Reklama

Štefan Moyses v slovenskej literatúre

Na pamiatku 220 rokov od jeho narodenia
Počet zobrazení: 1233

Štefan Moyses (24. 10. 1797, Veselé – 5. 7. 1869, Žiar nad Hronom) popri významnom účinkovaní v cirkevnom, politickom a slovenskom národnom živote svojou mnohostrannou verejnou činnosťou podstatne prispel aj k rozvoju slovenskej národnej literatúry.

stefan_moyzes.jpgŠtefan Moyses, portrét od Jozefa Božetecha Klemensa z roku 1871.

Jozef Škultéty v príspevku Štefan Moyses. Na storočnú pamiatku jeho narodenia (Slovenské pohľady, č. 11/1897, s. 625 – 632) napísal: „Škoda veľká, že nepracoval viac literárne. Mal všetky podmienky k tomu, aby obohatil literatúru. Ale už tá veľká premenlivosť literárneho jazyka, ktorá sprevádzala ho v celom živote, nemohla ho priťahovať k literárnemu trudu.“ Moysesova účasť v literárnom živote je skutočne menej rozsiahla ako účasť jeho rovesníkov, napr. Dr. Karola Kuzmányho, ale aj napriek tomu podľa Laca Novomeského „... prečnievajú jeho skutky do slovenského národného vedomia, nech už ide o vzácny jeho pomer k osvete a vzdelanosti alebo o najviacej známu jeho konciliantnosť náboženskú, lepšie povedané – o silu a rozhodnosť jeho slovenského povedomia, ktorá dúhovým oblúkom zmierlivosti a znášanlivosti bola schopná preklenúť rozdielnosti cirkevno-náboženské. ... v poňatí služobnosti svojej národu svojmu, v buditeľskej snahe o rozšírenie osvety, o vybudovanie národných škôl, o zakotvenie triezvosti, v tomto všetkom je veľkosť Moysesova...“. (Podľa: Baranovič, Š. Štefan Moyses: Metodický list k oslavám 100. výročia úmrtia dr. Štefana Moysesa pre prácu OZ a MO MS. Bratislava : Osvetový ústav, 1969, 45 s.)

Výraznú charakteristiku Moysesovej osobnosti zanechali aj niektorí jeho súčasníci. Napríklad Ján Francisci uviedol, že biskup Moyses „... svojimi vynikajúcimi telesnými i duchovnými vlastnosťami bol zrodený, a teraz dodávam, svojou učenosťou a svojimi zásluhami a skúsenosťami povolaný k vysokej hodnosti a k epochálnym úlohám na poli katolíckej cirkvi medzi Slovákmi a slovenského národa vôbec.“ Podľa konštatovania Francisciho Štefan Moyses „duchovne vynikal hlbokou učenosťou, čistým charakterom, nezlomnou a neústupnou silou vôle a k tomu neúnavnou pilnosťou, pracovitosťou. Čo podujal, to do poslednej podrobnosti premyslel a potom do poslednej konzekvencie previedol alebo prevádzal. K tomu mal i um i vôľu i bohatú skúsenosť vo verejnom účinkovaní, vyhladenú taktičnosť v stykoch s mocnými a milú, zaujímavú láskavosť v stykoch každodenných. Z jeho tváre žiarila umnosť, silná vôľa a spolu milá dobrota. Okamžením dal sa v maličkostiach tu i tu i uchvátiť a bol i nedočkavý a tvrdošijný. Svojmu slovenskému národu bol celou vrúcnosťou srdca oddaný.“ (Vlastný životopis. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 267 – 305).

Svetozár Hurban-Vajanský pri storočnici narodenia Štefana Moysesa uviedol, že Moyses „jemný formou, hebký ako aksamit, bol a zostal čírym, čistým Slovákom bez podmienky, bez oslabujúceho odtienku alebo nejakého prospechárskeho prifarbenia!“ (Život Štefana Moysesa. Martin : Matica slovenská, 1997, s. 13)

Moysesov krátky pobyt na Slovensku (1851 – 1869) bol podľa S. H. Vajanského „... preplnený intenzívnou prácou a starosťou o slovenský národ. Ako muž vysokého, pozitívneho umu nezapodieval sa nevyplniteľnými plánmi, nestaval veterné, čo i krásne zámky, ale počal stavať od samej zeme, znášať kvádre k základom pre nádejnú budovu, solídnu a pevnú, vypočítanú na storočia.“ (1997, s. 14). Na inom mieste Vajanský zdôraznil, že „... v Moysesovi našla si slovenská myšlienka už muža mocného, jasného, vplyvného, ktorý mal za sebou školu ilýrskeho (v dobách rímskej nadvlády sa západná časť balkánskeho polostrova volala Ilýriou (Illyricum)) preporodenia a tuhých bojov za národnosť, ktorý jej mohol pomôcť na krídla k vyšším letom. Bez predchodcu chytil sa do práce veľkým a mocným pred oči postaviť tri milióny slovenského národa: ajhľa, tu jestvuje národ, o ktorý dosiaľ nestaral sa nikto, ale vy musíte sa starať, ak nechcete hrešiť proti Bohu a ľuďom! Opravdivý Mojžiš, šiel viesť národ svoj z poroby, ale klesol prv, než by bol z výšiny uzrel zem zasľúbenú.“ (1997, s. 16)

Je pochopiteľné, že za tých podmienok Moysesovi na vlastnú literárnu tvorbu nezostávalo veľa času. Všetky knižne vydané Dejiny slovenskej literatúry ho zaraďujú do obdobia „literatúry matičných rokov“. Podľa literárneho vedca Oskára Čepana treba tento údaj „... pokladať iba za pomocný a podmienečný“ termín. Literárna historiografia viac zaznamenáva Moysesove kultúrno-spoločenské a národné aktivity, ktorých vyvrcholením bola jeho aktívna účasť na čele deputácie, ktorá koncom roka 1861 predložila Memorandum národa slovenského priamo panovníkovi, a najmä jeho účinkovanie vo funkcii prvého predsedu Matice slovenskej. Poukázal na to aj literárny historik Cyril Kraus konštatovaním, že Štefan Moyses je „...'prítomný' najmä pokiaľ ide o 'pozadie' literárnohistorické. V procese diferenciácie literárnej histórie ako vednej disciplíny Moyses síce nemá dajaké vedúce postavenie, no nevypadá z jej 'zorného poľa' pri skúmaní predpokladov literárneho vývinu, pri poznávaní toho, čo vytváralo kultúrno-literárne prostredie.“ (Andrej Sládkovič a jeho dielo. In: Andrej Sládkovič: Dielo II. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, s. 571 – 605.). Cyril Kraus sa pritom opieral aj o predchádzajúce závery literárnych historikov, napr. o Jaroslava Vlčka, a najmä o Štefana Krčméryho, ktorý podľa Krausa „... v knihe Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943), v esejach 'o literatúre', zaraďuje Moysesa, aby názornejšie demonštroval vývinové problémy slovenskej literatúry na pozadí kultúrno-spoločenských pohybov.“ (1971, s. 120).

Z pozície funkcie predsedu Matice slovenskej Š. Moyses výrazne ovplyvňoval rozvoj literatúry a stal sa tak dôležitým činiteľom v utváraní slovenského národného života, a tým aj slovenskej literatúry. Do programu Matice slovenskej boli zaradené aj otázky kultúrne a literárne.
 

                                                           1.
 

Pozrime sa najprv na Moysesove literárne aktivity počas dlhoročného účinkovania v Chorvátsku (1830 – 1851), keď pôsobil ako profesor filozofie a gréčtiny na Kráľovskej akadémii v Záhrebe, bol i kanonikom, rektorom diecezálneho seminára v Záhrebe, ako aj cenzorom a vyslancom chorvátskeho snemu. V chorvátskom prostredí sa živo zaujímal o literatúru a hľadal možnosti ako napomôcť zveľaďovaniu kultúrnej úrovne a rozvoju literatúry slovanských národov, menovite Chorvátov. Z pôvodnej Moysesovej tvorby vydanej tlačou sa zachovali latinské pohrebné reči – Oratio funebris (reč má 12 nepaginovaných strán) venovaná pamäti šľachtica Jozefa „a Sermagede Szomszédvár“ (bol lektorom záhrebského katedrálneho kostola a kanonikom, direktorom škôl v Chorvátsku a Slavónii). Túto parentáciu (lat. zastaraná smútočná pohrebná rozlúčka) povedal Štefan Moyses ako presbyter Arcidiecézy ostrihomskej, doktor filozofie a profesor teoretickej i praktickej filozofie v Záhrebe dňa 26. novembra 1833. Druhou pohrebnou rečou bola Moysesova Sermo funebris (reč má tiež 12 nepaginovaných strán) s venovaním Ladislavovi Sušićovi, profesorovi univerzálnej histórie, zo dňa 16. januára 1835.

Na záhrebskej akadémii sa Štefan Moyses pravidelne na začiatku a konci školského roka v mene profesorského zboru prihováral k študentom. Na začiatku školského roka 1836/37 predniesol reč, v ktorej poukázal na význam chorvátskeho jazyka. Moysesovo Oratio vyšlo (ako väčšina Moysesových prác) v Záhrebe u F. Župana, cisársko-kráľovského privilegovaného tlačiara a kníhkupca. Podľa literárneho historika Ruda Brtáňa spomínaná „reč patrí medzi najkrajšie ukážky Moysesovho latinského rečníckeho štýlu: „Z reči Moysesovej sa prihovára sviežo nielen profesor a filozof, ale i veľký patriot, mysliaci akiste i na širšiu domovinu než chorvátsku, na Slovensko, na svoj rodný kraj a na svojich blízkych po krvi, rode i krajine.“ (Štefan Moyses a Chorváti. Martin : Matica slovenská, 1949, 67 s.).

Štefan Moyses sa podieľal aj na vydávaní starých pamiatok a národne významných diel (Vitezović, Kačić) staršej chorvátskej literatúry. Napísal a vydal niekoľko oslavných básní na predstaviteľov ilyrizmu. Veľké uznanie získal vydaním oslavnej básne Pavla Vitezovića (1650 – 1715) Oddiljenje Sigetsko, v ktorej autor ospieval hrdinské činy chorvátskeho národného hrdinu Mikuláša Šubica Zrínskeho. Báseň doplnil Moyses úvodom. Štefan Moyses zároveň okolo seba zhromažďoval mladých talentovaných ľudí, predovšetkým umelcov. K nim patrili Ognjan Štriga, Šteger, Livadić a iní. Posmeľoval ich a často ich aj pozýval k sebe na obed alebo večeru, kde spievali a hrávali domáce predstavenia. (Takto si na Moysesa po rokoch spomínal záhrebský kanonik Michal Smetiška, bližšie: Slovenské pohľady, 1897, s. 677 – 679.)

K ďalším literárnym aktivitám Štefana Moysesa patria aj preklady do chorvátčiny po nemecky napísanej rozpravy Jána Kollára o slovanskej literárnej vzájomnosti, hymnickej piesne Sama Tomášika Hej, Slováci (Hej, Slaveni!), ako aj piesní Nad Tatrou sa nebo kalí a Nitra milá. Zaslúžil sa aj o vydanie vzájomných listov Lj. Gaja a Ľudovíta Štúra.

                                                          2.
 

Po návrate na Slovensko sa Štefan Moyses v júli 1851 stal banskobystrickým biskupom. K tomu Svetozár Hurban-Vajanský vo svojej publikácii poznamenal: „Moyses, muž podľa umu, temperamentu a šťastia oprávnený siahať na to najvyššie, dokázal i pri prevzatí svojho biskupského úradu neobyčajnú skromnosť a životnú múdrosť, bez najmenšej ujmy na svojom presvedčení. V tomto ohľade je naozaj veľkým mužom.“ (1997, s. 52) Pri inštalácii za banskobystrického biskupa Moysesa pozdravil aj spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, ktorý o tom v knižne vydanom životopise napísal: „Pri veľkej hlučnej hostine som ho i ja oslovil a pozdravil, a to po chorvátsky. Tento incidens dotkol sa ho očividne príjemne a hostia napnuto načúvali. (...) Biskup Moyses bol veľmi pohostinný. Pri svojom častom a dlhšom bavení sa v meste dával časté obedy a večierky, ku ktorým hromadne a striedavo inteligencia, zvlášte úradníctvo bývalo povolané. Večere odbavovali sa stojačky a podľa vôle chladnými jedlami. (...) Ja som ešte raz mal príležitosť pozdraviť biskupa Moysesa verejne, a to zase chorvátsky, v Brezne, kde ho príležitosťou birmovky okázale privítali.“ (Päťdesiat rokov slovenského života: Vlastný životopis. Časť prvá. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 276 ─ 277)

moyzes_znamka_1947.jpgInštalačná reč Štefana Moysesa, prednesená v latinčine 23. júla 1851, vyšla aj tlačou pod názvom Sermo pastoralis, quem Stephanus Moyses, Dei et Apostolicae Sedis gratia Episcopus Neosoliensis, occasione, qua regimen Dioeceseos capessebat, ad Cleum dixit die 23-a Julii Anni 1851. Svojim veriacim v diecéze sa Moyses prihovoril aj obsiahlym Pastierskym listom (vyšiel v reči československej, akou sa vtedy ešte písalo ─ Pastýrsky list Štěpana Moysesa, z Boží a apoštolské milosti Biskupa bystrického, v čas nastúpení svého na prestol biskupský, k lidu kresťansko-katolickému svého biskupství poslaný v Juliusi roku Páně 1851, a v nemčine ─ Pastoralrede durch Stephan Moyses Bischof von Neuschl, aus Anlasz seines Antrittes des bischöflichen Amtes an das Christkatolische Volk seiner Diöcese gerichtet im Juli 1851; okrem toho vyšiel i po latinsky). Tento dokument podľa S. H. Vajanského „... sa nesie v duchu čisto apoštolsko-evanjeliovom a má za os, okolo ktorej sa otáča, výpoveď Kristovu u Matúša (ide o Kristov výrok zaznačený evanjelistom Matúšom v 6. kapitole, verš 25 Nového zákona) (...) List Moysesov dojíma človeka svojou prostotou, jasnotou a čisto apoštolským duchom.“ (1997, s. 53 a 55) Uvedenú literárnohistorickú esej Svetozára Hurbana-Vajanského Život Štefana Moysesa (1897) označil Štefan Krčméry ani nie za tzv. čistú vedeckú prácu a ani nie za prísnu beletriu. Podľa neho „... je zvláštnou syntézou oboch... tu geniálne vidí do duše slovenského intelektuála, chápe z hĺbky mysle buditeľov troch pokolení a majstrovsky projektuje pred oči kultúry zjav biskupa Moysesa.“ (Výber z diela III. (Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry). Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954, s. 187) Cyril Kraus sa domnieval, že „Vajanský neimputuje Moysesovi punc literáta, chce zvýrazniť najmä jeho význam vo vývine národnej kultúry, ba čo viac, zdôrazniť význam moysesovskej tradície pre súčasné kultúrnopolitické snaženie.“ (1971, s. 117). V čase plnom konfliktov hľadal Vajanský pevný bod istoty, ktorý našiel práve v Moysesovi. V dejinných súvislostiach a pri obdivuhodnej heuristike sa snažil zvýrazniť v jeho osobnosti tie povahové danosti, ktoré ho predurčili na post, aby sa stal „otcom národa“ v zmysle kresťansko-národnej jednoty.

Ďalšia Moysesova literárna činnosť je spojená s funkciou prvého predsedu Matice slovenskej, ktorej podľa Jaroslava Vlčka „... účel bol ušľachtilý a Slovensku zvrchovane užitočný. Zvala sa „jednotou milovníkov národa a života slovenského“ a chystala sa vzbudzovať a šíriť v ňom mravnú i rozumovú vzdelanosť, pestovať a podporovať slovenskú literatúru i domáce umenie a tým i hmotne zvelebovať ľud. (...) Matica chystala sa vydávať a šíriť slovenské knihy a diela umelecké, živým slovom i tlačou rozjímať o otázkach literárnych, vedeckých, umeleckých i mravne vzdelávateľných, zbierať predmety umelecké, vedecké, prírodnícke a starožitnícke, a napokon stále alebo dočasne podporovať národných učencov a umelcov a vypisovať odmeny na diela vedecké alebo umelecké.“ (Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava : Vydavateľstvo krásnej literatúry, 1954, s. 370)

Štefan Moyses ako predseda Matice slovenskej zohral v podpore mladých umelcov významnú úlohu. Podobne ako počas svojho chorvátskeho pobytu. Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch o tom napísal: „Smýšľanie svoje v tej veci ukázal i vtedy, keď v treťom valnom zhromaždení (roku 1865) bol vyčítal vládnemu komisárovi tú kapitolu. Komisár totiž – ako sám udával, na základe naloženia s vyššieho miesta – protestoval proti vydávaniu peňazí na štipendia, a predseda Moyses mu odpovedal: „S úžasom slyšal som poznamenanie toto a nemôžem pochopiť, ako sa vrchnosť i nad týmto najšľachetnejším skutkom Matice Slovenskej pozastaviť mohla, ktorý nielen že neodporuje §. 3. stanov, ale úplne srovnáva sa s ním, zvlášte s odstavcom jeho pod d), ako i s §. 1. a 30. (prečítajúc §§ tieto), kde všade o podporách matičných je reč, a tieto najbytnejšiu časť účinkovania Matice Slovenskej pôsobia. A poneváč je toto Matica Slovenská, nám nezáleží na tom, ako sa podobné podporovanie v druhých rečiach menuje, či štipendium, či dar, či jako: my ho podporou menujeme. Ďalej vyznať musím, že keďby sa nám toto hatiť malo, zmaren je cieľ náš. Prostriedok vzdelanosti sú peniaze; ak si i my týmto prostriedkom nevychováme, nevzdeláme národných vedomcov a umelcov: kde a kto sú tí, čo sa posvätia uskutočňovaniu zámerov Matice? Nehovorím tu však len ako biskup a predseda Matice Slovenskej, ale i jako slobodný občan slobodnej vlasti a jako taký mám právo majetok môj na jakýkoľvek poctivý cieľ vynaložiť...“ (1897, s. 678).

Ešte pred týmito svojimi matičnými aktivitami na podporu mladých nádejných umelcov prejavil výrazný záujem o mládež pri svojom príchode do Banskej Bystrice v starostlivosti o študentov na katolíckom gymnáziu. Jeho zásluhou sa tu vytvoril roku 1851 Cirkevno-literárny spolok, ktorého členovia mali vytvorený priestor na svoje tvorivé literárne činnosti. Ich spoločným výsledkom bola zbierka literárnych prác venovaná Štefanovi Moysesovi, ktorý finančne podporil jej vydanie pod názvom Jarnie kvety (1863). Seminaristická mládež mu vyjadrila svoju úctu aj v osobitnej básni Zpěv jeho osvícenosti... Štefanovi Moysesovi... v čase přijetí Biskupské Zprávy... (báseň vyšla tlačou v Banskej Bystrici r. 1851). Štefan Moyses gymnázium pravidelne finančne podporoval, najmä chudobných študentov, ktorí dosahovali výborný prospech a prispieval na odmeny ako prilepšenie k slabým platom učiteľov. Zo svojich peňazí podporoval predovšetkým tých študentov, ktorí vynikali v štúdiu slovenského jazyka a snažil sa tak podporiť vzdelanosť budúcich národovcov.

Pri vzniku Matice slovenskej sa biskup Štefan Moyses prejavil ako šľachetný národovec, za čo sa mu slovenský ľud odmenil počas triumfálnej cesty na prvé valné zhromaždenie MS do Martina, o čom zanechal svedectvo Svetozár Hurban-Vajanský: „Cesta od Svätého Michala až po samý Svätý Martin posiata bola národom sviatočne oblečeným, od rána čakajúcim, aby videl prvého slovenského biskupa. Každé mestečko, každá dedina vyslala vyslanstvá a slávnostnú jazdu. Po celej ceste viali slovenské bielo-modro-červené zástavy, zneli hudby a ozývalo sa neprestajné volanie na slávu. (...) Na slávobráne v slovenských farbách, bielo-modro-červenej, skvel sa významný nápis: Štefanovi Moysesovi, biskupu, za jeho vernosť k pravde slovenského národa.“ (1997, s. 105 a 106) Pri bráne ho vítal Karol Kuzmány. „Celé tisícročie hľadí teraz na vás,“ povedal Kuzmány, „i na nás z výšin vrchov týchto, všetky doliny svätých Tatier až po sivý Dunaj hľadia na vás očami tu prítomného dospelého pokolenia, a z tváre týchto detí hľadí na vás i nás celá budúcnosť slovenského národa. Idete vykonať skutok, rozhraničný pre celú históriu tohto národa, pomník minulosti, základ budúcnosti; dvojitú bránu, zatvorenú pre krivdu minulých, otvorenú pre slávu budúcich vekov!“ (Sokol II, č. 16 z 30. augusta 1863, s. 375)

Štefan Moyses sa predstavil otváracími prejavmi na prvých troch valných zhromaždeniach Matice slovenskej (1863, 1864, 1865), ktoré vzbudili mimoriadny ohlas a dostalo sa im pozitívnych hodnotení nielen v dobovej tlači, ale neskôr aj viacerí autori vyzdvihovali ich význam. Napríklad tri prejavy Štefana Moysesa na matičných zhromaždeniach v roku 1947 komentovane publikoval Anton Augustín Baník. Vo svojom prvom prejave po zvolení za predsedu Matice slovenskej sa Moyses úprimne vyznal: „... kde je ale otázka o službe národu môjho slovenskému a ochotnosti k službám týmto, ako i obetiam k rozkvetu národa nášho, jakživ som sa neodťahoval, ani sa nejdem, ani nechcem, ani nebudem. Tak teda hodnosť predsedu Slovenskej Matice prijímam v zmysle úslužnosti k národu môjmu, ktorého blahu som hotový povždy sa obetovať. A zaiste, ako nad blaho môjho národa nie je mi nič vznešenejšieho, tak ani nad priazeň môjho národa nie je mi nič vyššieho, čoby to i hneď bola priazeň celého sveta.“ (podľa: Vajanský, 1997, s. 141)

Príhovor Š. Moysesa na druhom valnom zhromaždení MS nazval podpredseda MS Dr. Karol Kuzmány „rečou svätou, na Slovensku nikdy neslyšanou“ (podľa: Škultéty, 1897, s. 628). Podľa Vajanského je táto otváracia reč Štefana Moysesa „... najväčším rétorickým prejavom na Slovensku...“. Pri jej počúvaní mal pocit, že „... slovo za slovom padalo priamo do duše! Človek nemohol vážiť a umom rozoberať tok myšlienok (...), ale vibrovanie šľachetného citu rečníka prechádzalo do srdca poslucháča, a keď už biedny človek nevedel čo, tak mu slzy vyhŕkli z očú...“ (1997, s. 116)

Všetky tri Moysesove matičné reči podľa Vajanského predstavujú „utešenú symfóniu“ a sú „dokumentmi života slovenského z ranej doby druhého obrodenia, sú vyžarovaním najväčšej slovenskej hlavy minulého storočia. Sú to krátke reči – ale ani perly nebývajú veľké, neporážajú veľkosťou, ale vnútornou hodnotou“. (Tamže, s. 132) Moysesove prejavy na valných zhromaždeniach MS boli pre účastníkov nezabudnuteľnými zážitkami. Andrej Kliman považoval Š. Moysesa za vynikajúceho cirkevného rečníka, ktorý „... vynikal zriedkavým rečníckym talentom a obdarený bol všetkými osobnými prednosťami, ktoré sa od dobrého rečníka vyžadujú. Bol majestátnej postavy a elegantného vystupovania, mal príjemný zvonivý hlas a dobrú výrečnosť, vyznačoval sa uhladenou gestikuláciou, oplýval hlbokými myšlienkami a toto všetko vždy mohutným dojmom zapôsobilo na srdcia jeho poslucháčov. Otcovským tónom vedel prehovoriť od srdca k srdcu, a preto sa každé jeho rečnícke vystúpenie vždy stretlo s úspechom.“ (Štefan Moyses z hľadiska cirkevného. In: Štefan Moyses 1869 – 1969. Zborník z vedeckej konferencie. Zodp. red. Tomáš Winkler. Martin : Matica slovenská, 1971, s. 128 ─ 129)

moyzes_znamka_1997.pngV literárnej činnosti Štefana Moysesa bola samozrejme prítomná náboženská spisba. František Richard Osvald vydal Moysesových osem kázní pod názvom Na konci roku. Kázne (povedané od Štefana Moysesa, biskupa baňsko-bystrického. V storočný deň jeho narodenia z jeho rukopisov vydal Fr. Richard Osvald. V Ružomberku. Tlačou kníhtlačiarne K. Salvu. 1897, s. 34). Štefan Moyses ich predniesol vždy pri poslednej chrámovej pobožnosti kalendárneho roka v období rokov 1851 – 1862 v Banskej Bystrici. Tieto silvestrovské kázne označil Jozef Škultéty „... za veľmi vzácny príspevok k duchovnému fondu slovenskému. Také 34 strany robia česť jazyku, v ktorom sú vytlačené. Reči tie ukazujú vysokovzdelaného človeka, hlboký um, rozvitý vkus, a v nich – po čom poznať kresťana a biskupa – nie že by sa mračila, ale svieti starosť o dušu. Samé naučenie, samé povzbudenie, vykladanie hlbokých právd životných. Že reči sú rovnako vzácne pre kresťana ktoréhokoľvek vierovyznania, biskupovi mocnej kat. cirkve to snáď nikto nepripíše k ujme. A tá präcísnosť slova, výrazu, ktorou vyznamenával sa Moyses! I kde borí sa s formou slova, smyslom svojím jeho výraz je primeraný, pochop určite vyjadrujúci. Keď však hovorí v pohnutí, unesený, zachvátený, präcísnosť jeho slova je až na počudovanie. Dar, ktorého nedostáva sa obyčajným smrteľníkom!“ (1897, s. 631).

Za cenné z literárneho hľadiska možno považovať aj Moysesom skoncipované úradné prípisy, pastierske listy, obežníky a tiež aj koncepty niektorých jeho súkromných listov, v ktorých nachádzame aj množstvo zaujímavých myšlienok aktuálnych aj pre súčasnosť: „Ja vóbec neverím, že by sa nám už v čase tomto spravedlivosť preukázala. V politike nikdy nebolo spravedlivosti, a mnoho sa ešte času minie, dokud sa človečenstvo do toho stupňa dokonalosti pozdvihne, že by v politike spravedlivosť za pravidlo malo ; a pán Bóh vie, či sa to kedy stane. Donau Zeitung ešte vždy za Nationalitäten-Fanatismus vyhlasuje každučičký krok národný n. p. Slovencov, národa to najkrotšieho a germanismom temer zadáveného.“ (List Štefana Moysesa Dr. Karolovi Kuzmánymu, v Sv. Kríži 3. 12. 1862)

„Keď pomyslím na príbehy najnovšieho storočia, hnusí sa mi nielen všaká politika, lež i celá ľudská spoločnosť. Najradšie bych sa do dákej jeskine utúlil. Teším sa, že som už tak starý, a tedy na poriadku s divadla odstúpiť. Keď si položím otázku: kam to všetko vedie? A pri tom rozvážim to všeobecné viklanie, podkopávanie a podmývanie základov: také príšery sa mi predstavujú, že mi je nevdojak oči od nich odvrátiť. V chaosu tom len jedno zretelne vidím : že totiž to konečné, trojnásobné beda – jestli ho milosrdenstvo božie zázračným spôsobom neodvráti – nebude nezaslúženo.“ (Štefan Moyses v liste Dr. Karolovi Kuzmánymu, vo Sv. Kríži dňa 29. marca 1865).
 

                                                          3.
 

Štefana Moysesa poeticky ospievali viacerí slovenskí básnici druhej polovice 19. storočia. Jedným z nich bol aj pohronský slávik Andrej Sládkovič. V jeho príležitostných básňach sú v centre pozornosti konkrétne činy začlenené do konkrétnych situácií, ktoré charakterizujú osobnosť Štefana Moysesa. Typickým znakom týchto básní je oslavný tón. Andrej Sládkovič Moysesovi na privítanie pri jeho inštalácii na hodnosť banskobystrického biskupa v roku 1851 zaspieval báseň Vítanka (Báseň bola prvý raz uverejnená v Pešťbudínskych vedomostiach I 1861, č. 78 pod názvom: „Osvietenému Pánovi Sväto-Krížskemu Biskupu Pánu Štefanu Mojzesovi“.). Pohronský slávik vítal Štefana Moysesa v básni ako biblického Mojžiša, ktorý prichádza „ku bratom od bratov“, čiže k Slovákom od Chorvátov, a úprimne mu želal, aby oblažil Slovákov-Slovanov.

„Biskup dôstojný! / Ku bratom od bratov / s úlohou svojou slávosvätou / na slovenskú zem si kročil, / a ďaleko náš Hron nespokojný / v ústrety sa Ti zatočil / a šumné jeho blbotanie / žiadalo si Tvoje požehnanie. (...) / Blahoslavstvuj! Vystúp na horu svätú, / snes zákon, vrah nechže sa jemu klania, / zákazu tomu: „Nezabiješ!“ – / Hoviadka modlu zlatú / strhneš a hada bohosmilovania / nad hlavy svojstvu neverné pribiješ, / uderíš hôlou nad krívd našich bralo, / keďby kde mesto brány zamknúť dalo, / kde Gabaonci prielaz by zaťali; / národ zadúchne v hromozvuké trúby, / shŕknu Jericha žulové sruby; / tí, čo prez biedy toľké putovali, / zazrú zem sľubov – a pri tom pohľadu / slnko slavianske zrekne sa západu: / Hľa, s každým krokom Kanaan sa blíži ! – / Slovač má spasu v svojom svätom Kríži.“

O desať rokov neskôr venoval Sládkovič Moysesovi ďalšiu báseň pod názvom Štefanovi Moysesovi na deň sv. Štefana Pramučedlníka, 1862, v ktorej sa Moyses stáva mučeníkom Štefanom, ale aj slovenskou korunou „z dedičstva blahozvestov Soluna“:

„Mučedlníkov biskup! Ty takto stojíš
muž plný viery a plný zmužilosti,
krásny Bohu, lebo len jeho Ty sa bojíš,
mocný v rečiach Ty a mocný v účinnosti,
zbraňou slova pravdy svojeť i seba zbrojíš,
spravodlivému Ti nedolie škola zlosti
a nemá lož, nemá, kde by sa podela,
keď vidí tvár Tvoju, ako tvár anjela. – 

Štefan! Ty slávnejší si nad kniežatá:
Tí majú len koruny, ale Ty si koruna,
naša koruna, – nie z mizerného zlata,
ale z dedičstva blahozvestov Soluna,
z viery našej svätej a lásky uliata! –
Nestíchne nikdy našich poetov struna,
hlásajúc, že Ty, ó blaho Slovenstva,
i máš odložený veniec blahoslavenstva!

Pri úmrtí Štefana Moysesa napísal Andrej Sládkovič báseň Duma pohrobná (prvý raz bola uverejnená v publikácii „Vďačnej pamiatke Jeho Excelencie osvieteného Pána Štefana Moysesa...“. Vydala Matica slovenská v Banskej Bystrici 1869. Zachovaný rukopis skladá sa zo štyroch listov rozmerov 34x21 cm a z jedného listu obálky takých istých rozmerov, na ktorej je názov: „Duma pohrobnia k večnej pamäti biskupa Štefana Moysesovej.“ Báseň je opatrená podpisom autorovým a dátumom: „Julius 1869), ktorá patrí ku Sládkovičovej poézii so „žalmickou intonáciou“. V úvodných veršoch básne Duma pohrobná Sládkovič vyjadruje svoje osobné pocity smútku nad stratou tejto významnej osobnosti slovenského národa: Ja, poet, cedím, hoj! Kvíľbu boľavú, / že prebiedny nevyslovím / dôstojným spôsobom, / čo dali i vzali predivné nebesá, / keď dali nám i vzali veľkého Moysesa.“ Zároveň zdôraznil mimoriadne zásluhy Štefana Moysesa pre národný život Slovákov:

Odchoval tisícich, ktorí v sirobe zostali...
Vychoval tisícich, ktorí zostať mali malí...

Prechoval tisícich, ktorí v biede, v psote lkali...
Zachoval tisícich, ktorí prahom pekla stáli...
Pochoval tisícich, ktorí svetu výhosť dali.

Postupne Sládkovičovi presiahol od Moysesovej vonkajšej podoby k zvýrazneniu jeho duchovných kvalít:

Nie! to kňaz ten nenie,
ktorý tu od svojských nevďaku
znášal a od cudzích pohanenie;

to nie ten, ktorý nehodu storakú
pre detvu svoju jazykom rodinnú,
pre ľud slovenský, – pre stádo vo viere
trpel až do vrchmiery.

to nie ten, ktorý, vydajúc núdznym zásoby,
prevzal na seba nehody chudoby;

To tu Hospodinov sluha
víťazoslávou venčený,

ktorému spasenia dúha
nad hlavou rozklenula mieru večného brány.–

Na Moysesovo úmrtie zareagovali aj iní básnici svojimi trúchlivými poetickými reflexiami: Bohuš Nosák básňou Na mohyle Štefana Moysesa (Sokol 1869, č. 8), J. Emmanuel: Vďačná upomienka verných Slovákov v čase slávnych zádušníc za ... Štefana Moysesa... (Báseň uverejnená v brožúre Trúchloreč pri zádušných službách božích za Štefana Moysesa, ktorú povedal J. Kompánek. Brožúrka vyšla tlačou v Trnave bez dátumu).

Po matičnom zhromaždení v roku 1865 venoval Moysesovi báseň Ján Kalinčiak pod názvom Moyses (Sokol 1865, č. 16):

1.

Keď sa pozdvihneš z tvojej stolice, / vznáša sa tvoja postava : / každého z nás sa vyjasní líce / a ticho všade nastáva. // Na tvoju naše oko postavu / sa čudne divne zahľadí : / i vidí v nej len tú svoju slávu, / o ktorej snilo od mladi. // Uteš sa na nej, a len sa dívaj / na ňu i ty, oko moje, /

2.

A keď sa ozve zvon tvojho hlasu, / to ucho čudne očúva : / či v ňom nádeja lepšieho času / pre Slovač našu zadúva. // I počuje v ňom čarovné zvuky / slov plných sväťho zápalu : / že musia prestať nás všetkých muky, / že je koniec nášho žiaľu. // Počúvaj naňho, ty, duša moja, / ty duša moja snijúca : / hlas ten rezký sa nebojí boja, / keď príde borba horúca.

3.

Šťastlivý človek, čo ťa uvidel, / i počul tvoj podivný hlas : / bo v ňom i ten, čo nás nenávidel, slyší, že tu Slovenstva čas. // Šťastlivší ale k tomu sklonilo / sa tvoje vehlasné čelo : / bo v jeho prsiach srdce zvonilo, / keď tvoje k nemu zavznelo. // Tak keď na veky moja zrenica / sa posledný raz zatvorí : / bozk tvoj, vtisnutý na moje líca, / i potom ešte zahorí.

(Moyses u slovenských poetov. In: Slovenské pohľady, roč. XVII., č. 11, 1897, s. 679 – 681.)

Príležitostné básne na oslavu Štefana Moysesa, v ktorom podľa S. H. Vajanského sa spájala „olympská dôstojnosť, arcikňazská distingvovanosť s pravou, vrelou, povedome demokratickou láskou k ľudu a národu...“, publikovali v dobových periodikách viacerí básnici, napr. D. Bachát: Ku dňu 24. októbra 1865 (Junoš 1865, č. 1); A. Sytniansky: „Srdečné dobropranie k slávnym meninám... Štefana Moysesa...r. 1865...“ (Sokol 1866, č. 1) a i..

Na storočnicu od narodenia (r. 1897) zareagovali niektorí opäť básňami, napr. S. H. Vajanský: Veselé dňa 24. októbra 1797:

„Buď požehnaná, ó, dedinka tichá, / nad tebou anjel letel pred sto roky! / Tys' Betlehem náš, slasť naša i pýcha, / dnes všetkých spevcov sladkozvuké sloky / len tebe znejú, srdcia miliónov / dnes blížia sa ku rovni tvojich honov! // Boh žehnaj s neba tvoje milé strechy, / i oblôčky i dvercia tvojich domkov; / daj dušiam radosť, zažeň zlosť i hriechy, / daj blahé časy mieru pre potomkov / ďalekých ešte, až na obdiv ľudí / náš celý národ k slobode sa vzbudí! // Boh žehnaj pole tvoje klasohojné, / i horu tvoju, záhumnie i lúky! / Nech plemä tvoje milé, bohabojné / prežíva letá bez bôľu a muky! / Nech s tebou, vieska naša, národ celý / už skoro triumfom sa rozveselí!!“

Básne pamiatke Š. Moysesa venovali aj M. Braxatoris-Sládkovičov: Duchu Moysesovmu (Národnie Noviny 1897, č. 244), I. Žiak-Somolický: Duchu Moysesovmu: K storočnej pamiatke narodenia Štefana Moysesa (Národnie Noviny 1897, č. 244); Tichomír Milkin: K storočiu narodenín Štefana Moysesa (Katolícke noviny 1897, č. 20) a i.

Moyses spolu s Kuzmánym symbolizujú odkaz spolupráce a spolupatričnosti pre matičné účinkovanie, lebo podľa Pavla Vongreja „... to symbolizuje odkrytý zmysel ich mien v básnickej parafráze: „Kuzmány – kus manny prorockej v púšťových ústach našich praotcov; – Moyses – Mojžiš národa v púšti, jeho prorok, vodca i otec“. (s. 65 – 66). Aj slovenská poézia v druhej polovici 19. storočia najčastejšie zobrazovala Š. Moysesa v podobe starozákonného Mojžiša. K tomu básnikov nabádalo nielen Moysesovo priezvisko, ktoré je zlatinizovanou obmenou mena Mojžiš, ale aj podobnosť vtedajšieho postavenia slovenského národa s biblickými príbehmi. P. O. Hviezdoslav poeticky zareagoval aj pri oživení Matice slovenskej v auguste 1919, keď v nadšenej básni zvolal: „Vy augustoví kedys’ blíženci, náš jasnozrivý Štefan, horlivý náš Karol, velekňazi, proroci i apoštoli.“ Z týchto Hviezdoslavových slov podľa Pavla Vongreja „... vidieť, že zo vzájomného účinkovania a doplňovania sa oboch vedúcich predstaviteľov Matice slovenskej sa zachovala a aj po polstoročí od ich smrti trvalo žila v národe moysesovsko-kuzmányovská tradícia, ktorá v pozitívnom stupni ovplyvňovala základnú ideu záchrany nášho národa – myšlienku matičnú, myšlienku zjednocovaciu, zachraňovaciu, kontinuitnú.“ (Moyses a Kuzmány – odkaz kontinuity. In: Štefan Moyses 1869 – 1969. Zborník z vedeckej konferencie. Zodp. red. Tomáš Winkler. Martin : Matica slovenská, 1971, s. 62)

Priemer: 5 (6 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama