Reklama

Ťažká diagnóza

Počet zobrazení: 2358

Zrejme si ešte nikto na svete nedal tú námahu, aby spočítal, koľko existuje chorôb, ktoré môžu prepadnúť bežných smrteľníkov kdekoľvek na svete. V praxi často používaná kniha Vademecum Medici uvádza v časti Medzinárodná klasifikácia chorôb na stranách 448 – 484 ako základný počet indexovo vyjadrených chorôb číslo 999 (slovenské vydanie z r. 1985). K tomu sa ešte pridávajú ochorenia po úrazoch, zraneniach, požiaroch, autonehodách a podobne. Jedna choroba však nie je zaznamenaná v žiadnej knihe vyššie spomenutého typu nikde na svete. A práve tou ťažko ochorel Gabriel Smolka, kentaur znalý dejín, materinského jazyka i latinčiny k tomu. Príznaky choroby sa prejavovali veľmi nebadane a pomaly. Dialo sa tak pri plnení si pracovných povinností v škole, ako aj povinností v domácnosti, do ktorých mal ešte vo zvyku sa zapájať. Už si napríklad netrúfal sám navariť sobotný obed, čo robieval  v podstate takmer pravidelne. Jeho manželka si to najprv vysvetlila tým, že zareagoval na nechuť ich dcérky Adrianky ku Gabrielovým špecialitám, ktoré boli predsa len menej vhodné pre deti. Veď povážte – kovbojská fazuľa s chilli korením alebo námornícke  špagety s prerasteným bôčikom pre štvorročné dieťa! Ale to nebolo všetko. Gabriel si akosi vôbec nevšimol, že sa uvoľnila skrutka-červík na kúpeľňovej kľučke, že treba vymeniť tesnenie na vodovodnom kohútiku v kuchyni, že manželka mala slabo nafúkané duše na svojom modrom bicykli Eska, že na dcérkinej kolobežke ide odpadnúť zvonček a po dlhšom čase sa stalo, že nezarodila ani polovica ovocných stromov v ich záhradke, pretože ich ostrihal veľmi ledabolo, úplne inak ako roky predtým, kedy sa začali starať o kúsok svojho pozemku v záhradkárskom hone Líščiny. Tiež sa stalo, že zabudol na zimu urobiť patričné opatrenia, aby im tam nezamrzla voda v studničnom potrubí, takže sa na jar pri uvádzaní záhradky do obvyklého režimu dočkali nepríjemného prekvapenia. Dosť zásadne zmenil aj stravovacie návyky, čo si dosť dlho nik nevšímal. Znížil raňajkové dávky na polovicu – namiesto dvoch jogurtov zjedol len jeden, šaláty si delil tiež napoly, hoci predtým vyjedol obsah umelohmotnej vaničky ľahko sám, to isté robil aj s paštétami či inými pochutinami, v škole si dával menej polievky, a ak sa dalo, tak ovplyvňoval u kuchárok aj množstvo konzumovanej stravy, namiesto piatich knedlí si pýtal len tri.

Aj vo vyučovacom procese bol nástup choroby poznať – prestal si robiť prípravy na hodinu, čo by nebolo nič mimoriadne, pretože mnohí kolegovia s tým skončili tiež, niektorí po piatich, niektorí až po desiatich rokoch, podaktorí sa poctivo pripravovali stále, aj pár rokov pred odchodom na dôchodok. Kvôli chorobe sa však z neho stal Veľký Improvizátor! Niekedy tým vzbudil nechcený rozruch, keď sa na jeho hodinách dialo niečo, čo bolo v úplnom rozpore s tým, čo študentom s vážnym úmyslom oznámil na predchádzajúcej hodine. Keď mal napríklad vysvetliť prínos Svetozára Hurbana Vajanského do slovenskej realistickej literatúry a chcelo to sústrediť sa na obsah listov, ktoré si vymenil s Jozefom Škultétym a týmto spôsobom v podstate položili tak neotrasiteľné základy neskorého, no predsa len evidentne prichádzajúceho nového smeru, s ktorým sa už Európa lúčila, tak nečakane skončil na úplne inej koľaji. Možno prekvapení študenti – aspoň niektorí - s údivom počúvali o tom, ako Alexander Matuška v svojej prvej knihe neskutočne zotrel nášho lúčezárneho Svetozára ako prozaika, a tiež počuli o tom, ako sa vyhrotil tento baťko z Hlbokého antisemitsky. A jeho spoluzakladateľa realizmu na Slovensku Jozefa Škultétyho vykreslil ako človeka, ktorý ochotne poslúžil ľudákom pri propagácii ich hnedej ideológie len jednou obyčajnou fotografiou s gardistickou čapicou na hlave. Potom sa predsa len zháčil, hrklo v ňom – na akú koľaj si sa to dostal?! - a vyrukoval s informáciou, že Vajanský začal ako právnik pôsobiť v ich meste, narodila sa mu tu prvá dcéra a rád chodil do skalických búd na vínko a návšteve jednej z nich vznikla jeho pôvabná novela Duchovia sudov. Ale bola to teda veľmi svojrázna hodina a postupne ich pribúdalo!  Prestal sa zaujímať o poznámkové zošity, skončil s ústnym skúšaním z miesta či pred tabuľou na známky, využíval len nárazové písomné opakovania formou otázok alebo testov, ktoré často tvoril priamo na hodine! Čo však bolo na tom všetkom najhoršie, nik z jeho blízkych či kolegov si tieto zmeny nevysvetľoval tak, že by malo ísť o chorobu! Veď ľudia sa menia, dozrievajú, nadobúdajú skúsenosti, prejavuje sa u nich rutina, stávajú sa roztržitými. Ale pravda bola iná.

 „Počúvaj, drahý môj, ja chápem, že ťa mnohé veci začali akoby nudiť, že ťa nebaví ten stereotyp, ktorý zažívaš v škole, ale doma alebo tu by si predsa len mal byť viac vo forme. Nemyslíš?“ odhodlala sa k vážnejšiemu rozhovoru jeho manželka v jeden sobotný podvečer predtým, než sa chceli vrátiť zo záhradky dolu do mesta a museli riešiť skutočnosť, že Gabriel až po hodnej chvíli prišiel na to, že v kosačke, ktorou chcel konečne po jej trojnásobnom   pripomínaní pokosiť neveľký koberček trávnika pred chatkou, nie je benzín...Skúšal výmenu sviečky, prečistil filter, skontroloval napnutie plynového lanka. Motor po potiahnutí štartovacieho lanka len zapufkal a nič. Šomral si pritom, keby nie malej Adrianky, tak by si aj šťavnato uľavil. Až potom mu čosi napadlo a naplnil prázdnu nádrž, cítiac v zátylí udivený pohľad jeho nežnej polovičky.

 „Vo forme? Ako to myslíš? Veď nie som nejaký futbalista či hokejista. Messi či Jágr. Tí nech sa udržujú vo forme.“

„Možno škoda, že nie si Messi,“ pokúsila sa najprv jeho Svetlana nadľahčiť nasadený vyčítavý tón.

 „Myslím to tak, že by si mal zostúpiť tu dolu, k nám, na zem. Sem do záhradky, doma do bytu. Aj keď tam si, tvoja ctená telesná schránka, mám pocit, že si v mysli kdesi preč. A stále čušíš v knihách.“              

 „Musím byť v obraze, miláčik. Veď vieš, že vlastne pracujem hlavou. Hlavou a hlasom.“

 „No práve...“ dodala k tomu zmierlivo a už nepokračovala v tomto tóne. Až večer...Vtedy, v spoločnej čitateľskej chvíli pred spaním – aj keď Svetlanina bola podstatne kratšia ako jeho – sa ho spýtala: „Zlatko, môžeš mi vysvetliť, čo je to tá Occamova britva? Teraz tu o tom čítam, no nejako mi to nevyplýva z kontextu, o čo ide.“

Vytrhla ho práve zo záverečných strán strhujúceho románu Snehuliak, takže mu preplo až po asi minútovej pauze.

 „Occamova britva...Je to vlastne spôsob riešenia problému, pri ktorom platí, že jeho najjednoduchšie riešenie je zároveň aj najlepšie a aj najpravdivejšie v prípade, ak ide o problém abstraktnej povahy.“

V tej chvíli bol na seba takmer až pyšný, že sa mu z hlavy podarila sformulovať taká presná definícia – bol o tom presvedčený, že trafil klinec po hlávke.

 „Ahá...Ďakujem, miláčik. Už mi to je úplne jasné. Takže napríklad najlepšie riešenie nekosiacej kosačky spočíva v naliatí benzínu do nádrže.“

 „Ale! Ty si teda! Koľko rokov mi to ešte budeš otĺkať o hlavu?“ čaro tej chvíle bolo preč. Zatvoril nedočítaný román, zhasol lampu na svojej strane a otočil sa jej chrbtom, nepovediac slovka na dobrú noc.

Ó, tá Svetlanina britva!

Zdalo by sa, že tá epizóda s kosačkou mohla byť takým vážnym varovaním, ktoré mohlo mať vplyv na ak nie zastavenie, tak aspoň jasné diagnostikovanie vážnej zdravotnej situácie. Nebolo tomu však tak, choroba ďalej pokračovala, hoci malými krokmi, no o to naliehavejšími.

Keďže len nedávno oslávil tridsiate narodeniny, dostal aj veľmi hodnotný darček – elektronickú čítačku kníh Amazon Kindle. A keď mu jeho bývalý spolužiak Miro Matúš nezištne poskytol cedéčko s osemtisíc knihami, tak si uvedomil, že môže pri sebe nosiť celú nie práve najmenšiu knižnicu (Omnia mea mecum porto - zišlo mu vtedy na um), pretože si mohol do tej úžasnej vymoženosti premiestniť takmer polovicu titulov zo žltého plastového kotúča. Zistil však, že Miro holduje takmer bezvýhradne literatúre typu sci-fi a fantasy, ktorej on na chuť neprišiel. Takže si z toho obsiahleho zoznamu vyberal to, čo bolo v súlade s jeho čitateľským vkusom a záujmom. Práve vtedy sa rozhodol rozšíriť pole čitateľského záberu aj o žánre, ktorým sa počas štúdia na vysokej škole prestal venovať, teda vrátil sa k čítaniu detektívnych, špionážnych a dobrodružných románov. Svoju úlohu zohrala aj skutočnosť, že aj Slovensko objavilo viacerých výborných autorov krimitrilerov zo severu Európy. Zaujal ho najmä nórsky autor Jo Nesbø, tvorca veľmi svojského detektíva Harryho Hola, ktorý bol pri riešení každého zo svojich krkolomných prípadov v ohrození života, no vyšiel z toho takmer vždy s dosť škaredým zranením či trvalým poznačením na tele i na duši. Fascinoval ho tiež Švéd Stig Larsson. Ten napísal skvelú trilógiu Milénium, odovzdal ju vydavateľom a zomrel. Aspoň tak to uvádzali internetové stránky. Ten okrem novinára Kaleho Blomkvista vytvoril absolútne netypickú hrdinku kriminálneho žánru, Lisbeth Salanderovú, pankáčku, hackerku a neskutočne potetovanú mladú dievčinu, ešte k tomu bisexuálku. To boli vlastnosti, ktoré mu boli vyslovene nesympatické, zrejme preto, lebo v sebe mal dosť hlboký konzervatívny stržeň, pretože všetci jeho predkovia, o ktorých sa dopátral aspoň základné údaje, boli roľníci. To mu však neprekážalo v tom, aby sa nezačítal do Larssonovho prvého románu tak, že prestal sledovať čas. Podarilo sa mu v ten deň prísť domov už nejako okolo jednej, mal kratší školský deň, Svetlana mala akciu, babinec s návštevou kina, jeho jedinou úlohou bolo zájsť pre Adrianku do škôlky a dať jej prichystanú večeru alebo iné pochutiny, ktoré ich dcérka po návrate zo škôlky zvykla jedávať. Odtrhol zrak od displeja čítačky, kde si zabudol umiestniť dátum a čas, hoci to prístroj v ponuke uvádzal, pozrel na hodiny nad televízorom a zdúpnel – štvrť na päť! Tryskom zbehol na ulicu a rýchlym krokom trielil ku škôlke, ktorá bola iba štvrť hodiny chôdze od ich bytu.

Adrianka bola samozrejme už sama s najmladšou pani učiteľkou, ktorá ho privítala s krivým úsmevom: „Vy nám teda dávate, pán Smolka. Už som chcela volať vašej pani, či sa niečo nestalo.“

 „Prepáčte, veľmi sa ospravedlňujem. Mali sme v škole jednodňovú inšpekciu,“ zaklamal bez mihnutia oka. „Kontrolovali nám pedagogickú dokumentáciu. Všetkým triednym, určite si to viete predstaviť,“ zamotával sa ďalej. „Myslel som si, že to stihnem skôr. Manželka má dnes nejakú akciu, tak to bolo výnimočne na mne.“ Zdalo sa, že mu to uverila. Našťastie už nebola pri nich, keď Adrianku prezúval a prezliekal. Dcérka sa ho práve vtedy spýtala: „A ocko, kde máš tašku, ktorú nosíš do školy?“ Musel zaklamať aj dcérke: „Vieš, zlatko, tak som sa pre teba ponáhľal, že som tašku zabudol v kabinete. Veď ma tam do zajtra počká. Ale mamke o tom hovoriť nemusíme, dobre?“

Zostala mu v tej chvíli v ústach odporná pachuť, ktorej by sa nezbavil ani nechutným odpľutím si do škôlkarskej trávy tak, aby to malá nezbadala.

Jeho choroba sa stupňovala. Nik si to však už nevšímal, on sám začal oveľa viac ako predtým rozmýšľať nad  veľkou zraniteľnosťou kentaurov. O jej pôsobenie na telo i na dušu vedel svoje najmä John Updike, ten slávny spisovateľ s prísnou tvárou. Gabriel sa pomerne skoro zoznámil s jeho skvelým románom. Ešte počas štúdia na strednej škole mal možnosť na príležitostnej marcovej výstavke kníh v aule ich školy zabodnúť zrak na modrú obálku s magicky pôsobiacim názvom Kentaur. Neomylne po nej siahol, nerozmýšľajúc ani sekundu nad kúpou práve tohto titulu. Akoby sa v ňom už vtedy ozval dovtedy netušený inštinkt, spojený so slovom na obale románu. Iba nedávno sa mu však dostal do rúk román v podstate málo známeho nórskeho spisovateľa Daga Solstada „Ostych a důstojnost“, v ktorom našiel prekvapujúce pasáže o kentaurovi, tentoraz v inom čase a inom priestore. Poznanie nórskeho učiteľa však malo univerzálnu platnosť, napr. konštatovanie o žiakoch jednej z tried: „Každý zvlášť se dokázal chovat příjemně, ale pospolu, rozmístněni v lavicích, utvářeli strukturální nevraživost, namířenou proti němu a proti všemu, co reprezentuje.“ Typickú situáciu vyjadril aj slovami:“V tom momentě se však rozdrnčel školní zvonek a žáci v tu ránu zbystřili, sklapli školní vydání Divoké kachny, zvedli se a v poklidu začali nerušeně opouštět třídu, procházejíce kolem učitele, jemuž ani v nejmenším nevěnovali pozornost, ani jeden si ho nevšímal, a jenž zůstal sedět na židli, jako jediný, a pohoršoval se nad tím, že byl přerušen uprostřed otázky.“ Za nepochybne výstižné možno považovať i charakterizujúce: „Žáci s mlaďoučkými tvářičkami hebkými jako dětská prdýlka, posetými z vlastního pohledu děsnými beďary, žáci, jejichž chaotický a nedostatečný duševní život s největší pravděpodobností překypoval představami jako vystřiženými z telenovely, byli vlastně ublíženi, že se nudí, a jejich ublíženost byla namířena proti němu, protože to on, učitel, je nudil.“ Politický rozmer naznačil Solstad aj takto: „Marxizmus jako takový má jistý mravní rozměr výchovného charakteru, který je v rozporu s možností takovýto um zúročit.“ Jeho hrdinu, stredoškolského profesora Eliasa Ruklu, tiež hnevala skutočnosť typu: „Zcela jednoduše řečeno zraňovaly noviny jeho ješitnost, protože pri četbě novin si uvědomoval, jak hloupě se zachoval, když si při svých možnostech zvolil povolání středoškolského profesora.“ Ak je Updikov román o veľkom smútku z neuznania a nenaplnosti, tak Solstadov román je o nemenej veľkej dezilúzií nad zásadným životným omylom, nad rozhodnutím stať sa učiteľom a snažiť sa pri tomto povolaní aj maximálne dlho vydržať...To si Gabriel uvedomil vtedy, keď márne hľadal na internete text tejto knihy, ktorú chcel mať v svojej zázračnej čítačke natrvalo. To bolo predsa len niečo úplne iné, ako tie šialene napínavé krimithrillery úplne iného Nóra. Rád by sa s týmito svojimi postrehmi či pochybnosťami zveril niektorému zo svojich kolegov, no Gabo Škrupinka sa po neuveriteľnom škandále na stužkovej slávnosti spred dvoch rokov tak utiahol do seba, že si zo všetkými členmi pedagogického zboru, jeho nevynímajúc, vymieňal len tie najnutnejšie informácie. A niekdajší doyen zboru Stanislav Šibrink sa tesne pred odchodom na dôchodok odsťahoval za svojou manželkou do Bratislavy. S týmito dvomi skúsenejšími kentaurmi by mohol bez akéhokoľvek váhania diskutovať o problematike, ktorá ho vtedy viac ako neodbytne kvárila a nielen o nej. Mohli viesť reč aj o marxizme, hoci zo všetkých strán počúvali alebo čítali, ako mu už odzvonilo, ako bolo dobre, že sa naša spoločnosť zbavila tohto nebezpečenstva, strašidla, obchádzajúceho Európu. Zrejme pre toho zaujímavého Nóra nebolo toto učenie strašidlom, skôr inšpiráciou, akoby určite tvrdil Škrupinka a Šibrink by k tomu dodal niečo o inšpirácii s výhradou alebo záchranou brzdou či poistkou pred nekritickým uznávaním či ukláňaním sa pred akýmkoľvek izmom. 

Ostatným kolegom či kolegyniam skôr v tomto smere nedôveroval. Ale pri dočítávaní románu Snehuliak ho zarazili nejasnosti, ako autor opisuje zápas svojho detektíva s mimoriadne nebezpečným vrahom – tomu okrem iného chýbajú prsné bradavky –, ktorý sa po divej naháňačke odohral hore na skokanskom mostíku v Holmenkolene. Keďže Gabriel využil aktivitu svojich kolegýň, ktoré zabezpečili koncom minulého školského roka zájazd do Škandinávie a navštívili aj túto dominantu nad hlavným mestom štátu krásnych fjordov,  bol zarazený, ako nepresne až zavádzajúco ju nesporne kvalitný autor opísal...Nie, tak to na tom Holmenkolene nebolo! Tam predsa bolo to zábradlie umiestnené úplne inak! Od rozrušenia začal chodiť po svojej izbe, až to jeho polovičke nedalo, vstala od svojho televízora a medzi dverami sa ho spýtala mimoriadne starostlivo: „Stalo sa niečo, zlatko? Na niečo si prišiel alebo si na niečo zabudol?“

Pozeral na ňu akoby sa prebral z ťažkého sna: „Nie, prečo? Nič sa nedeje...Len som niečo čítal, čo nie je presné, čo je v skutočnosti inak...“

„Aha,“ bez prekvapenia reagovala a vrátila ku svojim Madisonským mostom. 

Prepracovával sa postupne stránkami ďalších a ďalších kníh ako cestovatelia amazonským dažďovým pralesom. Často mal naraz rozčítaných aj desať kníh od desiatich autorov a menil ich tak, ako keď milovník hudby striedavo počúva heavy metal, potom hardrock či folk, country, mainstream, džez, funky alebo komornú hudbu v podaní trebárs Warchalovcov. Nemal v tom zmätok, hoci menil papierovú knihu s textami v čítačke, no predsa si len často musel pripomenúť náležité súvislosti, najmä dejových pasáží v zložitejšie komponovaných románoch, čo u Faulknera, Irvinga, Márqueza, Švantnera alebo Okudžavu nebolo vždy jednoduché. V detektívnych ši špionážnych románoch s tým problém nemal, Daniel Silva alebo Frederick Forsyth či Robert Ludlum ako majstri thrillerov si kompozičnú líniu ustrážili ako sa patrí.  Nejaký čas sa domnieval, že robí dobre, ak cituje svojej polovičke najlepšie pasáže či citáty z kníh, ktoré mal v svojej čítačke, nech aj ona z jeho záľuby niečo má.

„Zlatko, máš chvíľku a vypočuješ si nasledovné? Stojí to za to!“ prišiel za ňou neraz do kuchyne, kde práve dokončovala jedlo, na ktorom by si určite pochutila aj ich dcérka. S ním si starostí už nerobila, on zjedol vždy úplne všetko, čo mu predložila, to sa jej páčilo už od prvých chvíľ, čo sa zoznámili.

„No daj,“ prehodila cez plece a on jej prečítal niečo podľa neho svetoborné a vôbec si akosi nedokázal všimnúť, ako sa jej sľubne pod tenkými domácimi legínami črtajú príťažlivé obliny s pásikom sexi nohavičiek.

„Kráľovstvo nebeské je podobné horčičnému zrnku,“ prečítal a bol zvedavý, čo ona na to.

„Zaujímavé, drahý. Miniaturizácia duchovna, povedal by niekto. Je to zrejme náš autor, však? Náš, slovenský myslím,“ spresnila, neodvracajúc hlavu k nemu od panvice, kde pripravovala niečo, čo nazývala Adrianka mamkina čarovná chutná panvička. A nebola to jediná chutná panvička v ich útulnej kuchyni.

Prekvapila ho, čo sa až tak často v tejto súvislosti nestávalo. Zlomeným či nalomeným hlasom sa spýtal: „Vieš alebo tipuješ?“

„Tipujem...Ale možno sme sa už o tom niekedy bavili...“

„Myslíš? Nespomínam si. Je to od Slobodu. Z Narcisa.“

„Z Narcisa? Aj to napísal? Pamätám si, že si mi kedysi čítal z neho inú ukážku, o tej zmyselnej grófke bez nohavičiek a nadržanom chlapčekovi,“ pridala do hlasu evidentne niečo veľmi odlišné od kuchynskej atmosféry.

„To bolo z Romaneta... Don Juan,“ hlesol a radšej z kuchyne odišiel do svojho sveta.

Odvážil sa ešte citovať jednu ukážku, tiež to bola len jedna veta.

„Neboť jsme jako kmeny stromů ve sněhu.“

„To je celé? Nie je to z básne? Nejakého českého autora?“

„No, máš pravdu, ale nie celkom. Je to Kafka. Ale možno ho považovať v podstate aj za básnika.“

„Kafka?! To je teda dosť ťažký kaliber. Mne však tie jeho niektoré veci pripadali dosť choré.“

„Choré?! To myslíš vážne? Veď bez neho si modernú literatúru takmer nikto nevie ani predstaviť!“

„Ja možno áno, drahý.“

„A čo ti pripadá choré, prosím ťa?“

„Napríklad to o tom chrobákovi. Zmeniť sa na chrobáka! To by tak ešte mohlo byť v Adriankiných rozprávkach!“

„Vidíš to príliš zjednodušene...“ zmohol sa iba na chabú obhajobu piliera modernej literatúry.

Potom bol pri výbere citátov opatrnejší a prestal s nimi svoju polovičku obťažovať, keď mu farba jej hlasu dala pocítiť, že ju to až tak veľmi nezaujíma, ako si on sprvu myslel. Začal vtedy v sebe cítiť takú čudesnú ťažobu a tiež si začal namýšľať, že mu hustne krv. A raz pri holení a neopatrnom pohybe si pri zastavovaní jemného krvácania všimol, že tie kvapky životodarnej tekutiny majú akýsi čudný, trocha temný a lesklý nádych, rozhodne iný ako predtým, hoci býval pri tomto akte veľmi opatrný. Pri cestách do ich záhradkách v Liščinách cítil, ako mu už v polovine trasy oťažievajú nohy, čo nikdy predtým tak necítil, akoby sa mu pomaly plnili kosti olovom. Aj sa mu dýchalo podstatne ťažšie ako inokedy. Nemohol však odpočívať na niektorej z nových lavičiek, ktoré tu boli osadené popri tiež novovysadených orechových stromov. Svetlana s Adriankou drobčili pred ním bez viditeľnej únavy, to predsa nemohol dopustiť, aby on, ešte donedávna s dobrou fyzickou kondíciou, prosíkal o odpočinok! Aj práce, ktoré v záhradke vykonával a na ktoré takmer už úplne prestal myslieť, hoci mu donedávna zamestnávali myseľ pomerne dosť, mu odoberali podstatne viac telesnej energie, ako tomu bývalo predtým, než ochorel. Nechcel však dať pred nimi nič najavo, pretože  to považoval za niečo prechodné, pominuteľné. Tiež si však nevedel vysvetliť, že pri občasnom vážení sa na novej digitálnej váhe, ktorú im darovali svokrovci k Vianociam a potešila sa jej najmä Svetlana, mu z mesiaca na mesiac na váhe pribúdalo, aj keď len po dekagramoch, hoci mu jeho polovička v nie tak častých, no predsa len intímnych chvíľach prechádzala prstami po rebrách tak, aby ho to nešteklilo, s komentárom: „Si vychudnutý, zlatko. Mal by si lepšie jesť a viac byť tu pri nás, stále si kdesi mimo. Už ma to nebaví, stále ti to pripomínať. Aj malej si sa venoval viac, hoci ona je taká fajn, že sa nesťažuje. Len sa častejšie pýta – a ocko nemá čas sa so mnou pohrať? Tak dobre sme sa hrávali... A aj mi čítaval pred spaním a teraz už vraj nemá čas. Nemrzí ťa to?“ udrela na veľmi citlivú strunu.

„Ale miláčik, veď vieš, že potrebujem dopĺňať rezervoár. Niet väčšej hanby, keď sa ma študenti spýtajú na niečo, čo som nečítal,“ bránil sa chabo, lebo mu akýsi hlas, či skôr hlások, našepkával, že má jeho stále krásna a milá žienka pravdu.

„Naozaj?“ jednoslovná otázka sa mu zapichla do mozgu a trčala tam ešte pár dní. A to nebolo všetko.

„Nemala by mať naša malá bračeka alebo sestričku? Už je snáď ten najvyšší čas. Čo ty na to?“ a táto otázka ho zasiahla ešte hlbšie. Ešte tak pred rokom by hneď reagoval tým najlepším a najmužnejším spôsobom, ale teraz zostal nepochopiteľne zmätený. Veď to donedávna bol on, čo ju jemne prehováral, aby si rozšírili rodinku! A bola to ona, ktorá tomuto prehováraniu jemne odolávala, možno chcela, aby viac naliehal, presviedčal, vraj tým ženy často sledujú to isté, čo ich partner, no chcú si užiť práve toto presviedčanie ako dôkaz skutočnosti, že tomu druhému mimoriadne záleží na obsahu argumentov. 

„Myslíš, že už je čas? Naozaj? Si na to pripravená?“ zareagoval otázkami, v ktorých nechtiac presunul pozornosť či zodpovednosť za túto situáciu na ňu.

„Ja áno, zlatko. Ale ty? Máš na to hlavu, keď si stále akoby mimo? V svojich románoch, v pralese čítania? Blúdiš a blúdiš. Pomôžeš mi?“

Zahanbila ho.

„Ale... Preháňaš. Som snáď až taký zlý otec? Flákam sa? Chodím po krčmách? Fajčím? Zahýbam ti? Míňam peniaze na daromnice?“ pokúsil sa o chabú obranu.

„No... Dal si veľa otázok. Veď ti nič nevyčítam, len to, že aj keď si s nami, akoby si tu však nebol. To mi vadí. A uhýbaš – chceš druhé dieťatko alebo nie?“

„Chcem... Akoby nie.“

„Tak dobre. Už je to teraz na tebe,“ uzavrela túto závažnú výmenu názorov.

Rozhodol sa predsa len zmeniť či výrazne obmedziť svoje doterajšie jednostranné namáhavé blúdenie v labyrinte textov rôznej povahy a kvality, viac načúval tomu, čo mu rozprávala jeho polovička a aj sa vrátil k tomu najkrajšiemu spôsobu uspávania, pre aký sa môžu milujúci manželia po spoločnom odobraní sa do spálne rozhodnúť. Predtým vždy strávil dobrú štvrťhodinku alebo i viac u Adrianky v jej izbičke a príbehom o Pippi tak opäť mohla načúvať so zatajeným dychom, ako sa stávalo ešte celkom nedávno pred jeho ochorením.

A po šiestich týždňoch testovací pásik ukázal, že by sa mali tešiť z budúceho rodinného prírastku. Vnieslo mu to do duše čudné rozochvenie, pretože už mu v pamäti krásne chvíle po príchode Adrianky na svet a sledovaní jej životných krôčikov, ktoré ich oboch napĺňalo tichým šťastím, prekryli iné deje, iné postavy, iné osudy, iné radosti a starosti, život či smrť v inom čase a priestore. V to ráno po raňajkách sa aj on vrátil k ich ešte nedávnemu pravidelnému zvyku porozprávať si o tom, čo sa im prisnilo, ak si to, pravda, pamätali.

„Túto noc ma dosť podesil taký veľmi nezvyčajný sen,“ začal opatrne, aby si nebodaj nemyslela, že to nejako mohlo súvisieť s predchádzajúcim mimoriadnym oznamom.

„Až tak? Podesil? Veď si pokojne pochrapkával, hneď potom ako, veď vieš...“ reagovala.

„No, predstav si len. Mal som okolo seba haldy kníh, zrejme prečítaných, a keď som sa chcel vrátiť k jednej z nich, že sa znova na niečo pozriem, pripomeniem si nejaké pasáže, tak som knihu otvoril a vieš čo?“

„Neviem...Vyskočili z nej mole nadpriemernej veľkosti? Alebo pavúky, muchy či niečo podobné?“

„Nie...V knihe boli samé prázdne stránky! V celej knihe! Potom som zobral ďalšiu a ďalšiu a tam to isté! Až...“

„Až?“ zareagovala už podstatne nepokojnejšie.

„Až som si zobral knihu, ktorú som určite ešte nečítal a tam bolo všetko v poriadku, predstav si!“

„Ale čo? Aj takú knihu si tam mal k dispozícii, ktorú si ešte nečítal?“ nemohol necítiť z jej hlasu jemnú iróniu, ku ktorej sa v tej chvíli po dlhšom čase zasa vrátila a ktorou ho predsa len zraňovala, bolo to ako šípy s tými najtenšími a najjemnejšími hrotmi, ktoré sa mu však zabodávali do duše.

„Aj takú,“ radšej si zobral tašku, Adrianku za ruku a pobral sa ju zaviesť do škôlky bez rozlúčkového bozku na Svetlanine pery. Chcel jej povedať ešte o ďalšom sne, ktorý si z tej noci pamätal, ten už nebol o knihách, ten bol o ich záhradke, ako si chcel po kosení oddýchnuť, ako sa usadil na terase a mal pred sebou na malom stolíku pohár ich vínka, ako si ho chcel vychutnať, keď sa zrazu nad ním akoby zotmelo a on videl nad sebou nalietavať veľké motýle, väčšie ako vrany či dokonca ako bociany, ale boli to motýle, nebolo pochýb! Nalietavali pomaly, rozvážne pohybujúc veľkými krídlami a na tých krídlach nemali obvyklé farebné pásy, ale mali tam tmavé písmená, usporiadané do krátkych slov, ktorým však nestačil porozumieť, nestačil ich prečítať! Bola ich celá jedna letka a keď sa zdalo, že nezmizli za kopcom Vintoperk, ale rozhodli sa vrátiť a nadletieť si nad neho znova, vtedy sa prebudil. Cítil na čele studený pot a boleli ho tak akosi veľmi čudne nohy. Nepovedal jej o tom druhom sne, výnimočne zapamätanom,  a ani o tom, že sa mu zasa podarilo predošlý deň začítať v kabinete do jednej zo stále pripravených kníh na pracovnom stolíku tak, že na svoju hodinu do septimy prišiel päť minút pred zazvonením... Mal šťastie, že si to nikto nevšimol a napodiv ani študenti na seba neupozornili, zrejme mali po jeho hodine v rozvrhu niečo veľmi husté, na čo sa mohli v nečakane darovanom čase pripraviť.    

V jedno pekné predletné ráno, práve 1. júna, kedy sa chceli naplno venovať svojej dcérke, sa aj Svetlana vrátila k svojmu zvyku z prvých chvíľ manželstva vyjaviť mu hneď po precitnutí obsah svojho sna či snov. On si málokedy pamätal čo len jeden, výnimočne dva…

 „Predstav si, čo sa mi nesnívalo! Našla som pri rannom ustielaní na tvojej polovici postele takú veľkú hubku, špongiu v tvare veľkého vajca. Možno akoby až pštrosieho. Ale bolo také tmavé, tak divne tmavé. Vzala som ho do rúk a neviem prečo stisla. Išla z neho taká čierna farba, až som sa zľakla. A privoňala som k tomu čudu,“ často spomínala, že jej sny mali nielen farby a zvuky, ale aj vône, „a ako to myslíš voňalo, či skôr zapáchalo?“ Chvíľu čakala na jeho reakciu, jemu však úplné prebúdzanie trvalo o čosi dlhšie, tak pokračovala. Hoci neboli ešte až tak dlhodobými manželmi, už si osvojila po prebudení návyk, ktorí sa vraj udomácnil u tých podstatne skôr narodených – osloviť partnera po prebudení bez toho, že by sa naňho musela pozrieť.

„Ako tlačiarenská čerň!“

„Počul si to? Ako farba zo strojov! Rotačiek, či ako  sa to volá. A akoby som to stále ešte v nose cítila!“

On však vôbec neodpovedal, nevydal zo seba čo len jediný zvuk.

Pozrela sa konečne na druhú stranu postele a nemohla veriť svojim očiam tomu, čo tam uvidela.    

Poviedka vyšla v skrátenej verzii v LT  č. 5 – 6/2016
Úvodné foto: Keny Cole / Creative Commons

Priemer: 4.3 (6 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama