Takú lásku čakaj...

Pozvanie k poézii
Počet zobrazení: 15570
Veršami Pavla Koyša si pripomíname básnikove nedožité 85. narodeniny. Pavel Koyš, básnik, politik a kultúrny činiteľ  sa narodil 8. januára 1932 v Ladcoch, zomrel 22. júla 1993 v Bratislave. Básne sú zo zbierky Pieseň piesní žena, ktorú v roku 2006 vydala Margaréta Koyšová.

zatisie_2.jpg


Takú lásku čakaj


Takú lásku čakaj, ktorá príde
nečakane, kruto, ktorá páli.
Aj keby ťa mnohé milovali,
iba ona nikdy neodíde.
Takú lásku čakaj.

Takú lásku hľadaj, čo je jasná,
a tak prosto ako slnko svieti,
s ktorou zaraz ľahko, dobre je ti,
nech ju stretneš v ktorýchkoľvek pásmach.
Takú lásku hľadaj.

Takú lásku volaj, ktorá úsmev,
teplú nehu rozpustí ti v tvári,
ak je s tebou, všetko sa ti darí,
ukonaná šťastím v tvojej dlani usne.
Takú lásku volaj.

Takú lásku pretrp, ktorá bolí,
obavami, túžbou vykúpenú,
čo aj tisíc nocí prebdieš pre ňu,
ona nepoddá sa, nepovolí.
Takú lásku pretrp.

Takú lásku chráň si, čo sa zmení.
ktorá je dnes iná ako včera,
čo jak kvet sa zrána do večera
neustále mení v zafarbení.
Takú lásku chráň si.

Takú lásku miluj, čo ťa schytí
ako jarná rozvodnená rieka,
čo ti do každého nervu vteká,
až sa zdá, že srdce rozlomí ti.
Takú ženu miluj.


Vyznanie lásky


Ako som ti vyznal seba,
už sa nepamätám.
Iste som sa nepodrobil
vykresaným vetám.

Iste slová zhľadúval som
z mysliteľných končín.
Prvý slovom vrúcne začnem,
prvým slovom končím.

Lásku mať je mať kus neba,
nie mať novú čiapku.
A tak s trémou vyznania som
stále na začiatku.


Vyznanie smútkov


Si pri mne blízko, nenápadná, skromná,
pre každú chvíľu mám ťa na dosah.
Prítomnosť tvoja vrezáva sa do mňa,
do nekonečna, do tla, do bosa.

Tak málo žiada milujúci básnik,
tú trochu nehy, pohár do dlane.
Piť víno žitia, podchvíľou sa zasniť,
vylúpiť verše, v srdci schované.

Básnik je dieťa, to je jeho mínus,
pozabudne byť zlý a záludný.
Ak sa ti vidí nudné s takým splynúť,
opusť ho v tichu, v tichu zabudni!


Domovina


Kde je moja domovina,
kde je môj rodný kúsok otčiny?
Človek v sebe detstvo ako okovy má
vryté. Nedajú sa preťať ani odčiniť.

Po celý život nasávame vlahu
z kalužiek detstva. Kto ich preskočí?
V pučiacom vŕbí u nás popri Váhu
vpila sa mi rodná zem navždy do očí.

Vysychajú slivky, ktoré otec sadil,
strom za stromom oceľ času vytína.
Kde je ten chládok, letný slastný chladík,
konča hory modrá čistina...

Kniha žitia žltne, papier sa už míňa,
ale ešte stále hreje zem.
Moje pravé srdce – krvná domovina,
žijem, kým ťa celú neprejdem,

aby som sa znova, opäť vracal
do chotára v mäkkom Považí,
k rozzvoneným lúčnym krásam,
pre ktoré tak rád by znova žiť.

Hoci cementom je často zaprášená
striebrovlasá moja rodná dedina,
je mi blízka ako drahá žena,
nenahraditeľná, jediná.


Sen


Prisnilo sa mi o smrti.
Pomaly klesám do zeme.
A nikto, nikto nesmút,
nevidno oči zrosené.

Nevidno v čiernom zástupe
belavej tvojej hlavičky
a moje srdce puknuté
rozpadáva sa navždycky.

Posledný pohľad žíznivý,
hlboké nebo modrasté
a zrazu na um prišli mi
posledné verše o láske.

Nie smrť je strašná, krásna tma,
tiesnivé mĺkvo hrobové,
ale že márne hľadám ťa
v miznúcej našej oblohe.

Každý z nás dvakrát zomiera.
Raz, keď sa vnára do hliny,
druhý raz toho večera,
keď chýba medzi svojimi.

Keď chýba...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984