Reklama

Straty a nálezy, víťazstvá a prehry

Tristo rokov od narodenia významnej panovníčky (4)
Počet zobrazení: 1299

7_salomon_kleiner_martin_tyroff_-_rytec_johann_justin_preissler_-_kresliar_1746_gmb_521x660.jpgNa pompézne slávnosti koncom júna 1741 ľudia ešte dlho spomínali. O to viac, že najbližšia korunovácia sa v Bratislave konala takmer až o pol storočie – 15. novembra 1790 uvedením Leopolda II. na uhorský trón. Mária Terézia totiž vládla rovných štyridsať rokov a jej syn, Leopoldov šetrný starší brat Jozef II. odmietal túto parádu. Preto ho v Uhorsku prezývali „kráľ v klobúku“.

Bratislavčania ešte aj svojim vnúčatám rozprávali, ako sa červené súkno, po ktorom kráčala novopečená kráľovná, po slávnosti organizovane rozpáralo a delilo medzi pospolitý ľud. O niekoľko dní polovica Prešporka chodila v červených šatách. No a panovníčkin sprievod rozhadzoval mince.





Alegorická kresba Márie Terézie z roku 1746, Salomon Kleiner, Martin Tyroff, rytec, Johann Justin Preissler, kresliar, GMB.

Mimochodom, medzi reformy, ktoré zaviedla, patrila aj jednotná – toliarová a zlatková mena (1 toliar sa menil za 2 zlaté a jeden zlatý za 60 grajciarov). Strieborný tereziánsky toliar z kremnickej mincovne mal svetový cveng. Ešte i po vyše sto rokoch sa používal ako platidlo vo viacerých moslimských krajinách v Afrike a na Strednom východe, napriek tomu, že na reverze bola patrónka Uhorska – Panna Mária s Ježiškom.

V Ománe sa toliare z Kremnice stali súčasťou rodinných pokladov. Keď vďaka objavu ropy Ománčania zbohatli a prešli na zlato, strieborné mince masovo rozpredali šperkárom. Vo výkladoch viacerých zlatníctiev som pred dvoma rokmi videl, že sa ako ústredná ozdoba bohatých náhrdelníkov skvie veľká minca na averze s ošúchanou podobizňou našej niekdajšej panovníčky. Vášnivým zberateľom mincí bol aj jej manžel František Štefan Lotrinský. Vytvoril základ numizmatickej zbierky Umelecko-historického múzea vo Viedni.
 

Pobyt v Bratislave sa predĺžil na mesiace
 

Poslanie Márie Terézie v hlavnom meste Uhorska sa získaním koruny nenaplnilo. Pokračovalo tu predsa rokovanie snemu. A mladučká imperátorka od uhorských magnátov potrebovala v neľahkej medzinárodnej situácii podporu. Finančnú i vojenskú. Lenže to nebolo také jednoduché. Šľachta po opakovane nesplnených sľuboch v súvislosti s ukončením stavovských povstaní Viedni veľmi neverila. A tak sa Bratislava stala dočasným centrom celej podunajskej monarchie. Presťahoval sa sem skoro celý dvor, úradníctvo i časť akreditovaných vyslancov.

Mária Terézia tu vybavovala každodenné panovnícke povinnosti, usporadúvala na hrade hostiny pre magnátov, niektorých z nich poctila svojou návštevou v ich palácoch dolu v meste či v sídlach na vidieku, pre zástupcov stolíc organizovala osobitné audiencie spojené s pohostením, príležitostne navštevovala aj tunajšie kostoly, hoci v hradnej kaplnke františkáni každý deň slúžili pobožnosti.

Koncom leta prekročili rakúske a české hranice bavorsko-francúzske vojská a takmer bez odporu postupovali na Prahu a Viedeň. V tom čase rakúska armáda bránila Miláno pred Španielmi a na severovýchode chránila hranice pred možným útokom pruského kráľa Fridricha II. Pomoc mohli Márii Terézii poskytnúť už len uhorské stavy.

2_zivot_a_krv_za_nasu_kralovnu_dramaticka_scena_z_11._septembra_1741_na_bratislavskom_hrade._660x431.jpg
Život a krv za našu kráľovnú! Dramatická scéna z 11. septembra 1741. Mária Terézia
na Uhorskom sneme zobrazená bez detí. Lorenz Neumayer podľa dobovej predlohy R. Scheina, GMB.

A tak nadišiel deň D. Na 11. septembra kráľovná pozvala do Korunnej siene Bratislavského hradu členov hornej i dolnej komory parlamentu. Túto historickú scénu súvekí maliari aj ich kolegovia v nasledujúcich desaťročia často zobrazovali, aj s pridanými legendami. Mária Terézia v smútočných šatách (zomrela jej teta arcikňažná Mária Alžbeta) v krátkom, v emotívne prednesenom príhovore apelovala na vlasteneckú obetavosť uhorských národov a na galantnosť uhorských rytierov, ktorí vždy ochraňovali nevinné matky a deti. Za takú bezbrannú, uštvanú žena sa vydávala aj ona a úzkostlivo poprosila o pomoc.

Údajne sa jej pri nohách motala trojročná dcéra Mária Anna a regentka v náručí držala šesťmesačného Jozefa, ktorého mala uštipnúť do päty, aby sa rozplakal a vzbudil tak medzi prítomnými väčší súcit. Ako neskôr preskúmali historici, malého arcivojvodu priviezli z Viedne do Bratislavy 20. septembra. Zrejme až potom Mária Terézia dodatočne predstavila následníka trónu uhorským poslancom.

Legenda sa rozšírila i na ďalšiu generáciu. Keď v Paríži na jeseň 1793 súdili jej dcéru, zosadenú kráľovnú Máriu Antoinettu, vraj prítomným ukazovala plačúceho osemročného princa, ktorý sa už nestihol stať francúzskym kráľom Ľudovítom XVII. V tomto prípade však revolučný súd bol neúprosný, gilotína ju neminula. Jej syn zomrel o necelé dva roky v žalári.

Telo chlapca utajene pochovali do spoločného hrobu na cintoríne, srdce sa však zachovalo. V roku 2000 ho podrobili analýze DNA, ktorá potvrdila, že ide naozaj o vnútorný orgán príslušníka bourbonskej a habsburskej dynastie. „Za čerstva“, krátko po tom, ako srdce v roku 2004 slávnostne pochovali, som ho mohol vidieť uložené v suteréne Baziliky Saint-Denis na severnom predmestí Paríža.
 

Život a krv za našu kráľovnú!
 

Ktovie, či kráľovná šľachticov očarila svojou odvahou, šarmom, či rozhodnosťou. Alebo mala dopredu dohodnutý scenár s palatínom Jánom Pálffym. Ten tak či tak zrazu vykríkol: „Vitam et sanguinem pro regina nostra!“ Reakcia ostatných šľachticov presiahla všetky očakávania. Pozitívne. Vytasili šable a dlho prevolávali v latinčine: „Život a krv za našu kráľovnú! Moriamur pro regina nostra! Zomrieme za našu kráľovnú!“ Išlo o vyhlásenie insurekcie, v uhorskom feudálnom zriadení povinnosť šľachty postaviť vojsko na obranu v čase napadnutia krajiny nepriateľom. Magnáti tento sľub splnili a bojovali na strane svojej kráľovnej.

Na grafickom liste viedenského medirytca Lorenza Neumayera (1796 – 1845) je zobrazená Mária Terézia sama, bez detí, obklopená uhorskou šľachtou tasiacou meče. Dramatické pózy a gestá osôb umocňujú napätú situáciu. Tlač vytvoril podľa kresby dnes neznámeho umelca R. Scheina z roku 1741. Iní autori, najmä v nasledujúcich desaťročiach už túto scénu mytologizujú – aj s účasťou malého Jozefa či Márie Anny.

3_maria_terezia_na_uhorskom_sneme_roku_1741_zobrazena_so_synom_jozefom_neznamy_autor_galeria_mesta_bratislava._660x473.jpg4_johann_ernst_mansfeld_-_pravdepodobne_mt_na_sneme_gmb_485x575.jpg



 

 

 



Mária Terézia na Uhorskom sneme roku 1741  so synom Jozefom, neznámy autor, GMB.

Uhorská kráľovná na sneme s malým Jozefom v náručí a s Máriou Annou pri nohách, Johann Ernst Mansfeld, GMB.


Vzrušujúci námet z uhorského snemu na Bratislavskom hrade sa stal mimoriadne populárny najmä v druhej polovici 19. storočia. Súvisí to s posilňovaním vlasteneckého zmýšľania, či ak chcete stupňovaním nacionalizmu Maďarov, následným rakúsko-maďarským vyrovnaním a s mileniálnymi oslavami v roku 1896.

Uhorskí šľachtici neboli až takí hrdinskí, na sneme si dali potvrdiť dovtedajšie práva, vrátane sľubu, že budú naďalej oslobodení od platenia daní a že kráľovná bude pravidelne riadiť krajinu aj zo svojej rezidencie v Bratislave. Hlavná vec, že jej urýchlene poskytli vojsko s počtom 40-tisíc mužov. A bol najvyšší čas, lebo pruské a saské vojská vtrhli do východných Čiech a neskôr na Moravu, dokonca prekročili aj uhorské hranice a vyplienili aj Skalicu. To však bola jediná výnimka v „uhorskom storočí mieru“ – v časovom rozpätí medzi Satmárskym mierom o ukončení protihabsburského povstania Františka II. Rákociho a napoleonskými vojnami, hoci v susedných krajinách v 18. storočí často rinčali zbrane.

Snem sa skončil 11. októbra 1741 slávnostným Te Deum v Dóme sv. Martina. Mária Terézia ostala v Bratislave ešte ďalšie dva mesiace. Veľkolepo oslávila svoje meniny - 15. októbra na sviatok sv. Terézie z Avily. Na jej žiadosť sa uskutočnila parádna procesia v uliciach mesta, ktorou sa mala vyprosiť Božia pomoc pre jej armádu v pokračujúcich bojoch.

5_po_vytlaceni_cudzich_okupacnych_armad_z_ciech_vdaka_uhorskym_vojskam_sa_12._maja_1743_mohla_dat_maria_terezia_korunovat_za_cesku_kralovnu.jpeg
Po vytlačení cudzích okupačných armád z Čiech vďaka uhorským vojskám sa 12. mája 1743
mohla dať Mária Terézia korunovať za českú kráľovnú, slávnostný sprievod Prahou.
Autor predlohy Johann Joseph Dietzler, grafik Martin Tyroff, Slovenská národná galéria.

6_vlavo_verna_kopia_koruny_rakuskeho_cisarstva_vpravo_svatovaclavskej_koruny_z_vystavy_na_zamku_vo_valticiach_2016._611x660.jpgVľavo verná kópia koruny Rakúskeho cisárstva, vpravo Svätováclavskej koruny; z výstavy na zámku vo Valticiach, 2016.


Aj vďaka uhorským jednotkám sa Márii Terézii podarilo udržať celistvosť monarchie, s výnimkou nešťastného Sliezska. Situáciu nezmenila ani sedemročná vojna (1756 – 1763), keď panovníčka proti Prusku našla nových spojencov – Francúzsko a Rusko. V boji proti svojmu úhlavnému nepriateľovi Fridrichovi II. získala iba to, že pruský kráľ sa pri podpise mierovej zmluvy zaviazal, že jej syna v budúcnosti podporí pri voľbe rímsko-nemeckého cisára.

Po odchode Františka Lotrinského a jeho brata k vojsku do Čiech sa panovníčka s deťmi presťahovala do arcibiskupského paláca v meste (vtedy ešte išlo o renesančnú kúriu). Na hrade sa začalo veľké balenie a sťahovanie. Hore Dunajom vyplávalo mnoho lodí a do rakúskej metropoly odišlo veľa kočiarov, ktoré odviezli členov dvora, zamestnancov dvorských úradov a množstvo batožiny. Deti budúceho cisárskeho páru opustili Bratislavu 7. decembra a o štyri na to aj ich opätovne tehotná matka. V deň jej 25. narodenín – 13. mája 1742 priviedla vo Viedni na svet svoju najmilovanejšiu dcéru Máriu Kristínu.
 

Komplikované zasadnutia uhorského snemu
 

Kráľovná Mária Terézia počas svojho vládnutia zvolala zhromaždenie uhorských stavov ešte dva razy. Usilovala sa získať z Uhorska vyššie dane a presadiť hospodárske reformy, aby krajina zaostalá najmä vinou takmer troch storočí bojov proti Turkom, okupácie Osmanskou ríšou a stavovských vojen ako-tak dobehla západnú polovicu monarchie. Ani jeden snem však nenaplnil jej očakávania.

V roku 1751 snemovanie a prítomnosť početného viedenského dvora rozvírili v Bratislave hladinu spoločenského a náboženského života. Mária Terézia na hrade usporadúvala hostiny a poskytovala audiencie pre šľachtu. Za uplynulých desať rokov absolvovala osem pôrodov, iba jedno dieťa pri tom zomrelo - „druhá“ Mária Karolína v roku 1748. Panovnícky pár s deťmi poctil svojou návštevou viaceré kostoly a kláštory, zúčastnil sa aj na slávnostnej procesii. Napriek tomuto „pí ár“ a presviedčaniu uhorskí zástupcovia schválili len čiastočné zvýšenie daní a reformné návrhy zamietli.

Uhorský snem opäť zasadal v rokoch 1764 a 1765. Kráľovná sa v tých mesiacoch často stretávala s členmi oboch komôr parlamentu. Magnátov pozývala na veľkolepé hostiny, pre zástupcov stolíc organizovala osobitné prijatia spojené s bohatým pohostením. Svoju pohostinnosť prejavovali aj tunajší magnáti. Cisárska rodina (pribudli jej ďalšie štyri deti) podnikala výlety na majetky uhorských aristokratov v okolí hlavného mesta.

10_palac_uhorskej_kralovskej_koruny_kde_sa_odohravali_snemy_v_pozadi_michalska_brana_ktoru_tiez_dala_zreastaurovat_maria_terezia._660x495.jpg
Palác Uhorskej kráľovskej koruny, kde sa odohrávali snemy, v pozadí Michalská brána,
ktorú dala zreštaurovať Mária Terézia.


Mária Terézia si obľúbila najmä zámky v Kopčanoch (po nemecky sa vtedy volali Kittsee bei Pressburg a i s celým súčasným Burgenlandom prináležali až do roku 1918 Uhorsku) a v Čeklísi (Bernolákovo), ktoré patrili uhorskému kancelárovi Františkovi Esterházymu. Návštevou poctila aj Karola Pálffyho na jeho loveckom zámku v Kráľovej pri Senci s rozsiahlou francúzskou záhradou. Z celého areálu sa po druhej svetovej vojne zachovala iba kaplnka, dnes kostol, a secesný most, imitujúci barok, ponad Čiernu vodu z roku 1904.

Kráľovná vtedy neraz obedovala či večerala u palatína Ľudovíta Baťána, ktorý v roku 1751 nastúpil do tejto funkcie po Jánovi Pálffym, a u ostrihomského arcibiskupa Františka Barkóciho. Ten zomrel krátko na to 18. júna 1765 v Bratislave. Pochovali ho v tzv. arcibiskupskej krypte Dómu sv. Martina spolu s jeho predchodcami, uhorskými primasmi Imrichom Estreházym a Mikulášom Čákym i s nástupcom kardinálom Jozefom Batáňom, ktorý dal vystavať nový Primaciálny palác a patril medzi najväčších odporcov jozefínskych reforiem.

K zábave dvora a snemových delegátov prispievala aj operná spoločnosť pozvaná z Viedne, ktorej predstavenia sa striedali s nemeckými komédiami a divadelnými hrami v kláštore Notre Dame. Napriek tejto atmosfére sa snem skončil fiaskom, Mária Terézia už ani neskrývala svoju nevôľu. Viackrát už snem do Bratislavy nezvolala. Rozhodla sa vládnuť ďalej bez podpory uhorských stavov a potrebné reformy realizovať formou kráľovských dekrétov a nariadení.

Podľa toho konal aj Jozef II. Až jeho brat a následník Leopold II. otvoril ďalšie snemovanie 11. novembra 1790 v predvečer svojej korunovácie. Posledné oficiálne zhromaždenie uhorských stavov sa v Bratislave konalo od novembra 1847 do marca 1848, kedy na ňom s piatimi prejavmi vystúpil aj poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Novozvolené Národné zhromaždenie zasadalo už definitívne v Pešti.
 

A prišiel prelomový rok 1765...
 

Rok 1765 bol prelomovým aj v osobnom živote Márie Terézie. Počas osláv pri príležitosti svadby jej syna, toskánskeho veľkovojvodu Leopolda so španielskou princeznou Máriou Lujzou v Innsbrucku 18. augusta náhle zomrel na srdcovú mŕtvicu vo veku  nedožitých 57 rokov František Štefan Lotrinský, od roku 1745 rímsko-nemecký cisár František I.

8cisarsky_manzelsky_par_maria_terezia_a_frantisek_i._s_korunnym_princom_jozefom._615x642.jpg
Manželský pár Mária Terézia a František Štefan Lotrinský
s korunným princom Jozefom.

Podľa zachovaných listov je isté, že manželia sa mali úprimne radi a najmä prvé roky ich manželstva boli naplnené šťastím, láskou a vzájomnou úctou. Ako sa však časom ukázalo, že František nemienil považovať sľub manželskej vernosti až za taký vážny. Mal záľubu vo flirtovaní s krásnymi ženami, často sa chodieval dívať na pekné tanečnice a speváčky do dvorskej opery a na súkromné večere si pozýval prominentnejšie dvorné dámy, napríklad Mariannu Pálffyovú a Vilhelmínu z Auerspergu, ktorá bola manželkou jeho dobrého priateľa Hansa Adama. Darmo sa usiloval svoje nevery zakryť, skôr či neskôr ich Mária Terézia odhalila a robila mu nepríjemné scény, no nikdy nie na verejnosti. Dôležité však bolo, že sa v týchto „postranných vzťahoch“ nepočali žiadne nemanželské deti.

Pokiaľ išlo vzťahy medzi manželmi, zrejme platilo známe pravidlo, že protiklady sa priťahujú. Na rozdiel od temperamentnej a panovačnej Márie Terézie  František bol skôr miernej povahy, pohodlný, prispôsobivý, snažil sa vychutnávať príjemné stránky života. Postupne sa zmieril s tým, že pri svojej manželke hrá hoci aj ako rímsko-nemecký cisár podradnejšiu úlohu, vlastne o ničom vážnom nerozhoduje.

Viac sa zaujímal o zveľaďovanie svojich súkromných majetkov, podporoval na nich vznik manufaktúrnej výroby, investoval na významných európskych burzách. V tom sa mu darilo. Ako som spomínal, venoval sa tiež zberateľskej činnosti a okrem mincí vybudoval aj pozoruhodnú zbierku minerálov. Venoval sa aj prírodným vedám, sám na dvore robil fyzikálne a chemické pokusy, hoci skôr pripomínali alchymistické seansy. Najmä z dôvodu záujmu o baníctvo a technické novinky v roku 1751 navštívil stredoslovenské banské mestá.

9_maria_theresa_with_her_family_1754_by_martin_van_meytens_2_660x550.jpg
Cisárska rodina so svojimi deťmi, 1754 (dve už boli mŕtve), Martin van Meytens.

Manželia Lotrinskí mali aj rovnakú názory na výchovu svojich detí. Hoci sa o ne starali dojky, pestúnky, vychovávatelia a učitelia, Mária Terézia sa usilovala s nimi udržiavať denný kontakt. Prísne kontrolovala proces ich výchovy a vzdelávania. Malí princovia a princezné mali čas prísne naplánovaný. Okrem povinnej rannej a večernej bohoslužby bol ich bežný deň vyplnený najmä vyučovaním.

Chlapci sa vzdelávali vo všetkých dôležitých predmetoch, ako boli matematika, filozofia, geografia, základy politických vied a práva, či základy vojenstva. Z jazykov sa venovala pozornosť hlavne latinčine, francúzštine, taliančine a nemčine.

Princezné sa tiež učili jazykom a základom náboženstva, no dôraz sa kládol i na rozvoj pohybových a umeleckých schopností, na tanec, spev a kreslenie. K umeleckým predmetom, najmä ku kresbe, inklinovala Mária Kristína, Mária Antónia zase obľubovala tanec a spev. Najlepšie vlohy pre učenie sa mala z dcér Mária Anna a zo synov Leopold. Korunný princ Jozef bol síce prirodzene inteligentný a sčítaný, ale pri vyučovaní aj dosť nesústredený, tvrdohlavý, strohý, chladný a panovačný.

Nielen ríšu, ale aj domácnosť riadila Mária Terézia pevnou rukou, všetko muselo klapať. Vyskakovať veľmi nemohol ani František Štefan, ktorého neveľký záujem o politiku jej vyhovoval, vojenské ambície trpela so škrípaním zubov, až napokon pochopil, že na ne nemá predpoklady. Bola rada, keď sa namiesto vojenstvu podstatne úspešnejšie venuje svojim záľubám a podnikaniu, na ktoré mal skutočný talent.
 

Po 29 rokoch, 6 mesiacoch a 6 dňoch
 

Matke smutnú správu o Františkovom náhlom skone oznámil v Innsbrucku najstarší syn Jozef. Manželovu smrť niesla veľmi ťažko. Po návrate do Viedne sa na niekoľko mesiacov uzatvorila do stemnených miestností Hofburgu a trúchlila. Františkovi a sebe nechala vytvoriť v Kapucínskej krypte Habsburgovcov nádherný bronzový sarkofág, kde sú obaja pololežiačky a uprene na seba hľadia. Každý osemnásty deň v mesiaci sa tam chodievala modliť.

1_martin_van_meytens_mt_1759_533x660.jpgMária Terézia s uhorskou korunou v roku 1759,
Martin van Meytens.

S Františkovou smrťou sa nedokázala vyrovnať po celý zvyšok života. Odvtedy chodila iba vo vdovských šatách, takmer všetky šperky rozdala svojim dcéram a garderóbu dvorným dámam. Sama nosila iba čierne šperky a perly. Miestnosti v letnom sídle Schönbrunn, ktoré obýval jej manžel, udržovala ako pamätné miestnosti. V listoch, adresovaným najmä svojim deťom, neskrývala ustavičný smútok a bolesť.

Po smrti Márie Terézie v roku 1780 v jej modlitebnej knižke našli lístok, z ktorého možno okrem lásky k manželovi vyčítať aj panovníčkinu obľubu v počtoch:

„Cisár Franciscus, môj manžel, žil 56 rokov, 8 mesiacov a 10 dní. Zomrel 18. augusta 1765 o pol desiatej večer. Môj šťastný manželský stav trval 29 rokov, 6 mesiacov, 6 dní, aby mi bol práve v tú hodinu, keď som mu dala ruku, tiež v nedeľu, náhle vytrhnutý. Tak sa chcem modliť, pater noster, ave, requiem, gloria, alebo tak chcem dávať almužny.“

Jozef II. sa po otcovej smrti stal rímsko-nemeckým cisárom a Mária Terézia ho 17. septembra 1765 vymenovala za svojho spoluvládcu habsburských krajín. Napriek hlbokému žiaľu za zosnulým manželom nabrala nový dych. Čakalo ju ešte pätnásť rokov vládnutia a najrozhodnejšie kroky v reformách i s prispením k nebývalému rozvoju Bratislavy.

(Pokračovanie)

Foto: Autor a jeho archív

1. časť: Čestné občianstvo pre Máriu Teréziu?
2. časť: Osudovo sa zaľúbila ako šesťročná
3. časť: Žena sa stala plnoprávnym kráľom

 

Priemer: 5 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama