Reklama

Tiché májové výročie Slovenských pohľadov 2017

Počet zobrazení: 1589

Jeden z najstarších literárnych mesačníkov v strednej Európe, Slovenské pohľady, si v máji pripomenie 95. výročie obnovenia vydávania. Slovenské pohľady znovu vyšli v roku 1922,  po rokoch prvej svetovej vojny, v ktorej zanikli. Predtým nepretržite vychádzali od roku 1881.

Dnes mesačník pod zdarným literárnym manažmentom prozaika Bystríka Šikulu vychádza ako Slovenské pohľady na literatúru, umenie a vedu. Obálka a tiráž pripomína aj v tomto hurbanovskom roku svojho zakladateľa J. M. Hurbana a rok 1846. (SP vychádzali od 1846  do roku 1852, vydávanie obnovili v roku 1881). Nasledujúce riadky sa týkajú vydania Slovenských pohľadov 4/2017.

sp-4_2017_obalka.jpgHajko: Zakladateľa originálnym spôsobom Humor a radosť zo života v diele J. M. Hurbana približuje Dalimír Hajko: „nič ľudské mu nebolo cudzie“. Je zrejmé, že Hajkovi nejde o ikonický obraz. Podľa neho Hurban „nestráca zmysel pre humor ani v ťažkých chvíľach hmotného nedostatku“. Cituje ho: „ak by mi prišlo zajtra 300 predplatiteľov, pozajtra by skvelý bál vystrojil na útraty slávnej redakcie Slovenských pohľadov, keby ich chcel dakto zlatou rukou pohladiť“. V tomto sa zrejme zakladateľ z dávnych čias asi odlišuje od dnešných pomerov, kto vie, či by  Bystrík Šikula usporiadal banket, keďže v Matici je zakázané piť, fajčiť a otvárať neznámym osobám.

Gintli a  Wlachovský: S osobitným záujmom v SP rozširujú obzor hneď dvaja autori – Tibor Gintli s textom Rozprávač a verejná mienka v „slovenských“ prózach Kálmana Mikszátha, ako aj jeho prekladateľ Karol Wlachovský, teda prekladateľ tak Gintliho ako aj Mikszátha do slovenčiny. Pritom Wlachovského rozsiahle poznámky a sprievodca po niektorých prekladoch Mikszátha do slovenčiny sú práve tak zaujímavé ako aj  obzor rozširujúce. Pri Wlachovskom azda netreba dodať, že sú aj dôkazom suverénneho ovládania tohto literárneho terénu. Text je aj starostlivým sprievodcom po obsahu rozoberaných poviedok a ich slovenských, samozrejme, Wlachovského, prekladov. A tak sa vo finále zoznámime s tým, že „slovenskými“ prózami „Mikszáth vytvoril pre maďarskú literárnu modernu 20. storočia možnosť ďalšieho rozvíjania a inovácie anekdotickej narácie“.

Čačko: Čítanie z prekladateľských legiend pokračuje v predstavovaní štvrtého dieťaťa z rodiny lužickosrbského ev. pastora, prozaika Pětra Malinka neúnavným a vytrvalým Petrom Čačkom. Teraz nám sprístupnil poviedku List z nemocnice – sledujeme nielen osud ťažko chorého otca a milujúceho manžela, ale aj spoločenskú situáciu Lužice, vtedy súčasti NDR, v päťdesiatych a sedemdesiatych.

Feldek a Puškin: A do tretice z prekladateľských legiend SP prinášajú originálny pohľad Ľubomíra Feldeka Prostoreký Puškin. Zaujímavý text a v ňom Feldekom preložené verše sú vynikajúcou predohrou prekladu Puškinovej básne - byliny Cár Nikita a jeho štyridsať dcér. Ako upozorňuje Feldek, „na Slovensku využívame každú príležitosť, aby sme Puškina pripomenuli – a takou je aj rok 2017, rok 180. výročia Puškinovej smrti“.
S pomocou Alexandry Lukáčovej z Brodzian, riaditeľky jediného puškinského múzea mimo územia Ruska, uvádza, že sa tu na jednom mieste stretávajú tváre 22 slovenských prekladateľov Puškina počnúc Kollárom. Feldek nezabúda a dodáva prvého prekladateľa ukážok z Eugena Onegina Svetozára Hurbana Vajanského, prvého prekladateľa celého Eugena Onegina Sama Bodického a vďaka antológii Kniha ruskej poézie sem zaraďuje aj Jána Zambora.
Feldekovi nejde len o výpočet: „prekladom Puškina sa začínajú dejiny moderného, t.j. čas svojho vzniku svojím významom prekračujúceho slovenského básnického prekladu. A týmto prvým moderným prekladateľom je Janko Jesenský.
Nebol by to Feldek, ak by to bolo všetko. Vyplatí sa prečítať osobne, čo ho doviedlo k tvrdeniu: nečudo, že ani slovenskí prekladatelia nevenovali Puškinovej prostorekej erotickej poézii dostatočnú pozornosť... niet nijakých pochýb, že Puškinova prostoreká erotická poézia bola vždy nerozlučnou sestrou jeho slobodomyseľnej občianskej lyriky.

Kalný a  Bábik: Na 160 stranách SP je toho nemálo: to, čo Slávo Kalný skvostne hovorí o Prípade Magnólia, o vychytenom hoteli vo vychytenom meste, na to treba čitateľa upozorniť, škoda to v informačnom texte zbytočne „predžuvať“, podobne je to s ojedinelou dokumentáciou z početných rozhlasových diel známeho Jána Bábika, tentoraz z prvou časťou Múzy za mrežami. Je to o skúmaní dejín slovenskej literatúry od najstarších čias podnes a o tom, koľko slovenských spisovateľov bolo väznených, ba dokonca popravených.

Vapni a  Murínová: Medzi literárne pozoruhodnosti patrí aj uvedenie do slovenského literárneho priestoru prozaika Zvi Avinera Vapniho. Doteraz bol známy ako izraelský diplomat (Sofia, Bulharsko, Atlanta a Los Angeles, USA, veľvyslanec na Filipínach a v súčasnosti veľvyslanec štátu Izrael na Slovensku). Prvú knihu krátkych príbehov v hebrejčine vydal v roku 2010.Volá sa Povedz, že si spomenieš a pod rovnomenným názvom jednu časť preložila Veronika Murínová.

Pospíšil a Cypkin: Okno do priestoru otvára aj pravidelná rubrika Iva Pospíšila Spoza Moravy. Vzhľadom na spoločný knižný trh je viac ako užitočné spoznať českú časopiseckú, knižnú a bulvárnu literárnu senzáciu o tom, či otcovstvo cisára Františka Jozefa pomohlo jeho údajnému ľavobočkovi Tomášovi Masarykovi dostať sa na Hradčany. Keď nás Pospíšil aj pozabáva a aj zhrnie literárne osudy tejto, osobitne pre Čechov šteklivej témy, blysne sa aj v slovenskom prostredí výnimočným zasadením medzinárodne známeho diela lekára Leonida Cypkina (1926 Minsk – 1982 Moskva) do súvislostí. Aj on zastáva názor: preklad Cypkina (pravda do češtiny/) je významným kultúrnym činom. Ale naliehavo sa spytuje: na rozdiel od Cypkina známeho na Západe koľko vynikajúcich diel Čechom uniká len preto, že sa o nich na Západe nepíše alebo sú „cudzie nášmu samozvanému ideologickému mainstreamu“.

Rothmayerovej predohra: SP 4/2017 obsahujúce recenzie, autorskú rubriku Sedem viet o siedmich knihách a Zápisník otvára ojedinelá pozoruhodná, citovo obrazmi strhujúca literárna reflexia, vstupný text Trochu o udavačoch a udavačoch módneho modu Gabriely Rothmayerovej. Je aj o mame, ktorá musela byť za otca v rodnom kraji, kde sa trochu zastavil čas, alebo sa aj mierne zosunul, no ľudia sú stále veľmi dobrí, keď je problém, hneď riešia, rodné mesto je ospalé, tiché, iba cintorín živý...
Je to predohra – Rothmayerovej rozsiahlejší prozaický text čaká čitateľa v SP/5, v mesiaci oného tichého, takmer nepovšimnutého májového výročia, v roku 1922 obnoveného vychádzania Slovenských pohľadov.

Priemer: 5 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama