Reklama

Ta žeby už bul konec totej biedy

Počet zobrazení: 2706

Osemdesiatosem centov na jedného člena rodiny a deň! Z toho žije jedna matka zo svojimi šiestimi deťmi.

Príbeh chudobnej rodiny sa pred časom ocitol na stránkach denníka, tvoriaceho mediálnu mienku. Príbeh je bolestný, v závere sa nájde aj vinník: Fico, lebo býva v Bašternákovom byte.

Čo sa ale udialo v tejto krajinke, kým si mohol Bašternák (a dosaďme si mená všetkých tých ďalších z privatizačného baroka) postaviť tie luxusné domy, byty, jachty, lietadlá a získať iné pôžitky?

Všeobecný mýtus je jednoduchý: ľudia vyšli na námestia, zaštrngali kľúčmi a prišla sloboda. Dodnes ju oslavujeme. Lebo kľúče od verejného diskurzu nosia tí, ktorí ju skutočne získali.

Inteligencii priniesla sloboda nesporne všetko. Pretože v reálnom socializme sa jej žilo veľmi nepríjemne: musela žiť podľa šablóny socialistického realizmu.

A tým ostatným?

Jednej časti spoločnosti okrem voľnosti priniesla sloboda aj hmotný blahobyt. Dovtedy nevídaný. Napríklad … – treba menovať komu?

Ale v tom osemdesiatom deviatom sa stalo so svetom niečo zásadné. Skončila sa studená vojna. A ako každá vojna, aj táto mala svojich víťazov a svojich porazených. My sme sa – napriek eufórii víťazov – ocitli medzi porazenými krajinami. So všetkými dôsledkami. Rozpadol sa nielen vojenský blok, ale rozpadli sa aj trhy. Preto sa rozpadli aj tie naše socialistické fabriky a socialistické družstvá. Nestačí iba vyrábať, treba aj predať. Ale komu, keď sa svet otvoril pre predaj – u nás?

Veľké fabriky – nielen VSŽ – sa stali aj strategickým politickým artiklom. Vladimír Mečiar začal vyrábať „čestných podnikateľov – mečiarovcov“ (ktorí lup vzali a buď rozhajdákali, alebo prekšeftovali, česť výnimkám). Mikuláš Dzurinda vedel, čo má urobiť, a tak ich (hoci aj pod hmotnú cenu) predával strategickým „partnerom“. Dodnes sme zhrození z tých „obchodov“. Dodnes sme zhrození, ako podplácame „stimulmi“ investorov, že sem vôbec prídu a dajú ľuďom prácu. (Často otrockú, lenže z niečoho žiť treba.)

Ale – viem, že to bude znieť kacírsky, no pravda býva trpká – mali sme inú možnosť? Akú? A nebola tá iná (nemožná) možnosť príčinou, prečo sa Západ na Vladimíra Mečiara díval tak ostražito? Naozaj išlo o demokraciu?

Porazená krajina musí prijať podmienky od víťazov. Kulantne o tom hovorí napríklad ministerka financií B. Schmögnerová vo svojej Knihe o vládnutí. MMF poskytol pôžičky, ale SLOBODNE sme prijali jeho PODMIENKY… Asi tak slobodne, ako ich dnes prijímajú v Grécku a inde v tom oslobodenom svete.

V roku 1989 bola spoločnosť rovnostárska. Každý – aj tá pani, ktorá dnes musí aj so svojimi deťmi vyžiť z 88 centov – mal takmer rovnako. Plus mínus, lebo aj vtedy boli medzi nami rovnejší. Len ten rozdiel bol neporovnateľne iný.

Prečo sa rovnako nezlepšil život všetkým? Bolo to v ideológii? Bolo to v praktickej politike?

Aj, aj. Rovnosť sa nazvala rovnosťou príležitostí. A tí šikovní ju veľmi dobre využili. Napríklad teraz taký skloňovaný Bašternák. Ale nielen on, zoznam by bol veľmi, veľmi dlhý.

Ľudia cítia nespravodlivosť a cítia sa nielen okradnutí, ale aj oklamaní. Takto si to nepredstavovali. Preto neštrngali „hrdinsky“ kľúčmi.

V našej krajine sa deje za tých takmer 30 rokov niečo veľmi zvláštne: strany, ktoré natvrdo hlásajú kapitalizmus a tvoria neoliberálnu politiku, vlastne nikdy voľby nevyhrali. (Áno, napriek tomu aj vládli, ale vždy len preto, že sa tak kadejako poskladali.) No horšie je, že strany, ktoré kapitalizmus síce nehlásajú, naopak, kritizujú (a preto ich ľudia volia), ho bez veľkých problémov v politike uplatňujú. Bezohľadne a so všetkými dôsledkami.

Takže ona tá zrada na voličoch tu je. Pretože žiaden socializmus sa nekoná a ani konať nebude.

Ale ako teda dosiahnuť, aby sa ľudia cítili vo svojej krajine lepšie? Ako doma, nie ako v kolónii?

Andrej Kiska (a pisatelia jeho prejavov) túži po tom, aby sme ako v Rumunsku zavierali politikov. (Tých druhých, pravdaže.) Hovoril o tom vo svojom parlamentnom prejave, ale aj na stretnutiach s občanmi. V Rumunsku pozavierali najväčšie ryby. A je tu zásadná otázka: ako sa zlepšil život ľudí, čo v zúfalstve tam stále chodia do ulíc? Morálne, iste.

Túžba Andreja Kisku je politická, aká je ale túžba ľudí, ktorí sa zhnusene odvracajú od politiky a politikov?  Chcú sa im pomstiť? Chcú ich zavierať?

Myslím si, že chcú presne to, čo chceli v roku 1989, keď to jedna pani pri vítaní Havla sformulovala rozhlasovej redaktorke: „Ta žeby už bul konec totej biedy.“

Lenže vtedy bol ešte plný kôš – napriek mýtom o čiernej diere republika bola bez dlhov a s majetkom, ktorý sa stal na dlhé roky pre „víťazov“ prostriedkom obchodovania a bohatnutia.

Dnes sme nahnevaní, ošklbaní a neviem si dosť dobre predstaviť, ako má nastať konec totej biedy.

Aj keby boli – ako hovorieval Vladimír Mečiar – basy prázdne pre všetkých tých „komunistov“. Lebo kde nič nie je, ani čert neberie.

Priemer: 4.8 (80 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama