Reklama

Slovenstvo v jeseň 2016 (3.)

alebo Slováci v Maďarsku idú ďalej...
Počet zobrazení: 2367

Koncom októbra 2016 sa uskutočnilo rokovanie Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci v zahraničí. V prvej dekáde novembra Bibliotéka, kde dostali priestor na prezentáciu aj Slováci z Poľska, Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska. A v dňoch 18. a 19. novembra 2016  usporiadal Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) tradičnú konferenciu pod tradičným názvom „Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“ 

Slováci v Maďarsku sa takto pravidelne zamýšľajú nad svojim slovenským osudom, o čom sa už niekoľko rokov sa môžu zoznámiť čitatelia Slova. Nielen mojim pričinením. Pravidelne hodnotia cesty slovenskosti na začiatku 21. storočia či tretieho tisícročia. Aj keď naše kresťanské datovanie a z toho vyplývajúca časová dĺžka je určitým prejavom seba(pro)strednosti euroatlantickej vraj civilizácie, ktorým možno príliš nafukujeme bublinu nášho významu. Koľko tisícročí fungoval predkresťanský Egypt? A čo ľudia pohybujúci sa pod južnými svahmi Himalájí, ktorí relatívne viac či menej úspešne zlaďujú rozličné vieroučné a kultúrne pohľady na spolužitie azda 5000 rokov? Nehovoriac o Číne. Ta ani nepotrebuje nadprirodzenú pomoc pri rozvoji svojho videnia sveta a najmä jeho dlhodobo ľudského prežívania. Ako píše Egon Bondy v práci o čínskej filozofii: „Bezpríkladne dlhá kontinuita poľnohospodárskeho osídlenia jedným etnikom, kontinuita politickej samostatnosti a jednotnej kultúrnej tradície – kontinuita taká dlhá, že Stredoeurópan si ju ťažko vie predstaviť, mala nepochybne veľký, ak nie základný vplyv na to, že sa tradičné náboženstvá v Číne v priebehu staroveku jednoducho stratili. V týchto súvislostiach sú úvahy o prežití slovenskosti (nielen v Maďarsku) akousi sladkou kvapkou vo večnosti oceánov. Nuž, ale každá kvapka vody robí more, aj tá slovenská. Len som na našom príklade poukázal na márnosť ľudského pechorenia zvaného civilizovaný rozvoj.

nas_kalendar_2017_1.jpgNázov konferencie – Ako ďalej, Slováci v Maďarsku – sa opakuje s pravidelnosťou refrénu ľudových balád. Koniec, koncov aj zmysel balád spočíval v neustálom pripomínaní dejov krásnych i strašných a v ich odovzdávaní si z pokolenia na spriaznené pokolenie. Pri minulom texte o účasti Slovákov z Maďarska na Bibliotéke som vymenoval asi pol tucta formalizovaných „orgánov“, ktorými oplývajú tamojší Slováci. Teraz musím spomenúť ďalší – Zväz Slovákov v Maďarsku. Práve zväz je stálym organizátorom konferencie v Mlynkoch. A jeho predsedníčka Ruženka Egyedová Baráneková tohtoročné stretnutie v Mlynkoch otvorila. Sprievodcom dvojdennej rozpravy bol dobre známy pilíšsky Slovák Imro Fuhl, ktorý v súčasnosti vystupuje aj ako konateľ spoločnosti SlovakUm.  Je to Nezisková verejnoprospešná spoločnosť s ručením obmedzeným pre služby a zužitkovanie nehnuteľností. Ťažiskom činnosti hospodárskej spoločnosti, ktorej jediným spoločníkom je Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku je jednoznačne vydavateľská činnosť s dôrazom na jediné celoštátne periodikum Slovákov v Maďarsku Ľudové noviny.

Konferencia mala dvojjediný obsah. Na jednej strane to bola tradičná výmena najnovších poznatkov o stave Slovenstva v Maďarsku, resp. o najbližších úlohách. Volená hlava Slovákov v Maďarsku, predsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Alžbeta Hollerová Račková už názvom svojho vystúpenia „Naše bytostné otázky – možné odpovede“ predznamenala zásadnosť budúceho postupu. Štefan Kraslán, hlavný radca národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov sa venoval neustále horúcej téme „Koncepcia slovenskej výučby“. Zástupca mladšej Slovače Ondrej Kiszely, predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku tému svojho vystúpenia „Ako ďalej, mladí Slováci v 21. storočí“ predstavil v podobe drobných každodenných počinov – napríklad vydávanie komiksu Náš Ondriš. Ide o výraznú a svojráznu  postavu čabianského slovenského poslanca v uhorskom sneme na začiatku 20. storočia, ktorý nemal ďalekom od slov k činom. Poznámka na okraj. Potešilo by ma spárovanie súvislostí poslancov Ondriša Áchima a Ferdiša Jurigu pri drobnej práci s ľudom.

Umenie kráča s ľudom, často sa vraví. Alexander Kormoš básnik, prekladateľ, publicista, redaktor a pedagóg sa zamyslel nad zmyslom literatúry v pretrvávaní slovenskosti v Maďarsku v príspevku „Podmienky života a rozvoja národnostnej literatúry – Význam literatúry v živote národnosti“. Odborne a pritom pre činnosť na slovenskom poli v Maďarsku prakticky vyzneli vystúpenia PhDr. Márie Homišinovej, PhD. vedeckej pracovníčky Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach „Používanie jazyka slovenského v slovenských národnostných samosprávach“ a domácej prof. PhDr. Anny Divičanovej, CSc. Dr. hab.: „Výskum slovenských priezvisk“; je univerzitnou profesorkou, etnologičkou a slovakistkou a bola prvou riaditeľkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku.

Do témy každodennosti i možnej večnosti slovenského života v týchto krajoch zapadlo aj moje vystúpenie „Starostlivosť Slovenska o Slovákov v zahraničí“. Predstavujem sa ako sociológ a publicista a pridávam ešte jednu charakteristiku – som Pilíšan voľbou. Tým, ktorí čítali moje vystúpenie na Stálej konferencii Slovákov zo zahraničia je obsah známy.

nas-kalendar-uvod.jpgDruhou jedinečnosťou tvorivej výmeny názorov boli otázky výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Odvtedy ubehlo sedem desiatok rokov. K tomu sme počuli od Zoltána Bárkányiho, spisovateľa a novinára, bývalého šéfredaktora Ľudových novín: „70 rokov od výmeny obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom“. Ďalej dostala slovo Doc. PhDr. Magdaléna Paríková, CSc., Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, členka vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku s témou „70. výročie výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom – aktuálna reflexia v spoločenstve slovenskej menšiny v Maďarsku v súčasnosti.“

Jednoznačne medvediu službu pre pochopenie a vyrovnanie sa s presídľovaním znamenalo večerné  premietanie asi hodinového dokumentárneho filmu z dielne režisérky Vladislavy Plančíkovej s názvom Felvidék – Horná zem, ktoré organizátori zámerne zaradili ako umelecký príspevok do diskusie. „Film reflektuje stále aktuálnu tabuizovanú tému slovensko-maďarských vzťahov v unikátnej podobe animovaného dokumentu. O tom, ako presídľovanie zasiahlo osudy ľudí na oboch stranách. / O imaginárnej šachovej partičke medzi Slovákmi a Maďarmi, kde ale nič nie je čiernobiele. Príbehy obyčajných ľudí, ktorých životy poznačili rozhodnutia mocných a mocnejších. / Film o láske, domove a (ne)správnych rozhodnutiach…“. Tak znela anotácia k filmu. Nesúhlasím! Film považujem za remeselne dobre spravený, ale jednostranne orientovaný a zavádzajúci. Miešal nielen rozdielne druhy ovocia, ale aj ovocie so zeleninou a čierne uhlie s plastmi. Čo som aj vyjadril na mieste. V časti svojho dvadsaťminútového príspevku som sa dotkol (doslova) aj prevládajúcej reflexie pamäte prítomných i neprítomných na časy výmeny.

Na maďarskej strane je výmena obyvateľstva (najmä maďarského zo Slovenska do Maďarska) jednoznačne považovaná za krivdu až takmer zločin na úrovni vysídlenia miliónov Nemcov z Poľska, Československa a ďalších krajín. Len zo samotného Maďarska vysídlili 400 tisíc „Švábov“.  Hoci „zločin vysídlenia Nemcov“ z pol Európy bol oficiálne posvätený veľmocami, tým aj Organizáciou Spojených národov. A žiadny z veľmocenských následníkov ani po trištvrte storočí nepociťuje hryzenie svedomia, že by sa dopustil niečoho zlého. A my (Čecho)Slováci, sme dokonca Maďarov vôbec nevysídlili. Okolo 70 tisíc našich Maďarov aj s ich majetkami sme vymenili za (novo)našich Slovákov z Maďarska. Ostatných 400 tisíc Maďarov zostalo u nás naďalej. Ako keby zločiny a zločinci pochádzali len z určitých etník...

nas_kalendar_2017_2.jpgPre Slovákov v Maďarsku sa často zdôrazňuje, že strata elít slovenského presvedčenia a povedomia, ktoré odišli na Slovensko, umožnila v druhej polovici 20. storočia pomaďarčenie tam ostavších. Alebo aspoň oslabila odpor voči maďarizovaniu. Ja sa utešujem: 70 tisíc navrátených Slovákov z Maďarska určite dnes vie po slovensky.

Samozrejme, pár hodín diskusie nestačí na posúdenie celého komplexu otázok, nie to na objektívne zhodnotenie procesu výmeny. Okrem výmeny stojí pred nami aj uchopenie súvisiacich otázok,  najmä vyrovnanie sa Maďarov s Trianonom na úrovni civilizovaného spolutvorcu spoločenstva rovnoprávnych nielen ľudí, ale aj národov. Nikto nie sme vyvolení, dokonca ani lepší len na základe historickej pamäte ľudí jedného jazyka a dejín. Podobne tlačíme pred sebou terminologický problém naznačený aj premietnutým filmom. Ktorá zem je naša? Kto sme naši? Odhoďme Hornú zem aj s Felvidékom do jazykových depozitov múzeí! Dnes myslime v pojmoch Maďarsko a Slovensko. Doprajme Maďarom a maďarčine pojem Uhorsko. Mnohé v našich vzťahoch by sa zjasnilo.

Veľmi oceňujem, že práve Slováci v Maďarsku, ktorých sa „sťahovanie národa“ pred 70-mi rokmi určite nielen dotklo, ale často ich aj oškrelo, nevyhýbajú kladeniu otázok a hľadaniu odpovedí. Aj „ich“ „Náš kalendár“ na rok 2017 obsahuje množstvo príspevkov z obidvoch slovenských strán. Pritom v tomto prípade je líc aj rub vymenenej mince ten istý, slovenský. Už sa teším na jeho listovanie.

*  *  *

Článok je ilustrovaný obálkou a úvodnou stránkou kalendára, napokon si môžete prečítať aj jeho obsah.

obsah_1.jpg

obsah_2.jpg

Priemer: 4.2 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama