Reklama

Strata legitimity systému? Čo však ďalej?

Počet zobrazení: 2885

k._krpala_250.jpgJeseň roku 2016 bola na Slovensku poznamenaná aj kauzou „Lipšicove stádo“ – podľa názvu webovej stránky, na ktorej boli zverejnené prepisy elektronickej komunikácie medzi pravicovými politikmi a novinármi hlavných médií, tlačených i elektronických, vrátane ich riadiacich pracovníkov. Hoci s informáciami vyšiel na svetlo sveta kontroverzne vnímaný podnikateľ Marián Kočner, niektorí dotknutí, ako analytik Milan Žitný skonštatovali zjavnú dôveryhodnosť informácie. (1)

Podobne zareagoval Peter Tóth, bývalý spravodajský dôstojník a riaditeľ sekcie vnútorného spravodajstva Slovenskej informačnej služby, ktorý pôsobil v médiách. (2) Podľa neho tieto prepisy poukazujú na bežnú prax fungovania médií. Ako uviedol: „novinári spolupracujú s politikmi už dlhé roky. Novinári tiež rozhodujú o tom, kto bude mať prístup do médií. Počas spolupráce s politikmi sa rozhoduje aj o tom, ako sa bude písať a hovoriť o iných politikoch.“.

Z komunikácie vyplýva aj to, že politici „úlohovali“ novinárov ako sa má viesť diskusia, kto má byť pozvaný, kto nemá dostať mediálny priestor, riadiaci pracovníci médií následne pôsobili na svojich podriadených v zmysle zadanej politickej objednávky, pokiaľ takáto politická objednávka nebola splnená uspokojivo, nasledovalo upozornenie a korektúra. (3)

Čaro neúmyselnej irónie
 

Na rozdiel od iných prípadov táto kauza bola veľmi rýchlo zamietnutá pod koberec. (4) Okrem iného aj vytvorením formálnej „vyšetrovacej komisie“ v STV, ktorej nezávislosť niektorí považujú za pochybnú. Ako píše vo svojom komentári „Dám ti pusu na čelo“ Gabriela Rothmayerová: „Dnes je v RTVS príkaz ‚zhora‘ k ničomu sa nevyjadrovať. Vyjadrovať sa môže iba šéfstvo – ktoré je v tom namočené až po uši.“

Po pár zásadných vyjadreniach, aké sme počuli aj zo strany predsedu branno-bezpečnostného výboru Antona Hrnka (5), celá vec utíchla. Hlavné médiá, sa pustili do obhajoby seba samých, vidiac ten najhlavnejší problém v tom, ako je možné, že sa niekto dostal k takejto dôvernej komunikácií našich „nezávislých“ novinárov. Aby vzápätí vec ignorovali.

Čaro neúmyselnej irónie je aj v tom, že túto informáciu zatienili správy o prijatí rezolúcie Európskeho parlamentu o potrebe boja na propagandistickom poli a o vytváraní rôznych orgánov určených na boj proti „nepriateľskej propagande“ (spravidla ruskej), v západných štátoch, ale aj v susednej Českej republike. (6) To viacerí autori označili za obyčajný obušok na politickú opozíciu. (7) V podobnom duchu sa niesol aj novoročný prejav slovenského prezidenta Andreja Kisku, ktorý za jeden z najhlavnejších problémov našej spoločnosti považuje šírenie neprijateľných názorov na internete. Toto vyjadrenie v kontexte s aktuálnymi snahami o posilnenie kontroly a usmerňovania obsahu informácií na internete, môže vyznieť ako podporné politické stanovisko.

Málo prekvapujúce zistenia
 

Silné vyjadrenia o „šokujúcej informácií“ ktorá „prekvapivo“ vrhá tieň na bezhraničnú demokratickosť nášho politického usporiadania, ktoré vzápätí utíchnu, majú v takýchto prípadoch vytvoriť najmä ten dojem, akoby tu nešlo len o ďalší kúsok mozaiky informácií, poukazujúcich na do istej miery všeobecne známe, no hlavne v tomto systéme bežné veci. Niečo podobné, ako keď raz za päť rokov na Vianoce televízia uvedie správu o zamrznutí človeka na ulici, akoby každú zimu takýchto obetí nebolo podstatne viac...

Médiá, samozrejme, sú a v podstate vždy boli súčasťou politického aparátu režimu už len z pohľadu politicko-systémovej teórie. (8) V posledných dvanástich rokoch sme na Slovensku zažili minimálne dva významnejšie informačné „úniky“, ktoré poukázali na vzájomnú integráciu straníckych a nestraníckych zložiek politického systému, ako aj hegemonickú pozíciu pravice v tomto smere. Na vznik politického kartelu zahŕňajúceho mediálnu a stranícku zložku poukázal možno aj neúmyselne bývalý predseda vlády a KDH Ján Čarnogurský. (9) Okolo roku 2005 – 2007 sa tiež diskutovali informácie, ktoré poukazovali na previazanosť „mimovládnych“ organizácií, pravicových politických strán a hlavných masmédií. (10) Tie „správne“ MVO navyše dostávali v tom čase takmer monopolný priestor v médiách. (11)

Podľa amerického vzoru
 

Globálne vzaté, katalyzátorom integrácie jednotlivých zložiek politického systému štátu na oboch stranách železnej opony bola studená vojna. O prelínaní jednotlivých mocenských a vplyvových sfér v podmienkach socialistických politických usporiadaní, resp. o hegemónií vládnucich „politbýr“ v týchto režimoch, bolo popísané už pomerne veľa. Najmä v podmienkach neoliberalistického „vyrovnávania sa s minulosťou“ – rozumej negatívneho obrazu socialistickej minulosti podmienenej snahou kontrastovať s takto skonštruovaným negatívom na ružovo natretú realitu reštaurovaného kapitalizmu. (12)

Nancy Bernhardová (13) zmapovala proces vzniku orgánov jednotného politického riadenia masmédií v oblasti televíznych vysielacích sietí v Spojených štátoch po II. svetovej vojne. Výrazom tejto integrácie bola Národná asociácia vysielateľov (NAB), ktorej vrcholným orgánom bola Dozorná rada vysielateľov (BAC). Práve na tejto úrovni boli stanovené politické záväzky televízií podriadiť svoju činnosť záujmom štátnej propagandy. Sem spadala nielen bezprostredná propagácia žiaducich informácií, ale aj cenzúra, ktorú sa BAC zaviazal robiť „agresívne“, no a, samozrejme, likvidácia akýchkoľvek ľavicových názorov a ich nositeľov, aj s využitím čiernych zoznamov. Tie sa oficiálne prestali v USA používať až v  60. rokoch. (14) Analogické procesy prebiehali v oblasti riadenia tlače.

Neskôr sa politické inštitúcie z 50. rokov prekonali. V 70. rokoch badáme aj snahu o koncentráciu tejto moci pod novú inštitucionálnu štruktúru, ktorej symbolom je najmä Trilaterálna komisia. Tento orgán zahŕňa(l) analogické štruktúry, ako napríklad BAC, no ešte aj viac, pričom na čele už stojí predstaviteľ Washingtonu – Zbigniew Brzezinski, neskôr napríklad aj Jimmy Carter. Integrácia ideologickej, mediálnej moci do politického režimu, jej ovládanie hegemónom režimu, sa teda zdá byť jedným z obligátnych znakov neoliberalizmu, resp. povojnového „liberálneho“ kapitalizmu ako takého. (15) Tento znak je analogický s jeho dobovým konkurentom, reálnym socializmom.

Význam médií v politike a rozpor ideologickej fikcie s realitou
 

Rozpor uvedeného znaku s ideologickými konceptmi „liberálnej“ a „ľudovej“ demokracie na oboch stranách železnej opony, nebol a stále nie je nijakým problémom pre oficiálne ideologické doktríny príslušných usporiadaní. Prečo možno koncepty ľudovej i liberálnej demokracie nazvať ideologickými koncepciami? Pretože sa používajú či používali ako nástroj legitimizácie režimov, ktoré sú s podstatnými prvkami týchto konceptov v príkrom rozpore. Ani oficiálnej socialistickej, ale ani tej (neo)liberalistickej politickej vede a na ňu naviazaných spoločenskovedných disciplín to nevadilo a nevadí. Niektorí jej predstavitelia sú schopní dodnes nás presviedčať o tom, že žijeme v akomsi najlepšom z možných svetov skutočnej, teda „liberálnej“ slobody a demokracie, a svet vysvetľovať z tejto ideologickej perspektívy.

Premietnuté do slovenských podmienok to znamená, že skoro každému, snáď už len s výnimkou našich oficiálnych politológov, je jasné, že médiá sú imanentnou časťou, ak už nechceme rovno povedať, sluhom politiky a moci.

Sú jej podstatnou časťou aj preto, pretože bez prítomnosti v masových médiách je existencia politického subjektu v podmienkach daného systému prakticky nemožná. Ak by aj nejaký politický subjekt využíval objavujúce sa „bočné“ možnosti informačného pôsobenia (napríklad internet), informačná kapacita „klasických“ masových médií je zatiaľ taká vysoká, že nie je problém využiť metódu volebných atráp, teda rozkladu podpory potenciálne nebezpečného politického subjektu, medzi podobné, často účelovo vytvorené subjekty.

Tento mechanizmus pôsobí pomerne deterministicky, nielen formou psychologickej manipulácie. Človek si môže uvedomovať jeho pôsobenie, no napriek tomu nemá možnosť sa mu ubrániť. Ak teda nie je možné hovoriť o reálnej pluralite a otvorenosti mediálneho systému, nie je možné hovoriť ani o pluralite a otvorenosti politického systému.

Ako poukazuje aj Erica Chenoweth, preceňovanie internetu ako nástroja proti hegemónii zavedených politických štruktúr nie je celkom opodstatnené. Podľa Chenowethovej kým v 90. rokoch uspelo skoro 70% kampaní občianskeho odporu, od roku 2010 (internetové kampane) je to len 30%. (16) Režimy dokážu internet využiť najmenej tak dobre ako opozícia.

Tento informačný nástroj tiež obsahuje veľké množstvo informačného šumu, ktorý sa dá účelovo uhnúť práve tým smerom, ktorý je z pohľadu elít žiaduci. Dodajme, že úspešné protestné kampane (Arabská jar a i.) boli spravidla tie, kde proti režimu stáli nielen občianski aktivisti, ale aj iný režim, ktorý týchto aktivistov podporoval, disponujúc technológiou ovládania elektronických komunikačných sietí... To, samozrejme, neznamená beznádejnosť opozície. Ale hľadanie spásy disentu v internete by sa mohlo ukázať ako veľmi nerozumné.

Celkovo teda masmédiá sú významnou súčasťou politického procesu a teda aj systému. (17) No a ako ukázali aj informácie, ktoré prenikli na verejnosť koncom roku 2016, ani na Slovensku hlavné médiá nestoja na strane verejnosti v prospech občanov, ale naopak, na strane určitých politikov a teda aj politických štruktúr, ktoré títo politici reprezentujú. Aké prekvapujúce...

Dvojaký meter
 

Na spomínanej kauze zverejnenia komunikácie medzi slovenskými politikmi a novinármi je zaujímavé aj to, aký dvojatý meter oficiálnej sféry sa ukáže, keď túto situáciu porovnáme s inou kauzou – „Gorila“ z roku 2012. V prípade Gorily išlo o nelegálne získané prepisy nahrávok Slovenskej informačnej služby, ktoré poukazovali na korupciu v čase druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Aké svetoborné zistenie! Nevedeli sme dovtedy, že sa tu kradne...

Zrejme preto hlavné médiá v roku 2012 dopredu informovali verejnosť o pripravovaných protestoch „proti korupcií“, čo viedlo k zvýšenej účasti verejnosti na týchto akciách a politickej smrti, okrem iných, aj vtedajšieho predsedu SDKÚ–DS Mikuláša Dzurindu, ktorý už dlhšie robil svojej politickej farbe viac škody ako osohu.

Naproti tomu kauza „Lipšicove stádo“ zanikla v oficiálnych médiách skôr, ako by sa z nej stala z pohľadu našich žurnalistických štandardov „skutočná“ kauza. Nestihla získať ani svoje mediálne pomenovanie. Nikomu nevadilo dokonca ani to, že krátko po zverejnení týchto informácií došlo ku zablokovaniu internetovej stránky, na ktorej boli zverejnené. Nijaký tretí sektor proti tomu neprotestoval, alebo prinajmenšom to nebolo počuť v hlavných médiách. Nikto neorganizoval protesty proti takýmto politickým pomerom.

