Reklama
Reklama

Summit summitov leta 2018 (2)

(alebo o premrhaní šance na zlepšenie atmosféry vo svetovej politike a jej upokojenie po stretnutí V. Putina s D. Trumpom v Helsinkách)
Počet zobrazení: 1602

putin_trump_2.jpg Summit summitov leta 2018 (1)



O histórii – stretnutia najvyšších predstaviteľov ZSSR a USA v bipolarite 
 

Medzinárodná situácia, ktorá sa vytvorila v podmienkach bipolarity (v začiatkoch studenej vojny) vôbec nepriala stretnutiam na najvyššej úrovni. Až v júli 1955 (desať rokov po Postupimskej konferencii) sa zišla v Ženeve „Veľká štvorka“. Stretli sa prezident USA (D. D. Eisenhower), predsedovia vlád Veľkej Británie (A. Eden), Francúzska (E. Faure) a ZSSR (predseda Rady ministrov ZSSR N. A. Bulganin a prítomný bol aj N. S. Chruščov, prvý tajomník ÚV KSSZ).

Zo stretnutia nevzišli žiadne návrhy na riešenie problémov medzinárodných vzťahov a neuskutočnili sa žiadne praktické medzinárodnopolitické kroky. Vtedajšie média však hovorili o „duchu Ženevy“, ktorý aspoň trochu prispel k upokojeniu krajne napätej atmosféry studenej vojny.

Vôbec prvé stretnutie vodcov ZSSR a USA – „plnoformátové“ (len medzi nimi, bez prítomnosti politikov z iných štátov a uskutočnené len za týmto účelom) od Postupimskej konferencie bolo až v septembri 1959. N. S. Chruščov (vtedy bol už aj predsedom Rady ministrov) sa stretol s D. D. Eisenhowerom, ktorý sovietskeho vodcu pozval na historicky prvú návštevu USA. Bola spojená aj s vystúpením N. S. Chruščova na Valnom zhromaždení OSN.

Cesta k prvému stretnutiu vedúcich predstaviteľov ZSSR a USA po druhej svetovej vojne nebola jednoduchá. Nakoniec ich však bolo do rozpadu ZSSR v rôznych „formátoch“ (pri rôznych príležitostiach) až dvadsaťdva (niekedy sa k nim pridáva aj návšteva predsedu rady ministrov ZSSR A. N. Kosygina v USA /Glassboro/ v júni 1967 – v dejinách medzinárodných vzťahov sa niekedy spomína aj „duch Glassbora“, ktorý prispel k zlepšeniu vzťahov medzi ZSSR a USA). Vzhľadom na tento počet nebudeme uvádzať všetky stretnutia – urobíme iba malý „štatistický“ prehľad o stretnutiach sovietskych vodcov a prezidentov USA.

Väčšina najvyšších sovietskych predstaviteľov (za rozhodujúce pre ich označenie považujeme post na čele komunistickej strany – prvý alebo generálny tajomník, ku ktorej sa pridružovala aj štátna funkcia – predsedu Rady ministrov ZSSR alebo predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR), ktorí nastúpili po J. V. Stalinovi, sa stretla s americkými prezidentmi. Výnimkou boli len J. V. Andropov a K. U. Černenko, ktorí pôsobili v tejto funkcii krátko a obaja do nej nastúpili už s podlomeným zdravím.

N. S. Chruščov mal štyri a L. I. Brežnev šesť stretnutí. Najviac – dvanásťkrát – sa stretol s americkými prezidentmi M. S. Gorbačov, ktorý stál na čele ZSSR zhruba šesť a pol roka. Prvýkrát to bolo v novembri 1985 v Ženeve s R. Reaganom (predpokladal sa štvrťhodinový rozhovor, ktorý nakoniec trval takmer celú hodinu). Naposledy s G. Bushom st. v októbri 1991 na madridskej konferencii, ktorá mala „naštartovať“ mierový proces medzi Izraelom a Palestíncami.

V júli 1991 sa M. S. Gorbačov zúčastnil prvýkrát ako hosť na summite G 7. V nasledujúcich rokoch potom získali stretnutia najvyšších predstaviteľov RF a USA dve úrovne. Prvou sú skutočné („plnoformátové“) summity, kde sa stretnú len najvyšší predstavitelia RF a USA a druhou je ich účasť na rôznych iných stretnutiach – summitoch multilaterálneho charakteru. Spravidla sa v ich rámci uskutočňujú krátke stretnutia a rokovania najvyšších predstaviteľov RF a USA, ale vzhľadom na množstvo účastníkov týchto summitov a ich obsah (program) to neplatí absolútne. Ospravedlňujeme sa možné menšie odchýlky v presných počtoch stretnutí v ďalšom texte, lebo sme sa opierali len o mediálne zdroje a neskúmali sme archívne materiály ani dokumenty z týchto stretnutí.

Zo summitov sa asi najviac spomína stretnutie M. S. Gorbačova s G. Bushom st. na Malte v decembri 1990. Na druhý deň sa G. Bush st. „ponáhľal“ do Bruselu na najkratší summit v dejinách NATO, aby o rozhovoroch informoval jeho členské štáty (vtedy ich bolo šestnásť). Povráva sa, že neoficiálne sa diskutovalo o skončení studenej vojny, ale o obsahu rozhovorov kolujú aj rôzne iné chýry. Summit sa v dobovej interpretácii považoval za najvýznamnejšie stretnutie sovietskeho a amerického vodcu s dopadmi na svetovú politiku od čias Postupimskej konferencie. Niekedy sa hovorí aj o „svete od Jalty k Malte“.

Takmer všetci prezidenti USA, ktorí nastúpili po H. Trumanovi, sa stretli s najvyššími sovietskymi vodcami. Výnimkou je iba L. B. Johnson v prípade už spomínanej návštevy A. N. Kosygina v Glassboro. D. D. Eisenhover sa s N. S. Chruščovom stretol trikrát a J. F. Kennedy raz. S L. I. Brežnevom mal R. Nixon tri, G. Ford dve a J. Carter jedno stretnutie. S M. S. Gorbačovom sa päťkrát stretol R. Reagan a G. Bush st. sedemkrát. Sovietsky zväz navštívili R. Nixon (v máji 1972), G. Ford (v novembri 1974), R. Reagan (na prelome mája a júna 1988) a G. Bush st. (na prelome júla a augusta 1991).
 

Má dnes šancu vzniknúť „duch Helsínk“?


V turbulentných bezpečnostno-politických ale aj ekonomických časoch by skutočne bolo potrebné, aby sa aspoň trochu (stačilo by aj mediálne) prispelo k upokojeniu sveta, tak ako svojho času v „duchu Ženevy“. Podľa reakcií súčasnej vládnucej elity na Západe (postihnutej neoliberalizmom kombinovaným s neokonzervativizmom) však o to nie je vôbec záujem (D. Trump so svojou snahou normalizovať vzťahy s RF je pre ňu vyvrheľom).

Realita je iná aj z toho pohľadu, že zrejme, o čo je RF menšia i slabšia, ako bol ZSSR o to na ňu treba podľa atlantických jastrabov viac útočiť. Kto vie, či zvlčili viac časy (pomery vo svetovej politike za posledných 30 rokov pod tlakom Západu vedeného USA) alebo západná vládnuca elita je napriek nesmiernemu bohatstvu frustrovaná pocitom svojho úpadku?

Tieto procesy sú však navzájom spojené a znovu len nástojčivo ukazujú na potrebu vytvorenia multipolárneho usporiadania moci. Dominancia Západu už nič významné nedokáže vyriešiť, lebo svojím súčasným konaním len zvyšuje chaos a napätie v súčasnom svete a úzkostlivo sa snaží brániť svoje záujmy, ktoré však nie vždy sú jasné (nehovoríme o morálke – prečo by sme mali dnes prestať s vyše päťstoročným „pľundrovaním“ sveta, keď je to pre nás stále výhodné?).

Západ nezanikne (nie je vylúčené, že sa to nestane niektorým štátom). Jeho civilizácia bude existovať, ale musí sa uspokojiť s tým, že svetu už diktovať nebude. Túto pasáž zakončíme myšlienkou P. C. Robertsa, ktorú uviedol v súvislosti so situáciou, vzniknutou po summite V. Putina a D. Trumpa, že „všade na Západe fakty a pravda stratili svoju moc. Západ žije v lži a to je Západ, ktorý konfrontuje svet.“ (pozri America Overrules Trump: No Peace With Russia.

 

Rusko-americké summity po rozpade bipolarity v období vlády prezidenta B. Jeľcina
 

Nástupcom rozpadnutého ZSSR sa stala Ruská federácia, ktorá tým získala aj kreslo stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN s právom veta. V jej vlastníctve zostala aj prevažná väčšina raketovo-jadrových zbraní a predstavuje stále jednu z dvoch najväčších (najsilnejších) vojenských mocností. V súvislosti s tým zostali zachované aj špecifické vzťahy medzi Washingtonom a Moskvou, ktoré sa prejavili aj v pokračovaní tradície stretnutí ich najvyšších predstaviteľov, keď v „nástupníckej“ funkcii po sovietskom vodcovi sa ocitol prezident RF.

Po rozpade bipolarity sa so summitmi rôzneho druhu akoby roztrhlo vrece – na väčšine multilaterálnych summitov dochádza aj k rokovaniam medzi hlavami štátov a vlád. Môžeme povedať, že je ich oveľa viac ako v minulosti, ale sú „plytkejšie“. Prejavilo sa to aj v kontaktoch ruských a amerických najvyšších predstaviteľov, ktoré sa stali ešte častejšími, ako boli v osemdesiatych rokoch, hoci váha Moskvy vo svetovej politike v „ruských“ časoch už nie je taká, ako bola v „sovietskych“.

Nešťastím Ruska bolo jeľcinovské obdobie „divokého kapitalizmu“, keď sa štát rozvrátil takmer na hranicu zániku. Prispelo k tomu o. i. aj nekritické preberanie často škodlivých – najmä ekonomických – „receptov“ Západu, ktoré má zrejme aj niektoré už neodstrániteľné následky. Došlo k drastickej zmene vlastníckych vzťahov, ktorá je aj právne (neotrasiteľne?) zakotvená. K nesmiernemu bohatstvu z čias budovania socializmu sa dostala úzka vrstva ľudí. Západu sa však nepodarilo v procese privatizácie dostať k takým „zlatým teľatám“, ako v iných – menších – postsocialistických štátoch (a stále im to nedá pokoja). Posledným následkom rozpadu ZSSR je súčasný boj o hospodárske podriadenie si Ukrajiny.

Akékoľvek stretnutie, kde sa ruským špičkám v jeľcinovskom období mohlo niečo ďalšie podsunúť, na Západe (v USA) všemožne podporovali. B. Jeľcin bol protirečivou a neraz nevypočítateľnou osobnosťou, ale úspešným intrigánom vo vnútropolitických mocenských bojoch. Zahraničná politika bola jeho slabšou stránkou (ukázala sa však veľká vnútorná sila – kolektívna pamäť – Ministerstva zahraničných vecí RF, ktoré dokázalo aj v týchto podmienkach udržať potenciál vlastnej zahraničnopolitickej línie, čo sa prejavilo po nástupe J. M. Primakova na jeho čelo).

Správanie B. Jeľcina na zahraničných cestách, ale aj pri iných stretnutiach so zahraničnými hosťami, bolo neraz vďačným námetom pre bulvárne médiá, čo jeho osobnej prestíži i prestíži Ruska škodilo. Západ pri stretnutiach s B. Jeľcinom Rusko neraz nebral ako rovnocenného partnera (pôsobili pri tom aj iné vážnejšie a hlbšie dôvody, ako jeho povaha a správanie), ale ako štát, ktorý treba ďalej oslabovať a dosiahnuť jeho ovládanie zvonku. Na druhej strane sa B. Jeľcina ani pri brutálnom porušovaní pravidiel demokracie (najmä streľba na ruský parlament v októbri 1993) na Západe príliš nekritizovali.

Prvý rusko-americký summit sa uskutočnil pri návšteve B. Jeľcina v USA na prelome januára a februára 1992 s prezidentom USA G. Bushom st. Spolu sa stretli celkom päťkrát, pričom G. Bush bol v januári 1993 už druhýkrát na návšteve Moskvy – ale prvýkrát za existencie RF. Pri tejto príležitosti sa podpísala dohoda START II. Tri zo stretnutí B. Jeľcina a G. Busha st. možno považovať za „plnoformátové“ summity.

Na summite G7 sa B. Jeľcin zúčastnil prvýkrát v júli 1992. V rokoch 1997 – 2014 to boli summity vo formáte G8, na ktorých bol ruský prezident už ich riadnym účastníkom.

S B. Clintonom sa B. Jeľcin stretol pri rôznych príležitostiach až šestnásťkrát. Prvý summit  bol v apríli 1993 vo Vancouveri, kde prezident USA B. Clinton prisľúbil v rôznych programoch na pomoc reformám a rozvoju demokracie v Rusku jednu miliardu USD. a naposledy v novembri 1999 na summite OBSE v Istanbule.

Obaja prezidenti sa navzájom pozývali aj na návštevy. B. Jeľcin bol v USA v septembri 1994 a v októbri 1995 (pri oboch návštevách vystúpil aj vo VZ OSN). V júni 1997 bol v USA na summite, ktorý sa prvýkrát uskutočnil ako summit G8. B. Clinton navštívil RF počas mandátu prezidenta B. Jeľcina v januári 1994, v máji 1995 (pri 40. výročí skončenia druhej svetovej vojny v Európe), v apríli 1996 (v Moskve bol summit o jadrovej bezpečnosti, na ktorom sa zúčastnili členovia G8) a v septembri 1998.

„Plnoformátových“ stretnutí B. Jeľcina s B. Clintonom bolo sedem (počítame medzi ne aj dve, keď bol B. Jeľcin na návšteve v USA a vystúpil na VZ OSN). B. Jeľcin mal teda desať „plnoformátových“ summitov s dvomi prezidentmi USA.

Na konci decembra 1999 B. Jeľcin neočakávane odstúpil. Jeho miesto z poverenia – dočasne – zaujal na základe ústavy v zahraničí neznámy V. Putin, ktorý bol od augusta 1999 predsedom vlády. Časť západných médií ho kvôli jeho chladnému správaniu a minimu mimických reakcií pri vystupovaní označila za sfingu. Oproti rozšafnému, niekedy až príliš veselému (azda aj smiešnemu) B. Jeľcinovi to bola veľká formálna zmena. Pri charakteristike V. Putina sa však donekonečna zdôrazňovalo, že je to bývalý príslušník rozviedky KGB, ktorý z nej odišiel až v roku 1991. Dopĺňalo sa aj to, že i neskôr popri vykonávaní iných funkcií v Rusku určitý čas znovu pôsobil aj v tajných službách, keď bol necelý rok (od júla 1998 do marca 1999) riaditeľom Federálnej bezpečnostnej služby (uskutočnil jej reorganizáciu), ale už nevstúpil do služobného pomeru. To však neprekážalo tomu, aby sa už krátko po zvolení V. Putina za prezidenta RF s ním stretol B. Clinton.

(Pokračovanie)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Foto: kremlin.ru

Priemer: 4.5 (15 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama