Slovenský deň v maďarskom Honte
V priebehu štyroch májových dní som precestoval viac ako 1 300 km vlakom. Dvakrát na trase Bratislava – Budapešť a raz na trase Bratislava – Veľký Maroš/Vyšehrad. Tá námaha sa mi oplatila. Okrem potešenia z pohľadu z okna na krajinu, ktorou kráčala aj naša slovenská história, som sa presvedčil o skutočne rozvetvenom až košatom slovenskom živote v Maďarsku. Moja tretia cesta viedla za dnešným slovenským životom v jeho každodennosti do Novohradských vrchov. Presnejšie do maďarského Hontu.
1. Slovenské písomníctvo v Maďarsku po roku 1989
2. Ondriš Achim – dolnozemský sedliacky kráľ
Historický región Hont nie je neznámy pre slovenského čitateľa. To je napríklad Banská Štiavnica, Krupina, Dudince, Hrušov či Šahy a ich okolie. Tiahne sa od Sitna po Dunaj pri Nagymarosi. Väčšina sa rozprestiera v Slovensku. Časť z neho, za riekou Ipeľ, je v dnešnom Maďarsku. Aj spomínaný dolný stupeň gabčíkovského vodného diela sa mal opierať jednou nohou o hontiansky breh Dunaja pri Veľkom Maroši. V kopcoch nad ním sú aj dedinky Márianostra a Kóšpallag, ktoré majú slovenskú minulosť. Začiatkom 18. storočia na jeden z mnohých Grasalkovičovych majetkov prišli do týchto miest Slováci zo slovenských vrchovín Uhorska. Usídlili sa. (Asi chovali aj ovce – kóš je slovensky baran a ten je aj v znaku dnešnej obce.) Pracovali, dorábali chlieb svoj, žili. I žijú dodnes.
Nezabúdajú na svoju slovenskosť. Slovenská národnostná samospráva v Kóšpallagu usporiadala v polke mája v miestnom kultúrnom dome už 19. národnostné stretnutie. Podľa spravodajcu Ľudových novín, týždenníka Slovákov v Maďarsku, privítala početných hostí hlavná organizátorka tradičného podujatia, predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Katarína Botošová. Význam podobných akcií s regionálnym a medzinárodným dosahom vo svojej zdravici ocenila predsedníčka kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Mária Nagyová. Ďalšia členka Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Marta Papučková Glücková ako vedúca regiónu Zväzu Slovákov v Maďarsku vyzdvihla potrebu aktívnejšieho pestovania a rozvíjania slovenského jazyka a tradícií našich predkov. Starosta Kóšpallagu Tibor Klein v tejto súvislosti poukázal na dôležitosť osobného príkladu zanietených slovenských aktivistov, medzi ktorých patrila aj nedávno zosnulá ľudová speváčka a učiteľka v Mlynkoch Gizela Molnárová Fuhlová, ktorá nesmierne pomáhala aj kóšpallagským Slovákom, a to nielen ako stála účastníčka ich stretnutí.
Stručnú informáciu premeňme na zážitok! Bol som pritom. A nie prvý raz. Držať sa slovenskosti tu, to nie je jednoduché. Voľakedy (pred sto rokmi) tvorili hontianske slovenské obce vo vrchoch na severnom brehu Dunaja a pri ústí Ipľa súvislejší pás. Ipeľský Dámašd (oproti Chľabe), hraničný Sob (Szob), Zebegíň (Zebegeny), Márianostra, Sokoľa a náš Kóšpallág. Vo všetkých z nich býval nezanedbateľný počet Slovákov. Čo bolo, bolo. Dnes len dve z nich: Márianostra a Kóšpallag sa aktívne hlásia k slovenskej minulosti. Mám tú česť sa z toho tešiť s nimi.
Čo to znamená? Začuť slovenské slovo. Najmä prostredníctvom slovenských textov piesní, ktoré privážajú slovenské spevácke súbory z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Pravidelne sem chodia aj „ženičky“ z druhého brehu Dunaja, z pilíšskeho Senváclavu, ktorý je takmer druhým mojím domovom. A nielen ony. A tak slovenské popoludnie sa preváži až do podvečera, je plné spevu, tanca a… A dobrého jedla. Guľáš varený v kotli pred kultúrnym domom mi chutí rok čo rok viac a viac. Poteší aj vlajkosláva na priedomí „kulturáka“, napriek zámene slovenských vlajok ruskými. A moja úloha? Namyslene tvrdím, že som podpora ich slovenských snažení v mene materskej krajiny. V tomto presvedčení ma upevnili v sobotu 13. mája 2017 aj verejným poďakovaním (pani predsedníčka a starosta) pred plnou sálou.
Dnešný život pôvodných Slovákov v Maďarsku a jeho slovenskú kvalitu nemôžeme merať jedným, rovnakým krajanským metrom. Slováci v dnešnom Maďarsku nie sú vysťahovalci. Oni sa sťahovali v rámci svojej vlasti, neopustili Slovensko (Uhorsko), dokonca tunajším hontianskym Slovákom vytýčili štátnu hranicu ani nie 10 kilometrov od domu. Preto pri hodnotení ich dnešnej slovenskosti sa zamyslime nad mierou slovenskej štátnej pomoci za uplynulých sto rokov, a najmä v poslednom slovenskom samostatnom štvrťstoročí.
Skúste ich niekedy navštíviť a tak prejaviť svoj záujem. Nie je to ďaleko. Zo Štúrova ste tam vlakom za desať až dvadsať minút. Okrem dobrých ľudí vás bude sprevádzať prekrásna príroda (všetko je súčasť Dunajsko-Ipeľského národného parku), množstvo historických pamiatok a možno dobrý pocit so štipkou vlasteneckého korenia.
Foto: Autor