Spomínané informácie sú pritom v podstate závažnejšie ako nepriama informácia z nelegálneho prepisu odpočúvania, že za Dzurindovej vlády zrejme prebiehala politická korupcia. Informácie o vzťahu politikov a médií totiž vypovedajú o základných systémových vzťahoch v rámci politického režimu a o tom, kto má akú pozíciu v týchto vzťahoch. Na tom nič nemení ani to, že vo všeobecnosti povedomie o daných vzťahoch existuje. Tak je to aj v prípade korupcie, na ktorú o niečo konkrétnejšie poukázala „Gorila“.

A čo reakcia verejnosti?
 

Porovnanie týchto dvoch prípadov nabáda verejnosť rozlišovať kauzy dvojakého druhu. Prvé, ktoré sú vytvorené niektorou zo zložiek politického režimu s cieľom poškodiť inú zložku. Tento druh mediálnych politických produktov spravidla narába s rôznymi variáciami jedného a toho istého obvinenia: pozrite sa, kradnú. Druhý typ sú skutočné informačné úniky, ktorých zverejnenie síce v niektorých prípadoch vyplýva aj z vnútorného politického boja v rámci vládnucich kruhov, ale týkajú sa reálnych systémových okolností politiky a v tomto zmysle sú pre režim, alebo ideologického hegemóna režimu nebezpečnejšie ako „zistenie“, že sa kradne. Presnejšie, boli by nebezpečnejšie, ak by ich niekto vedel využiť.

Zatiaľ znížená schopnosť našej spoločnosti rozlišovať tieto dva druhy politických procesov vedie aj k tomu, že mnohí Slováci sú síce hlboko presvedčení o tom, že politici kradnú, ale úroveň ich povedomia o systémových podmienkach, v ktorých sa to deje, je zatiaľ nízka a viac či menej len intuitívna. Jeden z následkov tohto ideologického rozpoloženia spoločnosti je aj tendencia časti verejnosti podporiť hocikoho, kto ešte nebol vo vláde, pokiaľ sa pre takýto politický subjekt otvorí politický systém. Na základe jednoduchého rozlišovacieho kritéria: kradnú – nekradnú. Nie je nič ľahšie z pohľadu vlastníkov mediálno-politickej moci, ako otvoriť politický systém pre niekoho, kto ešte nesedel v parlamente a vláde („nekradol“). Rovnako, ako uzavrieť ho pre hocikoho iného, kto by sa pokúšal o prienik.

Vo výsledku informačno-politický proces na Slovensku zatiaľ ovládajú oficiálne politické štruktúry – strany, médiá, tretí sektor – a schopnosť verejnosti uvažovať a eventuálne konať inak, ako je to pre oficiózne kruhy vypočítateľné a bezpečné, sa rodí len veľmi pomaly. S takouto spoločnosťou si však vládcovia môžu robiť viac-menej, čo sa im zachce. Nejde tu ani tak o momentálnu vládu, ktorá sa mení každé štyri roky, ale skôr o ideologického hegemóna systému – politické štruktúry, ktoré sú tu prítomné trvalo. Ako je pre naše pomery typické, v pozadí tohto vnútorného hegemóna je spravidla hegemón zahraničnopolitický. (18) Jeho hra už môže mať pre náš vnútorný vývoj zásadnejší dosah.

Chýbajúca demokratická kritika systému
 

Slabosťou našej spoločnosti je v uvedenom kontexte aj to, že na Slovensku sa nerozšírila reálna systémová kritika, ktorá by dokázala nastaviť zrkadlo usporiadaniu z pohľadu takých základných normatívov ako demokratickosť politického režimu. Dať do kontrastu to, čo je ideologicky deklarované a realitu. K otvoreniu politického systému pre hnedú pravicu došlo zjavne aj preto, že pre systém nepredstavuje reálnu hrozbu a akúkoľvek kritiku diskredituje svojím ideologickým zameraním. Nesystémová ľavica sa rozhodla hrať komparz v hre na demokraciu, pritom však zabudla, že ju do parlamentu nik pustiť neplánuje.

Spoločnosť, ktorá nemá zostať iba objektom „veľkej“ politiky, či už vnútornej alebo zahraničnej, potrebuje subjekt, ktorý dokáže zodpovedať základné otázky o tom, v čom to vlastne žijeme a ako to tu funguje. Bez toho, aby sa usiloval kandidovať v nadchádzajúcich voľbách – v takom prípade sa musí podriadiť pravidlám hry systému, ktorý tento proces kontroluje a výsledkom bude len to, že nepomenuje nič. Zatiaľ sa nezdá, že by takéto niečo dokázala v zásadnejšej a pre ľudí aspoň ako-tak zrozumiteľnej podobe uskutočniť akademická sféra. Určitá miera disentu sa v inštitucionálnej sfére na Slovensku trpí len veľmi neochotne. V tomto zmysle slova sa naša spoločnosť nachádza ideologicky hlboko v minulosti.

Celosvetový trend
 

Úpadok legitimity súčasného spoločensko-politického usporiadania je celosvetový jav. Prejavuje sa aj v znižovaní volebnej účasti ľudí, čiže v odmietaní poskytovať podporu legitimite volieb a politických režimov. Každé voľby majú dva hlavné výsledky: jednak je to informácia, pre ktorú zo systémom ponúkaných alternatív výberu sa rozhodla tá-ktorá časť voličov, jednak je to zistenie, koľko ľudí bolo ochotných vyberať si zo systémovej ponuky.

Vzťah medzi legitimitou a účasťou na voľbách nie je priamočiary. Mnohí voliči najmä v štátoch, kde bola prv povinnosť zúčastniť sa na voľbách formálne či neformálne obligatórna, sa zúčastňujú mechanicky, mnohí kritici systému pri absencií možnosti iného vyjadrenia názoru idú „protestne“ voliť, časť ľudí, ktorí sa voči systému nevymedzujú, nevolí z iných ako politických dôvodov. Celkovo však znižovanie účasti na voľbách vypovedá aj o znižovaní podpory systémom ponúkaného výberu.

Pripomeňme, že ani parlamentné voľby v USA, ani parlamentné voľby v Rusku sa už netešia väčšinovej volebnej účasti. (19) Slovensko v tomto zmysle zasa zaostáva za svetovými trendmi, ale to neznamená, že u nás sa neprejavia. Podobný vývoj vidíme vo vzťahu spoločnosť – oficiálne médiá. Ako to popísal aj František Novosád, „V obyvateľstve je z dávnych čias hlboko zakorenená nedôvera k médiám. Výsledkom je ‚pluralizmus núdze‘, pluralizmus, ktorý sa formuje ako odmietnutie obrazu sveta prezentovaného v médiách. ... Pluralizmus naruby, resp. núdzový pluralizmus, máme vtedy, keď oficiálny priestor je obsadený jedným názorom a ten verejnosť odmieta“. (20)

Doplňme, že takýto druh pluralizmu či skôr dualizmu nie je len výsledkom nedôvery z dávnych čias, ale evidentne aj novodobej skúsenosti. „Ruská propaganda“, ktorá podľa vyjadrení niektorých našich oficiálnych a oficióznych, nastúpila zhruba štyri roky po tom, ako vyšla uvedená Novosádova kniha, nie je príčinou nedôvery ľudí v oficiálne médiá na Západe. Ak aj existuje, nemá ťažkú prácu. Ľudia sa radi priklonia k akejkoľvek ako-tak prijateľnej alternatívnej informácii a v niektorých prípadoch aj k takej, ktorá pre väčšinu nie je ani ako-tak prijateľná. V takýchto podmienkach je veľmi dôležité, kto a v akom záujme „pokryje“ tú časť spoločnosti, ktorá je v podstate antisystémová.

Budúcnosť nie je predurčená
 

Establišment sa snaží začleniť túto časť ľudí do systému v podstate perverzne, keď im ako návnadu ponúka krajnú pravicu, pre ktorej pôsobenie sú podmienky veľmi priaznivé. Tá síce vraj nie je „liberálna“, ale proti neoliberalizmu reálne nič nemá. Časť ľudí zo skupiny, ktorá nemá koho voliť, absorbuje extrémna pravica aj mimo oficiálnu politiku. Zvyšok zostáva depolitizovaný.(21) Je viacero dôvodov, prečo by extrémna pravica nemala veľkú šancu osloviť veľa ľudí v prípade, ak by bol artikulovaný aj iný spôsob prejavenia ich kritického stanoviska, ako príklon ku extrémnej pravici.

Zatiaľ však takáto možnosť artikulovaná nie je. To je problém, pretože v rozpore s mienkou niektorých marxisticky orientovaných deterministov, kríza usporiadania nemusí nutne viesť k jeho prekonaniu progresívnejším. Alternatívou je zníženie komplexnosti spoločenského systému. Nemýľme si to so znižovaním komplexnosti politického aparátu režimu. Ide tu skôr o spoločnosť ako celok v jej viacerých vzťahových a kultúrnych dimenziách.

Nie je aktuálny návrat z hľadiska prebiehajúcej globalizácie, ktorá bola aj ambicióznym projektom vytvárania svetových riadiacich štruktúr (slúžiacich hegemónovi, samozrejme), ku klasickejším formám imperializmu i jedným z prejavov, aj keď len nepriamym, znižovania komplexnosti systému z hľadiska niektorých jeho charakteristík? Nie je aktuálny proces zániku toho, čo sa nazývalo „stredná trieda“, zdôrazňujúci rozdelenie spoločnosti na rozdrobenú „masu“ a integrovanú „elitu“, o čom píše aj Jan Keller, (22) práve takýmto znižovaním komplexnosti v oblasti sociálnej štruktúr

Poznámky:
(1) „Žitný o Kočnerových obvineniach: Toto je skutočná slovenská Gorila.“ In: Parlamentné listy, 20.10. 2016. http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Zitny-o-Kocnerovych-obvineniach-Toto-je-skutocna-slovenska-Gorila-V-mediach-by-ihned-mali-padat-hlavy-Chceli-poskodit-mojej-manzelke-sokuje-278948
(2) „Tóth: Zoznam novinárov na portáli Lipšicove stádo nie je len čriedou neškodných ovečiek.“ In: Hlavné správy 24. 10. 2016. http://www.hlavnespravy.sk/toth-zoznam-novinarov-na-portali-lipsicove-stado-nie-je-len-criedou-neskodnych-oveciek/849644
(3) Téme sa v niekoľkých článkoch venovala Gabriela Rothmayerová na stránkach internetového magazínu Slovo. Pozri aj článok autorky „Dám ti pusu na čelo“ (21.10. 2016) http://www.noveslovo.sk/c/Dam_ti_pusu_na_celo.
(4) Poukázala na to vo svojom blogu aj Gabriela Rothmayerová v článku „Kočner, propagandisti a médiá.“ In: http://rothmayerova.blog.pravda.sk/2016/11/14/kocner-propagandisti-a-media/
(5) „Podpredsedovi národniarov došla trpezlivosť. Šéfovi RTVS posiela otvorený list“ In: topky.sk 21.10.2016 http://www.topky.sk/cl/100535/1583393/Podpredsedovi-narodniarov-dosla-trpezlivost--Sefovi-RTVS-posiela-otvoreny-list.
(6) „Česko bude bojovať proti proruskej propagande.“ In: Pravda 21.10.2016 http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/408658-cesko-bude-bojovat-proti-pro-ruskej-propagande/,
„Europoslanci schválili rezolúciu proti ruskej a islamistickej propagande“ In: Pravda 23.11.2016 http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/411791-europoslanci-schvalili-rezoluciu-proti-ruskej-a-islamistickej-propagande/.
(7) V tomto duchu sa vyjadril profesor Oskar Krejčí v rozhovore pre český server První zprávy: „Oskar Krejčí: Trapná protiruská „strategická komunikace“.“ 28.11. 2016.
http://prvnizpravy.parlamentnilisty.cz/zpravy/zpravy/oskar-krejci-trapna-protiruska-strategicka-komunikace/, Ale aj Branislav Fábry vo svojom článku „Európska únia proti slobode prejavu?“ In: Slovo 26.12. 2016. http://www.noveslovo.sk/c/Europska_unia_proti_slobode_prejavu
(8) Na toto poukazuje i Almondova dnes už paradigmatická práca. (Almond, G. A.: A Functional Approach to Comparative Politics. In: SUSSER, B. (ed.): Approaches to the Study of Politics. New York: Macmillan, 1992, s. 209 – 270.)
(9) Ján Čarnogurský: Denníky 1994 – 2007. Nakladateľstvo Michala Vaška: Prešov, 2013. s. 54, 56 – 57.
(10) Prekvapujúco, dokonca aj v pravicovom denníku SME na to reagoval i Eduard Chmelár v komentári „Vládne mimovládky“ 18. mája 2005. http://komentare.sme.sk/c/2222591/vladne-mimovladky.html
(11) Pavol Dinka: Slovenské masmédiá – metódy manipulácie. Bratislava: Politologický odbor Matice slovenskej/PPA, 2008. s. 34 – 38.
(12) Uvedenú skutočnosť reflektujú zo staršej generácie autorov napríklad: František Novosád: Alchýmia dejín. Bratislava: IRIS, 2004., František Škvrnda.: Marx, marxistická sociológia a svet na začiatku 21. storočia. In: DINUŠ, P. (ed.): Spor o Marxa. Bratislava: VEDA, 2011b, s. 85 – 104. Z mladších autorov aj Kristína Šabíková: K problematike depolitizácie diskusií o alternatívach kapitalizmu. In: Svet v bode obratu. Systémové alternatívy kapitalizmu. Koncepcie, stratégie, utópie. Bratislava: VEDA, 2011, s. 157 – 172.
(13) Nancy Bernhard: U. S. Television News and Cold War Propaganda, 1947 – 1960. Cambridge: Cambridge University Press, 1999.
(14) Podrobnejšie tieto pomery rozoberá aj nemecký autor Dieter Prokop: Boj o média. Dějiny nového kritického myšlení o médiích. Praha: Karolinum, 2005.
(15) Podrobnejšie aj Karol Krpala.: Ideologický aparát štátu v období po II. svetovej vojne. Proces vzniku centralizovaného systému politickej informácie na príklade Spojených štátov amerických. In: Jaroslav PAŽOUT (ed.): Informačný boj o Československo/v Československu (1945 – 1989). Ústav pro studium totalitních režimů – Technická univerzita v Liberci, 2014, 16, s. 28 – 72.
(16) Erica Chenoweth: How Social Media Helps Dictators. 16.11.2016. In: Foreign Policy http://foreignpolicy.com/2016/11/16/how-social-media-helps-dictators/
(17) Ku vzťahu politického procesu a systému pozri aj: práce Davida Eastona: A Framework for Political Analysis. Englewood Cliffs, N. J.: Prentice-Hall, 1965. resp. A System Analysis of Political Life. New York: John WIley & Sons, 1965.
(18) Periferiálnu povahu slovenskej politiky ako symptomatický jav pomenoval aj František Novosád vo svojej knihe: Alchýmia dejín. Bratislava: IRIS, 2004. s. 107 – 109
(19) 2014 midterm election turnout lowest in 70 years. In: PBS NEWSHOUR, 10.11. 2014 http://www.pbs.org/newshour/updates/2014-midterm-election-turnout-lowest-in-70-years/
The Worst Voter Turnout in 72 Years. In: New York Times, 11.november 2014. https://www.nytimes.com/2014/11/12/opinion/the-worst-voter-turnout-in-72-years.html?_r=0
Russia stays loyal to Kremlin in election with record low turnout. In: The Guardian. 19.9. 2016. https://www.theguardian.com/world/2016/sep/19/russia-stays-loyal-kremlin-election-record-low-turnout
(20) František Novosád: Útržky o Slovensku. Bratislava: Kalligram, 2010, s.127.
(21) Na depolitizáciu poukazuje aj Šabíková v zmienenej štúdií „K problematike depolitizácie diskusií...“
(22) Pozri Jan Keller: Tři sociální světy. Sociální struktura postindustriální společnosti. Praha: SLON, 2010.

Priemer: 4.6 (17 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama