Reklama

Svet viac ako štvrťstoročie bez ZSSR (3)

Počet zobrazení: 1860
Prinášame tretiu, záverečnú časť state Františka Škvrndu o Zväze sovietskych socialistických republík.

Svet viac ako štvrťstoročie bez ZSSR (1)
Svet viac ako štvrťstoročie bez ZSSR (2)

 

 

 



Najvyššie orgány štátnej moci ZSSR a ich predstavitelia
 

Najvyšším orgánom moci Sovietskeho Ruska a RSFSR bol Všeruský zjazd sovietov robotníckych, roľníckych a kozáckych zástupcov, ktorý volil Všeruský ústredný výkonný výbor.

V Ústave z roku 1924 sa najvyšším orgánom moci stal Zjazd Sovietov ZSSR a v čase medzi zjazdmi Ústredný výkonný výbor (ďalej len ÚVV) ZSSR pozostávajúci zo Zväzového Sovietu a Sovietu národností. Zjazd Sovietov tvorili predstavitelia mestských sovietov a sovietov mestských osídlení volení podľa kľúča 1 delegát na 250 tisíc voličov a predstavitelia gubernských zjazdov Sovietov (1 delegát na 125 tisíc obyvateľov). Do Zväzového sovietu sa volilo 414 členov a do Sovietu národností po 5 predstaviteľov za každú zväzovú a autonómnu republiku, po jednom za každú autonómnu oblasť RSFSR. Autonómne republiky Adžarsko a Abcházia a autonómne oblasti Južné Osetsko, Náhorný Karabach a Nachičevanská oblasť posielali po jednom predstaviteľovi.

ÚVV volil Prezídium, ktoré bolo medzi jeho zasadnutiami najvyšším zákonodarným, výkonným a riadiaco-organizačným orgánom moci ZSSR, ako aj svojich predsedov. Spočiatku boli štyria – za každú zväzovú republiku. Neskôr sa ich počet rozširoval o zástupcu každej zväzovej republiky, ktorá sa stala súčasťou ZSSR.

Rada ľudových komisárov ZSSR bola výkonným a riadiaco-organizačným orgánom ÚVV ZSSR. Rada pozostávala z predsedu, zástupcov predsedu, ľudových komisárov (pre zahraničné veci, vojenských a námorných záležitostí, vonkajšieho obchodu, dopravy, pôšt a telegrafov, robotnícko-roľníckej inšpekcie, práce, zásobovania, financií) a predsedu Najvyššej rady národného hospodárstva.

Zvláštnym fenoménom bola Jednotná štátna politická správa (známa pod skratkou OGPU - Ob´jedinennoe gosudarstvennoje političeskoje upravlenije) podľa 9. kapitoly (čl. 61 – 63) Ústavy, ktorá vznikla s cieľom zjednotiť revolučné úsilie zväzových republík v boji s politickou a ekonomickou kontrarevolúciou, špionážou a banditizmom. Jeho predseda bol členom rady ľudových komisárov s poradným hlasom.

V ústave z roku 1936 bol najvyšším orgánom štátnej moci Najvyšší soviet ZSSR  pozostávajúci zo Sovietu zväzu a Sovietu národností. Poslanci Sovietu zväzu sa volili vo volebných okruhoch podľa kľúča 1 poslanec na 300 tisíc obyvateľov. Do Sovietu národností sa volilo 25 poslancov za každú zväzovú republiku, 11 za autonómnu republiku, 5 za autonómnu oblasť a 1 za autonómny okruh.  Obe snemovne si volili predsedu a dvoch jeho zástupcov.

Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR bolo zložené z predsedu, pôvodne 11 podpredsedov (za každú zväzovú republiku – s rastom počtu zväzových republík sa ich počet zvyšoval), tajomníka a 24 členov. Predstaviteľ novej, samostatnej funkcie predsedu prezídia, ktorá sa podľa ústavy vytvorila, sa často v zahraničných médiách, nepresne (ale aj obrazne) označoval za hlavu štátu (niekedy i  prezidenta), hoci kolektívnou hlavou štátu bolo celé prezídium.

Rada ľudových komisárov sa v 5. kapitole ústavy charakterizovala ako najvyšší orgán štátneho riadenia ZSSR. Pozostávala z predsedu, podpredsedov, predsedu Štátnej plánovacej komisie, predsedu Komisie sovietskej kontroly, ľudových komisárov, predsedu Výboru dodávok, predsedu komisie záležitostí umenia a predsedu Komisie pre záležitosti vysokých škôl.

V Ústave z roku 1977 boli novým spôsobom uvedené ako najvyššie orgány štátnej moci Najvyšší soviet ZSSR a Rada ministrov ZSSR (čo predtým nebolo). Najvyšší soviet ZSSR ako najvyšší orgán štátnej moci mal právomoci riešiť všetky otázky riadenia ZSSR uvedené v ústave. Zloženie Prezídia Najvyššieho sovietu sa upravilo. Pozostávalo z predsedu, prvého zástupcu predsedu, 15 zástupcov predsedu, tajomníka a 21 členov. Rada ministrov ZSSR – vláda ZSSR bola novým spôsobom charakterizovaná ako najvyšší výkonný a riadiaco-organizátorský orgán štátnej moci.

V ústave z roku 1977 sa uvádzalo, že právo zákonodarnej iniciatívy v Najvyššom soviete majú Soviet zväzu, Soviet národností, Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR, Rada  ministrov ZSSR, najvyššie orgány štátnej moci zväzových republík, komisie Najvyššieho sovietu ZSSR a stále komisie jeho snemovní, poslanci Najvyššieho sovietu ZSSR, Najvyšší súd ZSSR a generálny prokurátor ZSSR. Toto právo mali aj všezväzové orgány spoločenských organizácií.

Prvé voľby do Najvyššieho sovietu ZSSR sa uskutočnili 12. decembra 1937. Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa voľby nekonali a znovu boli až v roku 1946. Do roku 1989 boli celoštátne voľby Najvyššieho sovietu jedenásťkrát (do roku 1974 sa konali raz za štyri roky, potom raz za päť rokov).

Predsedami Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR do roku 1989 boli M. I. Kalinin (január 1938 – marec 1946), N. M. Švernik (marec 1946 – marec 1953), K. J. Vorošilov (marec 1953 – máj 1960), L. I. Brežnev (máj 1960 – júl 1964 a znovu jún 1977 – november 1982), A. I. Mikojan (júl 1964 – december 1965), N. V. Podgornyj (december 1965 – jún 1977), V. V. Kuznecov (dočasne z titulu funkcie prvého zástupcu predsedu ním bol až trikrát v novembri 1982 – júni 1983, februári – apríli 1984 a marci – júli 1985), J. V. Andropov (jún 1983 – február 1984), K. U. Černenko (apríl 1984 – marec 1985), A. A. Gromyko (júl 1985 – október 1988) a M. S. Gorbačov (október 1988 – máj 1989).

Najvyšším orgánom štátnej moci sa na základe zákona z roku 1988 a zmien v Ústave ZSSR stal v roku 1989 Zjazd ľudových zástupcov ZSSR, ktorého členovia sa volili prevažne v tzv. alternatívnych voľbách, kde na jedno miesto ľudového zástupcu (poslanca) kandidovalo viac osôb. Zjazd volil Najvyšší soviet ZSSR a zišiel sa päťkrát.

Po týchto zmenách hlavou štátu už nebol kolektívny orgán, ale predseda Najvyššieho sovietu ZSSR, za ktorého zvolili 25. mája 1989 M. S. Gorbačova. 15. marca 1990 bol na Zjazde ľudových zástupcov zvolený za prvého a jediného prezidenta ZSSR. Funkciu predsedu Najvyššieho sovietu ZSSR, ale už len ako predsedu parlamentu, vykonával potom A. A. Lukianov do 4. septembra 1991, keď bol odvolaný. Na druhý deň sa Zjazd „samorozpustil“. Bolo ešte niekoľko neúspešných pokusov uskutočniť šiesty zjazd.

Prvá vláda ZSSR – Rada ľudových komisárov ZSSR bola vymenovaná 6. júla 1923 (dovtedy túto funkciu vykonávala Rada ľudových komisárov RSFSR). V ten deň vstúpila do platnosti  zmluva o vytvorení ZSSR. Doplníme, že v marci 1946 sa názov vlády ZSSR oficiálne zmenil na Radu ministrov ZSSR.

Funkcie predsedov Rady ľudových komisárov a Rady ministrov vykonávali: V. I. Lenin (november 1917 – január 1924), A. I. Rykov (január 1924 – december 1930), V. M. Molotov (december 1930 – máj 1941), J. V. Stalin (máj 1941 – marec 1953), G. M. Malenkov (marec 1953 – február 1955), N. A. Bulganin (február 1955 –  marec 1958), N. S. Chruščov (marec 1958 – október 1964), A. N. Kosygin (október 1964 – október 1980), N. A. Tichonov (október 1980 – september 1985) a N. I. Ryžkov (september 1985 – január 1991).

Ako raritu uvedieme, že jedným z najdlhšie pôsobiacich ministrov zahraničných vecí v 20. storočí bol minister zahraničných vecí ZSSR A. A. Gromyko, ktorý túto funkciu vykonával viac ako 28 rokov (február 1957 – júl 1985). Na Západe získal, vzhľadom na svoju pozíciu pri mnohých rozhovoroch a rokovaniach prezývku Mr. No (pán Nie).

V roku 1991 sa v rámci „perestrojky“ a reformy politického systému názov funkcie zmenil na premiéra ZSSR, ktorý stál na čele kabinetu ministrov ZSSR. Bol ním V. S. Pavlov (od januára do augusta 1991). Po pokuse o prevrat v auguste 1991 funkciu dočasne vykonával do 28. augusta В. Ch. Dogužijev. Do zániku ZSSR sa oficiálny názov politicko-administratívneho orgánu pôsobiaceho pri riadení štátu zmenil ešte dvakrát (ale ako vláda už nebol pomenovaný) a viedol ho I. S. Silajev.

Rada ministrov ZSSR predstavovala veľmi rozsiahly orgán. V roku 1982, keď bol na jej čele N. A. Tichonov,  mala prvého zástupcu predsedu, 12 zástupcov predsedu (niektorí z nich mali vo vláde aj ďalšie funkcie, spravidla stáli na čele niektorého štátneho výboru a patril k nim aj predstaviteľ ZSSR v RVHP), 33 ministrov na čele celozväzových ministerstiev, 31 ministrov na čele zväzovo-republikových ministerstiev, 6 predsedov celozväzových štátnych výborov, 14 predsedov zväzovo-republikových štátnych výborov. K členom vlády patrili aj predseda Výboru ľudovej kontroly ZSSR, predseda vedenia Štátnej banky ZSSR, Vedúci Ústrednej štatistickej správy ZSSR a vedúci Úradu rady, teda spolu 102 osôb.

Zvláštnym bolo aj prepojenie vlád medzi vládou ZSSR a vládami jednotlivých zväzových republík. Ešte v ústave z roku 1924 sa vytvorili dva typy ministerstiev – celozväzové a zväzovo-republikové. Celozväzové ministerstvá (do roku 1946 ako ľudové komisariáty) extrateritoriálne riadili svoj rezort priamo alebo prostredníctvom nimi vytvorených orgánov. Zväzovo-republikové ministerstvá riadili zverené rezorty aj cez ministerstvá s rovnakým názvom (kompetenciou) v jednotlivých zväzových republikách. Zaujímavosťou bolo, že k týmto ministerstvám patrilo aj ministerstvo zahraničných vecí. Okrem toho vo zväzových republikách existovali aj republikové ministerstvá, ktoré podliehali len vláde republiky. Zoznam ministerstiev sa upravoval na základe výnosov Najvyššieho sovietu ZSSR, resp. zväzovej republiky.

Podobne sa charakterizovala aj kompetencia (pôsobenie) štátnych výborov. Štátne výbory sa stali súčasťou vlády v roku 1954. Aby sme dokreslili štruktúru vlád v ZSSR, dodáme, že svoje vlády mali aj ASSR a teda vládny aparát bol veľmi početný.
 

Komunistickí vodcovia štátu
 

Špecifickú pozíciu v Sovietskom Rusku, RSFSR aj v ZSSR mal najvyšší predstaviteľ komunistickej strany. Funkcia najvyššieho predstaviteľa strany nebola nikdy ústavne uvedená, ale v určitých prípadoch mal väčšiu autoritu i faktickú právomoc ako oficiálni predstavitelia štátnej moci. Vedúca úloha strany sa zakotvila až v ústave z roku 1977 v článku 6.

Názvy komunistickej strany ako aj funkcie jej najvyššieho predstaviteľa sa tiež menili. Od marca 1917 sa strana nazývala Ruskou sociálno-demokratickou robotníckou stranou (boľševikov) a na jej čele stál ako predseda V. I. Lenin. Od 1918 bol názov strany Ruská komunistická strana (boľševikov) a od decembra 1925 Všezväzová komunistická strana (boľševikov). K ďalšej zmene názvu došlo v roku 1952 na Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu.

Pokus o prevrat v auguste 1991 sa stal dôvodom na obvinenie KSSZ z protiústavnej činnosti. Výnosom prezidenta RSFSR zo 6. novembra 1991 bola činnosť KSSZ a jej republikovej organizácie Komunistickej strany RSFSR zastavená, organizačné štruktúry rozpustené a majetok skonfiškovaný.

Po Leninovej smrti sa najvyššou funkciou v strane stal generálny tajomník Ústredného výboru Ruskej komunistickej strany (boľševikov), ktorý pôsobil už od 1922. V rokoch 1953 – 1966 bol najvyššou funkciou prvý tajomník ÚV KSSZ a potom sa vrátilo k označeniu funkcie za generálneho tajomníka.

Funkciu generálneho (prvého) tajomníka ústredného výboru strany vykonávali J. V. Stalin (apríl 1922 – marec 1953), N. S. Chruščov (september 1953 – október 1964), L. I. Brežnev (október 1964 – november 1982), J. V. Andropov (november 1982 – február 1984), K. U. Černenko (február 1984 – marec 1985) a M. S. Gorbačov (marec 1985 – august 1991).

Na základe tohto menného prehľadu môžeme urobiť záver, že v dejinách ZSSR boli dva základné spôsoby kumulovania funkcií na čele štátu a strany. Prvým spôsobom bol ten, ktorý začal ešte V. I. Lenin. Ako najvyšší predstaviteľ strany bol aj predsedom vlády. Tento spôsob uplatnil aj J. V Stalin a N. S. Chruščov, ktorí sa však predsedami vlády stali až nejaký čas po tom, ako boli na čele strany. Druhým spôsobom bolo to, že s funkciou najvyššieho predstaviteľa strany sa spájala funkcia na čele kolektívnej hlavy štátu – predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR. Túto prax začal po niekoľkých rokoch v najvyššej straníckej funkcii L. I. Brežnev a pokračovali v nej všetci jeho nasledovníci na tomto poste.

V súvislosti s vedúcou úlohou strany možno poukázať aj na hlavné mocenské centrum v štáte, za ktoré sa považovalo Politbyro (od novembra 1917 do marca 1919 sa nazývalo Byro a od októbra 1952 do apríla 1966 Prezídium /Predsedníctvo/, v ktorom od októbra 1952 do marca 1953 existovalo Byro prezídia) ústredného výboru strany. Politbyro sa volilo na zjazdoch strany a medzi zjazdmi strany mal právo odvolávať a voliť nových členov ústredný výbor. Od marca 1919 (po VIII. zjazde RKS/b/) sa volili aj kandidáti na členstvo v Politbyre.

Členovia Politbyra predstavovali najvyššie vedenie ZSSR, kde sa prijímali najvýznamnejšie rozhodnutia, aj keď nemuseli formálne zastávať vládnu či inú štátnu funkciu. Presne stanovený výpočet, ktorí „nositelia“ straníckych, štátnych či vládnych funkcií „museli“ byť volení do Politbyra – okrem prvého (generálneho) tajomníka strany – nikdy neexistoval a vždy sa pri tom brali do úvahy mnohé okolnosti (napr. ministri obrany nie vždy boli členmi Politbyra). Azda iba predseda Rady ľudových komisárov (ministrov) sa „automaticky“ volil za člena Politbyra.

Počet členov Politbyra kolísal. V októbri 1917 malo 7 členov. Od začiatku 20. rokov ich bolo menej ako 10 a v 70. rokoch sa ich počet pohyboval okolo 15. V júli 1990 po XXVIII. zjazde KSSZ malo Politbyro až 24 členov.

V roku 1981 po XXVI. zjazde KSSZ bolo zvolených 14 členov a 8 kandidátov. Po nástupe M. S. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka po zmenách v apríli 1985 malo Politbyro 13 členov (z pôvodne zvolených v roku 1981 zomrelo 6 a jeden sa vzdal členstva zo zdravotných dôvodov) a 6 kandidátov. Spolu bolo členmi Politbyra od novembra 1917 viac ako 120 osôb (z nich boli len tri ženy). Paradoxne najdlhšie bol členom Politbyra maršal ZSSR K. J. Vorošilov – nešlo však o osobu, ktorá by rozhodujúcim spôsobom ovplyvňovala činnosť strany či štátu. Kandidátov na členstvo v Politbyre bolo okolo 80, pričom nie všetci z nich sa neskôr stali aj jeho členmi.
 

Ďalšie prvky straníckeho centra moci
 

Ďalším špecifickým prvkom straníckeho mocenského centra (i jadra) boli tajomníci ÚV komunistickej strany, ktorí vytvárali Sekretariát, zameraný predovšetkým na riadenie činnosti vnútri strany. Celkovo zastávalo funkciu tajomníka ÚV okolo 100 osôb, pričom ich počet narastal najmä v 70. a 80. rokoch.

V čase, keď bol prvým tajomníkom ÚV KSSZ N. S. Chruščov, bola vytvorená aj pozícia druhého tajomníka ÚV, ktorý bol vlastne vedúcim sekretariátu a zástupcom prvého tajomníka ÚV. Išlo o A. I. Kiričenka (1957 – 1959), D. F. Kozlova (1960 – 1963), M. A. Suslova (1963) a L. I. Brežneva (1963 – 1964) – v tejto jeho pozícii možno nájsť aj určité vysvetlenie, prečo sa stal nástupcom N. S. Chruščova (organizoval jeho zosadenie). V čase, keď bol na čele ÚV KSSZ L. I. Brežnev, sa neoficiálne za druhého tajomníka ÚV KSSZ považoval tajomník pre ideológiu, ktorým bol M. A. Suslov (až do svojej smrti v roku 1982). V prípade neprítomnosti ho zastupoval M. A. Kirilenko (tajomník ÚV KSSZ 1966 – 1982). Neformálne vždy existoval „druhý“ človek v strane, ktorý však nemusel byť tajomníkom ÚV.

Ďalším špecifickým prvkom bola Ústredná revízna komisia ÚV, ktorá vznikla v roku 1919. Zaoberala sa predovšetkým kontrolou finančného hospodárenia strany. Určité obdobie pôsobila aj Ústredná kontrolná komisia (1920 – 1934 a 1990 – 1991), zaoberajúca sa najmä otázkami straníckej disciplíny. Členovia týchto orgánov nemohli byť členmi ÚV.

Treba vidieť (možno až v paretovskom chápaní elity) aj nižšie stupne hierarchie v rozsiahlom straníckom aparáte (v osemdesiatych rokoch podľa niektorých zdrojov mal asi 150 000 pracovníkov, pričom počet členov strany bol v roku 1989 takmer 19 miliónov), ktorý mal veľký politický vplyv aj mimo strany. Na najvyššej úrovni išlo o vysoko postavených členov aparátu ÚV (napr. vedúcich oddelení). Podobne veľký vplyv mali aj stranícke aparáty v rámci jednotlivých zväzových republík, resp. v jednotlivých oblastiach, krajoch a pod.

Doplníme, že časť vysokých štátnych a vládnych predstaviteľov bola spravidla aj členmi ÚV KSSZ a poslancami jednej z komôr Najvyššieho sovietu. Dochádzalo teda k prelínaniu medzi jednotlivými prvkami elity, hoci tento pojem sa vo vzťahu k vedúcim predstaviteľom ZSSR (ani socialistických štátov) oficiálne nepoužíval. Rozšíreným pojmom bola (stranícka) nomenklatúra. Formálne sa v tejto špičke „sovietskej elity“ mohlo nachádzať niekoľko stoviek osôb (500 – 700, max. do tisíc?), ale časť z nich sa v nej nachádzala len formálne.

Rozhodujúci vplyv – hoci nie všemocný – mala strana a jej aparát, pričom vznikali zložité mechanizmy reálnej, každodennej politiky, iné než sa vtedy uvádzali v učebniciach či dokumentoch, ale aj v teórii a médiách. Časom sa stal zo straníckeho aparátu určitým spôsobom inertný organizmus, ktorý nie vždy riešil problémy podľa skutočnej potreby, ale snažil sa upevniť predovšetkým svoje postavenie a vplyv a využívať ho aj vo svoj osobný prospech. 
 

Záver
 

V dôsledku zmien na najvyšších postoch, ktoré sa začali v máji 1989 a stávali sa masovými, neprehľadnými a chaotickými, dochádzalo k postupnému rozpadu štátnej moci ZSSR. Nezodpovedanou historickou otázkou zostane, nakoľko bola v týchto procesoch, spojených v prvom rade s ľuďmi okolo M. S. Gorbačova politická naivita o podobe reformy socializmu a ZSSR, nakoľko to bol väčší či menší záujem zmeniť podstatu socializmu (demontovať ho) a nakoľko tieto kruhy vedome spolupracovali s vonkajšími silami túžiacimi od vzniku ZSSR (revolúcie v novembri 1917) zničiť ho.

Znovu zopakujeme, že oveľa viac uškodia každému štátu chyby a zištné záujmy elity ako deštrukčná činnosť más, ktorá často sprevádza veľké historické zmeny. Nemožno podceniť ani rôzne podoby zasahovanie zo zahraničia – pôsobenia na elity i masy. Zlovestným znakom súčasnosti sa stáva narastajúca anonymita a „nadštátnosť“ elít, ktorá sa prejavuje najmä vo finančno-právnych skupinách z pozadia ovládajúcich súčasný svet.

Rozhodujúce zlomy, po ktorých v roku 1991 ZSSR upadal, predstavovali referendum v marci 1991 (17. marca sa v 9 z 15 zväzových republík uskutočnilo všezväzové referendum o zachovaní ZSSR, v ktorom sa viac ako dve tretiny zúčastnených vyslovili za zachovanie obnoveného zväzu) a neúspešný pokus o prevrat v auguste 1991. Od toho času sa Zväz už len potácal na ceste k definitívnemu kolapsu, ktorý znamenalo podpísanie Bielovežskej dohody. Zväzové republiky vyhlasovali svoju samostatnosť a rozhovory o záchrane Zväzu v podobe nejakej konferencie, ktoré sa pokúsil viesť M. S. Gorbačov, nikto nebral vážne.

Po prijatí bielovežskej Dohody o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov nastal problém, kto a ako oznámi legitímnemu prezidentovi ZSSR M. S. Gorbačovovi, že štát prestane existovať. Signatári dohody (prezident RSFSR a zároveň aj predseda vlády B. N. Jeľcin, čerstvý prezident Ukrajiny L. M. Kravčuk, ktorý do funkcie nastúpil 5. decembra 1991 a S. S. Šuškevič, predseda Najvyššieho sovietu Republiky Belarus, okrem toho ju za RSFSR podpísal aj G. E. Burbulis, prvý zástupca predsedu vlády, za Ukrajinu V. P. Fokin, predseda vlády a za Bielorusko V. F. Kebič, predseda vlády) však pre istotu najprv zavolali prezidentovi USA G. Bushovi st., že ZSSR zanikne a až potom informovali M. S. Gorbačova. Symbolické pre tento akt je aj to, že originál dohody sa vraj stratil.

Možno poukázať na zlé svedomie či krátku pamäť vtedajšieho najvyššieho predstaviteľa Ukrajiny, ktorý (podľa talianskeho novinára, znalca ZSSR a Ruska G. Chiessu) najviac zo všetkých troch hlavných aktérov presadzoval koniec ZSSR – L. M. Kravčuka. Dvakrát v rôznych rozhovoroch zmenil svoj názor na to, čo vlastne podpísal. Raz po rokoch od bielovežského stretnutia prejavil ľútosť nad tým, čo vlastne podpísal, ale neskôr sa po krátkom čase zase vrátil k obhajobe celej akcie a dokumentu ako k mimoriadne pozitívnemu faktu.

A celkom nakoniec – USA a ich spojenci sa rozpadu ZSSR potešili a boli pokojní i spokojní, pokiaľ sa Rusko zmietalo v osídlach cynických reformátorov jeľcinizmu, ktorého škody sa zrejme už nebudú dať nikdy úplne prekonať. Po stabilizácii a zosilnení Ruska však začali s ním novú konfrontáciu. Podpísanie zákona o protiruských sankciách 2. augusta 2017 D. Trumpom sa považuje už za tretiu etapu či vlnu týchto konfrontácií.

Moskve sa pritom stále vytýka aj snaha vrátiť sa nejakým spôsobom k ZSSR, k „sovietskemu impériu“, ktorého sa stále boja, lebo dalo do pohybu nevídané spoločenské procesy vážne ohrozujúce kapitalizmus. Ktovie, dokedy sa ešte Západ vedený USA bude takto báť a vyvolávať ducha ZSSR na svoju vlastnú škodu.

Historické udalosti sa nikdy úplne neopakujú, ale dejiny sú nevyspytateľné...

Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave

Priemer: 4.8 (20 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama