Reklama

Svet viac ako štvrťstoročie bez ZSSR (1)

Počet zobrazení: 2041

Rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík 26. decembra 1991 znamenal jednu z veľkých udalostí medzinárodných vzťahov v 20. storočí s ďalekosiahlymi dôsledkami. Rozpad ZSSR v súvislosti so zložitosťami jeho politického systému, ako aj v dôsledku toho, že k nemu došlo pomerne rýchlo a nemožno jednoznačne určiť, čo bolo jeho hlavnou príčinou, sa hodnotí protirečivo a neraz zjednodušene.

Prevažujú vyjadrenia, ktoré koniec ZSSR (aj v ňom samotnom) vítali a označili  ho za pozitívny, prínosný pre Európu i svet. Vychádzajú spravidla z veľmi utilitárnych i deformovaných hodnotení a spájali ho najmä s koncom studenej vojny (bipolarity), pričom Západ považovali bez dôkazov za jej víťaza.

kniha_rusko_xx_storocie_obalka_650.jpgObálka knihy N. I. Bondarenka,
D. V. Kaimova: Rusko. XX. storočie.
Krátka kronika vojen, revolúcií a konfliktov.

O knihe – skôr jej spornej pasáži
týkajúcej sa Československa –
sme hovorili s prof. Ivanom Laluhom
16. augusta 2016:
Ojedinelá kniha, ojedinelé tvrdenie

 





Menej je vyjadrení, ktoré rozpad ZSSR považujú za negatívnu udalosť. Súčasný ruský prezident V. V. Putin ho označil za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Za katastrofu rozpad označil aj logik, sociológ a spisovateľ A. A. Zinoviev (predstaviteľ nového prúdu vo filozofii v ZSSR v šesťdesiatich rokoch, ktorý bol po vydaní kritickej, satirickej sociologickej novely „Otvorené výšiny“ vo Švajčiarsku v roku 1978 proskribovaný, odňali mu občianstvo a vypovedali ho do zahraničia, ale v roku 1999 sa vrátil do Ruska). V rozhovore, ktorý poskytol 24. júla 1999 francúzskym novinám Le Figaro, uviedol, že táto katastrofa bola riadená.

Je známy nadnesený výrok akademika G. A. Arbatova (odborníka na vzťahy ZSSR a USA dlhoročného riaditeľa Inštitútu USA a Kanady Akadémie vied ZSSR), ktorý uviedol na adresu Washingtonu po páde Berlínskeho múra – urobíme vám najhoršiu službu, pripravíme vás o nepriateľa. O pravdivosti myšlienky svedčí to, že po strašiaku terorizmu sa už niekoľko rokov v nových podobách označuje za najväčšieho nepriateľa USA, Západu a jeho spojencov znovu Moskva – tentoraz už nie sovietska, ale ruská. Potrebujú USA na svoje prežitie obraz veľkého nepriateľa, alebo im bez neho takisto hrozí rozpad?
 

Storočie USA – alebo azda aj ZSSR?
 

Anglický marxistický historik E. Hobsbawm rozpad ZSSR spojil s medzníkom – koncom krátkeho 20. storočia (ktoré označil za vek extrémov). Jeho začiatok vidí v prvej svetovej vojne, kedy došlo aj k socialistickej revolúcii v Rusku.

Dvadsiate storočie sa často označuje za storočie USA. Zdôvodňuje sa to najmä tým, že táto regionálna mocnosť sa po prvej svetovej vojne stala svetovou veľmocou a po rozpade ZSSR zostala jedinou superveľmocou. Naozaj išlo v medzinárodných vzťahoch o impozantnú „cestu“, ktorá, zdá sa, pomaly, ale nezadržateľne sa blíži ku koncu.

Na 20. storočie sa však z hľadiska existencie ZSSR možno pozerať aj ináč. Počas prvej svetovej vojny v roku 1917 došlo k dvom ruským revolúciám a po druhej z nich – októbrovej, socialistickej (v minulosti nazývanej Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou) – sa na území vtedajšieho Ruska začal vytvárať prvý socialistický štát, Sovietske Rusko, ktorý sa neskôr stal základom i najvýznamnejšou časťou ZSSR. Pre úplnosť možno pripomenúť, že historicky prvým pokusom o nastolenie socialistickej moci bola Parížska komúna v roku 1871, ktorá však mala len lokálny charakter a jej hrdinský boj vydržal iba72 dní.

Sovietske Rusko od svojho začiatku muselo súperiť (bojovať o prežitie) s kapitalistickým svetom v nevýhodných podmienkach – bolo osamotené a vo veľmi zlej sociálno-ekonomickej situácii. Napriek tomu sa z najchudobnejšej svetovej veľmoci na začiatku 20. storočia – Ruska – po socialistickej revolúcii a vzniku ZSSR, keď bola v dôsledku nacistickej agresie už blízko svojho zničenia, stala takisto superveľmoc (a v oveľa zložitejších podmienkach ako USA). Okrem toho sa nepripomína, že jedným z podnetov pre Wilsonových 14 bodov, ktoré sa stali základom povojnového usporiadania sveta, prijatom na parížskych mierových rokovaniach po prvej svetovej vojne, bol aj sovietsky Dekrét o mieri... – prvý takýto dokument v dejinách sveta.

Bez ZSSR 20. storočia by dnešný svet vyzeral celkom ináč. Minimálne dva fenomény spojené s jeho pôsobením zanechali v dejinách nezmazateľnú stopu.

Po prvé, vytvoril sa celkom iný model (usporiadanie) spoločnosti, ako bol známy z dejín. Najmä po druhej svetovej vojne pritlačil v Európe kapitalizmus k tomu, aby venoval pozornosť solidárnejšiemu riešeniu sociálno-ekonomických problémov života pracujúcich. O koľko ľahšie sa dnes „dýcha“ západným kapitalistickým elitám a nadnárodným finančným i ďalším spoločnostiam, keď nemusia brať ohľad na existenciu socialistickej superveľmoci vo svojom susedstve...

Po druhé, ZSSR niesol hlavnú ťarchu boja proti hitlerovskému Nemecku a mal rozhodujúci podiel na jeho vojenskej porážke. Nie náhodou sa nadnárodnému kapitálu (najreakčnejším finančným kruhom) s podporou časti politických elít podarilo nakoniec usmerniť nacistov proti ZSSR, ktorý za cenu nesmiernych obetí a škôd prekonal najťažšie obdobie svojej existencie. Snaha interpretovať vývoj druhej svetovej vojny viac ako 70 rokov po jej skončení „po novom“ bez rozhodujúceho podielu ZSSR na porážke hitlerovského Nemecka, je nebezpečný trend. Časť politických a hospodárskych kruhov na Západe ho zo zištných dôvodov toleruje – najmä vyvolávanie ducha nacizmu v Pobaltí a na Ukrajine, čo však má aj širšie globálne súvislosti. Predpokladá sa zase, že agresivita týchto kruhov sa nakoniec obráti proti Rusku?

Po zániku ZSSR sa svet nestal v ničom lepším. Ani jeden z veľkých historických problémov ľudstva (sveta) sa nevyriešil a pribudli nové ťažkosti. Nemá zmysel púšťať sa do špekulácií, čo by bolo, keby... 

Superveľmoc ZSSR sa v zhluku mnohých nejasných okolností rozpadla. Nikoho nemožno označiť za priameho, usvedčeného vinníka, hoci medzi tieto príčiny i vinníkov sa dá zaradiť mnoho podmienok, činiteľov, procesov i osôb... 

Dejiny napriek všetkým pokusom vtesnať ich do vysvetliteľných, racionálnych, systémových príčin majú svoje ťažko vysvetliteľné, iracionálne prvky a zákutia, ktoré čím viac skúmame, analyzujeme a hodnotíme, tým viac nového, nepoznaného (možno v danom čase ani neexistujúceho) môžu priniesť. Príbeh ZSSR vyvracia tézu to big to fail (voľne preložené príliš veľký na to, aby zle skončil).

Na myseľ sa však derie známa myšlienka, že veľké historické udalosti sa dejú dvakrát – prvý raz ako dráma, druhýkrát ako fraška. Musíme sa veľmi opatrne pýtať, čo je to ďalšie „veľké“, čo sa môže v podobe frašky rozpadnúť – USA alebo EÚ?

Neschopnosť elít kriticky reflektovať skutočnosť a svoju vlastnú činnosť je ničivejšia a horšia ako živelnosť más. A to je asi jedno z najväčších poučení, ktoré história ZSSR zanechala. Reakcie časti (najmä neoliberálnych) elít USA a EÚ na zvolenie D. Trumpa hlboko obnažili ich krízu. Svedčia o hlbokom úpadku síl, spojených s neustálou túžbou po moci a bohatstve, napriek tomu, že problémy svojich štátov – veľmocí a ani sveta už nie sú schopné efektívne riešiť. Západ sa ani po D. Trumpovi k lepšiemu vôbec nemení – nie je to ani možné a zostáva len čakať na odhalenie a uplatnenie inej civilizačnej paradigmy v dejinách (predovšetkým v priestore Západu, ale aj na celom svete).

Ak uvedieme obľúbený slogan antikomunistov, že socializmus nemožno reformovať, musíme povedať aj „B“, že kapitalizmus je tiež nereformovateľný. Vytvoril si surové, ale sofistikované mechanizmy svojho zachovania a vyhovuje mu chaos, ktorý dnes šíri všade – od lokálnej po globálnu úroveň, v ekonomike, politike, bezpečnosti, kultúre atď. Napriek neoliberálnej mantre, že vraj nič lepšie ako kapitalizmus ľudstvo doteraz nevymyslelo, ktorej šírenie po rozpade bipolarity zosilnelo, sa ukazuje, že súčasný spôsob usporiadania sveta, deľby bohatstva a moci, prináša čoraz viac ťažkostí, zvyšuje napätie a nestabilitu vo svete, vedie k rastu násilia. Dlhodobo je takýto spoločenský poriadok neudržateľný...

Súčasná západná liberálna demokracia založená na finančno-právnej diktatúre a masmediálnej manipulácii už dlho efektívne vytvára zdanie, že súčasný kapitalizmus (jeho pravý charakter zakrýva aj to, že dostal už desiatky ba možno aj stovky rôznych prívlastkov a pomenovaní) je večný a rozvíja sa. Ak by niekto v roku 1988 bol tvrdil, že o tri roky sa rozpadne ZSSR, bolo by to bývalo prijateľné len ako príbeh zo sci-fi diela. Takisto, neočakávane, v dôsledku súhrnu mnohých zlyhaní, sa môže rozpadnúť aj súčasný kapitalistický (západný) poriadok – najprv v niekoľkých menších štátoch, potom vo veľkom (USA?). Pár rokov pri tom nie je dlhý čas.

Zásadný rozdiel rozpadu Západu oproti rozpadu európskeho (sovietskeho) socializmu však bude v tom, že v 90. rokoch sa všetko úsilie nových vládnucich elít (do ktorých prebehla aj časť komunistickej nomenklatúry) zameralo na „povinné“ vybudovanie či obnovenie kapitalizmu. Prinieslo to nevídané ťažkosti, ktoré prinášajú svoje trpké plody. Čo však bude za rozpadom kapitalizmu? Čo sa bude vytvárať, či obnovovať?
 

Nevídaný historicko-spoločenský projekt
 

Ak použijeme na fenomén ZSSR dnes módne slovo projekt, išlo skutočne o jeho historicky nevídanú, grandióznu, ale protirečivo pripravovanú a až bolestne uskutočňovanú podobu, ktorá mala od základov zmeniť dovtedy neprekonateľnú deľbu spoločnosti na bohatých a chudobných a tým aj na mocných a slabých, teda svet nemilosrdnej asymetrie nerovnosti, v ktorom priveľa ľudí strádalo (a stále stráda). Zmeniť sa mala aj deformovaná národnostná a náboženská podmienenosť spoločenského života, ktorá v súvislosti s využívaním (zneužívaním) psychologických elementov spojených so sociálno-ekonomickou asymetriou viedla často k vyvolávaniu kríz a konfliktov (a dnes znovu sledujeme oživovanie týchto mechanizmov). Treba doplniť ešte aj snahu o zmenu nerovného postavenia žien.

Všetky tieto úlohy mal napĺňať štát, ktorý sa postavil na diametrálne inom ekonomickom, politickom a právnom základe, ako jeho dovtedy historicky známe podoby. Vo svojom vývoji sa však mal „odbúrať“, „prekonať“, aby sa spoločnosť riadila sama (prostredníctvom samosprávy). Zmeniť sa mala aj vrstva osôb, ktorá z tejto činnosti ako svojej profesie ťažila pri ovplyvňovaní procesov deľby bohatstva i moci.

Chcelo sa riešiť príliš veľa ťažkých i protirečivých úloh naraz – ale to je už osud každého z veľkých historicko-spoločenských projektov. A tento bol pripravovaný i realizovaný s nevídaným obsahom i rozsahom.

Sovietsky projekt nemal v doterajších dejinách obdobu (porovnávať s ním sa dá azda len vznik Čínskej ľudovej republiky v roku 1949, ktorý však už mohol čerpať vtedy už z vyše tridsaťročných sovietskych skúseností). Z pochopiteľných dôvodov sa v ňom nemohlo predvídať všetko – nemohol byť dokonalý (porovnajme to s tým, ako dnes nariekame, čo nám priniesla západná liberálna demokracia a ako sa k nej stráca dôvera, ale v záujme jej zachovania je už paradoxne „naveky“ právne zakotvený zákaz snažiť sa ju zmeniť). Prepracovával a menil sa za pochodu, pod vplyvom objektívnych udalostí, ale aj subjektívneho vnímania i meniacich sa vnútroštátnych aj medzinárodných podmienok.

Napriek tomu, že sa v teórii písalo o vedeckom riadení socialistickej spoločnosti, plánovaní v jeho rámci atď., ani tento spoločenský projekt nemohol byť „matematicky“ ani „technicky“ dokonalý – nešlo o výrobu stroja či stavbu budovy. Mnoho ťažkostí, okrem rizika spojeného s nedostatočným poznaním budúcnosti, spôsobovala improvizácia, náhodnosť, malichernosť, velikášstvo a ďalšie ľudské vlastnosti, vášne i chyby, ktoré jeho realizátori robili v konkrétnych podmienkach a ktoré podmieňovali ich myslenie, konanie a správanie. Nedalo sa dosiahnuť, aby všetko nedokonalé, slabé zostalo pred pracovňami, učebňami, sálami a pod., kde sa diskutovalo, prijímali sa rozhodnutia a stanovovali sa úlohy a spôsoby ich plnenia.

Okrem teoretického, racionálneho spôsobu vytvárania nový projekt vznikal v podmienkach politického boja, živelnosti, voluntarizmu atď. a podmieňovali ho aj inteligencia a morálka jeho realizátorov. Napĺňanie predstáv o zmene, ktorá má viesť k oslobodeniu, vždy prináša aj mnoho nástrah a rizík. Mrzko to vyjadruje floskula, že revolúcia požiera svoje deti. Po prevrate aj u nás vidieť, že boj o bohatstvo a moc mnohých ľudí zmení na nepoznanie, zvlčia  v ňom (najmä v úsilí čo najviac zbohatnúť), nepoznajú druha, priateľa ani súrodenca. A zdá sa, že čím je spoločnosť rozvinutejšia, tým sú boje o bohatstvo prešpekulovanejšie i sofistikovanejšie ...

S pribúdajúcim časom sa ukazovalo, že bolo veľa dysfunkčne zvonku i zvnútra pôsobiacich momentov, ktoré realizáciu projektu sťažovali, ohrozovali a nakoniec ho vtedy, keď sa zdalo, že je už pevný, zmarili. Nemožno s určitosťou povedať, či to boli viac vnútorné okolnosti (vlažný, predstieraný, kamuflovaný a pod. spôsob realizácie projektu, nezodpovednosť, pokrytectvo, karierizmus, snaha využiť svoje pozície atď.), alebo jeho sociálno-ekonomické či mocensko-politické (dnes sa často používa aj prívlastok geopolitické) odmietanie, etnicky či konfesionálne i ináč vzbudzované obavy z neho alebo aj niečo iné.

Nešlo však o žiadnu náhodu, že vzápätí, ako sa objavila nová moc v Rusku, sa voči nej a jej projektu rôznymi nástrojmi – politickými, ekonomickými, kultúrnymi, informačnými, nevynímajúc ani použitie násilia a zbraní – postavili mnohé, početné a rozmanité sily doma i v zahraničí. Celú existenciu ZSSR sprevádzali nespočítateľné pokusy rôzneho charakteru a zamerania o jeho spochybnenie, oslabenie, poškodenie, zničenie... 

Ak zoberieme aktérov, ktorí v danom čase a priestore pôsobili na strane ZSSR i proti nemu, unikátnym bol nielen samotný projekt, ale aj odpor, ktorý vyvolal. Sovietsky projekt mal od začiatku veľa nepriateľov v politických, ekonomických, kultúrnych a i. kruhoch – či už v samotnom  Rusku, medzi neruskými národmi, ktoré žili v ZSSR, ale ešte viac v zahraničí, v jeho susedstve, ale predovšetkým v anglosaskom, západnom svete a u jeho spojencov.
 

Súvislosti a dôsledky protirečivého prijímania projektu
 

Projekt vyvolával veľa nadšenia najmä medzi tými, ktorí boli biedni a bezmocní a snívali o lepšom, slobodnejšom a spravodlivejšom živote. Nesľuboval ihneď materiálne bohatstvo všetkým, ale chcel, aby sa v prvom rade odstránila chudoba a s ňou spojené negatívne, patologické, deštrukčné vplyvy v spoločenskom živote.

V iných kruhoch vznikalo však možno ešte viac pochybností, ako bolo nadšenia a radosti – o možnostiach a limitoch projektu. Vychádzali najmä z toho, ako sa dovtedy uvažovalo o jednotlivcoch a podmienkach vytvorenia ich slobody a rovnosti, o zložitostiach ľudskej prirodzenosti, o spoločenskom poriadku, o vykorenení chudoby a pod.

Hrôzu však projekt vyvolával predovšetkým medzi veľkými (bohatými) majiteľmi výrobných prostriedkov, vládnucimi politickými a ekonomickými kruhmi (najmä medzi elitnými právnikmi a ekonómami, ktorí sa začali obávať, že nové poriadky im pri spravodlivom delení bohatstva môžu ukrojiť z veľkého mastného krajca chleba alebo ho dokonca úplne zobrať – a ako dobre sa dnes žije právnikom, ekonómom-manažérom, lobistom a pod., ktorí majú blízko nielen k nadnárodným spoločnostiam ale aj k národným vládam, politickým stranám, bohatým a mocným v západných liberálnych demokraciách, pracujú za ich peniaze v ich prospech bez ohľadu na to, aké je zloženie a pozadie týchto „subjektov“ a aké sú dôsledky ich pôsobenia). Zdesenie vyvolávali nové predstavy o štáte aj v radoch elity mocenskej mašinérie, keď sa mal zmeniť charakter vojska, polície a tajných služieb, súdnictva i väzenstva – celého násilného aparátu štátu.

Ak marxisti v minulosti kritizovali teóriu kolobehu elít, V. Pareta v prvom rade za to, že podáva príliš temný pohľad na svet, udalosti 20. a 21. storočia ukázali, že v tomto ohľade sa mýlili. Realita, ktorú vytvorili ku koncu 20. storočia neoliberálne kapitalistické elity, sa stala totiž oveľa horšou, ako bola Paretova vízia. K predstaviteľom elít, ktorí priam živočíšne nenávideli socialistickú predstavu spoločnosti a jej riadenia (vedenia), treba pripočítať aj masu ľudí, ktorí ťažili zo svojej blízkosti k elitám alebo im ponúkali svoje služby neraz lokajského charakteru (často však nemali inú príležitosť, aby v tejto spoločnosti prežili).

Časť mysliteľov a zrejme ešte viac bežných ľudí snívala (a stále sníva) o spravodlivom svete, kde sú si všetci rovní (ale nie rovnakí). V projekte sa preto zase nastolila stará, fatálna otázka. Môže sa, a ak áno, ako, vytvoriť spoločnosť (svet), kde nebude nerovnosť a nespravodlivosť, kde hodnotu človeka nebude určovať jeho bohatstvo a moc, nebude ho sužovať etnická ani náboženská neznášanlivosť (pripusťme však, že časť ľudských vášní, daná rozdielnosťou jednotlivcov bude vždy)? Všeobecne možno odpovedať, že ani vo vývoji sveta 20. (ani v prípade zaniknutého ZSSR) a 21. storočia, sa to zatiaľ nepodarilo a znovu dalo za pravdu skeptikom.

Stále je časť (veľa, veľmi veľa?) ľudí, ktorí z rôznych dôvodov takýto svet odmietajú (aj na vlastnú škodu). Ide najmä o ľudí, ktorí profitujú zo svojho bohatstva a moci, ťažia z existencie nerovnakého sociálno-ekonomického postavenia jednotlivcov i skupín, z nerovností medzi národmi a náboženstvami...

Stále sú však aj ľudia, ktorí i v dnešnom „preinformatizovanom“ (zmanipulovanom?) svete naivne a iracionálne uveria opakovaným lákavým a sugestívnym sľubom o tučnom holubovi na streche namiesto vrabca v hrsti a dúfajú v nejaké šťastné zbohatnutie či bezstarostný život. Bez tohto balamutenia by liberálne demokracie nemohli existovať a nedali by sa v nich uskutočniť ani voľby.

Vážnym varovaním pre politické a hospodárske elity je klesajúci záujem o politiku a voľbu, úpadok mnohých tradičných politických strán na Západe, rastúci populizmus, radikalizmus i extrémizmus. A možno povedať, že súčasné elity sa oveľa viac boja ľavicových ako pravicových populistov a radikálov, len to úspešne zastierajú.
 

O historicko-sociologickom pohľade na vývoj ZSSR
 

Zdá sa, že o vzniku, vývoji a zániku ZSSR bolo už takmer všetko povedané i napísané a nemá zmysel ani význam sa tým ešte zaoberať. Napriek tomu sa na fenomén ZSSR pozrieme z historicko-sociologického hľadiska, teda z pohľadu aktérov masových procesov, ktorí menili dejiny, ale aj oni samotní sa v nich stávali inými. Nepôjde o hodnotenie ZSSR ako „dobrého“ či „zlého“, lebo kritériá podľa čoho ho takto hodnotiť, sa menia (a s odstupom času sa vidia viac mnohé pozitíva, nie z nostalgie, ale preto, že mnoho dobrého sa v dnešnom kapitalistickom svete akoby nenávratne a úplne stratilo a nič to nenahradilo...).

Zvýrazníme kľúčové, uzlové momenty vývoja ZSSR, bez toho aby sme hlbšie skúmali spletitú sieť jeho príčin, následkov a súvislostí. Nešlo len o najväčší štát v moderných dejinách (súčasná západná mediálno-politická terminológia ho rada s pejoratívnou konotáciou označuje za sovietske impérium /ríšu/), ale sa v ňom z rozličných dôvodov kumulovalo asi aj najväčšie množstvo rôznych ťažkostí, ktoré nakoniec prispeli k jeho zániku.

Vývoj ZSSR nebol jednoduchý ani priamočiary a možno ho deliť na obdobia rôznym spôsobom. Hlavný problém spočíva v tom, že ťažko určiť kritériá, na základe ktorých sa má periodizácia uskutočniť. Možno stanoviť formálne politické a právne (štátno-právne) medzníky (zmenu najvyššieho straníckeho predstaviteľa, ale môže to byť aj prijatie nových ústav ZSSR, či vyhlásenia o dosiahnutom stupni rozvoja spoločnosti uvádzané na zjazdoch KSSZ a i.), ale vývoj sovietskej reality bol zložitejší a vplyv „medzníkov“ sa ukazoval až po určitom čase a spravidla sa prejavoval aj sprostredkovaným spôsobom.

Načrtnuté delenie má len doplnkový charakter, aby sme naznačili rozdielne, meniace sa podmienky vývoja ZSSR, ktorý bol zložitý a protirečivý z dvoch dôvodov. Prvým bola „historická premiéra“ budovania socialistického štátu a druhým veľkosť štátu a jeho pestré národnostné zloženie a ďalšie sociálno-demografické znaky a ich sociálno-ekonomické, kultúrne súvislosti. 

Okrem toho sa periodizácia môže odlišovať aj podľa toho, či ide o vnútropolitický vývoj alebo o jeho medzinárodnopolitickú dimenziu. Medzinárodnopolitická dimenzia je zložitejšia vzhľadom na to, že v nej pôsobia širšie faktory, ako je vonkajšie prostredie fungovania ZSSR, vzťahy iných aktérov medzinárodných vzťahov k nemu, „atmosféra“ v medzinárodných vzťahoch atď.


Náčrt periodizácie vývoja ZSSZ z vnútropolitického a medzinárodného hľadiska
 

Základné obdobia vývoja ZSSR z vnútropolitického hľadiska možno zhruba vyčleniť (do určitej miery aj s rokmi) ako:

  • obdobie vzniku ZSSR (1922 – 1923/1924) – ZSSR nevznikol na zelenej politickej lúke, ale bol vyústením procesov, ktoré sa začali v Sovietskom Rusku a pokračovali v RSFSR po októbrovej revolúcii v roku 1917. Vzhľadom na nesmiernu zložitosť politického, vojenského i sociálno-ekonomického vývoja na tomto teritóriu do vzniku ZSSR sa ním nebudeme zaoberať, hoci jeho dôsledky sa prejavovali aj neskôr.
  • obdobie do Veľkej vlasteneckej vojny (1923/1924 – 1941),
  • vojnové obdobie ZSSR – Veľká vlastenecká vojna (1941 – 1945),
  • povojnové obdobie – do smrti J. V. Stalina (1945 ­– 1953),
  • „chruščovovské“ obdobie – „oteplenie“ (1953 – ­1964),
  • obdobie sociálno-ekonomického rozvoja, zlepšovanie životných podmienok (1964 – druhá polovica 70. rokov),
  • postupné narastanie ťažkostí, spomalenie sociálno-ekonomického rozvoja – „zаstoj“ (druhá polovica 70. rokov – 1985),
  • obdobie „perestrojky“ M. S. Gorbačova (1985 – 1990),
  • obdobie rozpadu (1990 – 1991).

Možno doplniť, že v ZSSR boli prijaté 3 ústavy (v ruštine sa označuje ústava aj za základný zákon). Prvá v roku 1924, druhá v roku 1936 (charakterizovaná aj ako stalinská, či ústava potvrdzujúca vybudovanie socializmu) a tretia v roku 1977 (charakterizovaná aj ako brežnevovská alebo ústava rozvinutého socializmu). Formálne o tom, ako sa upravovalo a rozvíjalo politické a štátoprávne riadenie ZSSR, svedčí aj to, že prvá ústava mala 11 kapitol a 72 článkov. V Ústave z roku 1936 bolo 13 kapitol a 146 článkov. Ústava z roku 1977 pozostávala už z 9 častí, 21 kapitol a 174 článkov.

Zahraničná politika nie je oddeliteľná od vnútornej, ale majú relatívnu samostatnosť. Prejavuje sa to aj v možnosti (vhodnosti?) rozdielneho hodnotenia periodizácie vývoja ZSSR v kontexte medzinárodnej situácie. Základné obdobia vývoja z medzinárodnopolitického hľadiska majú viac „kvalitatívny“ charakter a vymedzíme ich ako:

  • obdobie odmietania prijatia Sovietskeho Ruska, RSFSR a ZSSR do medzinárodného spoločenstva (koniec medzinárodnej izolácie ZSSR),
  • obdobie postupného uznávania ZSSR a nadväzovania diplomatických stykov s ním,
  • obdobie zapájania ZSSR do riešenia problémov medzinárodnej politiky pred druhovu svetovou vojnou,
  • obdobie druhej svetovej vojny,
  • obdobie od konca druhej svetovej vojny do vytvorenia strategickej rovnováhy vo svete (koniec 50. – začiatok 60. rokov),
  • obdobie uvoľňovania medzinárodného napätia po vytvorení strategickej rovnováhy do konca 70. rokov,
  • obdobie nového rastu medzinárodného napätia v 80. rokoch, ktoré bolo spojené aj s oslabovaním postavenia ZSSR v dôsledku jeho vnútornej krízy, ako aj krízy socializmu v Európe,
  • rozpad socialistického bloku v strednej a juhovýchodnej Európe a zánik ZSSR na konci 80. a začiatku 90. rokov.

Z náčrtu periodizácie sa na prvý pohľad zdá, že k dynamizácii komplikácií vo fungovaní ZSSR došlo v zhoršujúcich sa medzinárodných podmienkach. Napriek tomu sa Sovietsky zväz nerozpadol prioritne pod tlakom vonkajších síl, ale predovšetkým v dôsledku pôsobenia vnútorných pomerov (procesov).

(Pokračovanie)

Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave

 

Priemer: 4.8 (31 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama