Temné západné mraky nad Sýriou

Po takmer dva a pol roka trvajúcej sýrskej kríze začali v posledných mesiacoch vládne vojská dosahovať úspechy a zdalo sa, že získajú rozhodujúcu prevahu. Aj v medzinárodnej informačnej vojne, ktorá sa zvádza o Sýriu, argumenty vzbúrencov podporovaných Západom a reakčnými arabskými islamistickými režimami strácali silu a Bašár al-Asad aj tu mal čoraz viac navrch.

Fatálny problém od počiatku krízy v Sýrii spočíva v tom, že opozícia, spojená v čudnom zlepenci od kvázineoliberálov až po islamistických extrémistov, sa nevie dohodnúť na mnohých veciach. Zajedno je zrejme len v tom, že potrebuje masívnu zahraničnú najmä finančnú a vojenskú pomoc.

Sýrski vzbúrenci sa organizovali vnútropoliticky i na medzinárodnej úrovni rôznym spôsobom. V auguste 2011 sa vytvoril Sýrsky národný výbor a v novembri 2012 v Dauhe (hlavnom meste Kataru) vznikla Národná koalícia síl revolúcie a sýrskej opozície. Na charakter tejto organizácie poukazuje napr. to, že v marci 2013 sa vzdal funkcie jej prvý vodca M. Chatíb, čo zdôvodnil o. i. neochotou Západu vyzbrojiť opozíciu.

Priatelia Sýrie mimo rámca OSN

Na medzinárodnú podporu sýrskych vzbúrencov bola sformovaná skupina Priatelia Sýrie. Ide o špecifický fenomén v medzinárodných vzťahoch, označujúci sa za medzinárodný diplomatický kolektív (kolektivitu), ktorý sa pravidelne schádza na posúdenie situácie v Sýrie mimo rámca Rady bezpečnosti OSN. Predstavuje svojráznu odpoveď na veto RF a ČĽR pri hlasovaniach o rezolúciách odsudzujúcich Sýriu.

Prezident USA B. Obama vyhlásil, že skupinu zorganizovali USA. Bezprostredný podnet však vyšiel od francúzskeho prezidenta N. Sarkozyho a prvá schôdza skupiny sa konala 24. februára 2012 v Tunise. Odvtedy bolo ďalších päť stretnutí (1. apríla 2012 v Istanbule, 6. júla 2012 v Paríži, 11. decembra 2012 v Marrákeši, 22. mája 2013 v Ammáne a zatiaľ naposledy 22. júna 2013 v Dauhe).

Na niektorých zasadnutiach skupiny Priatelia Sýrie sa zúčastnilo už aj viac ako 120 štátov, medzinárodných organizácií a iných subjektov. Na stretnutí v Dauhe v júni 2013 však bolo prítomných len 11 ministrov zahraničných vecí najaktívnejších členov skupiny a to z Egypta, Francúzska, Jordánska, Kataru, Nemecka, Saudskej Arábie, Spojených arabských emirátov, Talianska, Turecka, Veľkej Británie a USA.

Po vojenskom prevrate sa v Egypte názor novej moci na postoj k sýrskej kríze zmenil. Existujú dokonca úvahy, ktoré tvrdia, že k jednej z príčin prevratu patrilo aj to, že vláda M. Mursího sa chcela zapojiť do agresie proti Sýrii.

Sýria nie je Líbya...

Limity západného hodnotenia sýrskej krízy boli od počiatku „jasnými a jednoznačnými“ a takými zostali dodnes. Príliš nápadne sa podobali hodnoteniu Líbye a následnému scenáru na jej „demokratizáciu“. B. Asad a jeho vláda (režim) musia bezpodmienečne odstúpiť, lebo bránia demokracii, slobode a mieru a tým aj ukončeniu krízy a konfliktu v štáte.

Stačí sa pozrieť na rating ktorejkoľvek medzinárodnej „mimovládnej ľudskoprávnej“ organizácie, ktorá funguje najmä vďaka štedrej podpore vlád USA a ďalších západných štátov a Sýriu tam iste nájdeme na chvoste hodnotení podľa vybraných kritérií. Ak sú tam aj iné arabské či moslimské štáty (Afganistan, Líbya, Irak, Somálsko), ktoré spravidla pocítili blahodarnú pomoc humanitárnych intervencií z vôle Západu, môžu za to len a len zlí Arabi, moslimovia a ich klanové a ďalšie spory.

Pohľad USA a ich spojencov na Blízky východ (najmä Veľkej Británie a Izraela, v prípade Líbye a Sýrie aj Francúzska) sa vyznačuje dvomi základnými črtami. Prvým sú rezídua nadutého koloniálneho resp. neokoloniálneho postoja, ktoré predpokladajú, že Arabi, popr. moslimovia sa majú správať podľa priania Washingtonu, Londýna či Paríža (možno aj Tel Avivu) a ak nie, tak majú právo ich k tomu donútiť. Druhým je zištné presadzovanie vlastných ekonomických záujmov, pri ktorom sa bežne používajú prvky násilia od podvratných akcií tajných služieb až po vojny. Pre úplnosť dodáme, že pri tom využívajú etnické, konfesionálne a ďalšie sociálne a kultúrne spory, ktorých je, nanešťastie, v tomto regióne možno viac ako v iných častiach sveta.

Sýria však nie je Líbya, B. Asad nie je M. Kaddáfí a rok 2013 nie je rokom 2011, hoci v kadečom sa môžu podobať. Tvorcovia západnej línie protisýrskej politiky to buď vo svojej „prostoduchosti“ nevedeli alebo nie sú schopní myslieť a konať ináč, ako to robia. V podstate poslednou možnosťou, ako udržať pri živote nádeje sýrskych vzbúrencov na získanie moci a predĺžiť ich podporu zvonku, bola nejaká dramatická zmena.

Po Iraku aj v Sýrii ako argument chemické zbrane

Veľkou témou informačnej vojny bolo žonglovanie v otázke použitia chemických zbraní. Vládne vojská boli vzbúrencami viackrát obvinené z uskutočnenia tohto kroku, čo západné médiá radi šírili, ale nikdy sa to nedalo dokázať. Napriek fiasku, ktoré „neomylné“ informačné zdroje zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA utrpeli v prípade Iraku v roku 2003, s témou chemických zbraní na Blízkom východe ďalej radi manipulujú. 

Z rôznych dôvodov je svetová verejnosť v tejto otázke veľmi citlivá, červ neistoty, „veď, čo keby to naozaj bola pravda“, hlodá, lebo médiá problém donekonečna omieľajú. Washingtonské strašenie sveta terorizmom a chemickými zbraňami sa stalo priam vášňou im blízkych politikov a médií, či akousi svojráznou severoamerickou informačnou národnou hrou.

A ten dramatický zvrat nastal 21. augusta. keď sa v západných médiách zjavila správa o chemickom útoku v okrajových oblastiach a okolí Damasku. Ani nemusíme uvádzať, že základom správ sa stalo rozširovanie vyhlásenia vzbúrencov, že ich použili vládne sily, ktoré sa však neopieralo o žiadne dokázateľné argumenty.

Uponáhľaná, nervózna až hysterická reakcia Washingtonu so snahou využiť údajné použitie chemických zbraní v Sýrii súvisí aj s tým, že konečne potrebuje dosiahnuť nejaký úspech na Blízkom východe. Ani jeden krok, ktorý USA uskutočnili v regióne v posledných rokoch – vlastne od útoku vlády G. Busha mladšieho na Irak v roku 2003 nepriniesol výsledok a ani im nepridal na prestíži nielen v ňom, ale ani na svete. Situácia ani v lete tohto roka však nie je pre Washington priaznivá.

Nová „vlna“ izraelsko-palestínskych rokovaní

Podľa mienky väčšiny odborných kruhov úspechom sa neskončí ani nová „vlna“ izraelsko-palestínskych rokovaní, ktorú sa podarilo „zohnať dokopy“ washingtonskej diplomacii na čele s J. Kerrym. Rokuje sa, rokuje vo viacerých kolách  aj na rôznych miestach (už len výpočet jednotlivých „nových“ rokovaní, stretnutí, ktoré v ich rámci prebehli a ich účastníkov, by vytvoril dlhý zoznam). Potom sa znovu pripravia dohody, spíšu sa termíny splnenia opatrení, cestovné mapy a pod.

Za necelé štvrťstoročie od rozpadu bipolarity sa však v Izraeli z hľadiska riešenia palestínskej otázky oveľa viac zhoršilo, ako zlepšilo. Skutočný palestínsky štát je stále iba fikciou a územie, ktoré by mu malo pripadnúť, sa neustále zmenšuje. Izrael ďalej buduje nové osady na okupovaných územiach a nerešpektuje ani štatút, ktorý by mal mať Jeruzalem. Palestínske obyvateľstvo v biede a zúfalstve sa utieka k rôznym prejavom odporu. Nie je nepochopiteľné, že skupinky extrémistov pri tom využívajú, žiaľ, aj terorizmus.

Na každú akciu, ktorú Izrael označí za teroristickú, však nasleduje z jeho strany krutá odpoveď, ktorá si vyberá daň prevažne medzi palestínskymi civilistami. A tých zahynulo za posledné desaťročia omnoho viac ako židovských civilistov.

Situácia sa skomplikovala po vojenskom prevrate aj v Egypte. Chúlostivé je to, že síce Washington tam nemá žiadnu oficiálne uvedenú vojenskú základňu a podľa správy Ministerstva obrany USA z 31. 12. 2012 Total Military Personnel and Dependent End Strength By Service, Regional Area, and Country sa tam nachádzalo „len“ 292 príslušníkov ozbrojených síl USA. Ide však o jedného z najvýznamnejších adresátov americkej „vojenskej pomoci“ (rozumej exportu), ktorá v roku 2010 činila 1,3 miliardy USD a bola po Afganistane a Izraeli tretia najväčšia.

Miesto demonštrácie sily a nenahraditeľnosti USA

Neúspech sýrskych povstalcov patrí tiež k nepodareným krokom USA. A tak sa zrejme rozhodlo o tom, že Sýria sa stane miestom, kde Washington dokáže svoju morálku, silu a nenahraditeľnosť pre celý svet. Je to jednoduchšie aj preto, lebo predsa len nútiť svojich starých a osvedčených spojencov do zmeny správania je ťažšie ako dať „príučku“ raketami a bombami niekomu, kto sa  dlhodobo označuje za zlého.

Situácia okolo údajného chemického útoku sýrskych vládnych vojsk sa takmer denne stáva dramatickejšou. Nový zlom nastal 30. augusta, keď minister zahraničných vecí USA vystúpil s vyhlásením o Sýrii a bola zverejnená aj tlačová správa Bieleho domu o vládnom hodnotení použitia chemických zbraní sýrskou vládou. Do sveta sa dostali materiály, ktoré obsahujú silné slová a tvrdé hodnotenia, ale neobsahujú žiadne konkrétne poznatky a dôkazy. Jediné dva fakty sú údaje o čísla obetí v dôsledku údajného útoku, ktorých zdroj je však nejasný.

Materiály majú propagandistický až demagogický charakter, ktorý sa formou podobá časom studenej vojny. Podľa názorov odborníkov, ktorí nie sú zaťažení prowashingtonským pohľadom, ide o znôšku fráz – text opierajúci sa o informácie z videí na YouTube, sociálnych sietí a izraelských zdrojov.

Stotožňujeme sa s názorom ruského vojenského odborníka Konstantina Sivkova (viceprezidenta Akadémie geopolitických problémov), ktorým zhodnotil jeden z hlavných údajných dôkazov – odpočutý rozhovor zachytený vraj izraelskými bezpečnostnými zložkami. Uviedol, že len úplný idiot môže predpokladať, že dvaja dôstojníci – veliteľ vojenského útvaru, ktorý má uskutočniť mimoriadne utajenú operáciu s použitím chemických zbraní a vysoký funkcionár ministerstva obrany zodpovedný za túto akciu – sa o nej budú dohadovať na mobilnej sieti.

Okrem toho je obsah a dikcia dokumentov prejavom pohŕdania činnosti inšpektorov OSN, ktorí nasadzovali svoje zdravie a možno aj životy pri náročnej a zložitej práci v miestach, kde došlo k použitiu chemických zbraní. Inšpektori predbežne uviedli, že sa to skutočne stalo, ale nie je jasné, kto tak učinil. Ak by bola pravda Washingtonu taká pevná a jednoznačná, za akú ju vydáva, nemal by mať problém s uverejnením skutočných a pádnych argumentov a počkať na ich potvrdenia správou inšpektorov OSN.

Pôjde o porušenie medzinárodného práva

Snahu zaútočiť čo najskôr v záujme toho, aby sa vraj sýrskej vláde a vojsku zabránilo v ďalšom používaní týchto zbraní a nedala možnosť zahladiť stopy, možno v tomto prípade interpretovať aj celkom naopak. Ide o zahladenie stôp toho, že útok uskutočnili vzbúrenci. Tobôž potom, keď sa objavila správa, že inšpektori OSN počítajú s tým, že by sa na inkriminované miesta zhruba o tri týždne vrátili. Podľa niektorých médií očití svedkovia z miest zasiahnutých plynom z jeho použitia usvedčovali vzbúrencov, ktorí spolupracujú so Saudskou Arábiou.

Priveľa pochybností vyvoláva okrem blamáže s irackými zbraňami hromadného ničenia z roku 2003 aj snaha Washingtonu zúfalo dokázať po „prevalení“ odpočúvaco-špehovacej aféry – „Snowdengate“ – potrebu pokračovať v tejto činnosti. Za úspech v tomto smere nemožno považovať veľkú „protiteroristickú obrannú operáciu“, ktorá sa uskutočnila v auguste – údajne na základe odpočutých telefonátov, internetovej komunikácie a ďalších bližšie neurčených informácií, keď sa zatvorili diplomatické úrady USA a niektorých západných štátov v 19 štátoch Blízkeho východu a severnej Afriky. Našťastie sa nič nestalo – necháme však na úsudku čitateľov, či to bolo skutočne na základe „bdelosti a informovanosti“ spravodajských služieb USA a ich spojencov.

Obsah dokumentov zverejnených 30. augusta na to, aby mohol slúžiť na zdôvodnenie rozpútania vojny proti suverénnemu štátu bez odobrenia BR OSN, nepostačuje zo žiadneho hľadiska – právneho, politického, vojenského, morálneho či iného. Ak by niekto prekročil v tomto prípade pomyselnú červenú čiaru toho, čo je porušením medzinárodného práva, boli by to práve USA.

Počet „neochvejných“ sa scvrkáva

Predvojnovú horúčku Priateľov Sýrie neočakávane schladilo rozhodnutie poslancov dolnej snemovne britského parlamentu, ktorí 29. augusta odmietli podporiť zapojenie Veľkej Británie do časovo obmedzenej vojenskej intervencie v Sýrii. Podobný názor má aj ďalšia západná krajina zo skupiny – Nemecko, keď jeho minister zahraničia Guido Westerwelle 30. augusta vylúčil účasť na vojenskej akcii proti Sýrii. Neochvejnými v útoku zatiaľ zostali z významných hráčov len Francúzsko, Turecko a Izrael. Počíta sa, že by sa k nim pridali ešte niektoré arabské štáty najmä z oblasti Perzského zálivu.

Podporné reakcie západných štátov, prípadne ich spojencov na washingtonské dokumenty neboli takmer nijaké – presvedčili zrejme len tých, ktorí už boli presvedčení. Koniec koncov iné sa ani nedalo očakávať, lebo v nich nič nové nebolo.

O to ostrejšie zaznel hlas Moskvy, ktorá hodnotenia a argumenty USA považuje za povrchné a nepresvedčivé a vyzýva ich, aby sa útoku na Sýriu zdržali. Také dôrazné vyhlásenie proti agresívnym zámerom USA vo svete nezaznelo už 30 rokov – od invázie na Grenadu. V roku 2013 sú situácia vo svete, ale aj stav spoločnosti, štátu i ozbrojených síl v USA také, že si nemôžu dovoliť ignorovať názory ďalších silných hráčov svetovej politiky, najmä Moskvy a Pekingu. RF zaiste každú chybu či klamstvo Washingtonu využije na to, aby si polepšila pozíciu v informačnej vojne, v ktorej zatiaľ Moskva V. Putina nad Washingtonom B. Obamu vysoko víťazí. V prípade, že zaznie ostrý tón aj z Pekingu, musia USA svoje konanie voči Sýrii ešte viac zvažovať, lebo ČĽR má aj iné páky ako vojenské na tlak na nich.

Nepatríme k tým, ktorí vidia ako následok útoku skupiny štátov – novej „koalície ochotných“ vedených USA – vznik veľkého vojenského konfliktu. Ak útok bude v tej podobe, ako sa zatiaľ o ňom uvažuje v médiách – zameraný len na určité malé priestory či dokonca iba objekty a trvajúci do troch dní, nemožno očakávať ani žiadnu priamu vojenskú reakciu Moskvy. Jednak preto, že v takom čase a priestore sa nedá primerane zareagovať a jednak preto, že to v tejto situácii nie je v súlade s pragmatickou líniou politiky prezidenta V. Putina.

Útok sa môže vymknúť spod kontroly

Problémy však môžu vzniknúť vtedy, ak sa konflikt bude z rôznych príčin eskalovať. Prvá otázka je, aký silný bude v skutočnosti útok a aké budú straty v jeho dôsledku. Na strane potenciálneho agresora nemožno vylúčiť najmä straty lietadiel. Všetko nepôjde tak hladko, ako v Afganistane, Iraku a Líbyi, kde boli straty lietadiel v prvej fáze vojny – bombardovaní a raketových útokoch minimálne. V prípade, že budú vysoké, môže nastať predĺženie operácie, ktoré sa bude snažiť za tieto straty nejakým spôsobom obrancu ďalej „potrestať“.

Druhá otázka je, do akej miery sa podarí splniť ciele, ktoré sú zatiaľ prezentované len vo všeobecnosti, abstraktne. Ani tu nič nebude jednoduché. Treba poukázať na značnú neefektívnosť leteckých a raketových útokov proti vojenským cieľom vo vojne proti Juhoslávii v roku 1999, kde ozbrojené sily vynikajúcim spôsobom využili maskovanie a oveľa väčšie škody boli spôsobené na civilných ako vojenských objektoch.

Riziko každej vojny však je, že sa môže vymknúť spod kontroly. V spomínaných štyroch vojnách – od Juhoslávie po Líbyu boli aktivity protivzdušnej obrany minimálne. V prípade Sýrie nejde len o lepšiu technickú vybavenosť ako v Afganistane, Iraku a Líbyi, ale aj o lepšiu pripravenosť ozbrojených síl a reálne odhodlanie brániť sa. Napriek tomu, že sa ešte pred začiatkom potenciálneho útoku zdôrazňuje, že nejde o snahu zvrhnúť vládu B. Asada, ale len ho „potrestať“, nie je to zárukou, že prezentované krátkodobé a obmedzené ciele sa z rôznych príčin nemôžu predĺžiť a eskalovať.

V takomto prípade sa môže vytvoriť na podporu Sýrie aj širšia medzinárodná solidarita, ktorá bude obsahovať aj vojenské prvky. Nemusí to byť len Moskva a Teherán, ktoré zatiaľ Sýrii vo viacerým smeroch pomáhajú ale aj niektoré arabské štáty, popr. i štáty z iných regiónov, napr. Latinskej Ameriky.

Možné rozšírenie konfliktu s nedozernými dôsledkami

Najväčšou neznámou je zatiaľ reakcia neštátnych bezpečnostných aktérov. V médiách sú už vyjadrenia jednej skupiny sýrskej opozície (aš-Šabáb), že v prípade útoku proti Sýrii sa pridajú na stranu B. Asada a budú bojovej proti USA aj samovražednými atentátmi.

Potenciálny útok proti Sýrii sa ešte donedávna spájal s prípravou útoku na Irán – považoval sa za „predohru“ k nemu. V posledných mesiacoch sa táto konštrukcia rozplynula. Pri zapojení Izraela do potenciálnej agresii proti Sýrii však nemožno vylúčiť tvrdú reakciu Iránu a neštátnych subjektov, ktoré sú s ním spojené. V tomto prípade hrozí rozšírenie konfliktu, ktoré môže mať nedozerné dôsledky.

Nebezpečenstvá skrýva aj možná reakcia niektorých kurdských subjektov. V prípade, že potenciálny útok spôsobí straty kurdskému obyvateľstvu Sýrie opäť nie je vylúčené, že Kurdi pristúpia k násilným akciám v štátoch, ktoré sa na prípadnej agresii budú podieľať. Z toho pohľadu je najviac ohrozené Turecko.

Napokon najväčším paradoxom potenciálneho útoku proti Sýrii sa stáva, že záujem na jej „potrestaní“ za údajné použitie chemických zbraní má aj al-Kajdá. Kam speje politika USA, keď má, hoci aj v ojedinelom prípade, rovnaký záujem ako teroristická organizácia, ktorú považuje za svojho najväčšieho nepriateľa? Neobráti sa politika organizovaného chaosu napokon proti svojmu tvorcovi tak ako to je v mnohých sci-fi filmoch aj severoamerickej produkcie?

Stručne zhrnuté, prípadná agresia USA proti Sýrii bez mandátu BR OSN hrozí tým, že USA v nej nemusia nič získať ale môžu toho veľa stratiť. Otázka sa dá sformulovať aj  tak, kto sa skrýva za touto akciou, ktorá svedčí o pretrvávaní a obnovovaní už viac ako tridsaťročnej neokonzervatívnej línie v zahraničnej a bezpečnostnej politike Washingtonu?

Barack Obama na ďalšom rázcestí

V tomto kontexte sa dá vidieť aj ďalšia náhla zmena, ktorá nastala 31. augusta. B. Obama oznámil, že je síce odhodlaný kedykoľvek v najbližšom čase uskutočniť útok na Sýriu  potrestať ju kvôli údajnému použitiu chemických zbraní. Bude sa však usilovať získať súhlas Kongresu s týmto krokom.

Momentálne nič neukazuje na to, že by v Kongrese USA, kde treba brať do úvahy aj silný vplyv izraelskej loby, mal nastať taký prípad ako v britskej dolnej snemovni. Postoj  B. Obamu však považujeme v tejto súvislosti za odvážny a prezieravý a najmä prvý krok, ktorý aspoň trochu zmiernil napätie a nervozitu a dal čas na premýšľanie

O jeho pohnútkach a súvislostiach sa dozvieme viac v najbližších dňoch. B. Obama bezpochyby nemá k dispozícii jednoduché riešenia. Je pod tlakom rôznych záujmových skupín, ktorým ide predovšetkým o bohatstvo a moc a do sýrskej opozície sa už investovalo priveľa. Možno zohrá predsa len pozitívny moment skutočnosť, že je nositeľom Nobelovej ceny mieru ako štvrtý prezident USA (po T. Rooseveltovi, W. Wilsonovi a J. Carterovi), ale aj vedomie, že tvrdosťou v zahraničnej politike sa nedajú donekonečna kompenzovať sociálno-ekonomické, politické, kultúrne a ďalšie komplikácie vo vnútri štátu.

S B. Obamom sa spájali nové nádeje na politiku USA vo svete. Takmer úplne sa stratili po flagrantnom porušení medzinárodného práva pri útoku na Líbyu. V najbližšom čase môže ísť aj o jednu z posledných šancí niečo ešte napraviť.

Vo svete v roku 2013 je právo na humanitárnu intervenciu na spôsob Západu, na ktoré sa odvoláva pri tom, že netreba dosiahnuť súhlas BR OSN na útok proti Sýrii, nehumánnou záležitosťou a zvrhlým zvrátením hesla „maslo miesto kanónov“ na „rakety a bomby namiesto chleba“. Osoh z nich má len vojensko-priemyselný komplex a banky, ktoré zarábajú na štátnych dlhoch z vojen.

Treba sa opýtať, aký bude rozdiel medzi smrťou nevinného Sýrčana zabitého severoamerickou raketou od smrti toho, ktorý zahynul po údajnom chemickom útoku vládnych vojsk. Útok na Sýriu len rozšíri zoznam niekoľkých desiatok tisícok nevinných obetí, ktoré sú cenou za bezohľadnú politiku Washingtonu zúfalo sa snažiaceho udržať si svoju výnimočnú pozíciu vo svete v poslednom desaťročí.

+  +  +

Nebezpečenstvo výchovných trestajúcich raketových útokov superveľmoci klamstva zatiaľ nepominulo. Ani v prípade, že by sa v správe inšpektorov OSN uviedlo, že za chemickými útokmi stoja sýrske vládne vojská, nikto nemá právo robiť svetového policajta a snažiť sa „potrestať páchateľa“ ozbrojenou akciou bez sankcionovania BR OSN.

Na analytickej stupnici, ktorá má trinásť bodov bolo pred 21. augustom pri pravdepodobnosti útoku na Sýriu hodnotenie 4 : 9. Za niekoľko dní zmenilo na 12 : 1 a po vystúpení B. Obamu sa mierne znížilo na 11 : 2. Omnoho väčšia je teda stále pravdepodobnosť, že k útoku napriek všetkým jeho kontroverzným a nebezpečným momentom môže dôjsť, ale s pribúdajúcim časom bude rásť šanca, že sa nakoniec neuskutoční. Za termíny, ktoré toto ovplyvnia, sa zatiaľ považuje 5 . –  6. september, kedy sa koná summit štátov G-20 v Sankt Peterburgu a predovšetkým 9. september, kedy by malo dôjsť k hlasovaniu o tejto otázke v Kongrese USA.

Na snímke obete útoku chemickými zbraňami
Foto: zennie62 / Creative Commons