Reklama

Správa z nesprávnej cesty

Náš hnev je opodstatnený, ale musí byť spravodlivý
Počet zobrazení: 2194

Ešte pred sto päťdesiatimi rokmi dreli naši predkovia 16 hodín denne. Tvrdej a dlhej driny neboli ušetrené ani malé deti, ktoré, aby dočiahli k niektorý strojom, museli stáť na stoličkách. Protesty voči takémuto zaobchádzaniu odbíjali majitelia tovární vyhlasovaním, že ak budú olúpení o slobodu zamestnávať deti, zastaví to továrne. Kto sa vtedy odvážil hovoriť o právach pracujúcich, školskej dochádzke, volebnom práve pre chudobných a pre ženy bol neraz označený za ultraľavičiara, čo sa rovnalo nálepke politicky nebezpečného živlu.

Až začiatkom 19. storočia sa v Anglicku ohraničila pracovná doba pre deti na maximálne 12 hodín denne, v roku 1833 Angličania zakázali prácu detí do 9 rokov. Neskôr si pracujúci vybojovali ďalšie ústupky – deťom do 18 rokov sa priznalo právo na obedňajšiu prestávku a pracovná doba v nedeľu sa pre ne a pre ženy skrátila na 9 hodín. Práva pracujúcich sa postupne rozširovali nielen v Anglicku – síce neskôr, ale predsa sa začali priznávať pracujúcim aj v ďalších krajinách.

zobraci_a_bohaci.jpg Kresba: Ľubomír Kotrha

V roku svojho vzniku, takmer presne pred sto rokmi, zaviedla Československá republika ako jedna z prvých krajín sveta osemhodinový pracovný čas, o pol storočia na to si už mohli pracujúci užiť voľno s rodinami aj počas sobôt. Nikto vtedy nepochyboval, že vďaka nezastaviteľnému technologickému a spoločenskému pokroku budú ľudia v 21. storočí tráviť s rodinami ešte oveľa viac času. Šesťhodinový pracovný deň, či štvordňový pracovný týždeň sa považoval za samozrejmosť nie až takej vzdialenej budúcnosti.

Dnes je preto na mieste otázka, prečo sa pracovná doba za posledné polstoročie neskrátila, a to aj napriek enormnému nárastu produktivity práce, ktorému nezodpovedal nárast reálnych miezd. Prečo sa trend rozširovania práv pracujúcich zastavil, alebo lepšie povedané, zvrátil. Veď o vymoženostiach toho „zlého“ prednovembrového systému môžu dnes pracujúci iba snívať. Dokonca aj osemhodinový pracovný čas sa pre mnohých pracujúcich stáva len číslom na zamestnaneckej zmluve, keďže v skutočnosti musia odrobiť viac bez akejkoľvek kompenzácie. A to nehovorím o nových atypických formách práce, ktoré za zdanlivou výhodou flexibility skrývajú permanentnú neistotu, diskrimináciu a právnu nevymožiteľnosť. Nie je náhoda, že rozmach neplnohodnotného zamestnania kráča ruka v ruke s nárastom fenoménu pracujúcej chudoby – svoje by o tom vedeli rozprávať najmä pracujúci v USA, krajiny, ktorá sa stala popredným idolom ponovembrových politikov. Napriek tomu, či snáď práve preto, že v žiadnej z rozvinutých ekonomík neexistuje taká slabá právna ochrana pracujúceho a zároveň taká priepasť v majetkových rozdieloch.

K štatistikám, ktoré Slovensko radia medzi štyri krajiny s najrýchlejšie rastúcou nerovnosťou v EÚ, treba povedať, že sa našim politikom darí dosahovať úroveň svojho vzoru. Treba však dať tiež jasne najavo, že nikto z pracujúcich nechce byť nútený pracovať v troch zamestnaniach a žiť ešte vo väčšom strachu z choroby, ktorú si nebude mať za čo liečiť a ktorá ho ľahko môže, ako mnohých ďalších v USA, pripraviť o strechu nad hlavou, či zaradiť medzi poberateľov potravinovej pomoci. Naši pracujúci nechcú politiku vedúcu po ceste, na ktorej konci je len tvrdý bič zamestnávateľa a nedôstojný život zamestnanca plný neistoty a neslobody.

Žiaľ, touto cestou sa slovenská spoločnosť už vybrala. V oblasti školstva nás doviedla na úroveň Mexika, a ak si uvedomíme, že dnešní mladí ľudia, ktorí raz budú riadiť tento štát, považujú holokaust za výrub stromov, Tisa za futbalistu a na SNP v najlepšom prípade nemajú názor, rýchlo pochopíme, že nejde o banalitu. V oblasti zamestnanosti sme sa vďaka zvolenej ceste ocitli v situácii, keď v regiónoch ostali po veľkých prosperujúcich podnikoch iba spomienky a ľudia čeliaci osočovaniu politikov z lenivosti opustiť svoje rodiny. Cesta, po ktorej kráčame, vedie aj k zdravotníctvu, kde sa starostlivosť poskytuje nie podľa závažnosti ochorenia, ale podľa obsahu peňaženky. Ak sa vôbec dá niečo o takejto politike odľahčene povedať, tak možno len to, že sa jej aspoň darí v podpore poľnohospodárstva – najmä Poľska, Nemecka, Česka, Maďarska, Rakúska, Španielska, Talianska, Kanady, USA, Chile a ďalších krajín. Zrejme bude treba našim politikom len „diskrétne naznačiť“, že žijeme na Slovensku a tiež máme poľnohospodárov a to dokonca takých, ktorí sú zárukou vysoko kvalitných a bezpečných potravín, rozumného zveľaďovania krajiny, podpory zamestnanosti v regiónoch a plnenia našej, nie cudzej štátnej pokladnice.

V popise situácie, do ktorej nás doviedla cesta „budovania“ kapitalizmu by sa dalo pokračovať, dôležitejšie je však hľadať odpoveď na otázku, ako sa z nej dostať. V tomto ohľade nesmieme zabúdať na jedno: všetko, čo sa nám ako pracujúcim podarilo dosiahnuť, sme dosiahli bojom.

Kapitalista nikomu nič nedá dobrovoľne a zadarmo – a tak ako v minulosti brojil proti zrušeniu detskej práce tvrdiac, že takéto opatrenie bude mať negatívny dopad na ekonomiku, tak isto bude strašiť koncom sveta, ak budeme požadovať vrátenie rozkradnutých podnikov do rúk občanov, plnohodnotnú prácu v blízkosti svojej rodiny, spravodlivé mzdy a dôchodky, z ktorých sa dá dôstojne žiť či koniec platovej diskriminácie žien.

Kapitalisti sa budú vždy ošívať a vymýšľať tie najrôznejšie výhovorky typu „hrozba deformácie trhového prostredia“ či „ohrozenie slobody podnikania“, keď budeme žiadať kvalitné a dostupné zdravotné služby, rekonštrukciu ošarpaných priestorov zdravotníckych zariadení, kvalitné školstvo, dostupné kvalitné bývanie pre mladé rodiny alebo rozvoj infraštruktúry (najmä dopravy a služieb) v regiónoch.

Samozrejme, kto bude žiadať elimináciu politického vplyvu veľkopodnikateľov a špekulantov, skončí s nálepkou nepriateľa slobody a demokracie. Napriek tomu verím, že sa pracujúci nebudú donekonečna prizerať „slobodnému“ a „demokratickému“ okrádaniu tohto štátu a jeho občanov.  

Oveľa znepokojujúcejšie než nálepkovanie sú negatívne emócie, ktoré dnešná spoločenská situácia výdatne živí. Tie najhoršie z nich, pocit menejcennosti, frustrácie a beznádeje sa môžu často otočiť aj proti nevinným. Mlčky o tom svedčia milióny obetí vojen, najmä tej najväčšej, ktorej koniec si pripomíname v týchto dňoch. Aj Slovensko si na túto tragickú kapitolu ľudských dejín spomína, hoci nie všetci Slováci jej rozumejú rovnako dobre. Ešte pred niekoľkými rokmi by sme neverili, že sa môže nájsť vôbec niekto, kto by schvaľoval režim systematicky vraždiaci svojich občanov, vrátane malých detí, žien a starých ľudí. Dnes obdivovatelia masových vrahov sedia v slovenskom parlamente a tešia sa nemalej popularite.

Vraví sa, že národ, ktorý nepozná svoje dejiny, je odsúdený si ich zopakovať. Fašizmus je cesta do pekla, vážení, je preto ľudskou povinnosťou zastaviť každého, kto kráča touto cestou.

Náš hnev je opodstatnený, ale musí byť spravodlivý. Musí to byť hnev ľudí, nie ľudských beštií. Hnev, ktorý posilňuje našu odvahu, nie zbabelosť, hnev, ktorý upevňuje našu vytrvalosť a rozhodnosť trvať na tom, čo nám právom patrí. Zároveň hnev, ktorý nie je bezmocný, pretože aj naša trpezlivosť má svoje hranice, na ktoré kapitalisti narazia, keď sa v boji za svoje práva spojíme.

Priemer: 4.8 (32 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama