Reklama

Tajomstvo neoliberalizmu – veľké znehodnotenie peňazí

Počet zobrazení: 3284


Mystický charakter tovaru

K. Marx svojho času odhalil tajomstvo základnej bunky kapitalizmu:  „tovar je veľmi zamotaná vec, plná metafyzickej rafinovanosti a teologických rozmarov“. Na základe „tovarového fetišimu“  zdôvodnil primát výmennej hodnoty. (Kapitál I, 1. kap.) To mu umožnilo formáciu vedecky analyzovať a zdôvodniť, že má v sebe zabudované sebadeštrukčné mechanizmy, spočívajúce v akumulácii kapitálu. Celé dvadsiate storočie prebiehal boj s časom, systém prejavil flexibilitu, ktorá umožnila odďaľovať krízy a iritovala prvé generácie revolucionárov, naivne sa spoliehajúce na „historickú nevyhnutnosť“. Frankfurtská škola začala reflexiou „zlyhania revolúcie“.  T. W. Adorno  uvádza „Negatívnu dialektiku“ tézou, že filozofia, ktorá sa zdala byť prekonanou, sa udržiava pri živote práve pre to, že bol premeškaný okamih jej uskutočnenia.

Marx mal pravdu, že riešenie  v rámci danej sociálnej formácie neexistuje. Politici v súčasnosti neriešia krízu, iba si kupujú čas, kým sa nenápadne zmocňuje vlády plutokratická finančná oligarchia. Nejde iba o nekompetentnosť politikov a nenásytnosť bankárov. O neudržateľnosti súčasnej podoby ekonomického rastu sa toho popísalo dosť, najmä z ekologického aspektu udržateľnosti, napriek tomu usilujeme o rast, ide o „rastový fetišizmus“. Aké tajomstvo sa skrýva pod rúškom neoliberalizmu?

Spoločenský hieroglyf

Ekonómovia Ernst Lohoff a Norbert Trenkle z Norimbergu tento závoj poodhalili. Ich východiskovou tézou je,  že príčinou súčasnej krízy nie sú ani špekulácie, ani štátne zadlžovanie. Kapitalistický spôsob výroby vytvára úplne iracionálnu podobu tvorby bohatstva, naprogramovanú na sebadeštrukciu. Za ostatných tridsať rokov boli všetky oblasti života natoľko zekonomizované, že alternatívna forma spoločenských vzťahov namiesto tovarovo-peňažnej s abstraktným vynakladaním pracovnej sily sa javí ako nemožná. Reálny socializmus bol autoritárskym variantom kapitalistickej modernizácie  pod egidou ideológie „diktatúry proletariátu“; neobsahoval perspektívu spoločenskej emancipácie.

978-3-89771-495-3.jpgLooff, Ernst & Trenkle, Norbert: Die große Entwertung, Unrast, Münster 2012
www.krisis.org

Štrukturálna kríza, ktorá sa začala v sedemdesiatych rokoch ako „kríza práce“, mohla byť odohratá a odložená iba prostredníctvom nebývalého vtrhnutia fiktívneho kapitálu na finančné trhy. Dôsledkom tretej priemyselnej revolúcie bola zásadná reštrukturalizácia výroby, ktorá znamenala masovú prebytočnosť pracovnej sily a prepad tvorby hodnôt. Fiktívny kapitál sa stal motorom akumulácie, ktorá sa dá udržať iba na úkor budúcnosti. Politika odpovedala urýchlenou liberalizáciou finančných trhov, internacionalizovaných po konci bretton-woodskeho systému a vymykajúcich sa vládnej kontrole. Druhým politickým krokom bolo nafúknutie štátnej zadlženosti, extrémne za Reaganovej éry. Štátny úver umožňuje nové možnosti vynakladania fiktívneho kapitálu a tým ho chráni pred znehodnotením. Požičané peniaze sa ďalej objavia na trhu ako kúpna sila stimulujúca dopyt. Krízu vyvolávajú prísľuby platby napríklad z nehnuteľností a štátnych pôžičiek, ktoré nie sú kryté, dôsledok tridsaťročného rozmnožovania obeživa. Liberalizácia uvoľnila priestor pre špekulácie. USA v dôsledku masívneho štátneho dlhu fungujú ako vysávač financií. Práve USA sú jedinou krajinou na svete, ktorá môže extrémnej zadlžiť vlastnú menu bez toho, že by sa to prejavilo na jej znehodnotení, vysoké úroky v minulosti podporovali ukladanie peňazí a zvyšovali kurz dolára. Kapitál sa dokáže zhodnocovať výlučne vytváraním nadhodnoty.

Tovar sa stal univerzálnou formou spoločenského bohatstva v dvoch historických krokoch. Po prvé, na základe komodifikácie zmyslovo-materiálnej tvorby bohatstva (termín pochádza od K. Polanyiho). Po druhé premenou peňažného kapitálu na špecifický druh tovaru. Tovary sa vyskytovali aj v predkapitalistických formáciách predovšetkým v podobe prebytočnej a luxusnej výroby. Každý tovar má výmennú a zmyslovo-materiálnu úžitkovú hodnotu. S výnimkou pracovnej sily, ktorá je tovarom, ale jeho úžitková hodnota nie je zmyslovo-materiálna, lebo spočíva v schopnosti vytvárať viac hodnoty, než vyžaduje jej vlastná reprodukcia. Kapitál sa neobmedzuje na komodifikáciu zmyslovo-materiálneho bohatstva, ale ako taký  sa v podobe peňazí stáva tovarom špecifického druhu. Ide o vlastnícke oprávnenia na budúcu hodnotu (úvery, akcie). Tieto predstavujú tovary druhého sledu. S tovarmi „pracovná sila“ a  „peňažný kapitál“ sa zaoberal už Marx, úžitkovú hodnotu peňažného kapitálu odvodil od úžitkovej hodnoty pracovnej sily. Úžitkovou hodnotou peňažného kapitálu je vytvárať priemerný zisk, čo predstavuje analógiu s úžitkovou hodnotou pracovnej sily. Tovary prvého sledu vrátane pracovnej sily majú dvojakú existenciu – majú zmyslovo-materiálny rozmer a sú „spoločenským  hieroglyfom“. Tovary druhého sledu vyskytujúce sa na peňažných a kapitálových trhoch predstavujú výlučne spoločenský hieroglyf. (Podľa Marxa „hodnota premieňa každý produkt práce na spoločenský hieroglyf“ [Kapitál I/1]; v orig. autori použili termín „gessellschaftliche Chiffre“)  Marx narazil na špecifikum tovarov druhého sledu v treťom zväzku Kapitálu:  namiesto ceny tovaru sa tu platí úrok“.  Úrok je cenou peňažného kapitálu, „tak je to iracionálna forma ceny, ktorá úplne protirečí pojmu ceny tovaru. Cena je tu redukovaná na svoju čisto abstraktnú a bezobsažnú formu v tom zmysle, že  je určitou sumou peňazí, ktorá sa platí  za niečo, čo figuruje tak či onak ako úžitková hodnota; zatiaľ čo podľa svojho pojmu sa cena rovná peňažnému vyjadreniu hodnoty tejto úžitkovej hodnoty.  Úrok ako cena kapitálu je od samého začiatku úplne iracionálny výraz. Tovar tu má dvojakú hodnotu, jednak hodnotu, jednak cenu odlišnú od tejto hodnoty, hoci cena je peňažným vyjadrením hodnoty“. Podľa Marxa „cena, ktorá sa odlišuje od hodnoty kvalitatívne, je nezmyselné protirečenie“. Kapitál ako tovar vystupuje „potiaľ, pokiaľ sa ponúka na trhu ...  jeho úžitkovou hodnotou je však  vyrábať zisk. ... peniaze a práve tak aj tovar, sú samy osebe, latentne, potenciálne kapitálom, môžu sa predať ako kapitál ...  oprávňujú  prisvojovať si  cudziu prácu, sú teda hodnotou, ktorá sa zhodnocuje“.  „Ďalej vystupuje kapitál ako tovar, pokiaľ sa delenie zisku na úrok a vlastný zisk riadi dopytom a ponukou, teda  konkurenciou, tak ako sa ňou riadia ceny tovarov.“ (Kapitál III, kap. 21) . Marx sa zaoberal výlučne fungujúcim kapitálom t. j. mŕtvou prácou ktorá vznikla spredmetnením živej práce na báze živej pracovnej sily (nadhodnota).

Fungujúci a fiktívny kapitál

Lohoff a Trenkle pripomínajú dogmatickým marxistom, že kapitál nevystupuje ako fetiš iba na úrovni vedomia (v hlavách ľudí), ale má materiálnu dimenziu: tovar „peňažný kapitál“ je fetišom. Jeho fetišistická skutočnosť sa prejavuje v tom, že rozmnožovanie kapitálu sa neviaže iba na minulú prácu. Ľavica sa musí zbaviť demagógie o ľuďoch práce (sám som tak písal po prevrate) a tým aj predstavy, že finančný kapitál je zodpovedný za všetky hriechy sveta tým, že vykorisťuje „statočných pracujúcich“. Kľúčové je rozlišovanie medzi dvoma druhmi kapitálu. (1) Peňažný kapitál, ktorý funguje ako produkcia nadhodnoty vo vzťahu k tovarom prvého sledu (pracovná sila a výrobné prostriedky) v podobe platobného prostriedku = fungujúci kapitál; (2) peňažný kapitál ako tovar druhého sledu v podobe fiktívneho kapitálu ktorý sa nezhodnocuje. To druhé predstavuje pre kapitalistu alternatívny variant rozmnožovania kapitálu, v rámci ktorého nemusí kupovať a využívať pracovnú silu. Lenže táto akumulácia kapitalistického bohatstva nie je krytá mŕtvou prácou, do obehu sa dostávajú monetárne nároky, ktoré nie sú kryté  zhodnotením predchádzajúcej akumulácie Pokiaľ ide o fiktívny kapitál, jeho podstatou je tiež práca, ale práca, ktorá ešte nebola vykonaná, resp. je otvorenou otázkou, či sa tak niekedy stane, ide teda o predkapitalizovanú budúcu hodnotu. Fiktívny kapitál oproti zmyslovo-materiálnemu bohatstvu fungujúceho kapitálu vystupuje v časovej inverzii. Pri kúpe vlastníckeho oprávnenia dochádza k niečomu, čo je u tovarov prvého sledu nemysliteľné:  tovary druhého sledu sú iba spoločenskou šifrou vzťahujúcou sa na potenciálnu budúcu prácu. V rámci fungujúceho kapitálu tovary prvého sledu musia byť kúpené, aby sa naplnila ich hodnota v obehu a proces rozmnožovania kapitálu mohol pokračovať. Fiktívny kapitál sa nemusí namáhať s premenou tovaru na peňažnú formu, na trhu vystupuje ako plnohodnotný tovar a keď si ho niekto tretí kúpi, znamená to, že ho akceptuje ako peňažný kapitál. Ide o to, že kapitál musí všetko bohatstvo premieňať na bohatstvo tovarov a nezastaví sa pred ničím, ani pred sebou samým.

Osobitnou kapitolou je finančná politika centrálnych bánk, ktoré akumulujú a spravujú fiktívny kapitál. Dekomodifikácia peňazí na púhy symbol by bola najhoršou katastrofou pre kapitalistický spôsob výroby, jej náznaky sa už aktuálne prejavujú. Problémom kapitalizmu nie je oddelenie fiktívneho kapitálu od reálnej ekonomiky. (Ja som si tiež osvojil od ekonómov  názor, že je.)  Kapitalistický systém smeruje k zrúteniu práve preto, že toto oddelenie má určité hranice a nemôže pokračovať neobmedzene. Finančná sféra a reálna ekonomika sú neviditeľne späté, ich osamostatnenie ostáva relatívnym. Závisí od toho, do akej miery ústredné banky zasahujú do produkcie vlastníckych oprávnení. Prostredníctvom cenovej a úverovej politiky môžu nárok na budúce zhodnotenie posúvať, ale iba po určitú hranicu imaginárnej kapitalistickej budúcnosti. Týmto spôsobom sa pre kapitalizmus otvoril priestor na niekoľko desaťročí evolučného rozvoja. Toto provizórne riešenie však v konečnom dôsledku vyhrocuje a posilňuje číhajúcu krízu. Takzvané toxické deriváty sú vlastne nekryté monetárne nároky  na realizáciu tovarov druhého sledu. Toto pripomína pyramídovú schému, kedy nekryté  monetárne nároky sú predbežne uspokojované tvorbou nových monetárnych nárokov.

Štátne zadlženie sa začalo napoleonskými vojnami. R. Hilferding v roku 1910 písal o monopolistickom kapitalizme, o prelínaní priemyslu s peňažným kapitálom a o parazitickom fungovaní finančného kapitálu na úkor hodnototvornej práce, čo si osvojil V. I. Lenin. Úloha fiktívneho kapitálu narastá od krízy fordizmu na začiatku sedemdesiatych rokov. Ak dovtedy bol motorom akumulácie fungujúci kapitál, odvtedy sa čím ďalej tým viac otvára priestor pre súkromný fiktívny kapitál. Veľkú depresiu v tridsiatych rokoch sa podarilo prekonať tým, že ústredné banky prevzali aktívnu úlohu pri formovaní fiktívneho kapitálu tým, že nakupujú tovary druhého sledu, predovšetkým však poskytujú úver na ich nákup. Zrušenie zlatého štandardu umožnilo bankám, aby samé akumulovali fiktívny kapitál, zlato stratilo postavenie bázy peňažného systému. Štátny dlh nie je to isté ako pád ceny akcií. V dôsledku uplatňovania keynesiánskych opatrení dochádza k eliminácii živej práce a tým aj k zhoršenému zhodnocovaniu fungujúceho kapitálu. Ak by USA a po nich všetky štáty OECD neuplatňovali „politiku lacných peňazí“ a politiku utrácania, došlo  by k zrúteniu svetového hospodárstva. Pri nedostatku zhodnocovacích príležitostí sa premena peňažného kapitálu na fungujúci kapitál odohráva keynesiánsky ako spotreba. Prechod od investičných ku konzumným výdavkom znamená hrozivo vysokú úroveň znehodnocovanie peňazí, štátne zadlžovanie čoraz viac predbieha tvorbu hodnôt.  Svetový monetárny systém je v hlbokej kríze, postavenie amerického dolára ako svetovej reverznej meny bolo podkopané. Autori zaujímajú skeptický postoj, pokiaľ ide o predstavu novej dominancie Číny. Tamojší boom sa zakladá na nafúknutí fiktívneho kapitálu.

Inverzia času a pyramídová hra

Inverzný kapitalizmus znamená, že dlhoročná expanzia fiktívneho kapitálu nezodpovedá vývoju fungujúceho kapitálu, resp. že rast fungujúceho kapitálu naopak závisí od rozvoja fiktívneho kapitálu.  Začala sa epocha fiktívneho kapitálu, priebeh krízy závisí od toho, ako sa budú formovať podmienky pre tovary druhého sledu. Inverzný kapitalizmus ako exponenciálny nárast produkcie vlastníckych oprávnení patrí k najväčším revolúciám v dejinách kapitalizmu. Ide o to, že kapitalizmus nemôže fungovať inak ako inverzný kapitalizmus: tento je historicky neudržateľný, lebo historicky neudržateľný je kapitalistický spôsob výroby. Zavedenie inverzného kapitalizmu je výsledkom neoliberálnej revolúcie. Masa nekrytého fiktívneho kapitálu prudko narastá jednak v dôsledku extrémneho narastania súkromnej spotreby (kúpený peňažný kapitál nefunguje ako kapitál), jednak v dôsledku štruktúry investícií (značný pokles investícií do fungujúceho kapitálu vytvárajúceho hodnoty).

Pyramídová schéma inverzného kapitalizmu spočíva v tom, že akumulácia vlastníckych oprávnení nemôže trvale nahradiť produkciu hodnôt. Takzvaný zisk sa vytvára dovtedy, dokedy počet účastníkov exponenciálne narastá. Ak sa nebude znásobovať množstvo peňazí vložených participantmi, tak musia pribúdať noví participanti. Ľahko sa môže prekročiť počet ľudí na planéte. Inverzný kapitalizmus je stabilný, pokým sa masa fiktívneho kapitálu pravidelne rozmnožuje, dovtedy pokiaľ namiesto spľasnutých  bublín vznikajú nové – ešte väčšie. Ak sa však produkcia vlastníckych oprávnení dostane do  závozu a finančno-priemyselná produkcia sa zmršťuje nielen krátkodobo, ale na dlhšie obdobie, celý systém skolabuje. K tomuto inverzný kapitalizmus nevyhnutne smeruje. Pritom dopyt po novovytvorených vlastníckych oprávneniach nepozná saturáciu: čím dlhšie funguje inverzný kapitalizmus na svojich vlastných základoch, tým rýchlejšie musia pribúdať tovary druhého sledu do výlohy, ak má hra pokračovať. Dynamika fiktívneho kapitálu ničí jediný výdobytok,  s ktorým prišiel kapitalizmus po konci fordizmu a to schopnosť predkapitalizovať budúcu výrobu hodnôt.

Komu ostane „čierny Peter“

O tom by sa mohlo rozhodovať vo vojne, ktorá sa možno už začala, ale zatiaľ nie je svetovou vojnou. (Môj názor) Pokiaľ ide o inverzný kapitalizmus,  nejde o to, či dôjde k zrúteniu, to je isté, otázkou je iba, kedy sa tak stane. (Názor autorov) Šialený a neudržateľný rast sa teda presunul do tovarov druhého sledu. Z toho vyplýva, že zásadný problém spočíva v kapitalistickej forme bohatstva. Nadvláda hodnoty, tovaru a peňazí  nie je deštruktívna iba pre prvú prírodu a človeka,  ale má absurdné dôsledky. Produktívne schopnosti spoločnosti – zhodnotenie  hodnoty – sú pre úbohý obsah kapitalistického spôsobu výroby príliš rozvinuté. Kapitalizmus poskytol takú hojnosť materiálneho bohatstva, že sa nedá  etablovať minulá mŕtva práca, čiže ako skutočná hodnota. Kopia sa hory produktov, ale tieto predstavujú čoraz menej hodnoty. V tom spočíva dôvod krízy, princíp zospoločenštenia hodnoty patrí na smetisko dejín. Nedostatok vo výrobe autentických hodnôt dokáže systém kompenzovať výbušným nárastom produkcie tovarov druhého sledu. Takzvané bohatstvo kapitalistickej spoločnosti sa zakladá na predbiehaní do budúcnosti, ktorú táto spoločnosť jednoducho nemá. Riešenie, ktoré je iba odložením krízy, narazí na vlastné limity a pôsobí ako zosilňovač krízy. Sú dve alternatívy. Buď obetovať materiálne bohatstvo kapitalistickej formy bohatstva alebo sa emancipovať od diktátu hodnoty, peňazí a tovarovej formy.

K uvedenému dodám iba jednu vetu: emancipácia znamená dekomodifikáciu, tento program je mantrou novej ľavice, ktorá by mala čo najskôr vzniknúť.

Veľká bublina – kedy spľasne?

bublina.jpg

Na internete kolujú správy o defaulte Deutsche Bank. Ide o toxické deriváty. Ich suma prekračuje HDP Spolkovej republiky Nemecko viac ako dvadsaťkrát. Je to o päť triliónov USD viac než svojho času u banky J.P.Morgan. Netreba pripomínať zraniteľnosť slovenskej ekonomiky. 

Ďalšie články: LADISLAV HOHOŠ

Priemer: 4.6 (16 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama