TA3 a RTVS o Ukrajine – ako siamské dvojčatá?

Napriek tomu, že som si od začiatku ukrajinskej krízy zvykol na jednostrannú propagandu, tak od TA3 ako aj od RTVS, k napísaniu tohto článku ma pohla skoro až komická udalosť, ktorá sa stala túto nedeľu. Najprv som si pozrel diskusnú reláciu „V politike“ na TA3. Vystúpili v nej ako analytici hodnotiaci aktuálnu situáciu na Ukrajine A. Duleba a R. Ondrejcsák z toho istého názorového spektra. Keďže sa druhý analytik omeškal, väčšina otázok bol adresovaná A. Dulebovi. I keď v tomto prípade to bolo vlastne jedno, lebo medzi oboma analytikmi z toho istého názorového spektra k diskusii prísť ani nemohlo. Následne som si zapol aj diskusnú reláciu RTVS „O päť minút dvanásť“ a opäť tam participoval A. Duleba. Hoci tam boli aj ďalší hostia, A. Duleba dostal aj na záver tejto „verejno-právnej“ relácie príležitosť vystúpiť so svojím „sólom“ o východnej Ukrajine. Komické na tom bolo to, že záver diskusie v RTVS budil dojem, ako keby išlo o reprízu TA3. Pritom je jasné, že protežovaný analytik A. Duleba nie je nestranný pozorovateľ rusko-ukrajinských vzťahov. Jeho aktívne vystupovanie na protiruských demonštráciách pred ruskou ambasádou otvorilo oči aj tým, ktorí si ešte robili ilúzie. Samozrejme, že A. Duleba je informovaný o situácii na Ukrajine a nikto mu neupiera jeho názory, ale mal by ich prezentovať v skutočných diskusiách voči iným názorom, inak sa jeho výroky menia na čistú propagandu.

Žiaľ, zabrániť prezentácii odlišných názorov je zrejmý cieľ televízií a iných masmediálnych inštitúcií na Slovensku. Stačí sa pozrieť na to, kto tvorí skupinu protežovaných analytikov v relácii TA3 „24 hodín vo svete“. Pri niektorých témach v minulosti občas bývala aj pluralita, ale odkedy sa začala situácia na Ukrajine zostrovať, tak zostava pozývaných analytikov sa „zglajchšaltovala“ – stále dookola A. Duleba, R. Ondrejcsák, J. Marušiak a pod. Kedysi tam pozývali aj analytikov, ktorí nešli tak veľmi poruke mainstreamu, ako napr. F. Škvrnda, ale so zostrením propagandy o Ukrajine sa zrejme stali príliš nepohodlnými. Pritom na Slovensku máme veľa skutočných expertov na Ukrajinu, okrem F. Škvrndu napr. aj M. Ondrejčíka, M. Braxatorisa a mnohých ďalších. Akurát pri ich účasti by už diskusie neboli natoľko „homogénne“.      

Čo protežovaní analytici neuvádzajú…

Diskusia nie je diskusiou, ak sa voči argumentom nekladú protiargumenty. Len v skutočne otvorenej diskusii sa dá dozvedieť niečo objektívnejšie. Protežovaným analytikom možno určite vyčítať podceňovanie významu demonštrantov na východnej Ukrajine. Snažia sa ich počty marginalizovať a vytvárať dojem, že ide o „ruských agentov“. V TA3 a RTVS na to využili tvrdenia o „maskáčoch“, o tom, že niektorí mali ruské zbrane a že si „zmýlili“ budovy v Charkove.

Povedzme, že niektorí povstalci používajú „maskáče“ alebo zbrane, ktoré používa aj ruská armáda (avšak nielen ona). Ak to má byť dôkazom „ruských agentov“, tak ako hodnotiť to, že výzbroj pre pouličné nepokoje, ktorú mali niektorí povstalci na Majdane, silno pripomínala iné revolúcie? O účasti zahraničných organizátorov revolúcie na Majdane existujú tiež mnohé indície a navyše, dnes na strane moci v Kyjeve zrejme pôsobia aj žoldnierske firmy z USA.

Preto je zaujímavé počúvať, ako tí, ktorí zahraničných organizátorov protestov v Kyjeve odmietali ako špekuláciu, zanietene tvrdia, že na východe Ukrajiny ide o „ruských agentov“. Je zrejmé, že práve vláda v Kyjeve potrebuje vytvoriť dojem, že v prípade demonštrantov ide o „ruských agentov“, aby mohla nasadiť vojenské prostriedky na odrazenie „agresie“ a aby mohla tvrdiť, že má podporu aj na východe štátu a iba „agenti Moskvy“ maria normalizáciu situácie na Ukrajine. Lenže tak to nie je, masové demonštrácie už od marca dokazujú opak.

Výhrady možno mať aj voči interpretácii udalostí z Charkova, kde si podľa zdrojov Kyjeva vraj demonštranti „pomýlili“ budovy a miesto úradu obsadili divadlo. Že by „organizovaná skupina agentov“ nevedela prečítať nápis na budove? Druhá strana túto verziu však nepotvrdila, je to stále len jednostranná interpretácia. Podobná bola aj nedávna informácia o rukojemníkoch v Lugansku, ktorú médiá široko pretriasali a potom sa ukázalo, že z budovy bez zbraní vyšlo asi 50 demonštrantov a nie rukojemníci. Dá sa čakať, že podobné „informácie“ budeme ešte počas konfliktu na východnej Ukrajine počuť ako súčasť mediálnej vojny.

Pokiaľ ide o počty demonštrantov, aj tie by sa dali spochybniť na oboch stranách. Počet demonštrantov v západo-ukrajinských mestách proti V. Janukovyčovi zo začiatku roku západné médiá často nadsadzovali, nikde však neboli turnikety, ktoré by počet kontrolovali. Navyše, objavili sa aj správy o zvážaní ľudí z dedín „vyškolenými“ pracovníkmi z tretieho sektora, ktoré vykazovali prepracovanú logistiku a organizáciu. Takýto aktívny tretí sektor so skúsenosťami z rôznych revolúcií na východe Ukrajiny určite nemajú. Faktom však je, že už v marci i na východe Ukrajiny prebiehali masové demonštrácie, hoci to západné médiá a analytici zľahčovali a čísla demonštrantov cielene marginalizovali.

Za scestné považujem aj porovnávanie ekonomických migrantov z Bieloruska a možného prílivu utečencov z Ukrajiny v prípade konfliktu, ktorým strašili v našich televíziách. Hovorilo sa síce o dvoch miliónoch Bielorusov v cudzine, ale neuviedlo sa, koľkí z nich majú status utečencov. Áno, z Bieloruska odišlo v priebehu posledného štvrťstoročia mnoho ľudí za prácou do zahraničia, ale presne to isté sa dá konštatovať aj v prípade pracovnej mnohomiliónovej migrácie z Ukrajiny a nemalej migrácie aj zo Slovenska. Slovenské nemocnice by dnes vítali s otvorenou náručou všetky ukrajinské alebo bieloruské sestry, lekárov a ďalších špecialistov, ktorí opustili svoju krajinu. Nie je možné porovnávať ekonomických migrantov a utečencov.

Federácia ako kompromis

V nedeľných „diskusiách“ našich televízií sa objavilo aj mimoriadne pochybné tvrdenie, že východ Ukrajiny nechce federalizáciu. Toto je pritom tvrdenie, ktoré sa nedá odvodiť ani z prípadného nižšieho počtu demonštrantov v mestách východnej Ukrajiny, ktorým sa argumentovalo. Veď ani na Kryme neboli na uliciach za spojenie s Ruskom zďaleka všetci tí, ktorí potom za spojenie s RF hlasovali v referende. Je jasné, že idea federácie má na východe Ukrajiny značnú podporu. To je aj jeden z dôvodov, prečo o nej vláda z Kyjeva, opierajúca sa o ultranacionalistov, nechce rokovať.

Protežovaný analytik síce v našich televíziách tvrdil, že treba nájsť kompromis oboch častí Ukrajiny, ale súčasne odmietol federalizáciu. Naopak, ako riešenie videl spojenie vlády v Kyjeve s účasťou nacionalistov s oligarchami z východnej Ukrajiny. Lenže oligarchovia z východnej Ukrajiny túto časť štátu dnes nereprezentujú a východ sa len ťažko zmieri s vládou, ktorú spoluvytvárajú ultranacionalisti zo strany Svoboda.

O kompromise východnej a západnej Ukrajiny sa stále hovorí, ale dohody o troche právomocí pre regióny na východe to nevyriešia. Problém je v tom, že trvácnosť akejkoľvek dohody východu so západom sa musí opierať o silný inštitucionálny základ, inak nemá dlhú perspektívu. Nestačí, aby sa dohodli Jaceňuk a Taruta, ale o to, aby takúto dohodu nemohli sily zo západnej Ukrajiny zrušiť, keď im prestane vyhovovať. Pri kompromise bez silného inštitucionálneho základu stačí malá nezhoda medzi nacionalistami z Kyjeva a oligarchami z východnej Ukrajiny a Kyjev začne valcovať východné regióny svojou dominanciou v dnešných politických inštitúciách.

Na trvácnosť kompromisu by bol potrebný zákaz majorizácie v určitých otázkach, tak ako to bolo i za česko-slovenskej federácie. Podstata riešenia by spočívala v tom, že v kľúčových otázkach formy štátu, jazyka a pod. by jedna časť Ukrajiny nemohla prehlasovať v parlamente tú druhú, ale zmeny by sa museli riešiť kompromisom. Ak by takáto blokačná možnosť nebola, bolo by len otázkou času, ako rýchlo by jedna polovica Ukrajiny v prípade nezhôd vnútila tej druhej svoju predstavu. Za zmienku stojí i fakt, že rusko-jazyčné obyvateľstvo má väčší podiel na celkovom počte obyvateľstva Ukrajiny, než malo slovensko-jazyčné obyvateľstvo v bývalej ČSFR. Federáciu však odmietajú na západe Ukrajiny preto, lebo by im marila ich predstavu o ukrajinskej identite, ktorú chcú vnútiť ostatnému obyvateľstvu. Mimochodom, pre Kyjev by to znamenalo nenechať sa financovať bohatšími východnými regiónmi…

Ako je to s plynom?

Na výrokoch o plynovej kríze ma zase v tvrdeniach našich televízií prekvapila jedna iná vec. Išlo o tvrdenie protežovaného analytika, že samotný kontrakt s nejakým západným partnerom, predávajúcim plyn Ukrajine, je garanciou toho, že slovenské nároky budú splnené. To bolo naozaj ako z inej planéty!

Každý začínajúci právnik predsa vie, že to tak nie je. Pri kontrakte sa totiž predpokladá aj čosi také ako autonómia vôle zmluvných strán. Nielen keď ide o kontrakt, prekračujúci hranice právnych poriadkov štátov, zmluvné strany môžu dohodnúť zmluvné podmienky rôzne. Výsledkom nakoniec môže byť taký kontrakt, ktorý bude vylučovať akékoľvek možnosti efektívneho vymáhania plnenia zo strany veriteľa. A tu nepomôže ani hrozba Súdnym dvorom EÚ. Existuje alarmujúce množstvo príkladov, kde zlá zmluva bola dôvodom nemožnosti vymôcť plnenie, najmä v krajinách strednej a východnej Európy. Ani kontrakt s renomovanými západnými firmami nie je pre nás garanciou. Kontrakt s partnermi musí byť naformulovaný tak, aby bol výhodný i pre slovenskú stranu. Veď práve v slovenskom plynárenstve máme skúsenosť s nevýhodnými zmluvami, kde si SR ani ako väčšinový vlastník nedokázala presadiť svoje oprávnené záujmy proti menšinovému akcionárovi. Podobné praktiky sa už nesmú opakovať a na zmluvy si treba dať naozaj pozor!

Súhlasiť nemožno ani s tvrdením, že Eustream nemôže odmietnuť tranzit, lebo by to bolo v rozpore s európskou legislatívou. Eustreamu z európskej legislatívy nevyplýva povinnosť uzavierať nevýhodné kontrakty. Jedine v prípade nejakých konkrétnych diskriminačných praktík alebo iného porušenia noriem by išlo o čosi, čo by sa priečilo európskej legislatíve. Ale vôbec z nej nevyplýva, že musíme konať v náš neprospech, ani keď ide o kontrakty s veľkými firmami zo západu. Rovnako tak sa nedá odvolávať ani na žiadne staré návrhy riešenia, ktoré nakoniec neboli podpísané. Kým nie je zmluva podpísaná, neexistuje záväzok. A ak by nás niekto tlačil do zjavne nevýhodných zmlúv, nemali by sme riskovať ani súdne spory.

Odmietnuť treba aj porovnávania situácie SR v roku 2009 a situácie Ukrajiny dnes. To nie je analogická situácia a nemožno z nej odvodiť požiadavku, že Slovensko má dnes stáť v plynovom spore na strane Ukrajiny. V roku 2009 sa SR dostala do situácie, ktorú sama nevyvolala a pomoc, ktorú jej poskytli susedia, im neprinášala značnú ujmu. Situácia Ukrajiny je dnes úplne iná. Ukrajina je minimálne spoluvinníkom dnešnej krízy a do zúfalej situácie sa vmanévrovala sama. Jej konanie pritom opakovane poškodzovalo slovenské záujmy, lebo kvôli nej dnes Moskva miesto stabilného tranzitu plynu z Ruska cez Ukrajinu a Slovensko hľadá alternatívne trasy. Miesto príjmov z tranzitných zmlúv, ktoré vyplývali z obchodu s Gazpromom, nám Ukrajina ponúka zatiaľ len arogantné obvinenia a perspektívu straty dôvery zo strany Gazpromu.

Ako voči propagande?

Minimálne tzv. verejno-právna RTVS by sa mala snažiť poskytovať čo najširší priestor pre ozajstné diskusie s rôznymi argumentmi, aby umožnila poslucháčom širší pohľad na udalosti a nesnažila sa „vytvárať“ realitu svojím jednostranným spravodajstvom a svojou manipuláciou diskusií. Žiaľ, naše televízie už dávno prestali plniť nejakú informačnú funkciu a stali sa nástrojom propagandy. Táto sa nedeje ani v záujme občanov SR a dokonca ani v záujme slovenskej vlády, ale v záujme iných. Preto by volení predstavitelia mohli mať aspoň trochu odvahy zvážiť zmeny vo „verejno-právnych“ médiách, aby si obyvatelia mohli utvoriť sami názor na udalosti.

Autor je predsedom Slovensko-ruskej spoločnosti