Spomienka na Tetu Vierku

Počet zobrazení: 5465

strniskova_1.jpgPo Jozefovi Adamovičovi a Jozefovi Bednárikovi do večného divadelného neba odchádza aj rodáčka z Hlohovca, dlhoročná členka Činohry SND, televízna a filmová herečka a významná recitátorka Viera Strnisková (30. 10. 1929 – 31. 8. 2013).

Blízka priateľka Magdy Husákovej-Lokvencovej (prvé angažmá dostala v rokoch 1948 – 1950 na bratislavskej Novej scéne), potom putovala po Slovensku  s Dedinským divadlom, postupne hrala na scénach v Kolíne, vo Zvolene (kde sa zoznámila so svojím druhým manželom Pavlom Hasprom), v Nitre až sa roku 1962 zaradila v SND medzi také výrazné osobnosti ženského herectva ako Mária Kráľovičová, Mária Prechovská či Eva Kristínová. Na prelome 80. a 90. rokov hosťovala v Spišskej Novej Vsi. Na zaslúžený dôchodok odišla až vo svojich sedemdesiatich piatich rokoch.

Stovky dramatických rolí

Viera Strnisková, staršia sestra režiséra Vladimíra Strniska, vytvorila desiatky, ak nie stovky dramatických postáv prostých dedinských žien i introvertovaných intelektuálok, princezien aj kráľovien a osobitne vnímavých matiek nielen na doskách, ktoré vraj znamenajú svet, ale aj v slovenských a českých filmoch, v televízii, Slovenskom rozhlase a dabingu. Osobitnou kapitolou bola jej recitačná činnosť, kde okrem profesionality využívala svoj charakteristický a jedinečný hlas.

Popritom spolupracovala s množstvom kolegov, divadelných a filmových umelcov. No jednu sezónu aj so mnou – v školskom roku 1974/1975 na bratislavskom Gymnáziu Vazovova. Pravda, ona v pozícii hosťujúcej režisérky a ja, hoci mi to dnes znie veľmi smiešne, ako herec. V našom ročníku, ale do „déčky“ totiž chodila Strniskovej dcéra Jana, neskôr tiež herečka a režisérka. A pretože sa vtedy na Vazke zišlo viac talentov a úspešných recitátorov, presnejšie recitátoriek, slovo dalo slovo a Jana s mamou založili divadelný krúžok.

Do neho by ma ani troma pármi volov nedotiahli, veď ja som mal problémy zapamätať si dlhšiu báseň a na pódiu sa ma vždy zmocňovala tréma. Lenže pôvodne mali mať naše seansy v školskej klubovni literárno-dramatický charakter. A tak ma presvedčila predsedníčka našej triedy 2. F Janka Melichárková (sestra detskej televíznej hviezdy Paľa Melichárka – napr. v inscenácii Mama pre Winnetoua s Vladom Müllerom), ktorá poznala moje poviedky z „dvorového“ časopisu Kométa.

Autori stredoškoláci mali priniesť svoje básne či prózy, z ktorých Teta Vierka (tak sme Vieru Strniskovú volali) zostavila umelecko-dramatické pásmo. Môj úryvok z dlhšej prózy o rannom zobúdzaní sa obyčajného domu v Bratislave sa jej vraj veľmi páčil. Samozrejme, čosi z neho vyškrtla, iné zdôraznila, aby to malo väčší spád, a potom sme začali nacvičovať celovečerný program.

Teta Vierka ma brzdila, nijaký pátos, nijaké hranie sa na herca, ale rozprávaj, akoby si to hovoril svojim kamarátom. Nuž, s jej nádherným hlasom sa to ľahko povedalo, iba obyčajne rozprávaj. Ale, napokon som to ako tak zvládal.

Ako sa rodia trapasy

Už sme aj hovorili o termíne generálky, ale až tam sme to nedotiahli. Vedenie gymnázia totiž naplánovalo pri dajakom výročí na koniec jari slávnostnú akadémiu a chcelo, aby sa na nej náš krúžok predstavil. Napokon sa rozhodlo, že vystúpime s pásmom poézie, ale od profesionálov. Ja najprv ani počuť, no pretože v kolektíve s absolútnou dominanciou dievčat chýbali chlapci (okrem gitaristu sme tam boli iba dvaja), všetky ma presviedčali, že to určite zvládnem. Bola to ich historická chyba.

viera-strniskova.jpgS Tetou Vierkou sme osve prebrali báseň slovenského autora (zdá sa mi, že Mikuláša Kováča), pri generálke mi to ešte išlo. Ale, keď sálu zaplnil vážený profesorský zbor a vyškierajúci sa postpubertálni spolužiaci, zhasli lampy a zapálili sa reflektory, roztriasli sa mi kolená. Už som to videl a zašepkal si: „Krno, Krno, bude průser ako Brno.“

A bol. Vyšiel som na pódium. Spočiatku sa mi rinuli slová z úst, no keď som sa už tešil, že nasleduje konečne posledné štvorveršie, v jeho polovici, akoby uťal. Všetci sa na mňa pozerajú. Teta Vierka mi zo strany našepkáva, Janka gestikuluje. Zdá sa mi, že to trvá celú večnosť. Napokon som čosi zamrmlal, čo sa veľmi nepodobalo na záver básne a našťastie išla ďalšia recitátorka.

Veľmi ma to neupokojilo. Problém spočíval v tom, že v rámci dramatickej gradácie som asi o dvadsať minút mal nástup opäť ja s tým istým štvorverším. Dajako ma však osvietilo, spomenul som si na text a neustále som si ho opakoval, ani som ostatných spoluúčinkujúcich nesledoval. Potom prišla opäť moja chvíľa. Tentoraz som to už zo seba vypotil, no hrozne som sa hanbil. A keď nám na záver akadémie tlieskali, mal som pocit, akoby všetci kričali, to tlieskame dievčatám, ale tomu Krnovi rozhodne nie!

V zákulisí spoluúčinkujúce predo mnou iba mykli plecom. Janka dodala: „Možno si to tí debili ani nevšimli! Alebo si mysleli, že išlo o umeleckú pauzu.“ Teta Vierka, však cítila, ako ma to mrzí a priam materinsky ma utešovala: „To nič. Na prvý raz. Stáva sa to aj veľkým profesionálom. Nabudúce to iste už celé zarecituješ.“

Už žiadne nabudúce nebolo

Dúfal som, že žiadne nabudúce nebude. A našťastie nebola nijaká repríza. Keď sme sa po letných prázdninách zase stretli na krúžku, Teta Vierka nám predstavila svoju mladšiu kolegyňu, ktorá učila na VŠMU. Ospravedlňovala sa, že už nie je na tom s časom najlepšie a vedie nám za seba vraj rovnocennú náhradu. Lenže Viera Strnisková je iba jedna... Bolo nám to veľmi ľúto.

Na naše poviedky sa celkom zabudlo, začali sme nacvičovať veršovanú drámu v bernolákovčine o Lazárovi. Asi pri štvrtej skúške sa to skončilo. Chvalabohu, pri svojom zmysle pre povinnosť by som tam zrejme chodil až dovtedy, kým by som sa pri premiére opäť neznemožnil.

Tých znemožnení ma v živote čakalo ešte veľa, ale už nikdy nie na akože divadelnom pódiu a pred Tetou Vierkou. Spolu s inými som založil celoškolský časopis Mladá cesta. Na tej som už Tetu Vierku osobne nestretol. Zato na našej prvej, národnej scéne som ju niekoľkokrát obdivoval. Ale pre istotu už iba z hľadiska.          

Z filmografie Viery Strniskovej
     Pán a hvezdár (1959), Tvár v okne (1963), Prípad pre obhajcu (1964), Smrť prichádza v daždi (1965), Námestie svätej Alžbety (1965), Živý bič (1966), Rok na dedine (1967), Zmluva s diablom (1967), Traja svedkovia (1968), Sladký čas Kalimagdory (1968), Dialóg 20 – 40 – 60 (1968), Zločin slečny Bacilpýšky (1970), Medená veža (1970), Ďaleko je do neba (1972), A pozdravuji vlaštovky (1972), Srdce na lane (1973), Zatykač na královnu (1973), Ohnivé križovatky (1974), Deň, ktorý neumrie (1974), Stretnutie (1975), Rača, láska moja (1977), Sneh pod nohami (1978), Pustý dvor (1978), Nie! (1978), Dievča z jazera (1978), A pobežím až na kraj sveta (1979), Predčasné leto (1982), Soľ nad zlato (1982), Na druhom brehu sloboda (1984), Kohút nezaspieva (1986).
     Väčšie herecké príležitosti v televíznych dielach: Živý bič, Rok na dedine, Rysavá jalovica, Prečo Adam Chvojka spáva doma, Mamka Pôstková, Matka (hlavná cena na Medzinárodnom televíznom festivale Zlatá Praha 1969), Slnko vychádza nad Prašivou, Dom Bernardy Alby, Nebezpečné známosti, Budenbrookovci, Dlhá krátka noc, Ako divé husi, v historických seriáloch Alžbetin dvor a Štúrovci a, samozrejme, mnohokrát v Nedeľnej chvíľke poézie.
     Titul Zaslúžilá umelkyňa získala v roku 1969, v roku 2003 jej prezident Rudolf Schuster udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy.

Snímky archív
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984