Slovensko opäť v osmičkovom roku

Počet zobrazení: 3982

Sme na prahu „osmičkového“ roku a s ním prichádzajú aj mnohé okrúhle výročia udalostí, ktoré v minulom storočí udávali tón našich dejín. Z nich sú tri jubileá spojené s číslami 25, 50 a 100 mimoriadne dôležité. Aj keď medzi nimi niektorí hľadajú vzájomné protirečenia, sú priam učebnicovou ukážkou, ako neveľký národ v strednej Európe postupne politicky a kultúrne dozrieva a po mnohých peripetiách napokon dosahuje a rozvíja svoju štátnosť.

uspesny_pribeh_slovenska_na_bratislavskom_hrade.jpg
Úspešný príbeh Slovenska dokumentuje aj vynovený Bratislavský hrad.
 

Dávne, ale zásadné meruôsme


Keď už sme pri tých osmičkách v letopočtoch našich dejín, iste treba spomenúť meruôsme roky 19. storočia a konkrétne rok 1848, keď posledný raz v Bratislave zasadal Uhorský snem i s Ľudovítom Štúrom, poslancom za kráľovské mesto Zvolen, a vtedajším kanonikom záhrebskej kapituly Štefanom Moyzesom, inak uvedomelým Slovákom, za chorvátsku národnú stranu.

V budove dnešnej, prebudovanej, Univerzitnej knižnice prijali prelomové marcové zákony. Okrem iného zrušenie poddanstva a ďalšiu legislatívu, ktorou pochovali v Uhorsku feudalizmus a otvorili voľný priechod kapitalizmu aj s jeho čiastočnou liberalizáciou verejného života.

slovenski_dobrovolnici_z_roku_1848_na_olejomalbe_martina_benku.jpg
Slovenskí vojenskí dobrovoľníci s rečníkom Ľudovítom Štúrom z roku 1848
na olejomaľbe Martina Benku.


Rokovanie uhorských poslancov s konečnou platnosťou prerušilo vypuknutie revolúcie vo Viedni, za ktorou nasledovali obdobné udalosti v Prahe a inde v Európe. V metropole rakúskeho cisárstva sa vytvorila v histórii prvá Slovenská národná rada na čele s Jozefom Miloslavom Hurbanom, Ľudovítom Velislavom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom, ktorí vzápätí viedli prvú vojenskú výpravu slovenských dobrovoľníkov na západnom Slovensku.

V auguste ďalšieho roku košútovcov, konkrétnejšie vojská generála Artúra Görgeya, spišského Nemca z Toporca pri Kežmarku, čakala pri Világoši definitívna porážka od armády ruského cára Mikuláša I., s ktorým na poslednú chvíľu uzavrel spásonosné spojenectvo  mladučký rakúsky cisár František Jozef.

Paradoxne štúrovci, ktorí sa pre absolútne nepochopenie Ľudovíta Košúta ohľadom práv nemaďarských národov Uhorska, ocitli na strane viedenského dvora, tiež neskončili omnoho lepšie. Až na niekoľko úradníckych postov okresného formátu, ktoré Štúr a Hurban odmietli.

Dodatočne postoj Chorvátov, Rumunov a Slovákov voči síce čiastočne sociálnej, ale najmä nacionálnej revolúcii Maďarov tvrdo spočítal Karl Marx a hlavne Friedrich Engels.
 

Zrod Československej republiky
 

Po šesťdesiatich rokoch sa takmer celý svet zmietal vo vtedy nazývanej Veľkej vojne. Pritom ľudia sotva tušili, že o dve desaťročia nastane ešte väčšia, druhá svetová vojna. Ale na jar 1918 sa už dalo tušiť, že sa habsburská monarchia  – a nielen ona – s konečnou platnosťou ocitne na smetisku dejín.

Menej však bolo vtedy jasné, čo bude s Uhorskom a s jeho početnými národnostnými menšinami. Milan Rastislav Štefánik a ostatní predstavitelia zahraničného odboja, ako aj československí legionári to vedeli, ale čo Slováci a Slovenky doma?

Po desaťročiach maďarizácie a všestrannej diskriminácie, ktorá počas vojny prerástla do tvrdej perzekúcie sa, národne uvedomelá elita zanecháva neúčinnú politickú pasivitu a po šesťdesiatich rokoch vytvorili ako svoj reprezentatívny orgán druhú Slovenskú národnú radu. O zrode Československa sa rozhodlo v Prahe 28. októbra, priamo sa na tom podieľal Vavro Šrobár ako jediný Slovák medzi piatimi „mužmi októbra“.

Slovákov a Slovenky čakal veľký deň až 30. októbra, keď sa na zhromaždení v Turčianskom sv. Martine vyslovili za historický rozvod s Maďarmi a za spoločný štát s bratským českým národom.  Ich rozhodnutie bolo o to záslužnejšie, že nemali informácie o tom, čo sa deje v Libušinom meste.

signatari_martinskej_deklaracie_na_oslavach_10._vyrocia_jej_prijatia_dvorana_tatra_banky_v_martine_1928.jpg
Signatári Martinskej deklarácie na oslavách 10. výročia jej prijatia,
dvorana Tatra banky v Martine 1928.

Pravda, začlenenie Slovenska do novovzniknutého štátu nebolo také jednoduché. Českí a slovenskí legionári spolu s jednotkami západných spojencov museli zviesť boje najprv s kráľovskými honvédmi o Bratislavu a ďalšie mestá, potom s Kunovými červenoarmejcami o východné a južné oblasti Slovenska.

Nasledoval ozbrojený konflikt s Poľskom o severné hranice, po ktorom Slovensko prišlo o svoje historické územia na hornej Orave a v severnom Spiši. O mierovom budovaní našej krajiny môžeme hovoriť až v súvislosti s rokom 1920. To mala prvá, demokratická ČSR pred sebou už iba osemnásť rokov...
 

Pod medzinárodným takom demokracia zlyhala
 

Napriek tomu, že roku 1928 (ďalšia osmička) vypukla najväčšia svetová hospodárska kríza v dejinách, ktorá so všetkými tvrdými dôsledkami dopadla aj na Slovensko, za ten krátky čas sa Slovákom a Slovenkám podarilo odvrátiť osud obdobný dnešným Lužickým Srbom uprostred nemeckého mora. Napriek ekonomickým a sociálnym problémom za masarykovskej demokracie získali svoje školy, kultúrne inštitúcie, tlač, politické štruktúry, vyrástla nová, moderná inteligencia, technická i humanistická, umelci.

Nástup fašizmu v Európe, mníchovský diktát a následná viedenská arbitráž na jeseň 1938, či vyhlásenie Slovenského štátu pod Hitlerovým tútorstvom v marci ďalšieho roku zaskočilo aj autonomistov z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Faktom však ostáva, že sa táto strana a vzápätí i jej režim sa fašizovali. Ľudácky variant holokaustu a úplná poddanosť nemeckej nacistickej tretej ríši tisovcov deklasifikoval na zahanbujúcu, slepú uličku v našich dejinách.

velka_demonstracia_v_bratislave_za_jednotne_ceskoslovensko_svatodusne_sviatky_6._juna_1938.jpg
Veľká demonštrácia v Bratislave za jednotné Československo sa uskutočnila
na svätodušné sviatky 6. júna 1938. Zorganizovali ju agrárnici.

Slovensku zabezpečilo medzinárodnú reputáciu až Národné povstanie, ktoré nepripravovala iba protiľudácka opozícia reprezentovaná od decembra 1943 historicky treťou SNR, ale aj špičkoví ekonomickí a vojenskí činitelia.

Po prvých slobodných voľbách v máji 1946, ale najmä po februári 1948 síce pražské centristické vedenie okrajovalo právomoci slovenských orgánov, ale hospodársky, vzdelanostný a kultúrny rozvoj krajiny bol na Slovensku historicky bezprecedentný.

Politický odmäk na konci 60. rokov a osobitne rok 1968 nenašiel Slovákov nepripravených na nové historické zmeny. Obrodný proces vedený opäť vtedajšou KSČ sa nesprávne označuje za Pražskú jar, lebo išlo aj o slovenskú záležitosť. Navyše, na jej čele stál Slovák, rodák z Uhrovca Alexander Dubček.

V auguste1968 tento historický experiment, žiaľ, potlačili tanky armád piatich štátov Varšavskej zmluvy. Už vtedy, ale i v ďalšom období sa medzi českými intelektuálmi umelo nafukoval problém, že Slovákom išlo v prvom rade o federalizáciu štátu, a nie o jeho demokratizáciu. Akoby sa v česko-slovenských podmienkach jedno bez druhého mohlo úspešne rozvíjať.

Bez rovnoprávneho postavenia Slovenska v spoločnom štáte by bolo ťažko predstaviteľné prehlbovanie demokracie, s prívlastkami i bez nich. Napokon nástup tzv. normalizácie pokus o socializmus s ľudskou tvárou definitívne zastavil. Čo sa však z neho zachovalo, bola federácia, hoci oklieštená.

Slovensko tak ako i Česko malo svoju „národnú“ vládu a parlament, vlastnú administratívnu, súdnu a školskú štruktúru i ostatné potrebné inštitúcie. Preto, keď pred štvrťstoročím opäť došlo na lámanie chleba, s výnimkou hádam iba rezortov zahraničných vecí a obrany mala Slovenská republika na čom stavať a nezačínala od nuly.

„Osmičkové“ desaťročie prinieslo dlho očakávanú radikálnu spoločenskú zmenu až úplne na svojom sklonku. Ako to už býva, dni a mesiace počiatočného entuziazmu z nežnej vystriedala začiatkom 90. rokov tvrdá realita.
 

Kto zapríčinil rozpad ČSFR?
 

Neboli to žabomyšie vojny o novom, dvojičkovom názve federálneho štátu. Väz mu zlomila až nevyhnutná, ale po sociálnej stránke voluntaristicky pripravená ekonomická reforma. Ospevovaná neviditeľná ruka trhu priniesla osobitne Slovensku sociálny prepad. Vôbec sa nezohľadňovalo tunajšie špecifikum z čias povojnovej industrializácie – jeden okres, jedna veľká fabrika, pokiaľ možno ťažkého priemyslu. Pre zbrojárske podniky sa nevypracovali konverzné výrobné programy. Dovtedy nevídaná nezamestnanosť začala prudko stúpať.

Olej do ohňa nespokojnosti nepriliali ani tak protestné demonštrácie nacionalistov v Bratislave, ako skôr oživovanie centralistických tendencií v najvyšších pražských politických kruhoch a ich neúspešných filiálok na Slovensku.

november_1987.jpg
Námestie SNP, november 1989.

Bol to aj nepodarený návrh novej ústavy ČSFR na opätovné obmedzenie práv národných republík, ktorý akoby z veže zo slonoviny predložil so svojimi poradcami (aj zo Slovenska) prezident Václav Havel, militantné výroky vplyvných českých vládnych činiteľov na adresu Slovákov typu: „Ať jsi jdou!“, hádky o tom, kto na koho ekonomicky dopláca. Korunovala to séria bezvýsledných rokovaní vtedajších mocenských elít v rámci poznávacích zájazdov po českých, slovenských a najmä moravských hradoch a zámkoch.

Výsledky parlamentných volieb z júna 1992, keď v národných republikách zvíťazili garnitúry s odlišnými predstavami o tom, ako riadiť federálny štát, boli už iba poslednou ranou z milosti pre ďalší osud Československa.

Viacerí politológovia a publicisti pri blížiacom sa 25. výročí rozdelenia ČSFR zredukovali tento historický zvrat na naplnenie politických ambícií dvoch mužov: Václava Klausa a Vladimíra Mečiara. Prvý to napokon dosiahol na prezidenta, druhý už nie.

V tomto smere by sme im prisudzovali nadmerné zásluhy. Ich dohoda pod košatým stromom v záhrade brnianskej vily Tugendhat bola iba priznaním historickej nevyhnutnosti.

Prípadné referendum by túto citlivú záležitosť iba umelo predlžovalo a komplikovalo. Po rokoch väčšina Slovákov i Čechov kladne hodnotí tento krok. To, že sú dnešné vzťahy medzi našimi dvoma národmi vysoko nadštandardné, nie je fráza, ale holý fakt.

1.1.1993c-uvod.jpg
Námestie SNP, 1. 1. 1993.

Mladá Slovenská republika prekonala vážne detské choroby, podarilo sa jej popasovať s mečiarizmom, i s druhou najväčšou hospodárskou krízou vo svetových dejinách. Dnes sa v Európe považuje za úspešný jej príbeh transformácie spoločnosti založenej na plánovanom hospodárstve na trhovú ekonomiku. Teraz, paradoxne, naše susediace krajiny majú na európske pomery veľké problémy s netradičnými politickými stranami i vládnymi zoskupeniami.

Aj u nás, žiaľ, existuje parlamentná opozícia zložená zväčša z nesystémových, krikľúnskych strán, či dokonca z extrémistickej pravice. Slovensko však za uplynulých sto rokov dokázalo, že sa v peripetiách svojich dejín vždy nakoniec dokázalo zorientovať. Niekedy s nadmieru opatrným, no so zdravým sebavedomím kráča v ústrety svojej budúcnosti.

Foto: Ivan Dubovský, Martin Krno a jeho archív

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984