Reklama

Spoľahlivý prameň literárneho poznania

Počet zobrazení: 1969

Keď pred viac ako rokom vyšla kniha literárnokritických textov Jozefa Špačka Nepovinné čítanie, mnohých presvedčila, že v skalickom učiteľovi, prozaikovi a publicistovi má súčasná slovenská literatúra nielen usilovného observátora, ale aj hĺbavého znalca literárnych procesov. Ďalšia kniha s názvom Od slova do SLOVA (autor je kmeňovým autorom printového a internetového časopisu Slovo) túto pravdu potvrdzuje. Špaček do výberu zaradil plody svojej literárnokritickej činnosti z rokov 1986 – 2016, teda z obdobia, keď slovenská literatúra prechádzala azda najturbulentnejším obdobím svojho vývoja, ktorého súčasťou boli rovnako bezuzdné experimenty ako pokorné brusičstvo tvarov, foriem a významov. Je zjavné, že Špaček vo svojej literárnokritickej publicistike, recenzistike i glosátorskej zaujatosti vstupoval do týchto neprehľadných procesov teoreticky pripravený, nezvyčajne sčítaný a názorovo kompaktný. Jeho pohľad na autorov, jednotlivé diela i hlbšie procesuálne vzťahy bol vždy triezvy a vyvážený, nadskupinový a neelitársky, skôr žičlivý ako sekernícky, väčšmi konštruktívny než rozkladný. V kritikovom písaní nebadať, alebo aspoň nie tak zjavne, nekritický príklon k literárnym, nebodaj spoločensko-politickým konjunktúram a módnym výstrelkom. Aj preto sa z časového odstupu môžeme na jeho reflexie pozerať ako na spoľahlivé pramene literárneho poznania, ktoré majú svoje názorové dominanty a hodnotové garancie, ale nikdy neskĺzavajú do plytkých opisností, mienkotvorných alibizmov či hodnotení nadbiehajúcich autorom alebo momentálnemu snobskému vkusu. Špaček sa vždy vyjadruje vecným jazykom, usiluje sa formulovať presne a jednoznačne, no nikdy si nerobí nároky na názorovú či estetickú všeplatnosť svojich výrokov.

j.spacek.od_slova_do_slova.jpgJozef Špaček: Od slova do SLOVA
(Recenzie a príležitostné texty)
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2016, 295 strán

 

Do prvej časti svojho výberu s nevyzývavým názvom Od témy k téme, z príbehu do príbehu kritik zaradil recenzie pôvodnej slovenskej literatúry, najmä prózy, ktoré vyšli v popredných literárnych časopisoch. Čitateľovi tak poskytol prierez dvadsaťročnými dejinami, kde sa vedľa seba ocitli diela nespornej kvality, ktoré sa stali trvalou súčasťou nášho literárneho vedomia, s dielami, ktoré sa nám medzičasom možno nezaslúžene stratili z obzoru, alebo sme na ne, rozmaznaní kvantami novej produkcie, jednoducho už zabudli. Špaček však pripomína a nedovolí len tak pre nič za nič zabúdať. Dôsledne napĺňa štatút literárnej kritiky, ktorej úlohou je okrem iného aspoň občas tak trochu pomasírovať lenivé vedomie súčasníka a dať mu najavo, že duchovné hodnoty nevytvárajú promotéri a protežanti, ale že sú výsledkom procesov vytvárania, zrenia a osvojovania. A ak čitateľ nájde v sebe dosť trpezlivosti, v Špačkových rozhľadených reflexiách zaiste opäť objaví dosť inšpirácií na jedno, druhé i tretie. Jeho panoráma autorov a titulov kníh jednoznačne ukazuje, že slovenská literatúra má široké autorské zázemie a že jej jazykom je typologická a štýlová rôznorodosť, v ktorej sa kritik pohybuje s istotou poučeného zvedavca. Nerobí mu problém klasické rozprávačstvo Ladislava Balleka, ale ani ironická provokatívnosť Máriusa Kopcsaya či prozaický ezoterizmus postmodernistického skeptika Ballu. Vie si zaironizovať na účet sebastredného Ľubomíra Feldeka, ale vie oceniť aj „nové poznanie a pokoru“ Petra Pišťanka či prozaickú zrelosť prozaického nováčika Ivana Čičmanca. Nepochybuje o nadaní čerstvého bestselleristu Jozefa Kariku, ale vzdáva patričnú úctu i nekonformnému mysliteľovi Petrovi Gregorovi, ktorý sa prednedávnom pobral z tohto sveta. Antonovi Hykischovi vyhodí na oči jeho „pragmatický populizmus“ a Štefanovi Moravčíkovi „rozplývajúci sa, pulzujúci prúd vedomia či skôr dojmov a vnemov“ v „bublajúcom kotle“ prozaickej extázy, a v kontraste so všeobecnou mienkou zapochybuje, či „rozmer stvárnenej postavy“, ktorú si zvolil Pavel Vilikovský, „nie je pod jeho autorské možnosti“. U Petra Holku si cení „dobrý príbeh“ a „umenie rozprávačskej príťažlivosti“, ale aj „obdiv ku generácii našich rodičov“, u Ľuboša Juríka zmysluplné návraty k boľavým témam našej minulosti. Ivan Kolenič, podľa neho jeden z najtalentovanejších autorov súčasnej slovenskej literatúry, „nenaplnil ani atribúty avantgardy, ani undergroundu“, kým u Veroniky Šikulovej s neskrývaným obdivom hovorí o „chuti šikulovskej človečiny“, a v poviedkach  Jozefa Puškáša sa mu ráta „široký diapazón námetov, motívov, sujetových postupov“. Niekoľko zasvätených recenzií venuje aj literárnej kritike (Július Vanovič, Alexander Matuška, Vladimír Mináč, Anna Valcerová, Valér Mikula, Ľudmila Rampáková, Pavel Branko).

Ďalšie dve časti výberu sú zamerané na krátke glosátorské formy o slovenskej a českej literatúre, ktoré inovatívne uvádzali časopisy Slovenské pohľady (Sedem viet o siedmich knihách) a Romboid (Ex libris). Jozef Špaček pomáhal udomácniť v našich pomeroch túto efektívnu a obľúbenú formu literárnej reflexie a dokázal, že aj prostredníctvom neveľkých koncíznych textov a presných formulácií kritických výrokov sa dá vysloviť plnokrvná kritická výpoveď, ak autor vie, čo je v literatúre naozaj dôležité.

Do štvrtej časti s názvom Pohľady za hranice Špaček zhromaždil recenzie o českej a svetovej próze. Osobitne treba vyzdvihnúť najmä jeho príspevky o najnovšej českej tvorbe, o ktorej na Slovensku žalostne chýbajú informácie, hoci predtým to naozaj bola „bratská“ literatúra a mená ako B. Hrabal, K. Souček, K. Sýs, J. Čejka, J. Žáček, Z. Zapletal, P. Skarlant, J. Zábrana, P. Prouza akosi samozrejme patrili do vzdelanostného portfólia slovenského čitateľa. Aspoňže ich Špaček pripomína. Fenomény súčasnej ruskej literatúry v autorovom výbere zastupujú V. Sorokin, S. Ulická, Jurij Poľakov, A. Tarn, V. Suvorov (autor je rusista). Rovnako inštruktívne sú aj Špačkove zábery na svetovú literatúru (Ph. Roth, I. McEvan, J. Heller, G. G. Márquez, V. Nabokov, S. Márai, L.-F. Céline, J. Janasson), ktoré sa neraz usilujú vyhmatať i súvislosti s tendenciami v našej literatúre. Poslednú časť Špaček zasvätil svojim skalickým rodákom (P. Bunčák, P. Dinka, M. Brück).

Priemer: 5 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama