Sýrsky hlavolam

Počet zobrazení: 4934

Vojna v Sýrii sa dostala v apríli znovu do popredia svetovej mediálno-politickej pozornosti. Na Západe sa 4. apríla rozpútala hysterická kampaň okolo údajného použitia chemických látok vládnymi vojskami v Chán Šejchúne v provincii Idlíb. Už 7. apríla nasledoval bezprecedentný útok severoamerickými raketami Tomahawk na sýrske vládne letisko Šajrát, odkiaľ vraj mali vyletieť lietadlá, ktoré útok uskutočnili. Nebudeme sa zaoberať priebehom oboch udalostí, o ktorých je dostatok informácií, aj keď neodhaľujú ich príčiny. Zameriame sa na ich súvislosti a dôsledky a poukážeme na to, že môže isť aj o nové kolo informačnej vojny o Sýriu.  

Správy o údajnom chemickom útoku údajne vedenom vládnymi vojskami pripomínali zrežírovanú akciu, ktorá je namierená nielen proti vláde B. al-Asada, ale aj proti Rusku. Hoci sýrsky konflikt má v sebe mnoho nejasností, predsa sa len treba spýtať, čo malo viesť vládu v Damasku k tomu, aby uskutočnila v súčasnosti takú akciu. Naopak, vyzerá to tak, že niektorým kruhom vo Washingtone (ale aj inde na Západe) prekážalo, že USA oficiálne vyhlásili, že nie sú proti ďalšiemu zotrvaniu B. al-Asada na čele Sýrie a chceli dosiahnuť zmenu tohto postoja.

Udalosť v Chán Šejchúne sprevádzali podozrivé mediálne aktivity. Poukazovali na to aj viaceré organizácie na Západe. Prvé nadmieru sugestívne informácie o útoku pochádzali z dvoch zdrojov pôsobiacich na územiach ovládaných povstalcami, ktorých dôveryhodnosť bola už neraz spochybnená, a to od Bielych prílb (dobrovoľníckej záchranárskej organizácie) a Sýrskeho pozorovateľského centra pre ľudské práva (so sídlom v Coventry vo Veľkej Británii!) – tvorí ho jedna osoba získavajúca správy od desiatok „pozorovateľov“ v Sýrii.

Napriek tomu, že neexistovali dôkazy o tom, že útok uskutočnili vládne sily, USA sa rozhodli konať a trestať. D. Trump útokom na Sýriu zo všetkých prezidentov USA v 21. storočí po nástupe do funkcie najrýchlejšie porušil medzinárodné právo ozbrojeným útokom na iný štát. Naštrbil tým najmenej tri skutočnosti, ktoré predtým vydával za piliere novej orientácie zahraničnej politiky USA.

Po prvé, útokom na Sýriu nadviazal na líniu vojenského zasahovania Washingtonu do vnútorných záležitostí iných štátov. Po druhé, zapríčinil rast napätia vo vzťahoch s Moskvou (aj keď už z iných krokov novej administratívy bolo zrejmé, že k zlepšeniu americko-ruských vzťahov tak skoro nedôjde). Po tretie, útok nahral do karát teroristom, ktorí vidia, že spoločný postup v boji proti Islamskému štátu a jeho spojencom zatiaľ nie je programe dňa.

Veľká časť medzinárodného spoločenstva (okrem vždy lojálnych spojencov Washingtonu) zostala po tejto akcii sklamaná, lebo sa ukázalo, že D. Trump zrejme nič nového do riešenia súčasných bezpečnostných problémov neprinesie. Ani generalita USA v Sýrii nepredstavila žiadnu novú stratégiu boja proti teroristom a len paberkuje v tom, čo začala Obamova administratíva v lete 2014. V súvislosti s tým vzniká aj zlý dojem, že akcia mohla slúžiť aj na odpútanie pozornosti od ťažkostí pri bojoch o Mosul, kde sa okrem toho črtá aj veľká humanitárna katastrofa.

Napriek bombastickosti útoku je jeho reálny výsledok otázny. Nejde ani o to, koľko vlastne Tomahawkov trafilo cieľ, ale najmä o to, že z vojenského hľadiska sa vládnym silám veľké škody nespôsobili. Niektoré zdroje si myslia, že akcia mala „ekonomický“ charakter a išlo o gesto podpory vojensko-priemyslovému komplexu, aby sa rozbehli jeho aktivity v očakávaní ďalších „veľkých“ vojenských akcií USA. Krátko po nej nasledovalo zhodenie najväčšej nejadrovej bomby GBU-43 v Afganistane a v ten istý deň bolo ohlásené aj uskutočnenie testu s nosičmi novej jadrovej bomby B61-12, ku ktorému došlo už v marci. Dodajme k tomu aj napínanie svalov vojenského námorníctva v súvislosti s „varovaním“ Kórey.

Novým mýtom sa stáva tvrdenie, že v Sýrii ide o zástupnú vojnu medzi RF a USA, podobne ako v bipolarite medzi ZSSR a USA. Sú však argumenty, ktoré toto tvrdenie od základu vyvracajú. Moskva poskytla Sýrii pomoc na základe pozvania legitímnej vlády, proti ktorej vedú vojnu nielen predstavitelia „umiernenej“ opozície, ale aj teroristi. Ruské vojská tam sú v súlade s medzinárodným právom, čo o prítomnosti vojsk USA a ich spojencov, ktoré na legitímnu vládu útočia, nemožno povedať.

V konflikte je zainteresovaných viac aktérov ako len RF a USA. Možno uviesť príklad Turecka, ktoré lavíruje medzi USA a RF, ale vedie aj boj proti Kurdom. Pôsobí tam aj „sunnitská“ koalícia vedená Saudskou Arábiou, ktorá bojuje aj proti Iránu. Do vojny zasahuje aj Izrael, ktorý to zdôvodňuje akciami proti Hizballáhu.

A na dôvažok: Na koľkých miestach rozpútali USA a ich spojenci ozbrojené akcie bez toho, aby tam Rusko bolo akokoľvek prítomné. Ide teda o ďalší spôsob šírenia deformovaného obrazu o ruskej vojenskej hrozbe. Ten však slúži len a len na posilňovanie upadajúceho ducha NATO vedeného USA a zdôvodňovanie zvyšovania vojenských výdavkov a ďalších agresívnych krokov.

A komplikácie v sýrskej kríze, ktorá je čoraz zložitejším hlavolamom, pokračujú. Ich zatiaľ posledným príkladom sa stal bombový útok na konvoj autobusov s evakuantmi čakajúci na vstup do Aleppa.    

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
 
Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 15 – 16/2017

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984