Reklama

Slušné či morálne Slovensko?

Počet zobrazení: 1859

Nie som prívržencom davových vystúpení, taký nátlak nie je v línii mojich záujmov. Akceptujem demokratické pravidlá – fungovanie štátu na základe volieb a následných procesov. Verejná mienka slúži ako zrkadlo pre mocných, nemá nikoho likvidovať. Asi  je to tak, že hlasná je vždy menšina.  Na druhej strane, keď už ľudia cítili potrebu vyjsť na ulicu, treba to brať vážne, nepodceňovať tento fakt, ale iba radikál sa ulicou riadi.

Terajšie protesty v uliciach mnohých miest sa konali pod názvom „Za slušné Slovensko“. Predpokladám veľmi dobrý úmysel organizátorov, ale nie veľmi šťastne zvolený názov, resp. vágny pojem. Ja si pod pojmom „slušné Slovensko“ predstavujem asi niečo iné ako vy, niečo iné politik, iné robotník za pásom v automobilke. Slušne sa voči sebe môžu správať aj ľudia so sklonom k patologickým javom. My potrebujeme viac mravné ako slušné Slovensko. Slušnosti sa dá naučiť, ale stať sa mravným si vyžaduje osobnú zmenu a ešte pred tým priznanie viny a pokánie. Mravnosť sa však týka všetkých oblastí života. Morálka je základ spoločnosti. Pre úpadok morálky padla aj Rímska ríša.

Ak sa ľudia začnú správať, akoby pravidlá v spoločnosti neexistovali, začne zúriť vojna a budú platiť pravidlá silnejšieho – „rozdeľuj a panuj“. Navrhujem, aby sa začalo verejne diskutovať, čo to „slušné Slovensko“ má byť, ako má vyzerať. Tak môžeme aj niečo systémovo, nielen rečami, zmeniť . Kto určí kritériá a kto to bude posudzovať, čo je slušné Slovensko? Hádam ulica,? Slovensko – to je krajina, teda ľudia, inštitúcie, príroda. SR – to je niečo iné, to je moc. Tá sa neposudzuje podľa imaginárnej slušnosti, ale podľa ústavnosti. Zaujímavé by bolo aj  „normálne Slovensko “. Normálne preto, lebo ak je také, tak nepotrebuje už ďalší prívlastok. Takéto zjednodušovanie asi bude mať pokračujúci trend, pretože  počítačová a mobilová doba asi  nežičí presnému vyjadrovaniu. Začína sa to možno interpunkčnými znamienkami a končí sémantikou. To len na okraj.

Ešte praktická otázka v predmetnej veci, týkajúcej sa sociálnych búrok: prinesú protesty pozitívne zmeny? Voliť budú totiž tí istí občania, iných nemáme. Tí istí, ktorých zdvihne z pohodlia svojich domovov dvojnásobná vražda nevinných mladých ľudí, ale každodenná decimácia národa ich ponechá v starých vzorcoch zmýšľania aj konania. (Mnohí totiž milujeme stereotyp.) To znamená, že si budú vyberať z plejády našich politikov, strán a hnutí a budú očakávať, že budú pracovať intenzívne v prospech všeobecného dobra? Budem sa tešiť , keď odpoveď bude znieť áno a vysnívaný terapeutický efekt dosiahneme.

Vrchol všetkého je ak tí (myslím to globálne ), čo nespokojnosť, diskontinuitu a agresivitu šíria, tvrdia, že za nestabilitu sú zodpovední tí, čo sa snažia udržiavať inštitúcie a pravidlá hry. Preto sú aj pokusy meniť pravidlá hry poza chrbát legálne zvolených predstaviteľov, preto dochádza k infiltrácií medzi novinárov, komisie a médiá, pretože skrytá moc už ide mimo štruktúr. To je dôvod destabilizácie. Rýchlosť zmeny, ktorá sa ospravedlní ojedinelým javom, zapadajúcim do koncepcie presadenia vlastnej moci mimo bežný spôsob. Tento fakt treba rešpektovať, alebo proti tomu bojovať, ale neplakať a nefňukať.

Rád by som moju úvahu ukončil myšlienkami univerzitného profesora, ktorý sa pohyboval aj vo vysokých štátnych pozíciách. Napísal mi: „Beda , ak politika sa vo všeobecnosti ohlupuje a grázli sa sofistikujú, a beda pre mocnára, ak nemá prehľad o tom, že s jeho mocou disponuje už niekto iný, a to v niektorých rovinách. Beda, ak deľba moci a brzdy moci sa fúzovali, niektorí ,spravodliví‘ novinári klamali, konšpirovali, čím devastovali prepotrebnú slobodu prejavu. Neadekvátne útoky sa kontrovali neadekvátnou obranou. Moc opäť leží na ulici, nie v demokratických inštitúciách. Každý má takú opozíciu, akú si vyprodukuje.“ Koniec citácie.

Aké ja vidím riešenie ? Osobne sa prikláňam k názoru, že politika nemá byť postavená len na ľuďoch, ale na transparentných procesoch, ktoré ostávajú, aj keď sa vlády vymenia a zmena procesu musí prejsť všeobecnou dohodou.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Priemer: 4.3 (21 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama