil aj pred Grand Palais (výstava Chuť Mexika) a Petit Palais (výstava o Oscarovi Wildeovi s názvom v slovenskom preklade Absolútne drzý).

pariz_1_2.jpg
V pondelok 17. októbra 2016 sa uskutočnil v priestoroch Medzinárodnej organizácie vinohradníctva a vinárstva (OIV) v Paríži slávnostný ceremoniál odovzdávania cien a čestných uznaní za najlepšie knihy o víne na svete (Prix de l’OIV). Ocenenie si prevzal aj Pavol Dinka, autor knihy Skalické búdy – príbehy o vinohradníkoch a víne, šéfredaktor Literárneho týždenníka. Na obrázku hore zľava Jean-Marie Aurand, generálny riaditeľ OIV, Monika Christmannová, prezidetka OIV, a Jean-Luc Berger, vedecký sekretár poroty Jury des Prix. Na obrázku dolu prvý zľava Pierre Galet, nositeľ Grand Prix de l´ OIV (hlavnej ceny), ktorú získal za publikáciu Dictionnaire encyclopédique des cépages et de leurs synonymes (Encyklopedický slovník odrôd a ich synoným, 1 200 strán). Foto: OIV

* * *

Zo spomienok na „horúčku sobotňajšej noci“ ma v brassérii vyrušila blonďavá čašníčka, podľa prízvuku zrejme Ruska, spýtala sa, čo si dám – espresso, také slabšie, odvetil som. Emócie z predchádzajúcich hodín, zo slávnostného večera v sálach parížskych vinárov postupne doznievali. Neznáma sila mi však zo záhybov mysle vylupovala tikot, ktorý ma vracal k predchádzajúcemu, nemenej vzrušujúcemu dňu...

Nedeľa (16. 10.) ako vystrihnutá z dovolenkových magazínov, jemný vetrík rozohnal z oblohy všetky chmáry, vyzametal ju do posledného obláčika, krátko pred obedom sa teplomer vyšplhal na 23 stupňov Celzia. Najvhodnejší čas na návštevu Eiffelovej veže. Lenže, milý môj, za pekné počasie treba platiť, nielen sedemnástimi eurami, ale i časom, pekne si počkáš v rade, postojíš, pohundreš si a až potom sa vyvezieš na vrchol. Oplatilo sa! Nádherný pohľad na mesto oblečené, nebodaj, do jednotnej bielej fasády – v priezračnom opare sa tiahlo kdesi do diaľavy, stuha Seiny ho rezala na dve časti.

Z tlačenice a huriavku poďho chytro do parku, na breh rieky (od „eiffelovky“ zopár metrov), dožičiť oddych nohám, telu i duši. Kto by pri vode nepookrial, čie oko by sa nepotešilo pohľadom na pokojne plávajúce výletné lode?! Našlo sa veľa takých, čo sa usadili na mólach, vyzliekli sa a vystavili telo účinkom bronzu. Čo ďalej, kam sa vybrať? A už je tu spásonosná myšlienka  – áno, vydám sa na okružnú plavbu po Seine a vystúpim pri Louvri, spojím príjemné s užitočným, oddych s umením. O pár minút už míňame brehy. Pri vedľajšom stole dvaja mladíci popíjajú víno – dva kalichy a fľaša...

... v takej chvíli mi nedá nepripomenúť, ako autorovi knihy o vínnom moku, legendu o zrode viniča: Dionýzos, boh vína, plával po riekach s veselou družinou satyrov, silénov, bakchantiek a menád, oblečených do líščích, srnčích a kozích koží, oddávali sa rozkošiam, sexuálnym radostiam a neviazaným orgiám. Svojho času, keď mladý satyr Ampelos spadol zo splašeného býka, užialený Dionýzos obsypal jeho mŕtve telo ružami a ľaliami. Otcovi Diovi sa nad týmto obrazom pohlo srdce a premenil Ampela na vínny ker, zdroj sladkého nektáru a rozmanitých vôní od výmyslu sveta. Až dar ušľachtilej vínnej révy Dionýza upokojil. Pestoval ju, vyrábal víno, ktoré dodávalo jeho sprievodu slastné radosti.

dinka-cena2.jpg
Pavol Dinka s diplomom, vedľa neho Jean-Luc Berger, vedecký sekretár poroty Jury des Prix. Foto: OIV

Neviem, či mladíci legendu poznali, ale víno im očividne „chutilo“ aj bez toho, možno väčšmi ako kultúrne pamiatky, väčšmi aj ako katedrála Notre Dame. Zakrátko sa pred nami zjavil takmer kilometrový komplex budov Louvru, vari najznámejšie múzeum a sústava galerijných priestorov na svete, niekdajšie sídlo francúzskych kráľov. Na výstupište sa hrnula z lode, nepreženiem, dobrá stovka ľudí. Nečudo! Veď ide o neopakovateľnú mekku svetového výtvarného umenia. Pred Pyramídou (dobre známou z Brownovho Da Vinciho kódu, futuristická stavba od architekta I. M. Peia funguje od roku 1989), vstupnou bránou do útrob jednotlivých palácov ma čakala opätovne tortúra dlhého čakania, ale napokon som na vlastné oči, naživo, videl to, po čom som celý život  túžil – Monu Lízu. Na viac som si z časových dôvodov ani trúfnuť nemohol, veď podľa odborníkov by mi prehliadka vyše 35-tisíc diel trvala takmer desať mesiacov.

Nebol to len Louvre, čo ma pritiahol do týchto končín Paríža, vedel som, že kúsok odtiaľto, na Rue Jean-Jacques Rousseau, je O-Château, hádam najvychýrenejšia ochutnávka vín v meste. V útulnom, vkusne zariadenom bare ponúkali azda všetky druhy vínneho moku, čo sa dopestujú a vyrobia vo Francúzsku. Vyskúšal som niekoľko druhov Rizlingu z Alsaska – neostali nič dlžné povesti, ktoré im predchádzajú. Človek by si vtedy povedal, také niečo je možné iba v krajine, ktorá je pramatkou viniča. Ale nie je to tak: vedci rámcujú zrod vinnej révy na územie medzi Čiernym a Kaspickým morom, do Zakaukazska (Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan), prípadne do hornej a strednej Mezopotámie (Irán). Odtiaľ sa podľa nich malo kultivovanie viniča rozšíriť obchodnými cestami pozdĺž Eufratu a Tigrisu na Stredný východ, do Indie a Egypta, Grécka, Španielska, Francúzska a Ríma.

* * *

Čašníčka s ruským prízvukom sa pri mne pristavila, vraj, či si nedám pohár vína, pamätala si ma totiž zo včerajška  (nedele), keď som tu večeral a po večeri si objednal pohár Chardonnay. Záporne som pokýval hlavou a poďakoval. Nemohla vedieť, že pred necelou hodinou som na slávnostnej recepcii v rezidencii medzinárodnej organizácie vinárov mal možnosť chutnať vzorky z celého sveta, dokonca aj Cabernet Sauvignon od Romana Janouška z Pezinka – boli to totiž vína, ktoré im zostali z prestížnej svetovej vinárskej súťaže Vinalies Internationale Paris 2016 – v marci sa tu vtedy prezentovalo 38 krajín s 3 441vzorkami – Slovensko obsadilo v nesmierne silnej konkurencii štvrté miesto, získalo 18 zlatých a 37 strieborných medailí. A to je už čo povedať! Možno som sa mohol čašníčke aj pochváliť, no žiadalo sa mi byť sám, sám sa pohrúžiť do toku spomienok na ostatné hodiny...

... na pondelňajší (17. 10.) deň D.

Prebudil som sa do usmokleného rána, aj napriek tomu som o pol desiatej vybral k Notre Dame, k preslávenému Hugovmu Chrámu Matky Božej v Paríži. Po polhodine pohodlnej chôdze som bol na mieste (medzitým sa našťastie vyčasilo) – nemusím sa o ňom bližšie zmieňovať, veď o jeho architektonickej nádhere, o skvostoch v ňom sa už veľa popísalo. Po ľahkom obede ma taxík vyviezol na preslávené námestie Pigalle, zámerne len sem, lebo zvyšok cesty na Montmartre (Horu mučeníkov – parížsky pahorok, kedysi známy množstvom moulins – mlynov, ktoré zásobovali celý Paríž múkou, oázu umelcov a najmä maliarov zo všetkých kútov sveta), som mienil absolvovať po vlastných. Kto by sa nechcel pozrieť na miesta, kde pobývali Degas, Renoir, Picasso, Modigliani, Dali, kto by nechcel prejsť uličkou popri dome Vincenta van Gogha, kde žil v rokoch 1885 – 1885 s bratom Theom, resp. popri budove svetoznámeho kabaretu Moulin Rogue, kto by nechcel aspoň na skok navštíviť Musée de Montmartre a prostredníctvom jeho exponátov – obrazov, fotografií, plagátov a dokumentov – spoznať bohémsky život a dušu chudobných umelcov a básnikov a nebodaj si aj sadnúť na známe štvorcové námestíčko a pozorovať pri práci majstrov maliarskej palety. Na terasu malej kaviarničky mi priniesli ich espresso „spéciale“ a ako na želanie jeden z umelcov nanášal na plátno skicu z nedávneho vinobrania na Clos Montmartre, z ktorého víno radnica neskôr vydraží na dobročinné účely za tisíce eur – ani nie tak pre jeho kvalitu ako pre etikety na fľašiach vytvorené poprednými maliarmi.

pariz_z_eiffelovej_veze.jpg
Pohľad na Paríž z Eiffelovej veže. Foto: autor

Naspäť som sa vybral takisto pešo, lež čo čert nechcel, po úzkych a zakrivených uličkách som akosi zablúdil. Dlhší čas som sa nevedel vymotať ani za pomoci mapy, čas slávnostného ceremoniálu odovzdávania cien za najlepšie knihy o víne na svete (Prix de l’OIV) sa pomaly a isto blížil, o šiestej som mal byť v centrále Medzinárodnej organizácie vinohradníctva a vinárstva, neostávalo mi nič iné, len si napochytre zavolať taxík. V hoteli som sa chvatom obliekol do gala a náhlil sa na miesto, ako mi to určovala pozvánka. Stihol som prísť medzi prvými...

Sály sa postupne zapĺňali, v jednej z nich trónila knižnica s víťaznými, ale aj so všetkými knihami prihlásenými do súťaže (OIV, združujúca 46 štátov, ktoré pokrývajú 85 percent produkcie svetového vína, vyhlasuje súťaž každoročne už od roku 1930), využívať ju môžu odborníci, študenti i bežná verejnosť; miestnosťami sa rozliehala vrava vo viacerých jazykoch, prirodzene, dominovala francúzština. Prišli aj hostia najvzácnejší – zástupcovia diplomatického zboru zainteresovaných krajín, experti z odboru vinohradníctva a vinárstva, vedecký sekretár poroty Jury des Prix Jean-Luc Berger a ďalšie významné osobnosti. Zaznieva gong...

Ceremoniál slávnostne otvára generálny riaditeľ OIV Jean-Marie Aruand, po krátkom úvode odovzdáva slovo Monike Christmannovej, prezidentke OIV, ktorej pripadla úloha súťaž vyhodnotiť; konštatuje, že medzinárodná porota udelila ceny a čestné uznania v desiatich kategóriách (napríklad enológia, história, ekonomika, vedecké publikácie, vinárske regióny atď.). Do ročníka 2015 prišiel rekordný počet kníh vyše 500 kníh z 27 krajín (napríklad aj také krajiny ako India a Japonsko), do užšej nominácie vybrali najprv 77 a potom 40 publikácií. Z nich na ceny a čestné uznania vybrali 22 diel.

A potom nasledujú laudáciá na víťazné knihy v podaní troch spomenutých hlavných aktérov. Hlavnú cenu Prix de l´ OIV získali publikácie Dictionnaire encyclopédique des cépages et de leurs synonymes (Encyklopedický slovník odrôd a ich synoným, 1 200 strán, autor Pierre Gallet) a encyklopédia The Oxford Companion to Wine (Oxfordský sprievodca vínom, 908 strán, autori: Jancis Robinsonová v spolupráci s Juliou Hardingovou). V kategórii vinárske regióny ocenili moju knihu Skalické búdy – príbehy a vinohradníkoch a víne, ktorú vydalo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov v pôsobivej grafickej úprave firmy Ateliér EDO, s. r. o. zo Skalice. Významným bonusom knihy popri kvalitných fotografiách Eduarda Timka, Petra Padubského, Fera Tomíka a ďalších bol fakt, že obsahuje rozsiahle résumé v anglickom a nemeckom jazyku. V laudáciu na moju knihu Jean-Luc Berger okrem iného uviedol: „Autor zobrazuje život generácií vinohradníkov, sprostredkúva ho prerozprávaním ich príbehov, priblížením faktov, historických udalostí, veršov, piesní, folklóru, nezabudne spomenúť praktický spôsob výroby vína, prináša literárne obrazy vinohradníckych domov nazývaných búdy, vrátane unikátnych pivníc.“

Po skončení oficiálnej časti programu ma čakalo príjemné prekvapenie: prišla ma pozdraviť konzulka Veľvyslanectva SR vo Francúzsku Eva Rybárová s tým, že by moju knihu mali radi aj na ambasáde, pretože chystajú prezentáciu slovenských vín v Paríži. Potešilo ma to. Atmosféra na recepcii bola typicky vinárska, sviatočná, noblesná a priateľská, niesla sa v duchu myšlienky Victora Huga – Boh stvoril človeka a človek víno. A víno bolo ozaj skvelé. Nuž a skvelé víno môže stvoriť iba dobrý človek. Ale to všetko sme si už povedali...

* * *

Dopil som kávu v brassérii, rozlúčil sa s blonďavou čašníčkou. Ráno som musel vstať už o pol piatej, aby som stihol lietadlo do Bratislavy.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku 35 – 36/2016)

Priemer: 5 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama