„Spáchanie atentátu“ alebo vojenská operácia?
Od 28. decembra 1941 sa začalo odpočítavanie posledných dní zastupujúceho ríšskeho protektora v Protektoráte Čechy a Morava SS obergruppenführera, generála polície, šéfa RSHA (Reichsichertsheithauptamt – Najvyššieho ríšskeho úradu pre bezpečnosť) a SD (Sicherheitsdienstu – Bezpečnostnej služby) Reinharda Heydricha. V noci z 28. na 29. decembra 1941 zoskočili na české územie pri obci Nehvizdy neďaleko Prahy dvaja československí parašutisti, ktorí mali vojenský rozkaz zabiť Heydricha – kata českého národa. Boli to Slovák, rotmajster Jozef Gabčík, a Čech/Moravan, rotmajster Jan Kubiš. Operáciu naplánoval spravodajský odbor exilového Ministerstva národnej obrany na čele s plukovníkom gšt. Františkom Moravcom so súhlasom prezidenta Edvarda Beneša. Všetci parašutisti sa na operáciu prihlásili ako dobrovoľníci a pred odletom napísali aj testamenty, čo sa má stať s ich vecami, ak by zahynuli.
F. Moravec, sediaci v rozkladacom ležadle, bol bývalý ruský legionár.
Prvým protektorom bol Konstantin von Neurath, ktorý nebol úspešný v potlačení odboja v Čechách a na Morave. Preto 27. septembra 1941 požiadal Adolfa Hitlera o „zdravotnú dovolenku“. Führer za jeho zástupcu určil Reinharda Heydricha, ktorý sa už predtým „vyznamenal“ svojím brutálnym postupom na iných okupovaných územiach. Heydrich hneď po svojom príchode do Čiech začal „úradovať“. Vyhlásil stanné právo a vzápätí sa začali popravy českých vlastencov. Okrem iných boli popravení do odboja zapojení československí generáli Vojta, Bílý, Horáček, Doležal, Šára... Rovnaký osud čakal stovky a tisíce vlastencov, ktorí sa s nemeckou okupáciou nechceli zmieriť.
Po niekoľkých odkladoch sa výsadok Anthropoid vydal na svoju bojovú cestu do Čiech 28. decembra 1941 na britskom bombardovacom lietadle Handley Page Halifax Mk. II NF-V (ser. L9613) 138. perute RAF s anglickou posádkou poručíka R. C. Hockeyho. Lietadlo malo podľa pôvodného plánu aj bombardovať, ale k tomu nedošlo, lebo pre veľký náklad osôb (šestnásť spolu s posádkou) a materiálu sa bomby nemohli naložiť. Bombardér odletel z letiska Tangmere južne od Londýna a cestou v oblasti Darmstadtu sa stretol s nemeckými stíhačkami, ale podarilo sa mu uniknúť. Halifax sa dostal dvakrát aj do protileteckej paľby - nad Plzňou a potom ešte na spiatočnej ceste. Lietadlo a jeho posádka mali šťastie - netrafili ho. Bombardér pristál 29. decembra 1942 o 8.14 hod. po viac ako desaťhodinovej úspešne vykonanej misii opäť na letisku v Tangmere. Gabčíka a Kubiša vysadili 29. decembra o 02.24 hodine. Okrem Anthropoidu v lietadle leteli a´j ďalšie dva výsadky - Silver A a Silver B. Kubiš a Gabčík sa ukryli v lome neďaleko obce. Padáky najprv zahrabali do svehu a neskôr ich ukryli v záhradnej chate Antonína Sedláčka. Pri zoskoku si Gabčík vytkol palec na ľavej nohe. Spočiatku si na to dával octanový obklad, ktorý mu zabezpečil hájnik v mieste zoskoku, ale neskôr musel vyhľadať lekára.
Záhradná chatka Antonína Sedláčka, kam parašutisti ukryli svoje veci.
V Nehvizdoch a okolí našli parašutisti prvých pomocníkov a spolupracovníkov, ktorí im pomohli ukryť padáky a ďalší materiál a zabezpečovali im ubytovanie, doklady a stravu. Neskôr im pomohli dostať sa do Prahy.
V roku 2010 odhalili pri Nehvizdoch tento pomník.
Pri príprave akcie sa napriek nesúhlasu vedenia domáceho odboja, ktorý sa obával veľkých represálií nacistov voči civilnému obyvateľstvu a aj rozbitia odbojových štruktúr, podieľali viacerí vlastenci z Prahy a okolia, predovšetkým riaditeľ školy Jan Zelenka-Hajský, rodina Moravcovcov, Piskáčkovcov, Khodlovcov, Lyčkovcov a ďalší. Takmer všetci na to doplatili. Niektorí spáchali samovraždu pri zatýkaní, iných nacisti popravili s celými rodinami. Parašutisti potrebovali hlavne úkryty, stravné lístky, doklady, informácie, potraviny, civilné šatstvo, protektorátne peniaze. Viacerí členovia odboja, hlavne sokoli a príbuzní bývalých československých legionárov a skautov im v tom nezištne a bez ohľadu na obrovské riziko – v prípade prezradenia im hrozilo mučenie a poprava celej rodiny – podľa svojich možností pomáhali. Mnohí za to neskôr priniesli obeť najvyššiu – položili svoje životy na strelnici v Prahe-Kobylisích, Pardubiciach-Zámečku,v koncentračnom tábore Mauthausen, alebo na
iných miestach.
Jan Zelenka-Hajský sa gestapu nedostal do rúk živý – stihol sa pred zatknutím otráviť.
Gabčík, Kubiš a Josef Valčík, ktorý sa s nimi napriek zákazu skontaktoval, chodievali takmer denne do Panenských Břežan, kde v tamojšom zámku býval R. Heydrich. Skúmali cestu a okolie, aby našli najvhodnejšie miesto na útok. Postupne pripravili s pomocou Zelenku detailný plán akcie a vybrali si pre ňu ostrú pravotočivú zákrutu v pražskej štvrti Kobylisy – Libeň medzi Kirchmayerovou ulicou a ulicou V Holešovičkách, kade každý deň prechádzal automobil s Heydrichom na Pražský hrad a musel tam spomaliť. Postupne sa im podarilo spresniť aj čas, kedy Heydrich chodieva do Prahy a nazad do Panenských Břežan.
Jan Kubiš, vľavo, Jozef Gabčík.
Plánovanú akciu urýchlila informácia, že Heydrich má odletieť do Berlína za Hitlerom. Dňa 27. mája 1942 Gabčík a Kubiš spoločne s ďalšími parašutistami o 10.35 hod. na Heydrichovo vozidlo zaútočili. Napriek zákazu ústredia v Londýne sa totiž s výsadkom Anthropoid skontaktovali nielen rotmajster Josef Valčík z výsadku Silver A, ale aj nadporučík Adolf Opálka z výsadku Out Distance a pri akcii im pomohli. Valčík dával zrkadlom znamenie, že auto s Heydrichom sa už blíži a Opálka prechádzal krížom cez ulicu, aby auto spomalilo. Prvý zaútočil Gabčík so samopalom Sten Mk II, ale ten sa mu zasekol a zlyhal. Úspešnejší bol Kubiš, ktorý na Heydrichovo vozidlo hodil bombu s plastickou trhavinou, ktorá nacistu zranila. Previezli ho do najbližšej pražskej nemocnice Na Bulovke, kde sa ho najprv ujali český lekár chirurg Slanina, Nemcami do nemocnice nasadený lekár Dick a ďalší Nemec Hohlbaum z nemeckej kliniky. Vyšetrenie ukázalo, že Heydrich má asi osem centimetrov dlhú ranu, roztrieštené rebro a v rane nečistoty a úlomky. Do nemocnice prišli postupne protektorátny štátny tajomník Karl Hermann Frank, prezident Emil Hácha a celá protektorátna vláda. Po operácii Heydricha premiestnili do kancelárie Dr. Dicka a celé druhé poschodie nemocnice vyprázdnili. Z Berlína urýchlene povolali nemeckých chirurgov, Himmler a Hitler vyslali do Prahy aj svojich osobných lekárov. Heydrich, napriek špičkovej lekárskej starostlivosti na následky zranenia a infekcie 4. júna 1942 zomrel. Pitvu vykonali profesor Hamperl, prednosta nemeckého patologického ústavu a profesor Weyrich. Podľa pitevnej správy smrť nastala v dôsledku poškodenia životu dôležitých orgánov baktériami prípadne jedmi, ktoré vnikli s črepinou a usadili sa v pohrudnici, bránici a v okolí sleziny, nahromadili sa a rozmnožili.
Heydrichov štátny pohreb sa uskutočnil s veľkou pompou. Najprv sa konal smútočný sprievod z Pražského hradu celou Prahou na Hlavnú železničnú stanicu, odkiaľ rakvu s Heydrichovým telom previezli osobitným vlakom do Berlína. Na pohrebe „hrdinu“ sa zúčastnilo celé vedenie nacistického Nemecka. Zaujímavé však je, že Heydrichova vdova sa na pohrebe v Berlíne nezúčastnila, zostala v Panenských Břežanoch a na rozlúčku s manželom poslala len svojich dvoch synov.
V blízkosti miesta atentátu stojí od roku 2009 pomník Operácie Anthropoid.
Parašutisti po akcii nemohli opustiť Prahu, ktorá bola nepriedušne uzavretá, preto museli hľadať úkryt v rámci hlavného mesta. Sedem parašutistov – k spomínanej štvorici pribudli ešte ďalší traja – našlo po čase úkryt v krypte pravoslávneho Kostola sv. Cyrila a Metoda v Resslovej ulici v Prahe 2.
Okrem chladu, vlhka a plesní boli nie najpríjemnejším spoločníkom v krypte sa ukrývajúcim parašutistom aj kosti nebožtíkov... V pravej časti fotografie je vidieť schodisko vstupu do krypty z lode kostola. Tadiaľ sa do krypty nosili truhly s nebožtíkmi a tadiaľ tam vnikli aj gestapáci a nemeckí vojaci.
Nemci po útoku na Heydricha rozpútali na okupovanom území Čiech a Moravy neobmedzený teror. Zatýkanie, mučenie vlastencov a popravy boli na dennom poriadku. Najväčším zločinom nemeckých okupantov bolo vypálenie obcí Lidice (10. júna 1942) a Ležáky (24. júna 1942), vyvraždenie tamojších mužov, transport žien do koncentračných táborov a odovzdanie časti detí „na prevýchovu“. Lidiciam sa pomstili údajne preto, že mali spojenie s parašutistami a Ležákom preto, lebo z tamojšieho lomu operovala vysielačka Libuše, ktorá udržiavala spojenie s Londýnom.
Okupanti dlho nemohli prísť parašutistom na stopu. Za informácie o nich vypísali odmenu najprv 10, neskôr až 20 miliónov korún. Až po zrade ďalšieho člena skupiny Out Distance, Karola Čurdu, ktorého zlákala odmena – dali mu však len 5 miliónov korún – sa gestapo dostalo k informáciám, kto za akciou stojí a kde sa parašutisti skrývajú. Dňa 18. júna 1942 o 4.15 hod. uzavrel náhradný prápor Wehrmachtu „Deutschland“ a strážny prápor „Prag“ priestor v Resslovej ulici a začal sa útok na kostol. Všetci parašutisti po hrdinskom osemhodinovom boji padli, niektorí vlastným posledným nábojom. Okrem už spomenutých Gabčíka, Kubiša, Opálku a Valčíka to boli ešte Jaroslav Švarc, Jan Hrubý a Josef Bublík.
Čurdu po oslobodení stihol spravodlivý trest – odsúdili ho na smrť a v roku 1947 obesili. Spolu s ním bol popravený aj Slovák Viliam Geryk zo Slovenského Mederu (dnes Palárikovo), ktorý však parašutistov nezradil a „zviezol“ sa na súde spolu s Čurdom. Geryk až do konca tvrdil, že je nevinný, bol po zvyšok vojny v koncentračnom tábore v Dachau. Peniaze za údajnú zradu – 5 miliónov korún si, na rozdiel od Čurdu, ani nevyzdvihol. Priťažilo mu, že po návrate do Československa a zatknutí sa pokúsil z väzenia utiecť, aby dokázal svoju nevinu. Bol by sa Geryk vracal z Nemecka do Československa, ak by si bol vedomý, že za zradu parašutistov mu hrozí poprava? Zrejme sa naozaj považoval za nevinného a necítil sa ohrozený žiadnym procesom. Je to celkom iný prípad ako Čurda a nebyť nešťastnej náhody, že ho súdili spolu s Čurdom, nebol by asi tak dopadol. V jeho prospech vypovedali aj spoluväzni z Dachau, kde zostrojil rádioprijímač (ako sa dostal k potrebným súčiastkam nie je dodnes vysvetlené), na ktorom väzni počúvali vysielanie zahraničných rozhlasových staníc.
Dnešný vzhľad kostola sv. Cyrila a Metoda v Resslovej ulici v Prahe.
Za svoje vlastenectvo a ľudskú solidaritu priniesli najvyššiu obeť aj predstavitelia pravoslávnej cirkvi. Biskup Gorazd sa pokúsil o zabránenie ďalším popravám tým, že za ukrytie parašutistov v pravoslávnom kostole vzal na seba všetku zodpovednosť. Napísal listy predsedovi protektorátnej vlády, ministrovi školstva a kancelárii ríšskeho protektora, že je pripravený za svoj čin niesť zodpovednosť vrátane trestu smrti. Už 25. júna 1942 ho uväznili. Súd s členmi pravoslávnej cirkvi sa konal 3. septembra 1942. Nasledujúci deň zastrelili biskupa Gorazda, farára Čikla a predsedu zboru starších pravoslávnej cirkvi Sonnevenda; kaplána Petřeka zastrelili 5. septembra 1942. Ich príbuzných a ďalšie osoby – celkom 263 ľudí odtransportovali do koncentračného tábora Mauthausen, kde všetci zomreli. Pravoslávnu cirkev v protektoráte zrušili a jej kostoly zavreli.
Pamätník pred kostolom v Resslovej ulici tým, ktorí parašutistom pomáhali.
Udalosti v Prahe neunikli ani pozornosti „Slováka“, tlačového orgánu Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Čo tento ľudácky denník o tom vtedy napísal a ako informoval svojich slovenských čitateľov? Parašutisti boli, samozrejme, označovaní hanlivým spojením „padákoví agenti“ a ich akcia bola jednoznačne odsudzovaná: vinníkom bol jednoznačne štváč Beneš a Česi... Noviny hlavného redaktora Mila Urbana „Gardista“ sa tiež rozčuľovali nad týmito nepriateľmi a „vrahmi“. Podľa Gardistu zo štvrtka 28. mája 1942 „všetky kultúrne národy novej Európy odsudzujú takýto zločinecký útok. Že k takémuto zákernému zločinu došlo, možno ďakovať len londýnskemu rozhlasu, ktorý čoraz väčšmi zostruje výzvy na páchanie takýchto zločinov a pán Beneš takto druhý raz ženie do katastrofy tých, ktorí ho poslúchajú“. Noviny 29. mája 1942 napísali aj nezmysel: „V sprievode zastupujúceho ríšskeho protektora nachádzal sa štátny sekretár Frank, ktorý dopravil zraneného do nemocnice.“ Zatiaľ čo slovenské noviny spočiatku písali o všetkých „padákových agentoch“ len ako o Čechoch, napokon 23. júna 1942 bez akéhokoľvek vysvetlenia priznali, že medzi nimi bol aj Jozef Gabčík, rodák z Poluvsia...
Gardista 23. júna 1942.
Potrestanie resp. zavraždenie Heydricha bolo takou operáciou spojeneckých vojsk, v ktorej sa podarilo počas druhej svetovej vojny odstrániť najvyššie postaveného nemeckého pohlavára. Akcia sa však napriek tomu stala predmetom ostrých sporov a je to tak dodnes. Podľa mnohých kritikov tejto regulárnej vojenskej operácie (jej aktéri vedeli, že idú na istú smrť a napriek tomu svoju úlohu ako vojaci dobrovoľne prijali a rozkaz splnili), išlo o zbytočnú akciu, ktorú príznačne nazývajú aj terminológiou gestapa a protektorátnych úradov – „spáchanie atentátu“ a poukazujú na tisíce civilných obetí, ktoré mala akcia za následok. Pritom zabúdajú na to, že Heydrich a Nemci vraždili už dávno pred akciou a k ďalším obetiam by bolo došlo aj bez Heydrichovho odstránenia. Len by to možno neboli práve Lidice a Ležáky, ale boli by to iné obce. Tak isto zabúdajú aj na politický význam operácie, ktorý sa prejavil v uznaní československej vlády v exile a v uznaní práva obnoviť Československo v predmníchovských hraniciach. Našich domácich kritikov akcie, ak už nič iné, malo by prebrať aspoň konštatovanie, že sa vo svojich názoroch až dojemne zhodnú so súčasnými neonacistickými portálmi, podľa ktorých je Heydrich – „príkladom pre nás“! O jeho slovách: „Tento priestor sa raz musí stať nemeckým a Čech tu koniec koncov nemá čo hľadať!“ a o krvi na rukách tohto vojnového zločinca však taktne mlčia.
Túto vojenskú operáciu kritizovali pred rokom 1989 aj komunisti, podľa ktorých „nebola potrebná“ a poslúžila len „československej vláde E. Beneša v Londýne“... Dnes by už aj mnohí historici, ktorí sú stále v zajatí minulých čias, mali zabudnúť na termín „spáchanie atentátu“ a akciu by mali označovať presnejšie za vojenskú operáciu alebo vojenskú diverznú akciu, ktorá celému svetu ukázala, že Česi a Slováci sa nevzdávajú a bojujú, nehľadiac na veľké obete, za obnovenie Československa.
Rodný dom Jozefa Gabčíka v Poluvsí. Nový pomník Jozefa Gabčíka v rodnej obci.
Medzi výsadkármi boli okrem Gabčíka aj ďalší Slováci. Generálmajor Jaroslav Klemeš (narodený 31. januára 1922), rodák z Čadce, je posledný žijúci hrdina medzi československými výsadkármi, ktorí počas druhej svetovej vojny zoskočili na územie Protektorátu Čechy a Morava. Český prezident Miloš Zeman udelil dňa 28. októbra 2016 tomuto dnes 94-ročnému československému vojnovému veteránovi najvyššie štátne vyznamenanie Rad Bieleho leva I. triedy vojenskej skupiny. Klemeš bol príslušníkom skupiny Platinum – Plewter a vysadili ho v noci zo 16. na 17. februára 1945. Pôsobil na Morave ako radista a neskôr sa presunul do Prahy, kde sa zúčastnil na bojoch v Pražskom povstaní.
Zdroje fotografií:
Pomník v obci Nehvizdy, autor B. Bubník, Pomník na mieste útoku na Heydricha a pomník pred kostolom v Resslovej ulici – internet, zvyšok archív autora. Úvodné foto: Z plagátu k filmu Anthropoid, 2016.
