Reklama

Spomienky na oslobodenie Námestova

Počet zobrazení: 2744

Blížila sa Veľká noc a my, dvaja školáci – bratranci, ja a Roman, sme sa potajomky chystali na tradičnú mestskú oblievačku, aby sme prekvapili naše mamy. Ale tiež babku, tetu Marienu a sesternicu Melanu, čo bývali na druhom konci mesta. No kúpiť si aj obyčajnú voňavku vo vojnovom Námestove bol pre školákov drahý špás. Rozhodli sme sa rozdrobiť a rozmočiť kúsky voňavého mydla vo dvoch fľaštičkách s vodou. Lenže v murovanom domci, kde sme sa dve päťčlenné rodiny museli nútene tlačiť vo dvoch izbách od vpádu Nemcov do mesta po zatlačení Povstania, bolo veľmi tesno. A ťažké by bolo, pod dohľadom mamy či tety Marči nepozorovane odlúpnuť čo len omrvinku od posledného kúska toaletného mydla. Ešte bola možnosť zobrať kúsok z domácky vyrobeného lojového mydla na pranie, ale to skôr smrdelo, než voňalo. Nádej sme mali v návšteve kuchynky, kde prespávali dvaja pridelení Nemci, konskí povozníci, jeden krívajúci a druhý už šedivý, ktorí ráno zavčasu odchádzali s menážou na front až kdesi k Bobrovu a vracali sa až neskoro večer. Využili sme to a v kuchynke sme poprevracali obsah všetkých zásuviek v našom kredenci  alebo či pri umývadle nenechali Nemci kúsok mydla. Vtedy nás prekvapil ujo Štefan, že tam nemáme čo robiť. To už bola Biela sobota a ujo bol dosť „nakúrený“, že povozníci si z jeho humna, kde aj ich kone nocovali, riadne naložili sena k hrkajúcim kotlom na plaťák ako na dva dni. Tak nám padla aj posledná nádej, keďže si dnes odviezli so sebou aj svoje batohy. Tie by sme mohli prezrieť, ak by odbehli obriadiť kone do humna, keď sa večer vrátia.

meduz_1.jpgMilan Medúz, druhý zľava, na odovzdávaní vyznamenaní SZPB k 70. výročiu Slovenského národného povstania.












Práve vstúpil do pitvora môj otec, čo sa vrátil z roboty v úrade a ohlásil ujovi: – „Čosi sa deje, Nemci sa po meste hmýria. Aj spoza Bobrova sa ozýva hustejšia streľba.“ – „Myslíš, že je to vážne?“ vykročil s otázkou ujo za nami do dvora. Prešiel pohľadom dookola, sprava od susedovho dreveného domca za plotom, cez dreváreň, kurník, záchod pri zadnom plote s vrátkami ku jarku, potom dohora po vysokej stene masívnej budovy bývalého pivovaru, teraz prázdnou, so zatlčenými oknami po dvoch v troch podlažiach a s vysokou eternitovou strechou. Zbehol pohľadom k plechovej streche na murovanom humne s odchýlenými vrátami, po nízkej murovanej maštali, kde boli zavreté dve kravky s prázdnym cárkom po prasati, potom po masívnej koniarni s párom hnedákov, až k betó­novej sypárni na obilie bez okienka, tiež vybavenou plechovou strechou a železnými dverami. Pohľad ukončil cez nízke drevené vráta s bráničkou až na našom spoločnom murovanom domci s eternitovou krytinou, ku vchodu do pitvora a pár oknami do dvora. Pozrel ešte popri železnej pumpe uprostred dvora a skončil pri nízkom vchode do pivnice pod celou rozloženou stavbou bývalej pivárne a so zamurovanými dvomi okienkami do dvora. –„No, hádam sme dobre pripravení,“ povedal napokon mlčiacemu otcovi pri pitvore.

Mama nás už očakávala ešte s pôstnym obedom pri stole s Janíkom, kým Vladko zabalený v perinke odpočíval v kočíku. – „Šunka s vajíčkami, chrenom a chlebom bude až pri sviatočnej večeri," utešovala nás, hoci aj prázdna kapusta so švábkami chutila celkom dobre. Po uprataní riadu som pomáhal s jeho umývaním, kým mama kojila Vladka, aj stihla ho prebaliť.

A potom sa to začalo. Mohutné výstrely otriasali oknami aj so sklami krížom poprelepovanými papierovými páskami proti náhlemu rozbitiu. Vladko sa rozplakal. Janík zbledol s otázkou: – „Čo to bolo?!" Mama stŕpla, ale otec v momente siahol po pripravených batohoch pri dverách, keď už ujo Štefan zakričal v pitvore: – „Do krytu!" Ja som schytil určený matrac a Janíka za ruku, mama uložila Vladka do kočíka s batohom plienok a uháňali sme cez dvor k otvoreným šikmým vrátkam nad schodmi do krytu, spolu aj s tetou Marčou, Romanom, Paľkom a Milkou. Ujo už otváral železné dvere krytu a zažal žiarovku na strope. V jej svetle sa zabeleli dva rady drevených stĺpikov, podopierajúce povalu z dvoch strán od betónového stĺpa uprostred priestoru, s podložením aj doskami. Dosky boli pokladené aj po zemi krížom ponad hrubé hranoly. Popri stene boli už pripravené slamou napchaté strožliaky. Hromové výstrely medzitým zmĺkli a Janík sa spýtal: – „ Tak už pôjdeme domov? – „Ešte počkaj!“ povedala mama a uložila sa pod zamurované okienka s kočíkom, matracom a dekami. Vedľa seba uložila Janíka a dala mu pripravený cukrík – kocku cukru. Otec pomáhal pri dverách, lebo prichádzali ďalšie dve rodiny od pravého a ľavého suseda, ktoré nemali svoje pivnice pod drevenicami. Drevené domčeky v tejto časti mesta vypĺňali celé ulice popri niekoľkých murovaných domoch. Ujo rodiny usádzal a upozornil, že v zadnom kúte krytu za zrebnými plachtami sú, ako záchod, dve plechové kade, pre prípad, že sa nebude dať vychádzať von. A chlapi, po dvoch, sa budú striedať ako služba pri dverách podľa dohovoru. Všimol som si, že jeden zo susedov mal prázdny ľavý rukáv od lakťa. Mama mi vysvetlila, že sa vrátil ako kalika len nedávno z frontu.

Mohutné výstrely z diel sa opäť rozhučali znepokojivo, hoci v kryte zneli dosť tlmene. Deti i ženy s ustráchanými očami mlčky načúvali, čo sa bude ďalej diať. Aj Roman sedel vedľa svojich s bledou tvárou a keď sa nám oči stretli, iba krčil plecami. Otec s ujom striehli pri železných dverách, keď ktosi lomcoval drevenými dvercami, až ich asi vytrhol a zatrieskal na železné dvere. Ujo neváhal a otvoril ich. Do svetlého vchodu vkročil Nemec – oficier s pištoľou v ruke a pýtal sa na gazdu. Otec to preložil, že okamžite potrebujú konský záprah v záujme vojny, aj s pohoničom. Ujo sa bránil, že však majú prísť s koňmi dvaja nemeckí pohoniči. Oficier bol neoblomný, že okamžite potrebujú odťahovať delá. Napriahnutá pištoľ sa nedala prehliadnuť. – „Sofort!“ zreval. Teta Marča ešte čosi za ujom zavolala, ale ďalší dvaja vojaci ho vytiahli von. Otec ju utíšil, že to len popreťahuje s koňmi kanóny a pustia ho. Chvíľa ticha bola napätá a trvala už veru dlho.

Vtom dopadla vzdialená rana a sused bez ruky zahlásil, že to sa Rusi zostreľujú. Vzápätí zhasla žiarovka na strope krytu. Do tmy sa rozplakalo viacero detí, ale druhý chlap od dverí zažal zapaľovač a našiel uprostred prednej steny zavesenú petrolejovú lampu. Sňal sklený cylinder, zapálil plochý knôt a vo vrátenom cylindri sa rozžiarilo svetlo s odrazom okrúhleho zrkadielka za ním. Otec aj obaja susedia potom postávali pri nezarigľovaných dverách v očakávaní uja. Po chvíli znovu zaburácali nemecké delá, akoby bližšie a silnejšie. A zase ticho. Vtom ako na odpoveď zatriasla sa zem, zadunelo v tiahlom hukote a tresku. Zalomcovalo aj železnými dverami i zatriaslo sklami na dvoch zamurovaných okienkach. Niektorí zhíkli, lampa zablikala. Nastalo úplné ticho v napätom očakávaní čohosi zlého. Potom sa do uvoľnených dverí vrútila chatrná postava vojaka v sivom mundúre bez prilby, opaska i bez zbrane s výkrikom: – „Majn got, kaťuše!“ Vzápätí sa k roztvoreným dverám rozbehla teta Marča a so zachrípnutým hlasom zvolala: – „Kde je môj muž!?“ A zatriasla plecami chatrného chlapíka v uniforme s ešte vytreštenými očami. – Kde mám muža!“ volala.  Chlapík sa jej vytrhol a vybehol naspäť hore schodíkmi. Chlapi zabránili tete, aby sa rozbehla hľadať muža. Vonku už bolo šero. Preto zarigľovali dvere a chlácholili ju, ako sa dalo. Pridala sa k ním aj moja mama a plačúcu ju usadili medzi deti k Romanovi. Chlapi opakovali s obavou slovo „kaťuša “, potichu sa aj s otcom dohovárali, čo asi bude ďalej a čo sa vlastne vonku stalo. Susedky nahlas svojich mužov prosili, aby nevyšli von. Otec aj s bezrukým susedom len odomkli dvere, nahliadli ponad schody do dvora a hneď sa stiahli,

Z diaľky znela rapotavá streľba napriek hustnúcemu šeru. Otec so susedom upokojovali rodiny, že domy stoja a to je hlavné. Z ulice bolo iba občas počuť hukot áut, ktorý sa opäť strácal. Otec si potom ľahol k nám na matrac, kým mama kojila Vladka. Napriek všetkému hukotu spiaceho Janíka prebral hlad. Otec porozdeľoval medzi nás, čo sme mali nachystané z domu na večeru. Aj ostatné rodiny sa posilňovali, iba teta Marča stále plakala. Napokon sa Roman rozhodol a hladným súrodencom pohľadal čosi pod zub. Vtedy chlapi pri dverách spozorneli. Otec tiež vyskočil od jedla. Klopkavý zvuk na dvere sa zopakoval. Otec takmer skríkol:– „To je signál! Štefan prišiel!“ a už aj otvárali dvere. Dnu sa unavene vovalil ujo, do pása premočený, aj hore zablatený, s konskými postrojmi a ťažkou reťazou cez plece, ktoré hneď zhodil na zem. Teta Marča sa razom zdvihla, rozbehla sa mu naproti utierajúc si červené oči a dala sa objímať uja. Hneď pri dverách mu pomáhala zmyť blato v najbližšom vedre, strhnúť mu špinavý sveter, mokré nohavice a baganče. Roman pribehol s hrubou dekou, aby sa jeho otec, trasúci sa na celom tele, do nej zakrútil a došiel na ich miesto uložiť sa. Ktosi radil dať mu horúci čaj, ale v kryte nič teplého na pitie nebolo. Pravý sused mu dal hltnúť si z fľaše s pálenkou. Spýtavé nedočkavé pohľady ho tiež pohli k rozprávaniu. Ako ho, sviniari Nemci, prinútili, aj s viacerými gazdami z okolia poprevláčať koňmi ťažké kanóny spoza píly konča mesta medzi naše domy do záhrad. Keď už dovliekol ďalší kanón aj za dom susedovi a mal sa vrátiť k píle po ďalší, aj so sprievodom Nemca s nabitou puškou, ozval sa hromový výbuch po ruskom náboji práve neďaleko píly. Kone sa splašili, odskočili do uličky smerom k rieke, strhli ho so sebou za liace. Ani ich nezastavoval a galopoval s nimi až k vrbinám. Tam sa zastavili. Z diaľky sa obzeral, čo sa bude diať ďalej. Vtedy z jasného otvoreného neba zhučali nad ich domy padajúce ohne zaradom, s treskotom dopadli a zdvihli sa kúdoly dymu a prachu nad strechy domov, až sa všetko zastrelo neprehľadnou clonou. Kone to tiež sledovali bez pohnutia ako prikované k zemi. S úzkosťou čakal, až sa clona rozplynie. Našťastie, naše domy stáli, to mu trochu odľahlo. Kone mu nedali dlho rozmýšľať, čo ďalej. Ťahali ho dolu k rieke, tam ich odstrojil, aby sa zvoľna napili, už z vody vyčistenej po jarných záplavách. Potom sa rozhodol. Posadil sa na Peja a za ohlávku pritiahol Sedu, aby sa prebrodili na druhú stranu cez plytký brod. Kone hneď zlákala svieža tráva vedľa brehu. Dlho sa pásli a z ďaleka zaznievala do šera prerývaná streľba od Bobrova. Kone občas znepokojene zdvíhali hlavy, tak ich potom dajakou haluzou zahnal do blízkej vavrečskej hôrky. Ani sa neobzeral, iba s ťažkým srdcom sa vrátil k rieke, prebrodil ju a skoro v tme sotva našiel postroje. Keď sa blížil k mestu, bola už celkom tma, lebo pouličné lampy sa nerozsvietili. Pomedzi domy však bolo počuť hukot áut s prebleskujúcimi tlmenými svetlami. To asi Nemci si odvážali mŕtvych či ranených z opustených miest pri kanónoch. Neodvážil sa odzadu k domom priblížiť, kým sa nepresvedčil, že sa už nevrátia, hoci aj po nevybuchnuté náboje, čo si ku kanónom od píly v  truhliciach naznášali povedľa domov. Až keď sa medzi domami nič nehýbalo, za úplnej tmy chcel preskočiť jarok, ale sa zošmykol do bahna. Vyštveral sa napokon k zadným vrátkam do dvora. A je rád, že je medzi svojimi. Nezaprel však v sebe gazdu, a už sa ozval, že je treba ísť podojiť kravy. Teta Marča s sprievodom môjho otca vyšli do čiernej tmy, kým dvaja susedia striehli pri schodoch. O chvíľu sa vrátili s dvoma šechtármi plnými pariaceho sa mlieka. Porozlievali ho do nachystaných plechových hrnčekov, najprv pre malé deti a potom aj starším. To bolo prvé teplé jedlo v tomto pivničnom chlade, odkedy sme tu trčali po tom huriavku.

Zobudil ma hlasný hovor dospelých pri otvorených dverách s prenikajúcim ranným svetlom. Mala sa začínať veľkonočná nedeľa so zvučným vyzváňaním od kostola namiesto pôstnych rapkáčov. Iné rapkáče sa ozývali z diaľky s rôznymi prestávkami v streľbe. Teta Marča opäť rozlievala mlieko do hrnčekov z ranného pôdoja, kým chlapi rozhutovali, že pri toľkom rachote „kaťuší“ tie ich domy ešte stoja. Iba bezruký sused, skúsený z vojny, tvrdil, že to neboli búracie strely, ale trieštivé na živú silu, čo sekajú všetko dokola.

Sotva som si stihol umyť tvár a ruky, bez prezliekania, veď nebolo do čoho, do vzdialeného rapotu streľby čosi rachlo už veľmi blízko. Všetci pri dverách stŕpli, ale už sa nič bližšie neozvalo. Za chvíľu nás prekvapila naša babka. Prišla nečakane z druhého konca mesta s batohom na chrbte, ale akási roztrasená, s rozstrapatenými šedivými vlasmi, so šatkou v  ruke a zaprášenou sviatočnou sukňou. Celá rozhorčená rozhadzovala rukami, že ide za nami aj s pár bochníkmi chleba. Lebo že prišiel v noci syn Jano z hôr, ani by ho nebola spoznala, taký bol zarastený v tvári, do pása premočený, čo prebrodil Oravu, len aby nikoho nestretol. A že prišiel s odkazom od akéhosi komandíra, aj pre teba, Štefan. Že keď postúpi front, Rusi budú musieť zostreľovať vysoké domy v meste, kvôli akýmsi zostreľovačom. A že musím ísť s odkazom iba ja, lebo že na ženy sa nestrieľa. A vidíš ho, už som bola tu na ulici blízko, keď čosi raplo a zhodilo ma na zem, i šatku mi strhlo. Povedala to skoro jedným dychom. Usadili ju na jedinú stoličku pri dverách. Ujo Štefan a mama si svoju matku poobjímali, ale aj teta Marča, pridal sa otec a potom my, vnúčatá. Náš Janík, Roman, Milka aj Paľko. Ostatní v kryte sa len prizerali, ako z batoha vyberali naše ženy, mama a teta, viacero bochníkov domáceho chleba, čo chcela ešte včera pripraviť, že si poň prídeme po večernej pobožnosti. Čo sa už pravdaže nedalo. Obzerali sme jej roztrhnutú šatku pri uzle, keď len centimeter chýbal, aby ju črepina z míny nezabila. Prezreli chlapi aj prederavenú plachtu z batoha, čo znamenalo, že v  chleboch budú tiež črepiny, ináč by určite bola veľmi dochrámaná. Ja som chcel povedať babke, že o tom ujovi Janovi som už dávno tušil, ako ma klamú, že po návšteve u sestry, teda mojej krstnej mamy Janky v Starej Ľubovni sa pre posun frontu už z východu nemohol vrátiť domov. Lebo sa báli, že by som prezradil uja, že je v horách pri partizánoch. Ale teraz to pripomínať asi nebolo vhodné. Zaujalo ma tvrdenie bezrukého suseda, že tú mínu nemohli vystreliť Rusi z takej diaľky od frontu. Určite Nemci z kopca nad cintorínom si „strážia“ mesto zozadu a vypália na všetko, čo sa v uliciach môže pohnúť.

Babka sa dlho nezdržala, že sa má hneď vrátiť. Bezruký sused radil, aby sa vracala poza humná popri jarku, ale aby cez námestovský potok neprešla po železnom mostíku, iba pod radom hrubých líp prešla cez potok na druhú stranu ulice k ich domu. Ujo Štefan ju pre istotu išiel vyprevadiť cez zadné vrátka a všetci v pivnici sme striehli, či cez hluk streľby z diaľky sa neozve dajaký blízky výbuch.

Ujo Štefan po krátkej porade s chlapmi hneď nariadil poprekladať batohy, deky a strožliaky na jednu stranu krytu. Z uvoľnenej plochy sa zdvíhali dosky a spod nich sa vyberali pevné drevené hranoly. My s Romanom sme tiež pomáhali znovu rozkladať dosky na holú zem a ponosiť batohy a pôvodné veci naspäť. To sa opakovalo na druhej polovici plochy. Chlapi po jednom opatrne poprinášali z drevárne dreveného koňa na pílenie, pílku, cólštok, sekeru a kliny na podbíjanie. Hranoly potom skracovali na výšku pivnice, radili sa a potom podbíjali strop tam, kde sa im zdali doterajšie podpery najmenej pevné a ešte ich klinmi s buchotom podkladali. Vladko proti buchotu protestoval nárekom, až ho mama utíšila priloženým prsníkom k nenásytnej pusinke.

Deň ušiel rýchlo. A to sme sa s Romanom nádejali, že zajtra už bude po všetkom, veď bude polievací pondelok, hoci aj obyčajnou vodou. Po zotmení, keď už míny nehrozili, susedia sa rozhodli zobrať vyprázdnené batohy na poživeň a navštíviť si svoje vedľajšie domy, lebo streľba silnela a blížila sa k mestu. Aj otec s ujom prebehli do domku, aby vzali v špajza, čo bolo potrebné na doplnenie zásob. Otec doniesol aj turistický liehový varič na pálenie suchých bielych kociek liehu pod hrnčekom vody na čaj alebo mlieko. Konštatovali, že v domoch po výbuchoch popraskali všetky sklá v oknách a držia ich len poprelepované pásky papiera. Z večerného pôdoja ujových kráv sa ešte ušlo mlieka tak-tak pre malé deti, veď kravy si tiež čosi vytrpia. Noc som prespal nepokojne, každý silnejší chrapot či detské mrnknutie, alebo pomrvenie Janíka ma vyrušovalo. A potom nadránom sa  začalo vonku peklo. Prudké výbuchy zneli dosť blízko. A do toho plač detí, ktoré ich mamy len ťažko utišovali. Iba vedľa ležiaci Janík mi šepkal: – „Ja už nebudem plakať, ja som už chlap.“ Len Vladka zakrytého v kočíku ešte nič nevyrušovalo,. Otec so susedom pri dverách s obavou tipoval,  odkiaľ zaznievajú blížiace sa zvuky streľby. Ostatní ostávali sedieť pri rodinách pokope, navzájom skrývajúci sa poza drevené stojky, s lesklým odrazom ich obavy v občas otvorených očiach v  slabom svetle lampy na stene. S rastúcim časom si len akosi ukradomky zobrali čo- to do úst z rozloženého jedla vedľa seba.

Prvý zásah dostal náš „pivovar“ až okolo obeda. S budovou sa všetko zatriaslo. Otrasy pokračovali s určitým pomalým tempom. Nemal som predstavu, čo sa deje s týmto domom, čo z neho odpadáva, lebo dunivé zásahy silneli. Chlapi pri železných i dverách boli v strehu. Ženy sa nahlas modlili a objímali malé deti. Mama držala spiaceho Vladka v perinke tuho pri sebe a ja som pridržiaval Janíka, aby sa nerozplakal, lebo stále už božekal, že sa bojí. Otec s ujom sa vtedy postavili do stredu krytu k betónovému stĺpu a baterkami svietili na strop, z ktorého odpadávali kúsky vakovky. Zvrchu už tam dopadali údery ako ťažké mlaty, až drevené stojky zaprašťali a ženy zhíkli pritlačené k stenám aj s deťmi. Mama šepkala: – „Držte sa deti moje!“ Šuchol som Janíka za seba, až by ten dajaký kus stropu spadol. Ešte dvakrát udreli tie mohutné mlaty zhora a stojky sprašťali. Potom zavládlo ticho s tlmeným popukávaním dosiek medzi stojkami a stropom. Do toho zaznieval silnejúci rachot boja zvonku.

Prebral som sa v tuhom zovretí Janíka, ako mi dýchal do ucha a spal. Opatrne som mu uvoľnil ruky a uložil ho vedľa seba. Ženské hodinky na maminej ruke,  v prítmí tiež vedľa spiacej, ukazovali šesť hodín. Netušil som ale, či ešte večer alebo už ráno. Bol to ešte večer. Vladko sa domáhal maminho mliečka. Mama precitla, hneď vedela, aký je čas. Otec priniesol horúci čaj pre nás, lebo večer už bude bez mlieka. Vonku Nemci pobehujú ulicou, čo je veľmi nebezpečné. Sotva sa podarilo bez ujmy načerpať zopár vedier vody na dvore. Spýtal som sa otca, ako vyzerá spadnutá budova „pivovaru“. Hovoril, že len ako hromada spadnutého muriva. Od vchodu do krytu museli murivo odhádzať i odváľať nabok, vysvetlil mi.

Pre tmu asi už streľba utíchala. Chlapi sa ešte odvážili doplniť vedrá vodou. Vrátili sa však aj so správou, že konča ulice od píly kdesi horí, plamene šľahajú dosť vysoko. Ešte šťastie, že vietor odtiaľ nefúka sem. Pri ďalšej ujovej kontrole situácie prišiel znepokojený, že horia už aj bližšie domy. Bezruký sused s rozhorčením sa vyjadril, ako pozná z frontových skúseností, že Nemci, ak majú čas, pri ústupe pália za sebou všetko. Ženy zhíkli. Ujo ešte raz vyšiel ku schodom a skleslo vyhlásil: – „Už aj my horíme!“ – „Bože, poďme hasiť!“ vykríkla ktorási žena. Bezruký muž rázne skríkol: – „Nemá to význam! Nemci hádžu dovnútra biely fosfor, ktorý okamžite vzbĺkne a nedá sa vodou hasiť.“ –„ Štefan, aspoň kravy pusť von!“  zvolala teta Marča zúfalo. Chlapi ju chlácholili, že prvoradý je náš život.

Že je to dôležitá pravda, potvrdil všetkými škárami na železných dverách vnikajúci štipľavý dym do krytu. Hneď sa podali staré deky spod strožliakov, namočili do vedier a vešali na celé dvere, s menšími kúskami sa upchávali škáry okolo dvier. S mamou sme ešte zbadali, že aj cez škáry pri malých okienkach v stene nad nami tlačia sa dnu malé kúdoly dymu. Otec hneď zo zeme spod nás vytrhol kusy starého koberca. Tiež ho namočil do vody a riadne napchal do oboch okienok medzi ochranné murivo a sklené dvierka, že už dym nevnikol dnu. Ľudia, akoby celkom unavení z preťažkého dňa, okrem dvoch v službe pri dverách, utiahli sa na svoje miesta s akousi rezignáciou k strate ich domovov. Pod zabezpečeným nehorľavým stropom akoby mali poslednú útechu bezpečia.

Po dlhšej chvíli zrazu sa najprv rozkašľal a rozplakal Vladko v kočíku. Ale rozkašľali sa aj ďalší ľudia. Mama sa ustarane ozvala, že ešte aj to by chýbalo, aby Vladko ochorel. Vtedy chlapi v službe zbadali, ako sa svetlo v petrolejke pomaly znižuje, hoci petroleja v sklenenej nádobke bolo ešte dosť. Pravý sused posvietil baterkou do priestoru krytu, nad ktorým sa vznášal vodorovný modrý závoj dymu. Keď petrolejku sňal zo steny nižšie, plameň sa v  nej rozhorel. Najlepšie sa rozhorel nad kanálom pri zemi. Ujo Štefan hneď rozkázal nevstávať od zeme a plazením sa ku kanálu najprv prisunúť deti. Prvá liezla mama s Vladkom zabaleným v perinke a privrátila mu tváričku k mrežiam kanála, až prestal kašľať. Potom nasledovali ďalšie matky s deťmi. Ja som tam pritiahol tam spiaceho Janíka, ktorý sa spočiatku vzpieral, kým sa neprecitol a udivene sa rozhliadal, kde to je. Aj mne sa hneď ľahšie dýchalo. Medzitým chlapi objavili príčinu zadymenia – na prednej stene povyše skoby na lampu bola pribitá drevená doštička, čo zakrývala otvor do bývalého komína vo vysokej budove. Okolo doštičky dym pomaly vybafkával v kúdolčekoch. Aj tento zradný otvor bol hneď upchatý mokrými handrami. Každý sa potom musel uložiť dobre zakrytý dekami čo najnižšie k zemi a s hlavou smerom ku kanálu.

Po chvíli takéhoto núteného ležania zatriasla krytom mohutná detonácia. Ľudia stŕpli, čo má toto ešte znamenať. Ujo Štefan si potom spomenul, že pri prevláčaní kanónov a prenášaní debien so strelivom si všimol, že také debne Nemci ukladali poblíž murovaného domu suseda od naproti. Teraz požiar musel priviesť k explózií. A tak to aj bolo, lebo o dajakú chvíľu na železné dvere dopadali naliehavé údery a prosby – susedia pomôžte! Služba im hneď otvorila. Viacero mne neznámych mužov vstúpilo dnu s baterkami v rukách a rozhliadali sa po nás. Vysvetľovali, že nemecká nálož pri ich dome vybuchla, až vytvorila dieru do ich pivnice a niekoľko ľudí je zranených. Ale ani ostatní v takom otvorenom kryte nemôžu ostať. Že hoci aj postoja do rána, len aby si zranení  mali kde ľahnúť. Ľudia celkom súhlasili, iba chlapi v službe sa vypytovali, či na ulici ešte počuť Nemcov. Susedia tvrdili, že zazreli dajaké mihotanie bateriek a cudzie hlasy ďaleko vzadu na ulici. Preto dobehli iba potme. Pohli sa teda naspäť. Cez otvorené dvere prenikol dnu smradľavý, ale už nezadymený vzduch. Aj lampa sa lepšie rozhorela. Všetci sa hneď z podlahy uhýnali na svoje predošlé miesta, či spiace deti poprenášali. Pre privedených niekoľko zranených ľudí od susedstva sa hneď urobilo miesto so strožliakmi. Potom prišlo čosi detí a žien, dokopy do dvadsať ľudí. Mnohí mali svoje prikrývky a usedali si na holé dosky, ale naši im uvoľnili časť zo svojich strožliakov a ženy pomohli pri ošetrovaní zakrvavených hláv a rúk. Prišelci sa ani nevedeli dosť vynaďakovať. Otec s ujom ešte vyšli do tmy doplniť zásoby vody do vedier, ale sa aj dlhšie zdržali. Potom mi otec vysvetlil, že páku od pumpy nemohli sprvu lapiť holou rukou, čo bola ešte rozžeravená od požiaru. A potom zašli napojiť ujove kravy, ktoré ledva ležali a museli ich vodou ovlažovať, kým sa ako-tak postavili na nohy a mohli sa napiť. Že vôbec prežili, mohli vďačiť murovanej stavbe s plechovou strechou, bez okienka na ulicu. Podľa maminých hodiniek zostávalo do rána ešte päť hodín. Deti, naše i prišlé, asi hneď zaspali. Janík spal opretý o mňa a Vladko zase v kočíku po nakŕmení od mamy, ktorá tiež vedľa zaspala a otec išiel k službe. Mne sa nedarilo zaspať. Trápili ma predstavy, aký obraz sa mi ráno otvorí po vyjdení z krytu. A či to vôbec ráno už bude možné. Čo ešte môžeme prežiť...

Neviem koľko tmavého času ubehlo, keď sa na železných dverách ozval rázny buchot a výkrik: –„Atkrójte!“ Ujo a bezruký sused pri vchode zhodili zo seba deky, zdvihli závoru a dnu sa vlialo jasné svetlo zvonku popri žltozelenej uniforme vojaka s brigadírkou na hlave. – „Kanéc vajný! Svabóda zdes! Zdrástvujte!“ zvolal ešte vojak a za ním vstúpili dvaja s prilbami na hlavách a samopalmi krížom cez prsia. Mnohé hlavy sa vymotali z prikrývok a zdvihli sa s bledými tvárami, ktoré akoby ešte nič nechápali. Potom sa ozval oslobodzujúci plač viacerých žien, hlasné výdychy či vzdychy navzájom túliacich sa prebudených. Otec sa tiež rýchlo zdvihol, prebral mamu bozkom a išiel v ústrety vojakom. Ujo podával ruku veliteľovi, ale ten mal naponáhlo. – „Germánov net? Arúžia net?“ spýtal sa. Bezruký sused hneď preložil, že hľadajú dajaké zbrane. Veliteľ dal pokyn a ozbrojení vojaci zdvíhali ešte ležiacich ľudí, prehadzovali deky, batohy i matrace, kľučkujúc pomedzi drevené stojky a na všetko si svietili baterkami. Ešte aj na stropy s podbitými doskami a uznanlivo si pokyvovali hlavami. Keď podišli k nám, už sme povstávali, mama zdvihla Vladka do náruče z kočíka a predvídavo mu dala cumlík do pusinky, kým ja som upokojoval Janíka, kto sú títo ujovia. Jeden z nich sa zohol pod kočík, kde zbadal hnedý drevený truhlík. Hneď ho zdvihol: – „A, granáty?!“ Strhol drevený poklop nad poukladanými bielymi kockami cukru. – „A sachar!“ zvolal smerom k veliteľovi. Mama hneď zložila Vladka do kočíka a chmatla obomi rukami truhlík s krikom:– „ To je pre moje deti! “ Od vchodu sa ozval rázny rozkaz: – „ Pusť dlja detéj! Mama si vydýchla a truhlík putoval naspäť pod kočík.

Nikoho ešte nepúšťali von. Zavolali si ostatných mužov a legimitovali všetkých. Potom sa pýtali: – „Kto zdes chazjájin?“. Veliteľ s jedným vojakom a ujom vyšli von, kým druhý ešte nikoho nepúšťal ku schodom. Bezruký sused vysvetľoval, že kým neprehliadnu dvor a budovy, za nikoho nemôžu ručiť. Nemci sa niekedy zvyknú dobre schovať so všelijakými úmyslami. Keď sa ujo vrátil a vojak vchod uvoľnil, ľudia sa akosi sťažka vyberali von. Už vedeli, čo ich čaká. Ja s Romanom sme sa predrali medzi prvými. Lenže na schodíkoch mi ten pohľad vyrazil dych. Sotva som sa pohol ďalej. Zrak mi uletel ponad dvor ďaleko bez zastavenia do voľnej krajiny, na západ k poliam, lúkam ďalších dedín. Prebrala ma prudká detonácia z toho smeru, čmud dymu nad stromami pri rieke a hlas kohosi za mnou, že to Nemci ešte stihli vyhodiť betónový most cez Oravu. Potom sa mi zrak vrátil bližšie k nízkym zhoreniskám, kde len nedávno stáli drevenice susedov na nízkych kamenných základoch, z ktorých vyčnievali iba obhorené tehlové pece a týčili sa od nich sčernené komíny v akýchsi radoch až k zhorenej píle.  Pomedzi nimi šikmo k nebu trčali hlavne kanónov. Niekde sa v popole povaľovali hnedo- čierne obhorené trupy, asi kráv v niekdajších maštaľkách. Za mnou sa ozýval vzlykavý nárek žien i detí a preklínanie vojny mužov. S otcom a mamou, s Jankom a Vladkom v kočíku sme sa vybrali k obhoreným múrom, brodiac sa v  popole a v rozbitých či popraskaných eternitových škridliciach k bývalému bytu. Dobehla nás aj ujova rodina. Mlčky, ako na pohrebe sme vstúpili, každý do svojej časti domka, či sa ešte dačo vhodného zachovalo. Nedalo sa nič prehovoriť s hrčami ľútosti v hrdlách. Všade iba holé múry, železo i sklo roztopené akoby z vodku. Kam teraz pôjdeme? – zračila sa otázka v očiach každého z nás.

Dôvetok:

Námestovo nezhorelo celé. Vďaka nočnému útoku červenoarmejcov stred mesta i horná časť ostali zachované. Zostrelenú vežu kostola si Námestovčania čoskoro opravili. Pri kostole zostali dva rady hrobov červenoarmejcov. Ale v meste zahynulo pätnásť rodín zadusením v  provizórnych pivničkách pri požiari. Naša rodina sa usadila s rodinou uja Joža v murovanom dome babky, ktorý ako zázrakom medzi drevenicami nezhorel. Rodina uja Štefana ešte dlhšie prebývala v pivnici zborenej budovy, pokým si u ďalšej rodiny na hornom konci mesta postavil prístavok. A ešte treba dodať, že ujove múdre kone sa hneď na druhý deň po oslobodení vrátili samé ku gazdovi.

Zhorenú či zbúranú časť Námestova už neobnovovali. Stala sa dnom budúcej Oravskej priehrady.

Autor, Ing. Milan Medúz, je maliar, autor symbolických portrétov osobností a kompozícií z udalostí národných dejín

Priemer: 5 (18 hlasov)
     

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
02. apríl 2015, 16:06

Silny pribeh. Dalo by sa povedat, ze zivot pise ovela lepsie, mudrejsie, zaujimavejsie, ako nasi pisalkovia ponoreni do svojich predstav o fungovani Vsehomira a svojom mieste v nom. Je to holy nezaujaty faktograficky popis toho, co sa pred 70 rokmi odohralo a co po nasledujuce desatrocia ovplyvnovalo nase osudy v dobrom aj zlom, ale najma v dobrom. Co mi v pribehu chyba, to je nadhlad nad udalostami. Pred rokom 1989 ten nadhlad bol niecim ako povinnou jazdou, dnes akoby bolo povinnou jazdou ten nadhladat nemat, hlavne ak sa jedna o oslobodenie republiky cervenoarmejcami.

Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama