Terra benedicta

Trochu sarkazmu o árii kohúta na smetisku
Počet zobrazení: 4146



Terra benedicta, požehnaná zem. ––– Vídal som takú zem, žírnu, úrodnú, magicky sviežu, až by ju človek priam skropil slzami, objal náručím a pojal povzdychom: Terra benedicta! ––– Vídal som takú zem vo všetkých končinách sveta, kde ma kedy osud a nepokojný cestovateľský duch zavial.

No neberiem nikdy meno zeme nadarmo a terra benedicta je mi napokon vždy a všade na svete len jediná táto zem: Slovensko, dvojaké Slovensko. Slovensko v mojej mysli, zaliate oduševnením veriacich vo všetky veci posvätné, a Slovensko skutočné, prenasledované zradou neschopných, vyhnanstvom géniov, no najmä nivočené tými, ktorí „žijú v národe tomto ako osada večných cudzincov“ (Matej Bel), utiekajúc sa v hlboko nedôstojnom predklone nie k hodnotám tejto zeme, ale v ústrety cudzím záujmom. – Čo však znamená spojenie slov hodnoty tejto zeme?Je nimi požehnané Slovensko, ktoré podlo, ba najpodlejšie vyhnalo svoje opľuvané deti do sveta? Alebo Slovensko, ktoré stavalo svojim najlepším synom šibenice, natŕčajúc pošpinenú dlaň za prebendou z cudzej kešene? Či Slovensko, ktoré uvrhlo do temnôt – práveže na vlastnej postati – vyhnancov-vydedencov po roku 1848 aj 1968?

Jedinou nezvratnou a neomylnou hodnotou tejto zeme bol vždy – a dodnes je – ničím nerušený azyl v domácom väzení: Ruky za chrbát a mlčať! Jedno je, či za železnou oponou, alebo bez nej. „Namiesto toho, aby mu držali palce, držali mu ruky,“ hovorí starý dobrý – slovenský – aforista. Zviazané ruky, nie ruky uťaté ako hovoril básnik, ruky zviazané za chrbtom sú erbom tejto zeme. Práve tak sa otrok_1.jpgzviažu ruky odsúdencovi – aby umrel dôstojne, aby márne nemával a smiešne negestikuloval v povetrí, visiac na povraze.

Kedysi dávno starý slovenský básnik, pokým bol ešte mladý, svojej matke povedal, že mala požehnaný život. Pokrútila vraj hlavou, a potom sa jej v očiach zaleskli slzy. Básnik si s touto tajuplnou epizódou zapísal do denníka aj dve otázky: „Prečo slzy? Požehnanie bolí?

Požehnanie osoby, bene dictum, žiaľ, na Slovensku nikdy nesúviselo s bene factum, šľachetnosťou činu. Ani včera, ani pred storočiami (s výnimkou ojedinelých osobnosti, ktoré spočítate na rukách). Bolo to vždy naopak. Metod požehnal Svätoplukovi, ktorý potom s hlasným pokrikom a divokým halali vtrhol do chrámu na čele psej svorky. Túto – skutočnú – príhodu, ktorú zachoval kronikár, prekryla však vymyslená legenda o troch prútoch, zviazaných – ako tie ruky za chrbtom – falošným uzlom úlisného predstierania a zlovestného náznaku. ––– Je to bludná legenda, bludné podobenstvo: Ak neudržíte svoje prúty pohromade, zlomia vás po jednom, ako tie prúty – je preto zradou rozväzovať prúty. Fico to urobil. Namiesto demisie vlády, odstrelil viacerých vlastných. Pomsta bude sladká: Teraz odstreľujú všetkých ficovcov po jednom. Pritom je nesporné, že úradnícka vláda podliaka Kisku by sa neudržala ani dva mesiace – najmä pri drvivej väčšine Smeru v parlamente. Hľa, dôsledky nesvornosti elít. ––– No nesvornosť a podlosť nie sú príčinou a ani dôsledkom magických uzlov zrady. Nesvornosť, podlosť a zrada – to sú práve tie uzly, to je to, čo spôsobuje, že Slovensko, prítomné v hlavách, nie je aj Slovenskom, prítomným v skutočnosti. No naučili nás poučku: Na Slovensku je to tak! (Dnes už totálne zabudnutý komentátor Markízy Ľubomír Lintner.)

Pomerme sa, bratia! Aj hanbu aj podvod nazvime svorne hodnotami, lebo Slovensko to potrebuje, lebo na Slovensku je to tak. Uzly sebaklamu sa sťahujú okolo zápästí. ––– Za poučkou a poučkami, ktoré sme sa úchytkom naučili v povinnom čítaní najrozličnejších ideológií, skryjeme všetko. Čokoľvek. Nie iba lúpež. Aj zradu. Podlosť odsúdenia nevinných a klaňanie sa mocným – teda tým, ktorých za takých považujeme. Kto to všetko odnesie? Nik iný, iba Slovensko. ––– Slovensko je ten, kto má pykať za hanebnosti Slovákov. Nie, niet inej takej krajiny na svete. Je to VLASŤ, alebo OTČINA? Vlasť je územie s hranicami, garantovanými štátom, otčina, z povahy veci i pojmu spôsob života v duchu kultúrno-civilizačného dedičstva otcov, dedov a pradedov. Túto dvojfaktorovú ideu národa a jeho ľudu však neeviduje nik. Kto najtuhšie zatvára pred ňou oči, je už takmer 30 rokov – takzvaný establišment. Establišment v hlave – bo Slovensko nijaký skutočný nemá. To slovo je len freudovská maska pre mafiu. Hlupákom stačí: Hľa, aká jednoduchá stratégia!

Ján Hollý a jeho starobylý Svätopluk: Ďalšia z ilúzií o veľkoleposti predkov, ktorú – žiaľ, alebo našťastie? – nik neberie vážne. Vraj „... len v čase najtěžším si vyvolili vodcov aneb králov...“ Nie, Ján Hollý, ďalší obyvateľ zasneženej hory poézie, ktorého sa dovolávam, nepovedal pravdu. Naopak. Je to stále rovnaké Slovensko v hlave, Slovensko mimo skutočnosti. Veď vždy práve v čase najťažšom zmietol tu surový ľahostajný dav svojich mudrcov do prachu. Štúr, Rázus, Novomeský, Husák, Clementis sú len medziscénkami tohto malého, malého, malého veľkého divadla.

Je to ako s legendárnymi prútmi: ruky zviazané za chrbtom nemožno zodvihnúť pri voľbe kráľa. A keď nie ruky, načo potom hlavy?... ––– A v istej chvíli vzápätí: Je odhlasované! Vždy práve v čase najťažšom zvolili preto Slovákom „vodcov aneb královiní. Taká je pravda, princeps magnificentissibus! Taká je pravda dodnes. ––– Ak dnes chcete byť na Slovensku politológom, musíte prísť spoza oceána, alebo aspoň z Moskvy. Všade tam o nás vedia viac, ako my tu doma sami. Aj keď potom náhle zomriete. Ako Sergej Chelemendik (1957 – 2016). No v zásade sa nič nemení. Grišovi Mesežnikovovi sa darí dobre.

Ak dnes chcete byť na Slovensku politikom, musíte prísť od lesa. Vedieť všetko, čo treba, nevedno odkiaľ, a zároveň nevedieť, čo treba nevedieť. Ak chcete byť demokratom, musíte mať za sebou – len a len krivolaké – chodníčky komunistickej strany. Alebo, čo je možno ešte cennejší atribút, školenie CIA. ––– Ak chcete byť štátnikom, musíte pohŕdať ľuďmi, ktorí vás nemôžu ohroziť. No nereptajme! Naučili nás, že na Slovensku je to tak. Taká je naša nádej do budúcej epochy.

Štyridsať rokov pred prevratom roku 1989 a dvadsať rokov po ňom, to je viac ako polstoročie. Jasne ukázalo, že Slovensku (tomu skutočnému, nie tomu, ktoré mátoží dutými hlavami) najväčšmi chýbajú osobnosti. Nie dôvtip ľudu, peniaze podnikavých, aforizmy filozofov. Toho všetkého je dostatok. Chýbajú osobnosti. Aspoň jedinký Štátnik. Ó, aká vzácna by bola čo i len jedna jediná politická osobnosť! Povedzme slovenský Adenauer, ktorý by práve tu u nás a nikde inde povedal známe pamätné slová: „Nie som politikom konsenzu, som politikom presvedčenia.“Byť presvedčený však v politike znamená presvedčiť aj iných. Inak politika zostane hrou na vlastnom detskom piesočku. Divadlom jedného herca v prázdnej hlave.

Ako však liberálnu, mnohohodnotovú a kultúrne difúznu spoločnosť presvedčiť bez konsenzu? V tejto základnej otázke je hĺbka i filozofia uvedeného churchillovského bonmotu Margaret Thatcherovej. Politika presvedčenia bez konsenzu predpokladá totiž – rešpekt. Kde sa v kolíske demokracie, na Ostrovoch, vzal takýto centralistický pohľad na politiku? Je daný tým, že jeho autorkou je žena, alebo tým, že dvojkomorový parlament je vo Veľkej Británii principiálne aj historicky komponovaný nie pre papuľovanie, ale pre poriadok? Zrejme jedno i druhé. Ale aj tretie – shakespeareovská irónia, tmel, ktorý jedno s druhým spája i vzájomne relativizuje: Baróni a ľud, plece pri pleci. Aká irónia! Aká pestilentia! Aká nákazlivosť!

Pôvod osobnosti, konsenzu i presvedčenia je práve preto v krajine Shawa a Chestertona štruktúrovaný dvojako: Aj populisticky, aj aristokraticky zároveň. Jazyk britskej politiky má dvojaké výrazové možnosti a jeho dva bazálne diskurzy sa preto navzájom nevylučujú.

V spoločnosti, ako je naša, kde majú všetci ruky – tak či onak – zviazané za chrbtom (alebo aspoň trpia na čistučké ruky, ruky neznečistené činom, vôbec nijakým!), je všetko inak. Všetci sú si rovní, no niektorí sú si rovnejší, a preto všetci musia svoje postavenie tajiť. K frustrácii vedie oboje – našej politike preto chýba vzlet a múdrosť. Predstierať konsenzus sa stalo národným zvykom práve tak, ako predstierať presvedčenie. Je to politický folklór? Nie, je to historický stav, ktorý vylučuje konsenzus aj presvedčenie. A vylučuje aj systém a poriadok. Popiera štát. Rovnosť, založená na – spoločnej i vzájomnej – nemohúcnosti konať, vedie do pekiel. Nie cudzie mocnosti – to my sami popierame svoju vlastnú budúcnosť. Mocné kikirikí! najjunáckejších slovenských politikov sa nesie nad týmto smetiskom nádejí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984