Reklama

Štefan Nižňanský: Ako sme sa stali nežiaducimi... I.

Počet zobrazení: 5668

televizne_crepiny.jpgUkážky z tretej kapitoly knihy Štefana Nižňanského a Miroslava Fořta Televizní střepy v sametu – Televízne črepy v zamate. Spomienky moderátorov Televíznych novín a Aktualít otvárajú o. i. pohľad do zákulisia redakcií a vysielacích pracovísk počas prevratných udalostí v Novembri ´89.
     Kniha, písaná  po česky a po slovensky, prináša dosiaľ nepublikovaný pohľad na mechanizmus televízneho spravodajstva v socialistickom Československu v 70-tych a 80-tych rokoch. Rozprávanie a spomienky moderátorov Televíznych novín a Aktualít, autorov Štefana Nižňanského i Miroslava Fořta, ako priamych protagonistov, otvárajú aj pohľad do zákulisia redakcií a vysielacích pracovísk počas prevratných udalostí v Novembri ´89. No  tiež na poprevratový vývoj v politike aj v médiách. Faktografiu udalostí dopĺňajú autentické dobové fotografie i vyše dvadsať pôvodných rozhovorov so známymi tvárami z obrazovky a najvplyvnejšími ľuďmi Československej televízie.
Vydala Galerie EfEf s.r.o, 2015, 232 strán
 

Poviete si, obyčajná fotografia s dvoma unudenými chlapíkmi zahĺbenými do dennej tlače... A jeden z nich nosí dokonca biele ponožky... Fuj, toľko nevkusu!

Fotografia je zo začiatku februára 1990. A tí dvaja sú zástupcovia šéfredaktora Televíznych novín. Keď sa povie televízne spravodajstvo, akosi automaticky k nemu patrí frmol, zhon, boj s ča­som o minúty a sekundy. Ako to, že v tomto zábere je „božský pokoj“, strnulosť, bezstarostnosť? Podľa Wikipedie sa Nežná revolúcia skončila posledným dňom roku 1989. Teda v čase, keď vznikla fotografia, bolo už vlastne „vymaľované“... Podľa jedných Zamatová revolúcia, podľa iných politický prevrat – sa skončil. Je ešte aj tretia skupina. Tí tvrdia, že išlo o riadené odovzdanie moci... Možno by niekto položil aj otázku, kde je šéfredaktor? JUDr. Ivan Farský sa hneď po svojom rozhodnutí podať výpoveď zbalil a utiahol sa z verejného života do ústrania. My dvaja s Budzákom sme v redakcii zostali. Od 9. januára 1989, kedy som podal aj ja výpoveď, plynula mi 2-mesačná výpovedná lehota. Dušan sa rozhodol, že v redakcii vydrží, až pokiaľ ho fyzicky nevyhodia...

ku_knihe_niznansky.jpg

Kreslá boli umiestnené vo foyeri na 1. poschodí HRTN v budove Tatry na Námestí SNP. Bola to strategicky výhodná pozícia. Videli sme z nich na všetky dvere vedenia hlavnej spravodajskej redakcie aj na dvere redakčného bufetu. Mali sme teda prehľad o najdôležitejšom pohybe v budove. Tu sa to všetko „varilo“ a mlelo. Videli sme donášačov, riťolezov, prevracačov kabátov, prospechárov trasúcich sa za vyššími métami. Boli sme očitými svedkami a zrkadlom ich svedomia, videli sme, ako sa plazili za čerstvým šéfredaktorom Bohumírom Číderom. No, čerstvým? Ako čerstvým...? Veď Číder patril ku generácii odstavenej normalizátormi po roku 1968. Starý pán nevedel, čo je Ampex ani Betacam, no do kresla si ochotne sadol. Na jednej strane sme to chápali. Bola to preňho spoločensko-politická sa­tisfakcia. Na druhej strane sme ale neveriacky krútili hlavami. Veď my sme nepatrili k normalizačnej generácii, neobsadili sme po politických čistkách ich miesta... V ušiach nám ešte čerstvo zneli heslá z nedávno zaplnených námestí o odbornosti, o konkurzoch – aby sa na dôležité posty vybrali len a len tí najlepší. My sme k najlepším v redakcii nesporne patrili. Ako to teda vzniklo, čo to spôsobilo, ako sa to stalo, že sme boli zrazu nepotrební, zbytoční???

Pri spomienkovej rekonštrukcii vychádzam zo svojich poznámok v diároch a z denníkov, ktoré som si od gymnaziálnych čias priebežne písal. Vďaka nim sa teda môžem a viem veľmi dobre „roz­pamätať“ na prežité... Je to tak aj v téme „Persony non grata“.

Začalo sa to vlastne vtedy, keď sme – ako roky predtým, mali plný „rebrinák“ práce so zachyte­ním obrazu dňa i jeho vysielaním... Zatiaľ čo my sme mali plné ruky práce s prípravou objektívneho a vyváženého vysielania odrážajúceho ozajstné dianie tých hodín a dní, spoločenskú i rozvíjajúcu sa politickú pluralitu s dôrazom na udržanie zmieru bez násilia a excesov, iní mali čas na čosi iné.

Z Prahy som sa vracal domov do Bratislavy až v pondelok predpoludním 27. novembra 1989. S kolegyňou Andreou Štenclovou, ktorá mi helfrovala, sme po celej diaľnici striedavo počúvali roz­hlasové vysielanie Československého rozhlasu, Slobodnej Európy i Hlasu Ameriky o príprave i prie­behu celoštátneho generálneho štrajku avizovaného na 12-tu hodinu.

– Boha tvojho! Kde máš trikolóru?! osopili sa na mňa v Bratislave pod Baťom nejakí podgurá­žení, zarastení nadšenci. Všetci traja akoby Langošovi z oka vypadli a ich dlhé trikolóry pripomínali viac regrútov ako nežných revolucionárov.

– Dajte mi pokoj, chlapi, idem po týždni z Prahy a trikolóru nosím, aj keď ju nevidieť... A verte mi, že ju budem nosiť aj potom, čo vy už nie! Zdalo sa mi, že dostanem na hubu a bolo mi to vtedy už aj vcelku jedno. Za uplynulé dni som zažil oveľa horšie situácie a už som netúžil po ničom viac, ako byť čo najskôr s manželkou a mojimi deťmi. Tí traja si čosi zamumlali a minuli sme sa ako električky pri Palenerovi.

Budova Tatry bola spredu od námestia prikrytá zdola až po strechu množstvom transparentov a plagátov visiacich na lešení. Až vtedy som naplno pochopil, pod akým obrovským tlakom a bez­prostredným nebezpečenstvom pracovali a vysielali kolegovia. Novembrové manifestácie a mítin­gy sa im konali priamo pod oknami.

Ovládol ma neurčitý pocit vákua. Možno to poznáte. Vrátite sa z dovolenky alebo z nemocnice a stratíte kontinuitu života na tom mieste. Podivuhodnej atmosfére som úplne nerozumel. V inokedy bzučiacej budove s preplnenými chodbami, redakciami, strižňami, bufetom bolo riedko... Frmol sú­visiaci s vysielaním značný, no s preriedenými stavmi.

– Niektorých sme nevideli už vyše týždňa, vieš ako to chodí – ochoreli...– povedala mi Elenka Bujačková.

Stále však čosi viselo vo vzduchu – i mnoho nezodpovedaných otázok. Jednou z nich bola účasť moderátora na mítingu v Slovenskom národnom divadle.

– Máš tam ísť ty, Pišta, povedal mi sekretár redakcie Jano Púchovský v stredu 29. 11. 1989 popoludní.

– Prečo ja, veď kultúru má Izabela...

– Tú nechcú, máš tam ísť, vybrali si vyslovene teba, volali pred chvíľou z Jiráskovej.

– Do riti, už nás neriadi ÚV na Hlbokej, ale na Jiráskovej? Čo sa potom zmenilo... Prečo nie Izabela? – pýtal som sa, aby som vedel, kde je sever.

– To je nadlho, zapojil sa do debaty Ivan Farský.

– Bude lepšie, keď tam budeš ty. Z rádia naladeného v jeho kancelárii bolo počuť niečo o zru­šení ústavných článkov štyri a šesť...

Hodinu pred určeným časom som sa vybral pred budovu Národného divadla. Bolo to jedno­duchšie ako predtým. Zrazu nebolo treba žiadne POZ (skratka Politicko-organizačné zabezpečenie, potrebný dokument alebo projekt prípravy veľkých podujatí) či Biele knihy, žiadnu siahodlhú prípravu na prenos, nikto nenástojil na formálnom oblečení. Prišiel som od Tuzexu a skoro ma porazilo! Preno­sák už bol pristavený aj napojený. Káble sa do budovy prvej scény vinuli krížom cez asfaltku. Pri prenosovom voze sa tmolilo aj niekoľko priateľov, s ktorými sme sa poznali z práce i z hokeja. Ale režiséra, ktorý vykukol a kývol na pozdrav, som nepoznal. Vzápätí som z komanda začul čísi hlas.

– Nech ide dnu, za javisko! To, čo som ale videl v nasledujúcich minútach na chodbách divadla, sa inak ako „panop­tikum deštrukcie“ opísať nedá. Chaos, neporiadok, nafajčené kúdoly dymu, zelené a hnedé re­portérske bundy à la komisár Schimanski. Dlhé vlasy, zarastené strhané a bledé tváre s kruhmi pod očami. Prišlo mi fyzicky aj psychicky nevoľno. Sem-tam som sa usmial a odzdravil iba niekoľkým známym kameramanom či technikom, ktorých som letmo v tej trme-mrve zazrel.

– Budeš to moderovať, uvedieš, že sme v divadle v Bratislave, pripojí sa Praha, dáš potom slovo Havlovi. Chlapíka, čo to na mňa vysypal, som nikdy predtým nevidel. Vynoril sa zrazu predo mnou spoza hradby nejakých prečudesných bodyguardov. Cez nich som videl na javisko, kde sa už dohadovali, kto kde bude sedieť.

– Zrejme je to omyl, mňa sem poslali moderovať televízny prenos a nie míting... Navyše u nás má prenosy z divadla na starosti Izabela Pažítková, takže odporúčam, aby prenos robila ona.

– To je v poho, veď ti hovorím, ako to bude. Pozri, máš našu dôveru a budeš robiť všetko. Len sa pričiň, aby ste vyhádzali čo najskôr z redakcie všetkých komančov!

– Čo prosím?

– No komunistov... Urobil pritom znechutenú grimasu a rozhodil ruky.

No, tak na toto ma potrebujete, vy špiny, pomyslel som si. Celý život mi stále kádrovali rodičov aj nás deti a teraz, keď nastupuje nová doba s heslami „sľúbili sme si lásku“, „verejnosť proti násiliu“, tak sa pod zamatovým pláštikom zase budú diať iba svinstvá, klamstvá, kádro­vačky a krágľovanie...?

– Nepoznám vás, neviem, kto vás poveril riešiť so mnou tieto otázky. Kto to tu má na starosti? Chcem hovoriť s Kňažkom alebo Budajom. Potrebujem vedieť trochu viac o tom, čo sa tu bude diať, kto všetko tu bude?

Vyser sa na to a urob, ako ti vravím, naliehal chlapík, ktorý si vtedy zrejme myslel, že riadi celú zemeguľu.

– Jano, Jano, Jano poď sem! Zohnali ho dosť rýchlo. Prišiel znechutene v klbku ďalších aktivistov a pozeral na mňa ako na Lochnesskú príšeru. Dostal stručný a rýchly opis o mojej ob­štrukcii. Začal som mu vysvetľovať problém nekrytých káblov a riziko ich poškodenia. Navrho­val som, aby káble prikryli, alebo, aby k nim postavili nejaký dozor. Pre každý prípad. Duchom bol neprítomný, vôbec nechápal, čo mu vravím. Keď som zopakoval návrh, aby prenos komento­vala Izabela, obliala ho zrejme studená sprcha, lebo sa zrazu prebral. Nevraživo na mňa zagánil.

– Takže nechcete to moderovať?

– Môžeš mi pokojne tykať, veď sa poznáme z fakulty v Trnave. Vybavil som si hmlisto, že bol na fakulte, aj v internáte v Klube Karavána, kde sa občas zjavil, opradený podivuhodnými klebetami, fámami a podozreniami. Snáď aj v nejakej súvislosti so šírením letákov od Jehovis­tov či čo...

– Opakujem, že ma sem poslali z redakcie Televíznych novín komentovať prenos a tu sa dozvedám, že mám snáď konferovať míting...

– Na toto tu nemáme čas. Odmoderujeme si to sami. Zvrtol sa a zmizol za chrbtami spo­tených a prefajčených chlapíkov.

Aj tak bolo. Prenos som už pozeral v redakcii. Milan Kňažko ho uviedol jednou vetou a Havel oznámil, že Federálne zhromaždenie zrušilo vedúcu úlohu Komunistickej strany Čes­koslovenska. Všetci prítomní v divadle radostne vyskočili a prepuklo všeobecné nadšenie. Ivan Farský vstal z kresla, prešiel k oknu a trikrát si rýchlym pohybom prstov pošúchal čelo.

– Mal si tam byť...

Nežní decembroví „čističi“

V hokeji sa stáva, že zraneniami najvýkonnejších sa zrazu do prvého útoku dostanú náhradníci. U nás sa pomaly ale isto predierali do postavenia prvého útoku tri H: Háber – Hübel – Havran. Redaktori, ktorí nepatrili medzi najzdatnejších v našej redakcii a skupina produkčných združe­ná okolo DRV (Denné riadenie výroby): Gabriela Kozinková, Peter Križko, Peter Vedrödy, Gita Váryová, Júlia Bartošeková, spolu s vtedy ešte neskúseným, no veľmi netrpezlivým režisérom Martinom Beňuškom spustili nátlakové akcie. Neustále nadhadzovali tému zmien. Nie obsahových smerom k vysielaniu, technických k modernizácii, no predovšetkým na zmeny personálne.

– Je tu veľa komunistov, niečo s tým treba robiť!

Zaujímavé, dovtedy držali „huby a krok“, niektorí z nich boli snaživejší a horlivejší ako mnohí straníci. Dozvedeli sme sa, že redaktori Jozef Hübel z ekonomickej rubriky a Jana Ma­dunická z dokumentačného pracoviska sa v tomto zmysle pýtali predstaviteľov VPN na tlačo­vých konferenciách ešte v decembri 1989. A to ich tam vyslala – ako svojich zástupcov – naša redakcia HRTN!
V redakcii sa však všeličo menilo. Zástupcovia VPN v redakcii, pasujúci sa do role „zdra­vého jadra“, pripravili spolu s členmi Organizačného výboru ČST v SSR akt vyjadrenia dôvery – nedôvery vedeniu redakcie. Skončilo sa to podľa očakávania, obdobne ako na stovkách iných pracovísk. Revolučný know-how fungoval. Doba bola tehotná zmenou, všetci po zmenách bažili. Každá zmena bola vítaná. Mnohí dokonca akoby zabudli triezvo a racionálne myslieť, zvažovať fakty aj argumenty. Mnohých strhla atmosféra, žili hapeningom príležitosti. A boli aj takí, čo sa chytili príležitosti uskutočniť svoju pomstu, závisť a nevraživosť ku kolegom. Prím tu hrali „televízne garáže“ na Kavčích horách v Prahe.

Stávkový výbor Občanského fóra ČST Praha vydáva dňa 4. decembra 1989 teda krátko po nástupe Miroslava Pavla do funkcie ústredného riaditeľa ČST stanovisko, v ktorom požaduje:

1/ okamžité odvolání šéfredaktora a ostatních vedoucích pracovníků URTN
2/ urychlené jmenování šéfredaktora URTN z řad bezpartijních

3/ v souladu se zrušením článku 4 – Ústavy ČSSR okamžité ukončení činnosti CZV – KSČ, základních organisací KSČ v ČST a Lidových milicí v ČST – Praha.
4/ okamžitě řešit připomínky pracovních kolektivú všech útvarů v ČST, které vyslovily nedůvěru vedoucím i řadovým pracovníkům
5/ poskytnout pravidelný vysílací čas v ČST v délce 15 minut denně všelido­vým občanským společenstvím (Občanské forum a Verejnost proti násiliu), zařadit na 1. programu v čase 19.00 až 21.30 hod.
6/ poskytnout pravidelný vysílací čas v ČST v délce 2 x 40 minut týdně Ce­lostátnímu koordinačnímu stávkovému výboru studentů
Stávkový výbor Občanského fóra v ČST – Praha trvá na splnění uvedených poža­davkú do pátku 8.12.1989 do 12.00 hod. Téhož dne bude ve 13.00 hodin shromáždění pracujících v garážích přenosové techniky v ČST informováno o výsledku.
Praha, 4. 12. 1989
Stávkový výbor OF ČST – Praha 


Doplnění informace:
Nebudou li požadavky splněny, vyhlásí ČST – Praha v pátek 8.12.89 demon­strativní stávku ve formě: V 19.30 hodin se na obrazovce objeví titulek „STÁVKA PRACOVNÍKů ČST – PRAHA“, textově doprovázený moderátorem, který přečte všechny uvedené požadavky a dále seznámí s pražskými podniky a divadly, případně dalšími organisacemi, kreré vyjádřují pracovníkúm ČST plnou podporu.

Toto vyhlásenie sa ako informácia rozposlalo hneď všetkým štrajkovým výborom v ostatných televíznych štúdiách v republike. No a na druhý deň, 5. decembra 1989, sa začali „diať veci“... Zväzáci v Mlynskej doline zatrúbili do útoku a Paľo Rusko, pravý Lipták – obdobne ako chýrečný Pacho – Hybský zbojník, zreval: „Na kone!“

Svetlo sveta uzrelo:

Stanovisko organizačného výboru pri ČST v SSR Bratislava,v ktorom ultimatívne, pod hrozbou pripojenia sa k štrajku ČST v Prahe UKLADÁ Programovej rade a pracovníkom HRTN v Bratislave tajným hlasovaním vysloviť dôve­ru či nedôveru vedúcim pracovníkom najneskôr do 6. 12. 1989.

Preto i v Bratislave, v budove spravodajstva na Námestí SNP, vyjadrila väčšina pracovníkov redakcie nedôveru vtedajšiemu šéfredaktorovi Antonovi Kubischovi, jeho zástupcom Izabele Pa­žítkovej a Martinovi Schellingovi, hlavnému sekretárovi Jánovi Púchovskému i vedúcej výroby Ľudmile Sabovej. Jediný, kto z pôvodného vedenia obstál, bol zástupca šéfredaktora JUDr. Ivan Farský. Z 96 prítomných mu vyjadrilo dôveru 67 – teda naprostá, nespochybniteľná väčšina. Sú­časne si demokratickým spôsobom volili zamestnanci zo svojho stredu redakčnú radu. Tá mala spolurozhodovať s povereným šéfredaktorom. Zo 130 mien na zozname zvolili tajným hlasova­ním týchto jej členov: Dušan Budzák, Ladislav Pilz, Štefan Nižňanský, Ľubomír Havran, Zuzana Bubílková, Gabriela Kozinková a Branislav Zvara. Z týchto mien si poverený šéfredaktor vzápätí vybral svojich zástupcov: Budzáka s Nižňanským. Do Redakčnej rady potom kooptovali ďalších dvoch zástupcov, podľa počtu získaných hlasov – František Trutz a Ľudovít Fülle. Regulárne, de­mokratické voľby v duchu inštrukcii a smerníc VPN... Spravodajská redakcia začala fungovať ako­by „po novom“. Rozhodnutia vedenia mal posudzovať, hodnotiť, kontrolovať či korigovať „opozič­ný orgán“ dozerajúci na objektivitu. Dialo sa to rýchlo, popri veľkých spoločenských zmenách – za plného, neprerušovaného ani obmedzovaného vysielania. Naopak, vysielali sme viac ako predtým. Vytvorili sme nové relácie: Názory a stanoviská, Okrúhle stoly. Priestor dostávali nové občianske iniciatívy, vznikajúce nové politické strany, združenia, organizácie.

K veľkým decembrovým politickým aj televíznym projektom toho prevratného roka sa pridalo symbolické i fyzické odstránenie železnej opony. Uskutočnilo sa 10. decembra 1989, v Deň ľudských práv. VPN zorganizovala veselicu s masovým pochodom občanov z Bratislavy do rakúskeho mestečka Hainburg. Vyše stotisíc občanov s pocitom oslobodenia radostne prekročilo dovtedy prísne strážené štátne hranice Petržalka – Berg. Pre mnohých to bola prvá cesta na Západ a viacerí si na pamiatku tej historickej chvíle odnášali ako suvenír kúsok ostnatého drôtu. Slovenská televízia z tejto udalos­ti pripravila prenosový program. Živými reportážnymi vstupmi z celej trasy pochodu do vysielania poverili mňa. Nechcel som to robiť, v redakcii sme predtým dosť dlho diskutovali, koho na toto živé vysielanie nasadíme. Navrhoval som, aby sme dali šancu mladším kolegom, aby sme vystrčili nové, neopozerané tváre. Iní pohľad, ktorý preferovali zástupcovia revolucionárov v Redakčnej rade HRTN, bol postavený na tom, aby sme nepodcenili význam celej akcie. Obávali sa, že ak budú živé vysielanie zabezpečovať redaktori, ktorí to nevedia, VPN aj diváci to môžu hodnotiť ako sabotáž, neúctu k akcii a podobne. Redakčná rada rozhodla väčšinovým hlasovaním. Ďalší kolegovia komentovali zo štúdia a z nábrežia, odkiaľ dobre videli na vyzdobenú loď VPN vytvárajúcu zvukový most medzi oboma brehmi dunajskou hranicou dovtedy rozdeleného sveta.

Keď som sa neskoro popoludní vrátil uzimený, hladný aj unavený domov, manželka mi ozná­mila, že počas prenosu volali postupne až traja nespokojní diváci. Nadávali jej a vraj odkazovali, aby som zmizol, nech už neotravujem...

Obdobné slávnostné strihanie železnej opony sa v Čechách uskutočnilo až 23. decembra. Strihanie na hraniciach s Nemeckom – pri Domažliciach – uskutočnili ministri zahraničných vecí ČSSR Jiří Dienstbier a Hans Dietrich Genscher.

xxx

Práve v ten istý deň, teda posledný pracovný deň pred Vianocami, prežívala bratislavská redakcia kritickú situáciu. Po informáciách vo zvodkách o nepokojoch vo väzniciach sa niektorí členovia vlády vybrali do leopoldovskej väznice. Boli signály, že sa tam chystá ozbrojená vzbura. Premiér Milan Čič, minister spravodlivosti Ladislav Košťa i zástupca Koordinačného výboru VPN Fedor Gál prizvali do väznice aj štáb Televíznych novín. Redakcia vyslala skúseného redaktora Ondreja Hanka. No o chvíľu sa za múrmi väznice nášho štábu väzni zmocnili a ako rukojemníkov ich prinútili nakrútiť priestory, kam sa bežní občania nikdy nedostali... Väzni určovali, čo sa bude nakrúcať, o chvíľu zaplnili všetky štyri kazety, čo mali so sebou. Pod hrozbou podrezania členov štábu si väzni vynucovali odvysielanie reportáže s ich požiadavkami ešte v ten večer vo vysielaní Televíznych novín.

Vedenie redakcie HRTN v Bratislave sa spojilo s vysielacou zmenou federálneho večerného spravodajstva URTN v Prahe a naliehavo žiadalo príspevok zaradiť do vysielania. Pražské vedenie i moderátor to spočiatku spochybňovali. Viem to presne, lebo som bol opäť v Prahe a moderoval som Televízne noviny od 18. do 23. decembra 1989.

– A čo ak sa vytvorí precedens a zajtra to budú chcieť basmani aj v iných väzniciach?

No keď zmenár dostal informáciu o držaní rukojemníkov v Leopoldove, ako aj ďalšieho TV štábu s redaktorkou Vlastou Škarbovou v Banskej Bystrici, privolil reportáž odvysielať.

Väčšiu pozornosť celého sveta aj diváckej obce celého Československa však v ten deň pútali udalosti v Rumunsku. Zvrhli tam diktatúru s nenávideným upírom demokracie Nicolae Ceauşescom. V Bukurešti, Arade aj v Temešvári ešte prebiehali krvavé boje. Okrídlené príslovie – Homō putat, Deus mūtat (Človek mieni, Pán Boh mení) platí pre ľudí v spravodajstve stonásobne. Musia byť na všetko pripravení. Pružná reakcia, prepnutie myslenia i schopnosť podriadiť sa najvýznamnejšej udalosti. Darmo sa tvorcovia snažili už naladiť na predvianočnú atmosféru zmierenia, lásky, mieru a pokoja. Po Televíznych novinách už bol pripravený príhovor Alexandra Dubčeka, novozvoleného predsedu Federálneho zhromaždenia. Priamo v rámci 30-minútového vydania hlavných večerných správ boli plánované aj krátke príhovory predsedu federálnej vlády Mariána Čalfu a tlačového pred­staviteľa Občianskeho fóra Petra Pitharta. Život si vynútil zmeny a od Čalfu volali, že kvôli Rumun­sku je jeho príhovor neaktuálny. Ďalšou zmenou bola inštrukcia zo sekretariátu ústredného riaditeľa ČST, tzv. povinná jazda, ktorou bolo odvysielanie pátračky Federálnej kriminálnej ústredne. Vysie­lacia zmena sa bližšie o obsahu nedozvedela nič. Sústredila sa na vysielanie reportáže z Leopoldova. V boďáku dominoval obsiahly blok s Rumunskom. Vstupovala s ním do vysielania naživo Bratislava. Téma väzňov bola predelená niekoľkými všednými správami z domova o dianí v krajoch, potom znovu niekoľko krátkych obrazových správ a pátračka.

– Tú pátračku dajme zvlášť, až po zvučke novín! – navrhoval moderátor a podporil ho i režisér. Ale zmenár Mázel so službou vedenia sa držali pôvodnej inštrukcie a dohovoru so sekretariátom „ústředního“...

– Nemůžeme přeci před Dubčeka strčit tu posranou pátračku!!!

V podstate mali pravdu. A tak sa vysielalo. Bratislavský blok o dianí v Rumunsku, ktorý mal mať pôvodne 4 – 7 minút, bol zrazu 12-minútový.

– Štefane, Kutlík nám to natáhl, vyhazujeme správy z krajů – jeď rovnou na vězně! – oznámil cez komando režisér Hackenschmied výsledok dohovoru „za chodu“ s vysielacou zmenou. Bolo to jasné, Pithart mal sedem minút, ten musel zostať, neúprosné spravodajské počty nepustili...

Ako to často býva, stalo sa, čo sa stať nemalo. Príspevok z väznice, ktorého dĺžku avizovali cez päť minút, a pátračka sa ocitli ostro za sebou. Dokonca – nepochopiteľne – v opačnom poradí. Samo osebe by to nemuselo byť zničujúce, no obsahom a spracovaním celkom určite. Pátračka bola o ute­čenom väzňovi, čo brutálne zavraždil dieťa. Nezvykle dlhá cez dve minúty s hrôzostrašnými zábermi. A hneď na to reportáž s požiadavkami väzňov na ľudskejšie zaobchádzanie a zlepšenie sociálnych podmienok vo väzniciach!

– Bohatstvoóó, vy ste sa zbláznili! – kričal v štúdiu moderátor a už si v duchu predstavoval, ako tí väzni v Leopoldove zapichli jeho bratislavského kolegu...

Opäť ho premkol ten neurčitý, veľmi nepríjemný pocit s príchuťou mandlí, že išlo o pripravenú a dobre premyslenú provokáciu voči spravodajstvu. Zabudol popri tom, že jeden z väzňov, ich hovor­ca, sa mu zdal povedomý...

Samozrejme, linky boli po vysielaní úplne žeravé. Nielen preto, že sa noviny natiahli o vyše šesť minút. Rozhorčení diváci nadávali, že sme sa zbláznili a nechápali, prečo vysielame požia­davky ľudí, ktorí si zaslúžia šibenicu. Prišla i opačná reakcia – priamo z väznice, kde ako ruko­jemníkov držali Hankov štáb. Väzni tam netrpezlivo čakali na reportáž so svojimi požiadavkami a tešili sa, že pod tlakom bude musieť vláda ustúpiť a možno ich aj prepustia... Údajne sa jeden z väzňov podrezal, keď videl to zoradenie príspevkov. V následnom frmole sa vraj televíznemu štábu podarilo našťastie uniknúť.
Požiadavky väzňov sa v nasledujúcich dňoch stupňovali. Vzbury sa rozšírili po celej repub­like aj v iných nápravných ústavoch. Všade sa dožadovali televíznych štábov, po vzore politikov, dokonca žiadali vysielanie otvorených besied o požiadavkách väzňov. Dnes, po toľkých rokoch sa musím smiať, keď mi zišla na um jedna asociácia. Dnes sa často hovorí o prerastaní a spojení mafie s politikou. Vtedy to bolo prerastanie a spojenectvo zločincov s politikmi. Revolucionárom vyhovovalo čokoľvek, čo mohli použiť na zbúranie dovtedajšieho poriadku, zvyklostí, legislatívy. HRTN to riešila zaradením niekoľkých besied.

Celé sviatky zbabrané! Tak frflali mnohí občania. Spravodajcovia mali plné ruky práce s väz­ňami aj s udalosťami v Rumunsku. Vláda nechcela použiť hrubú silu, tesne po Novembri to bola ošemetná situácia, tak vyjednávala, rokovala. Na Druhý sviatok vianočný, 25. decembra 1989, takto musel vyštartovať televízny štáb s Tomášom Ciranom do ženskej väznice v Trnave. Nakoniec sa to – aj vďaka vysielaniu televízie – podarilo, k masakru vtedy ešte nedošlo. Diváci to ale niesli ťažko, obviňovali ČST, že im úplne pokazila vianočnú atmosféru aj novoročné sviatky.

Z reťazca všedných spravodajských povinností s rutinným prístupom k spracovaniu sa trochu vymkol prenos z prvej návštevy československého prezidenta Václava Havla v Bratislave. Dali ho komentovať mne. Keďže niekoľko týždňov predtým bolo rušno okolo podivuhodnej a oproti normál­nym podmienkam veľmi krátkej predvolebnej prezidentskej kampani, pozisťoval a pozháňal som si nejaké zaujímavé podklady, údaje, informácie. Potvrdzovali chaotickosť doby, no tiež protichodnosť, manipulácie a zákulisné hry. Nič zvláštne – vždy je to tak. No tentoraz, v poprevratovom Česko­slovensku, samozrejme, kampaň extra „špecifická“. Po technickej stránke prenos úplne štandardný, komentoval som autentické dianie, držal som sa zaužívaných postupov. Vlastne chcel som sa držať... No, nešlo to. Na ploche letiska sa improvizovalo, porušoval sa protokol, nový prezident a jeho suita ho zjavne neovládali. Nemohol som to úplne odignorovať, neodpustil som si niekoľko poznámok. Veď sa od médií žiadala pravda, otvorenosť, kritickosť voči mocným a politikom zvlášť... Mal som ale asi vedieť, že revolucionári to vzťahovali len na bývalú garnitúru. Opäť čierno-biela hra na NAŠICH a VAŠICH, na DOBRÝCH a ZLÝCH. Úplne samozrejme som divákom prenosu poskytol všetky zaujímavé informácie súvisiace s návštevou Havla v Bratislave. A povedal som aj to, že Havel sa zastavil v Bratislave na letisku nedávno, pred koncom roka pri svojej zahraničnej ceste. Že sa tesne pred Vianocami stretol v salóniku s Alexandrom Dubčekom, kde ho prehováral, aby sa vzdal kandidatúry na funkciu prezidenta. Hneď po skončení prenosu mi volal z redakcie Ivan Farský, že som to nemal hovoriť, vraj to nie je pravda, obvinili ma, že som si to vymyslel. Od Eugena Gindla sa vraj dozvedel, že to „súdruhov“ na Jiráskovej v sídle VPN poriadne naštvalo, a že to brali ako manipuláciu. Keď som uviedol zdroj i dôkaz, reakciou bola poznámka, že „to malo zostať utajené“...

Nežná revolúcia sa oficiálne skončila, vedenie spravodajstva v Bratislave prikročilo k splne­niu dôležitého zámeru. Autorom projektu „Nabaľovaného spravodajstva“ bol Ing. Dušan Budzák. Chceli sme čo najskôr pripraviť redakciu na to, aby bola schopná podľa vzoru vyspelých svetových televízií – vysielať v priebehu dňa od rána do noci moderné a pružné spravodajstvo o vývoji jed­notlivých udalostí. Uplatnili by sme tak princíp CNN, BBC alebo dnes už známych televíznych spravodajských kanálov: na Slovensku napríklad TA3 či ČT24 v Českej televízii. Vyžadovalo si to však reorganizáciu redakcie, prísnu selekciu odborníkov vo všetkých televíznych profesiách a zmenu organizácie riadiacich aj informačných procesov, zložitú prestavbu i „prezbrojenie“ tele­víznej techniky. Pracovali sme na tom zo všetkých síl. Dušan bol tým projektom priam unesený... Chceli sme divákov v krátkom čase po spoločenských zmenách príjemne prekvapiť, zmeniť nielen formu, ale tiež obsah, zvýšiť kvalitu.

– Do fune, kraje nás brzdia! – roztrpčene informoval Dušan Budzák, keď sa dozvedel, že krajské redakcie v Banskej Bystrici aj v Košiciach si žiadajú vytvoriť autonómiu vo vysielaní. Ich predstava bola taká, že ani Praha ani Bratislava im nebudú kafrať do zloženia každodenné­ho moderovaného bloku informácii, s ktorým potom naživo vstúpia do vysielania federálnych Televíznych novín alebo národných Aktualít.

Pracovali sme bez tieňa podozrenia až dovtedy, kým sa v našej budove Tatry na Námestí SNP nezačali často zjavovať naši starí dobrí známi z Mlynskej doliny: Vojtech Keszeli, Peter Hlucháň a Martin Tažký.

Niekoľkokrát sa objavili na dispečingu, potom v dôverných rozhovoroch s produkčnými. Zástupcovia VPN v redakcii – Hübel a Madunická – sa začali objavovať aj tam, kde ich nikto nepozval ani nepotreboval.

V Mozartovom dome sídlil Koordinačný výbor VPN. Bol to dlhý názov, ľudia si to skrátili na „vápenka“... Niekto tú budovu prirovnával k „ÚV“. No a práve odtiaľ vzišiel aj impulz k našej likvidácii. Šidlo z vreca sa vykľulo krátko po jednom z Dialógov o národnostných menšinách. Moderoval ho už spomínaný Vojto Keszeli.

Bola to pripravená a koordinovaná akcia z centrály VPN a súvislosť s článkom v časopise Verejnosť z toho dňa – 5. januára 1990.

Novozaložený časopis vychádzajúci vtedy dva razy do týždňa informoval, že:

„V stredu 3. 1. 1990 sa zástupcovia KV VPN, V. Strnisko, J. Budaj, L. Szi­geti, M. Filková a J. Kučerák stretli s predsedom SNR R. Schusterom a pozvanými predstaviteľmi slovenskej vlády, predsedom vlády M. Čičom a podpredsedom vlády V. Ondrušom.“ Čitateľ sa z článku dozvie, že jednou z tém bola aj „dominancia KSČ v masovokomunikačných prostriedkoch“. Alebo, že „toto nedokazuje reálnosť zruše­nia dominancie komunistickej strany. Rovnako ju nedokazuje situácia v televízii, najmä v televíznej publicistike (Televízne noviny, Aktuality). Táto redakcia sa priamo zaoberá politickým spravodajstvom, no veľkú väčšinu jej redaktorov tvoria členovia KSČ – rovnako, ako je komunista aj samotný riaditeľ televízie.“

(Pokračovanie)

Priemer: 4.9 (31 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama