Reklama

Sociálne siete – generátor subkultúr a dekadencie?

Počet zobrazení: 2095

Verejná komunikácia sa od vynájdenia kníhtlače až po vznik sociálnych sietí demokratizuje a vytvára čoraz väčší priestor pre všetky typy názorov.
Prináša to pluralitu názorov, v ktorej nemusí vždy víťaziť ten, kto je bližšie k pravde, ale často vyhrávajú tí, ktorí nájdu vhodnejšiu a pôsobivejšiu formu na prezentáciu svojich názorov.
Všetky doterajšie hlavné formy komunikácie, t. j. knihy, noviny, rozhlas či televízia mali svojich majiteľov, profesionálnych autorov a držali im chrbát politické elity svojej doby. Ich primárny záujem nebol ani tak šíriť informácie, ako skôr udržať, resp. získať politický a hospodársky vplyv.

Internet prišiel s radikálnou inováciou nepredstaviteľného rozsahu. Odstavil majiteľov médií, profesionálnych tvorcov obsahu ako aj politický dohľad – a tým i cenzúru – zo strany politických elít.

Každý účastník sociálnej siete sa automaticky svojím prihlásením a zverejnením príspevku stáva autorom, majiteľom i cenzorom.
Stačí krátke komentovanie, pridanie nejakého emotikonu, posunutie nejakej správy ďalej a už sa môže vytvárať komunita so spoločnými politickými, profesionálnymi či osobnými záujmami.
Dalo by sa s určitým zveličením povedať, že existenciou sociálnych sietí nastáva koniec demokratizácie verejného priestoru: autori i používatelia sú tí istí, nikto už nie je vylúčený.
Majitelia, politická vrchnosť i profesionálni autori stratili svoje privilégiá a dnes sú nútení viac-menej sa iba prizerať, kam sa tento svet rúti...
Premena doterajších všetkých „konzumentov“ informácií klasických médií na konzumentov a autorov sociálnych sietí však nie je ľahká a bezbolestná.
Mnohí účastníci sociálnych sietí často bezradne stoja pred nekonečným množstvom informácií, ktoré nie je v ľudských silách triediť a posúdiť.
Jedinou šancou je vstúpiť do nejakých skupín a spoliehať sa na to, že je to najlepšia voľba, ktorej pravdivosť potvrdzujú iba členovia danej komunity.
Iste, každý sa môže aktivizovať vo viacerých skupinách. Vždy je to však obmedzený a konečný počet, limitovaný o. i. aj množstvom času používateľov.

Život bežných občanov, ale aj politikov, sa stáva čoraz závislejším od internetu, čo ich, samozrejme, vystavuje novým a závažným rizikám.

Cez sociálne siete sa vytvára nová sila, s ktorou politici a ich mediálni obhajcovia musia rátať, pretože rozbíja všetky ich písané i nepísané dohody. K tomu významne napomáha publikovanie tajných či dôverných správ politikov.
„Náhodné“ úniky z komunikácie politikov, zámerné vstupy hackerov do serverov vlád a politických sekretariátov, ale najmä vedomé aktivity whistle-blowerov, robia z internetu, ale aj z politiky výbušnú zmes nepredstaviteľnej sily a dosahu.
Najmä whistle-bloweri, ktorí v mnohých krajinách dosiahli v rámci demokratizácie politiky právnu ochranu, sú tým Damoklovým mečom, ktorý visí dnes nad každým politikom.
Možno sa na nich pozerať ako na hrdinov, ale aj ako na donášačov a udavačov, ktorí sa regrutujú z pracovníkov aparátu, zúčastňujúcich sa na politických rozhodnutiach, resp. na ich kontrole či evidencii.
Sila zverejňovaných dokumentov spočíva v tom, že strháva masku úctyhodnosti a vážnosti mnohých politikov. Usvedčujú ich, že mnohé finančné transakcie boli zamerané na vlastné obohatenie na úkor štátu, a tým pádom i nás všetkých. Rozpory politikov medzi hlásanými predstavami a ich reálnou činnosťou, ukrývané za uhladené a často prázdne frázy, ukazujú nakoniec iba sebeckých a chamtivých ľudí, zbavených akýchkoľvek morálnych zábran.

Sila zverejňovaných informácií nie je v ich fakticite, ale v tom, kto ich má a kto ich interpretuje. A ich interpretácia vždy závisí od politických a ekonomických cieľov.

Pravdivé, ale izolované informácie sa ľahko doplňujú o lživé a konšpiračné pseudofakty či falošné interpretácie.
Používať internet sa doteraz občania viac-menej učili; boli uchvátení jeho slobodou, rýchlosťou informácií a možnosťami jeho využitia vo svojej práci a svojom živote.
No aj používatelia sociálnych sietí sa vyvíjajú a menia k nim postoje. Už opadla vlna vzrušenia z chatovania s cudzími, anonymnými ľuďmi, rovnako z oboznamovania sa s erotickými a sexuálnymi praktikami všetkého druhu...
V súčasnosti už asi každý používateľ má svojich priateľov a títo  vytvárajú skupiny podľa svojich záujmov...
Niektorí už začínajú objavovať aj politickú silu sociálnych sietí a začínajú vstupovať do hodnotenia politikov,  rozvíjajú diskusie, ako by Slovensko malo v budúcnosti vyzerať.  Jedným sa to darí lepšie, iným horšie...
Internet má, samozrejme, aj svoje negatívne a nebezpečné stránky, pretože sa stáva neovládateľný a nevypočítateľný.  Potvrdzuje to Brexit aj americké voľby, ktoré ukázali, že pôsobenie sociálnych sietí iba ťažko možno odhadnúť a zmerať.
Za najvýznamnejšiu zmenu považujem akúsi reštrukturalizáciu tohto verejného priestoru, kde prichádza k politickému preskupovaniu účastníkov sociálnych sietí do veľkých názorových skupín, s ktorými politici budú musieť rátať.
Vplyv týchto skupín je zatiaľ u nás nevýznamný, ale bude narastať a ich výbušnosť môže byť nebezpečná pre celý politický systém.

Jedným zo závažných trendov súčasnosti na sociálnych sieťach je agresívny, arogantný a vulgárny spôsob vyjadrovania časti účastníkov diskusie pri prezentácii svojich komentárov o politickom dianí.

Ukážkou tohto „nového tónu“ je „preslov“ pána Roberta Bačinského, ktorý, myslím si, vo svojej vulgarite a arogancii dosiahol vrchol a iba ťažko ho niekto prekoná.
Jeho neobyčajne drsné, urážlivé a agresiou prekypujúce výroky na adresu viacerých vrcholných politikov prelamujú všetky spoločenské a politické tabu a konvencie.
Je taký vulgárny, že môže vzniknúť až námietka, prečo sa vôbec takými ľuďmi treba zaoberať.
Myslím si, že ak má jeho video takmer 100 tisíc zhliadnutí, nemali by sme ho obchádzať mlčaním či moralistickým odmietaním, a to už nehovorím už o jeho kriminalizácii...
Je možné, že takýchto radikálnych kritikov našej politickej scény je viac. No pán Robert predstavuje podľa môjho názoru všetky vlastnosti tohto významného, ale nebezpečného trendu, takže sa môžeme práve nad jeho vystúpením hlbšie zamyslieť a analyzovať ho.
Určite je pre mnohých zaujímavý tabuizovaným slovníkom a jeho novotvarmi, ktorými autor dokáže pomerne „majstrovsky“ narábať.

Kvôli objektivite hodnotenia vystúpenia pána Roberta a jeho zaradenia môže byť užitočné odfiltrovať jeho vulgárny slovník a pozrieť sa, čo zostalo z jeho vystúpenia a či to stojí za to, aby sme sa tým vôbec zaoberali.

Východisková téza pána Roberta, že keď ma môžete urážať vy, že som fašista, tak aj ja vás môžem nazvať ešte väčšími fašistami, je do určitej miery výsledkom reálnej, ale chybnej reakcie pani Merkelovej a jej bruselských pomocníkov – kto nesúhlasí s jej pozvaním miliónov migrantov, je xenofób či fašista.
Jednoducho zlé rozhodnutie a ešte horšia jeho obhajoba!
Mohli by sme preto povedať, že rozhorčenie pána Roberta je vyprovokované politikmi typu pani Merkelovej, ktorí sami uvrhli EÚ do politickej krízy, z ktorej aj v najoptimistickejšom variante vyjde EÚ významne oslabená.
Grécka kríza, imigračná kríza, dobrodružné angažmán na Ukrajine, nedomyslené sankcie voči Rusku... je zmes rozhodnutí, ktoré nevedú iba k významnej skepse obrovskej časti občanov voči EÚ ale aj k potenciovaniu silnej, agresívnej nenávisti ku všetkému, čo je spojené s EÚ.
Pani Merkelovú tak možno považovať nielen za matku všetkých migrantov (čo oni aj tak berú), ale aj za matku agresívnych a protieurópsky zameraných nálad a teda aj za matku celej krízy únie. Je zlé, že celá EÚ čaká, kedy sa Nemecko, resp. Berlín spamätá a začne naprávať to, čo táto funkcionárka FDJ napáchala.
Neschopnosť pani Merkelovej prevziať zodpovednosť za migračnú krízu, za neúspech ruských sankcií, za Brexit, za podporu Turecka pre vstup do EÚ... iba zvyšuje agresivitu ľudí typu pána Roberta a diskredituje tých, ktorí ju obhajovali – a ešte aj dnes podporujú – a na ktorých si rečník s radosťou uľavuje svojim kočišským slovníkom a ventiluje svoju agresiu občana, ktorý si nevie rady.
Servilní politici dvadsaťsedmičky – namiesto toho, aby orgány EÚ predvolali pani Merkelovú a dali s ňou jasnú reč – zriaďujú centrá pre kybernetické a hybridné vojny s Ruskom. Tým diskreditujú nielen seba, ale najmä obrovský projekt, akým Európska únia je.
Opäť to pripomína, nám starším, neblahú podobnosť na čakanie, ako rozhodnú v Moskve. Ako ukazuje Brexit, čakanie nie je dobrou stratégiou pre EÚ.

Som presvedčený, že nenávisťou a hrubosťou nemožno vytvoriť lepšie Slovensko a ani žiaden lepší svet.

Keď zbavíme vystúpenie pána Roberta „zakázanosti a neslušnosti“ používaných výrazov  a ponecháme jeho pozdrav „Na stráž!“, musíme povedať, že ide o klasického slovenského ľudáka, ktorý sa vracia z minulosti a ktorý cíti, že sociálna sieť mu dáva nebývalú silu a moc.
Pán Robert pochopil význam a silu internetu a nepotrebuje, aby vystupoval vo vojenských čižmách a s kalašnikovom, ale ako politický youtuber vydáva na obdiv svoje „bombastické“ video.
Už sa nechce uspokojiť so žiadnymi zmenami v slovenskej ani v únijnej politike, ale sedí v rozbehnutom vlaku nenávisti voči existujúcim politickým elitám Bruselu, USA, NATO a, samozrejme, nebol by to slovenský ľudák, keby nebol aj proti Židom.
Pán Robert obhajuje svoj slovník tým, že lepšie nehovoria ani naši politici, ako ukazujú občasne zverejnené odposluchy, a teda musí použiť slovník, ktorému rozumejú.
Kedysi v starých, „dobrých“ časoch bolo možné vysporiadať sa s ľuďmi podobného typu, ako pán Robert, pomerne jednoducho.
Chytiť takéhoto rebela, odzbrojiť ho, vyzuť z čižiem a posadiť za mreže.
Dnes to však nejde a pán Robert to vie! Nemá žiadnu zbraň a na nohách možno teplé papuče.
Jeho sila je v hrubých slovách, ktorými dokáže zaujať ľudí, nespokojných s našou politikou, so sebou a i s celým svetom.

Ani v roku 1989 neboli potrebné zbrane. Stačili iba kľúče a námestia. Dnes netreba už ani kľúče a možno v budúcnosti nebude treba chodiť ani na námestia. Bude stačiť kamera a, ak politickí youtuberi budú mať pravdu, svet bude určite iný...

Podľa reakcií nemalého počtu politikov u nás i vo svete sa zdá, že svoje politické angažmán v politike prijali iba s akousi nevyslovenou podmienkou, že občania do politiky môžu vstúpiť iba raz za štyri roky, a to účasťou vo voľbách. Všetko ostatné je dôverné a je záležitosťou iba samotných politikov. Myslia si, že všetko ostatné je už naša vec („Cosa nostra!!!“).
Spravidla každý z dotknutých politikov odmieta zverejnené fakty a ich hodnotenia označuje za neobjektívne a falošné... Politici napádajú aj sociálne siete, na ktorých o nich verejne diskutujú občania.
Sú presvedčení, že sociálne siete sú nebezpečnou konkurenciou, ktorú treba umlčať legislatívnymi a organizačnými opatreniami a požadujú ofenzívnu propagandistickú činnosť inštitúcií, ktoré im spadajú do kompetencie.
Snahy niektorých politikov na domácej scéne, volajúcich po zjednotení štandardných a neštandardných politických strán proti kotlebovcom a ľuďom typu pána Roberta sú nešťastné. Neuvedomujú si, že sú to oni, kto svojou doterajšou politikou pozval týchto pohrobkov z minulosti, aby riešili ich vlastné kauzy a problémy.
Je potrebné odstrániť príčiny nespokojnosti našich občanov! V inom prípade sa im nielenže nepodarí vytvoriť blok proti kotlebovcom, ale môže sa im prihodiť to, čo bývalému generálnemu tajomníkovi KSČ Jakešovi. Môžu zostať sami ako „kôl v plote.“ Doterajší stúpenci, voliči a členovia strán prejdú na druhú stranu...

(Autor je konzervatívny socialista)

Priemer: 4.8 (23 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama