Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Športová vojna proti Rusku a miesto Slovenska

Počet zobrazení: 2852

Medzinárodný olympijský výbor (MOV) v decembri 2017 opäť raz urobil veľmi kontroverzné rozhodnutie, keď vylúčil Rusko zo Zimných olympijských hier (ZOH) v Pjongčangu 2018 a zakázal ruským športovcom štartovať pod ruskou vlajkou. Okrem toho zaviedol princíp kolektívnej viny a prezumpcie viny, pričom sankcionoval aj tých športovcov, ktorým doteraz žiadny doping nedokázali. Problémom je aj načasovanie sankcií tesne pred podujatím a pokračujúca prax Svetovej antidpoingovej agentúry (WADA), ktorá umožňuje netransparentné užívanie zakázaných látok na základe tzv. terapeutických výnimiek. Napriek oficiálnym deklaráciám konanie MOV a WADA potvrdzuje politizáciu športu – konflikt Západu a Ruska sa zjavne nevyhýba ani problematike olympiády. 
 

Schmidova správa


Rozhodnutie MOV o vylúčení Ruska sa udialo na základe správy Disciplinárnej komisie MOV (MOV DC), teda tzv. Schmidovej správy. Tá bola základom pre rozhodnutie MOV o vylúčení Ruska zo ZOH 2018, zatiaľ čo tzv. Oswaldova správa sa týkala rozhodnutí o individuálnych ruských športovcoch. Samotný S. Schmid, ktorý pripravoval správu, je bývalý švajčiarsky prezident. Je možné, že niektorí ľudia v MOV vnímajú vplyvných západných politikov ako autority, avšak to, že S. Schmid je bývalý vysoký politik, iba zvyšuje podozrenia z politizácie rozhodovania o ruských športovcoch. Skúsme si predstaviť, čo by sa stalo, keby napr. D. Medvedev vypracoval pre MOV správu o  dopingu v nórskom alebo v americkom športe...

Schmidova správa ako taká je veľmi subtílna. Mnohé informácie, ktoré sú dôležité pre jej závery, sa komisia rozhodla utajiť. Na s. 5 správy sa uvádza: „Od svojej žiadosti v júli 2016 MOV zhromaždil obrovské množstvo informácií; niektoré z týchto informácií boli odovzdané dôverne. Aby sa zabránilo rozlišovaniu medzi dôvernými informáciami a informáciami, ktoré nie sú dôverné, MOV prijal rozhodnutie nezverejniť niektoré z týchto elementov... Táto správa predstavuje skôr syntézu zistení ako zoznam všetkých preskúmaných elementov.“ Utajené svedectvá síce možno využívať aj v súdnom konaní, ale je potrebné, aby sa k nim mohol vyjadriť i zástupca protistrany. Pre nevyvážené zaobchádzanie s dôkazmi musí preto Schmidova správa vyvolávať podozrenia.

Na s. 5 sa tiež uvádza, aký vplyv mal na Schmidovu správu R. McLaren, autor McLarenovej správy: „Richard McLaren poskytol silnú podporu, ktorá pomáha MOV DC dokončiť analýzu nezávislých dôkazov, ako napríklad EDP, na ktorých sú založené dve IP správy.“ McLarenovej správe som sa venoval v samostatnom článku a rozhodne ju nepovažujem za príliš presvedčivú. Pritom aj v zozname prameňov v kap. 2.2 Schmidtovej správy dominujú McLarenove názory a Rodčenkovove tvrdenia. K nim treba prirátať i forenzné závery, ktoré si Schmidova komisia nechala urobiť na Univerzite v Lausanne (kap. 2.3), tie však neprešli dostatočnou oponentúrou a už preto vzbudzujú pochybnosti. 

Na Schmidovej správe je však najzarážajúcejší postoj k základným univerzálnym hodnotám. Na s. 4 sa uvádza: „Pokiaľ ide o ruských športovcov, bolo rozhodnuté zrušiť pravidlo o ,prezumpcii neviny´ pre ruských športovcov.“ Je neuveriteľné, že pod tento výrok sa podpísal bývalý švajčiarsky prezident! Prezumpcia neviny sa považuje za jeden z hlavných princípov ľudských práv a Západ kvôli takýmto hodnotám viedol viacero vojen. Prezumpcia neviny sa pritom neuplatňuje len v trestnom práve, ale aj v iných právnych vzťahoch. Skúšam si predstaviť, čo by sa stalo, keby prezumpciu neviny prestala uplatňovať ruská vláda napr. voči kaukazským etnikám... Pre väčšiu absurditu sa na tej istej strane Schmidovej správy hovorí aj o „prirodzenej spravodlivosti“.

Zaujímavé je aj to, k akým výsledkom sa Schmidova komisia dopátrala. Na s. 24 sa uvádza: „MOV DC nenašiel žiadne zdokumentované, nezávislé a nestranné dôkazy potvrdzujúce podporu alebo znalosť tohto systému najvyšším štátnym orgánom.“ Na s. 26 sa zase uvádza: „Okrem vyššie uvedených záverov sa MOV DC domnieva, že rôzne ruské inštitúcie sa považujú za administratívne a/alebo právne zodpovedné, ako to dokazuje druhá časť týchto záverov.“ Rôzne ruské inštitúcie boli zaangažované, je však otázne, či to má stačiť na návrhy, ktoré správa predkladá. Ide hlavne o návrh zo s. 28: Prijať vhodné opatrenia, ktoré by mali byť dostatočne tvrdé na to, aby efektívne sankcionovali existenciu systémovej manipulácie antidopingových pravidiel a systému v Rusku, ako aj právnu zodpovednosť rôznych zainteresovaných subjektov (t. j. vrátane uniformy, vlajky, hymny).“ Žiaľ, MOV na základe tejto správy „potrestal“ práve ruskú uniformu, vlajku a hymnu...
 

Boj proti dopingu a politika
         

V súvislosti s dopingovým škandálom v Rusku treba jasne povedať, že veľkú časť problémov si ruskí športovci spôsobili sami a to rozšírenou dopingovou praxou. Ani to však nemení nič na tom, že konanie MOV a WADA je zjavne politicky motivované. Od roku 2016 sú všetky antidopingové kontroly v Rusku pod západným dozorom a v roku 2016 boli publikované aj obe McLarenove správy. MOV mal teda dostatok času, aby urobil rozhodnutie o budúcnosti ruských športovcov skôr. Rozhodnutie sa očakávalo v marci či v septembri 2017, avšak nakoniec sa urobilo až dva mesiace pred začiatkom ZOH 2018. Dôvodom takéhoto postupu môže byť aj to, že podobné načasovanie a škandalizácia Rusov tesne pred športovým podujatím vyvoláva viac napätia a časový priestor na nájdenie riešenia je už veľmi malý.

Osobne nepochybujem, že ruské štátne orgány mali nielen vedomosť o dopingu svojich športovcov, ale dokonca tento doping aktívne podporovali. To isté však platí aj o inštitúciách západných štátov: i tam sa totiž pravidelne objavujú dôkazy od bývalých vysokých antidopingových funkcionárov o organizovanom systéme dopingu. Napr. systém dopingu v športe v USA popísal i s dôkazmi v roku 2003 W. Exum, o systéme dopingu v Nórsku zase v roku 2014 napísal knihu M. Drange. Obaja boli pritom dôveryhodnejší než G. Rodčenkov, ktorý z Ruska utiekol až po tom, čo ho začali trestne stíhať. Lenže hoci sa odhalenia systému dopingu v západných krajinách týkali i najvýznamnejších športovcov, k požadovaným následkom neviedli. Naopak, vzniká dojem, že spôsobom ako zabrániť efektívnemu vyšetrovaniu dopingu na Západe sa stal „boj proti dopingu“, najmä proti „štátom riadenému dopingu“ v Rusku...

Podozrenia o politickom zneužívaní antidpingovej problematiky zvyšuje aj jednostranná západná dominancia vo WADA. Doterajšími prezidentmi WADA boli traja Anglosasi: D. Pound (Kanada, 1999 – 2007), J. Fahey (Austrália, 2007 – 2013) a C. Reedie (V. Británia, od 2014). Podobne jednostranné sú pritom aj „odborné komisie“ WADA, najmä komisia pre zakázané substancie a komisia pre terapeutické výnimky. O tomto politicky nevyváženom zložení vo WADA som už písal. Vo WADA sa však politika nerealizuje len nepriamo cez športových funkcionárov, ale niektorí vysokí politici západných štátov pôsobia v agentúre aj priamo. Napr. J. Fahey, predošlý prezident WADA, bol jedným z najvyšších austrálskych politikov, dokonca i premiérom Nového Južného Walesu, v ktorom žije tretina Austrálčanov.
          

Netransparentná WADA a jej výnimky
 

Kroky WADA a ďalších športových organizácií pod západným vplyvom vedú k niektorým absurdným výsledkom. Ako je dobre známe, na ZOH v Soči 2014 zvíťazilo v medailovom rebríčku Rusko, po odňatí niektorých zlatých medailí sa však na prvé miesto posunulo Nórsko (11 zlatých), kde jadro reprezentácie tvoria astmatici. Astmatické úspechy Nórska v Soči neboli žiadnou výnimkou, veď v posledných desaťročiach vyhrali v bežeckých disciplínach až 69 % zlatých medailí pre Nórsko astmatici, hoci tvoria len pár percent tamojšej populácie. Aj v súčasnosti predstavujú astmatici veľkú väčšinu nórskej reprezentácie. Nutne preto musí vzniknúť otázka, či astmatické úspechy spôsobuje to, že astmatici môžu na základe terapeutických výnimiek od WADA používať i zakázané substancie. Paradoxne, najvyššia prevalencia astmy nie je na Západe, ale v chudobných krajinách Afriky a Ázie – tam sa však astmatikom vrcholový šport príliš neodporúča...

Celý proces udeľovania terapeutických výnimiek WADA je problematický – výnimky schvaľuje špeciálna komisia WADA, ktorá má však jednostranne prozápadné zloženie a aj medzi športovcami s terapeutickými výnimkami prevládajú západní športovci. Do roku 2016 verejnosť netušila, že mnohé z najslávnejších športových hviezd Západu dlhodobo užívajú zakázané látky so súhlasom WADA. Podľa informácií Fancy Bears (WADA informácie nezverejňuje) v roku 2015 dostali najviac výnimiek od WADA športovci z USA (583). Hoci na Západe ide o stovky športovcov s „terapeutickými výnimkami“, nezápadní športovci dostali len málo výnimiek: za rok 2015 iba 25 Rusov. Len ťažko však možno uveriť, že západní športovci sú v porovnaní s ostatnými až takí veľmi chorí.

Komisia WADA pre terapeutické výnimky posudzuje každý prípad osobitne a dôvody, pre ktoré v jednom prípade terapeutickú výnimku povolí a v inom nie, nie sú verejnosti prístupné. To vyvoláva podozrenia a aj mnohí ruskí športovci po odhaleniach Fancy Bears žasli. WADA zdôvodňuje netransparentnosť informácií o terapeutických výnimkách dôvernosťou údajov o zdravotnom stave športovcov. Vrcholový šport však nie je vhodný pre chorých jednotlivcov a ak chce nejaký športovec získať vďaka administratívnym zásahom WADA viac výhod než iný, jeho lekárske tajomstvo musí ustúpiť požiadavke rovnakých podmienok v súťaži. Vhodné by tiež bolo nominovať do komisie WADA aj takých členov, ktorí nebudú mať problém zverejniť terapeutickú výnimku ktoréhokoľvek športovca. Úplne najlepšie by však bolo celý netransparentný systém terapeutických výnimiek odstrániť.
 

Umiernená ruská reakcia
 

Vzhľadom na tvrdosť sankcií od MOV a WADA veľká časť verejnosti očakávala aj tvrdú ruskú odpoveď a umiernená reakcia Moskvy ich prekvapila. Moskva by síce mohla poškodiť MOV, napr. bojkotom olympijského hokejového turnaja zo strany KHL, pred MS 2018 vo futbale si však zrejme podobnú konfrontáciu neželá. Viacerí západní politici totiž dlhodobo usilujú o eskaláciu športového konfliktu s Ruskom. Už v rokoch 2012 – 2013 požadovali niektorí americkí senátori odňatie olympijských hier v Soči. Odôvodňovali to najmä nevydaním whistleblowera E. Snowdena z Ruska do USA a porušovaním práv osôb LGBT v Rusku. Nemožno zabudnúť ani na škandalizáciu, ktorá sa objavila v západných médiách proti organizátorom ZOH v Soči 2014. Útoky proti Rusku počas LOH 2016 v Riu a ZOH 2018 sú iba pokračovaním tohto procesu. Budúcimi cieľmi by mali byť zrejme MS vo futbale v roku 2018 a zimná univerziáda 2019, ktoré sa majú konať v Rusku.

Hlavným cieľom športovej vojny proti Rusku v roku 2018 budú očividne MS vo futbale v Rusku. Keby sa pred MS 2018 podarilo dosiahnuť, že ruskí futbalisti nesmú ani na domácich MS nosiť ruské dresy a hrať ruskú hymnu, bolo by to pre Západ veľké víťazstvo a pre Rusko maximálne poníženie. Ruská vláda si asi uvedomuje, že ak by konflikt medzi Ruskom a WADA naďalej eskaloval, zvýšila by sa i pravdepodobnosť  návrhu na odňatie futbalových MS v Rusku a ich preloženie do západnej Európy. To by bola pre Moskvu doslova katastrofa a miliardy investícií vložené do prípravy MS by vyšli nazmar. Vzhľadom na silnú dominanciu západných politikov vo FIFA tento vývoj nemožno úplne vylúčiť. Na predstaviteľov FIFA sa vyvíja enormný tlak z rôznych strán, tvrdo sa vyjadril napr. R. Pound, bývalý prezident WADA.  
     

Slovensko obeťou politiky v športe
 

Žiaľ, politická dominancia Západu v športových federáciách sa v tomto roku dotkla i nás. Škandálom bolo vylúčenie P. Sagana z tohtoročnej Tour de France za „lakeť, ktorý sa nestal“. Nášho reprezentanta diskvalifikovali po kontakte s M. Cavendishom, počas ktorého britský cyklista spadol. O celom incidente sa vedú dodnes polemiky, ale i v prípade zodpovednosti P. Sagana bolo rozhodnutie viac ako prísne. V prípade iných cyklistov je obvyklé trestať až za tri podobné priestupky. Nespravodlivosť cítilo celé Slovensko, pretože na diskvalifikáciu francúzskeho alebo anglického cyklistu by zrejme bolo treba oveľa silnejšie argumenty.

Veľkou hanbou pre férovosť v športe boli aj udalosti na ME do 21 rokov vo futbale v júli 2017. Slovenskí futbalisti podávali skvelé výkony a zdalo sa, že postúpia do semifinále. Jediný výsledok v poslednom zápase skupinovej fázy, ktorý by tomu zabránil, bola tesná prehra Nemecka s Talianskom. V inom prípade by postúpili Slováci. Lenže zápas naozaj skončil 1:0 pre Taliansko a priebeh zápasu nasvedčoval, že futbalové veľmoci sa na výsledku vopred dohodli. Pritom nešlo o prvé takéto dohody západných štátov vo futbale: veľmi známym je prípad z MS 1982, kde sa podobne na výsledku 1:0 dohodli Nemecko a Rakúsko a tým eliminovali z majstrovstiev sveta skvele hrajúce Alžírsko. Netreba si ani predstaviť, čo by sa dialo, ak by podobným spôsobom vypadli Nemecko, Taliansko alebo Rakúsko.

Na tomto škandále proti SR však bola najzaujímavejšia arogantná reakcia športových funkcionárov. Tvárili sa, ako keby to neférové nešportové správanie proti SR bolo v poriadku. Naopak v prípadoch, ak sa cítia poškodenými západní športovci, sú tie isté športové federácie schopné robiť divy. Možno uviesť napr. situáciu z Ligy majstrov, keď rakúsky klub FC Tirol Innsbruck žiadal opakovať zápas proti Lokomotivu Moskva kvôli chybe rozhodcu, ktorý súperovmu hráčovi ukázal dvakrát žltú kartu – bez vylúčenia. Tento fakt však výsledok neovplyvnil, pretože druhá žltá karta prišla až v 73. minúte druhého zápasu za rozhodnutého stavu a FC Tirol prehral oba zápasy (1:3 a 0:1). Napriek tomu Rakúšania podali sťažnosť a na základe rozhodnutia UEFA sa zápas opakoval! Kvôli takejto chybe rozhodcu sa teda opakoval zápas, hoci škandalózne protislovenské divadlo na ME do 21 rokov neviedlo k žiadnym následkom...

Podobný prístup zažilo Slovensko i v ďalších situáciách. V kvalifikácii o postup na MS 1998 vo futbale vo Francúzsku sa na základe rozhodnutia FIFA prekladal zápas Slovensko – Česko z mája na august 1997. Preložil sa pritom len preto, že sa mal pôvodne hrať v čase, keď nemecký klub Schalke 04 Gelsenkirchen potreboval svojich českých legionárov (J. Látal, J. Němec) do Pohára UEFA. Slovenský futbalový zväz s prekladom zápasu nesúhlasil, pretože na jeseň 1997 hrala SR tri ďalšie ťažké kvalifikačné zápasy (s Juhosláviou, so Španielskom a v Česku), ale FIFA rozhodla bez ohľadu na náš názor. Je pravdepodobné, že ani bez preloženia zápasu by sme na MS 1998 nepostúpili, ale pohŕdavý postoj k záujmom SR zo strany veľkých športových federácií je dlhodobým trendom.
 

Na strane transparentnosti
 

Pokiaľ ide o šport, SR by mala pochopiť, že tu nie sme súčasťou žiadneho „jadra“ a západní politici s nami v športe zaobchádzajú rovnako ako napr. s Alžírskom. Naše športové hnutie by sa preto nemalo stať nástrojom západnej dominancie v športe. Naopak, naši športoví funkcionári a športovci by mali byť obozretní a nemali by robiť štafáž pre protiruskú kampaň vo všelijakých pochybných komisiách. Ide najmä o komisie, ktoré majú dodať legitimitu a reprezentatívnosť rozhodnutiam MOV a WADA, ale podstatné veci už zmeniť nemôžu. Slovensko by sa však určite malo dožadovať najmä úplného zverejnenia informácií o systéme terapeutických výnimiek od WADA. Je totiž zrejmé, že aj naši športovci prehrávajú so západnými užívateľmi terapeutických výnimiek. Lenže o tom, ktorí športovci tieto výnimky dostali, sa slovenská verejnosť nedozvie ani na ZOH 2018 v Pjongčangu – ak áno, tak len od hackerov...

Priemer: 4.3 (55 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama