Reklama

Slovensko by malo Európe priniesť posolstvo mieru

Slovenské predsedníctvo v Rade EÚ po britskom referende
Počet zobrazení: 2461


Vo štvrtok 23. júna sa vo Veľkej Británii uskutočnilo referendum o členstve krajiny v Európskej únii. Negatívny výsledok referenda zachytil európsku verejnosť zjavne prekvapenú a nepripravenú. Táto skutočnosť sa stala veľkou výzvou aj pre predsedníctvo Slovenska v Rade EÚ. Práve pre britské referendum vyčkávalo Slovensko so schválením definitívneho programu svojho predsedníctva. Jednoznačnými strategickými východiskami však ostali: únia zamestnanosti, rastu a konkurencieschopnosti, únia príležitostí pre jej občanov, energetická únia s perspektívnou klimatickou politikou, únia slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, únia ako silný globálny aktér.

slovenske_predsednictvo_1.jpg

Britské referendum akiste nebude jediným problémom, s ktorým sa EÚ počas nášho predsedníctva bude musieť popasovať, aj keď zásadne ovplyvní významnú časť programu. Navyše, táto téma sa nebude dať oddeliť ani od ďalších veľkých tém súčasnosti ako Transatlantické partnerstvo pre obchod a investície (TTIP), migrácia, terorizmus, vojny na Blízkom východe či vzťahy s Ruskom.

            Briti a kontinent
 

Na rozdiel od mnohých iných štátov nie je vo Veľkej Británii negatívny postoj k európskej integrácii novinkou. Po celé storočia sa Briti pozerali na kontinent podozrievavo a skepticky. Historicky sa vždy usilovali, aby v Európe nevznikol nadmieru silný hegemón, ktorý by ich mohol ohroziť. Veľká Británia sa nezapojila ani do Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (1951), a ani do Euratomu či Európskeho hospodárskeho spoločenstva (1957).  Po Suezskej kríze v roku 1956 a po páde koloniálnej ríše v Afrike v roku 1960 však už aj Londýn pochopil, že nie je veľkou koloniálnou mocnosťou a hospodársky nemôže konkurovať EHS. Aj preto sa iniciovalo britské úsilie o vstup do európskych spoločenstiev.

Ani na kontinente však nie každý mal názor, že Veľká Británia do zjednocujúcej sa Európy patrí. Už zakladateľ hnutia Paneuropa R. Coudenhove-Kalergi v prvej polovici 20. storočia tvrdil, že Londýn má priveľa záväzkov mimo Európy, a preto by nemal byť súčasťou budúceho integračného procesu. Pochybnosti o členstve Veľkej Británie v EÚ mal aj prezident Ch. de Gaulle, ktorý dvakrát zablokoval prihlášku Veľkej Británie do európskych spoločenstiev a Veľká Británia do nich vstúpila až v roku 1973.

Vo Francúzsku dlho pretrvávali obavy, že vstupom Veľkej Británie sa posilní dominantné postavenie USA na európskom kontinente. Medzi Veľkou Britániou a USA existoval „špeciálny vzťah“ a Briti dodnes zostávajú hlavným spojencom USA vo svete. Mnohé z obáv Francúzska sa naozaj naplnili: Po vstupe Veľkej Británie v roku 1973 sa napríklad anglický jazyk presadil pred francúzštinou ako hlavný jazyk spoločenstiev a európsky sociálny model začal oslabovať.

Okrem toho, od osemdesiatych rokov minulého storočia sa v Európe začal ujímať neoliberálny ekonomický model „thatcherizmu“, ktorý je v rozpore s tým, čo sa na kontinente vytváralo po druhej svetovej vojne. Naopak, Európa sa v posledných desaťročiach priblížila tomuto „thatcherovskému“ modelu a nie je náhoda, že Londýn sa stal hlavným centrom európskych trhov a špekulantov. 

           Právne následky referenda
 

Referendum vo Veľkej Británii má zásadný politický význam, no právne následky referenda nie sú úplne jasné. Britská koncepcia suverenity parlamentu sa referendom nemení a veľa bude závisieť od toho, aký postoj zaujme britský parlament. Napriek referendu stále platí European Community Act z roku 1972, ktorý garantuje prednosť európskeho práva a musí ho výhradne zrušiť parlament. Je pravdepodobné, že poslanci si netrúfnu výsledok referenda ignorovať, je však otázne, kedy a ako zmenia zákonnú úpravu. Dá sa takisto čakať, že odporcovia brexitu sa pokúsia napadnúť referendum pre jeho prípadné právne nedostatky.

Premiér D. Cameron už ohlásil svoju rezignáciu a očakávajú sa aj nové parlamentné voľby v novembri tohto roka. Je možné, že D. Cameron bude o odchode Británie z EÚ rokovať, no zrejme nebude ochotný robiť priveľa ústupkov, aby ho označili za vinníka zlej dohody. Naopak, možno očakávať, že Brusel bude tlačiť na čo najskoršie uzavretie dohôd a nebude ochotný Londýnu ustupovať, aby tým nepovzbudzoval ďalších uchádzačov o odchod.

Lenže kým Londýn oficiálne neoznámi Európskej rade, že žiada o aplikáciu čl. 50 Zmluvy o EÚ, na statuse a právach Veľkej Británie v inštitúciách EÚ sa nič nezmení. Článok 50 uvádza, že zmluvy sa prestanú automaticky aplikovať po dvoch rokoch od momentu oznámenia o využití práva na vystúpenie z EÚ, ale moment oznámenia je vecou britskej vlády. Navyše, aj v tejto otázke možno dohodnúť výnimku.

Nie je vôbec jasné, ako dlho bude celý proces trvať. Proces odchodu určite nebude rýchly a môže prísť aj k situácii, že sa opakovane nepodarí schváliť dohody o odchode. Je takisto možné, že Veľká Británia bude chcieť využiť – v procese získavanie výhodných podmienok pre svoj odchod – svoje plánované predsedníctvo v Rade EÚ v roku 2017 a zablokovať rozhodovanie Rady EÚ v otázkach, kde je potrebná jednomyseľnosť. Ideálne by bolo zavŕšiť celý proces brexitu rýchlo, aby sa situácia stabilizovala, lenže, zdá sa, nebude to také jednoduché.

            Zlá nálada v Európskej únii
 

Vinou brexitu sa Európa ocitá v neľahkej situácii. Dá sa dokonca povedať, že ide o najzložitejšiu krízu v celom procese európskej integrácie, ktorý na  kontinente prebieha už od päťdesiatych rokov. Krízy dôvery sa síce objavovali už i v minulosti, no doteraz sa ich v podarilo zvládnuť. Zložité boli napr. osemdesiate roky minulého storočia, keď v Európe panovala skeptická atmosféra a hľadali sa nové impulzy na oživenie integračného procesu. Práve Veľká Británia vtedy ústami svojej premiérky M. Thatcherovej kritizovala bruselskú byrokraciu, jej poľnohospodársku politiku a požadovala pre Londýn špeciálne výnimky. Krízu dôvery v Európe napokon pomohli vyriešiť až udalosti roku 1989, ktoré vniesli do procesu európskej integrácie nevídaný optimizmus a vyvrcholili veľkým rozšírením EÚ na východ v roku 2004.

Nezdá sa však, že by sa mohol v súčasnosti objaviť podobný impulz. Kríza EÚ je hlbšia a komplikovanejšia než tá v osemdesiatych rokoch a náznaky krízového vývoja sa vynárajú opakovane. Už počas agresie „koalície dobrovoľníkov“ v Iraku 2003 sa objavilo členenie na „starú“ a „novú“ Európu, a to podľa jej vzťahu k USA. Odvtedy sa protirečenia a nedôvera ešte prehĺbili, aj keď nedôveru medzi štátmi dnes spôsobujú najmä rozpory v otázkach migračnej krízy či krízy eura. Oveľa závažnejšie je však to, že negatívne sa voči politike EÚ vymedzujú aj masy európskych občanov. Najmä pri referendách dávajú Bruselu najavo, že so súčasným smerovaním EÚ nesúhlasia. Citeľným signálom boli neúspešné referendá o Zmluve o ústave pre Európu, ktoré v roku 2005 beznádejne zlyhali. Zlyhali pritom vo Francúzsku a v Holandsku, teda v krajinách zakladajúcich členov EÚ. Spomenúť možno aj grécke referendum o návrhoch tzv. Trojky na riešenie finančnej krízy či holandské referendum o asociačnej dohode medzi EÚ a Ukrajinou – všetky s negatívnym výsledkom.

            Elity verzus občania
 

Jedným z hlavných dôvodov neúspešných referend o európskych otázkach je neustále sa prehlbujúca priepasť medzi európskymi elitami a väčšinou obyvateľov. Politické a ekonomické elity v EÚ sa opakovane blamovali neschopnosťou predvídať negatívne dôsledky svojej politiky – od konfliktov na Blízkom východe až po finančnú krízu. Opakovane sa takisto ukázalo, že názor občanov bol rozumnejší než názor „odborníkov“. Medzi občanmi tak okrem pocitu, že ich elity klamú, narastá aj pocit, že elity nevedia, čo sa v Európe deje. Veľmi dlho sa hovorí aj o demokratickom deficite v EÚ. Nejde však len o spôsob, ako sa prijímajú rozhodnutia v Bruseli. Demokratický deficit je zreteľný aj v jednotlivých členských štátoch. Nielen v Slovenskej republike existuje malá skupina vplyvných oligarchov z finančných skupín, ktorá koncentruje čoraz viac moci a prostredníctvom svojich médií sa snaží vnútiť občanom vlastné predstavy o budúcich rozhodnutiach. Oligarchické médiá na rastúci nesúhlas verejnosti dnes reagujú zostrenou kampaňou a snažia sa zvrátiť názor verejnosti nielen „vysvetľovacími kampaňami“, ale aj agresívnymi varovaniami pred „ruskou propagandou“.

Ďalším z dôležitých dôvodov nedôvery v EÚ je aj neustály nárast ekonomických a sociálnych rozdielov či chudoby na kontinente. Sme svedkami alarmujúcich sociálnych nerovností – a to aj v krajinách, ktoré boli v druhej polovici 20. storočia vzorom sociálne orientovanej trhovej ekonomiky. Občania sa oprávnene pýtajú, prečo v Európe s klesajúcimi sociálnymi štandardami pre chudobných rastie „socializmus pre bohatých“. Prečo je čoraz viac „záchranných balíčkov“ pre banky a stále menej „záchranných balíčkov“ pre pacientov a dôchodcov? 

Mimoriadne vážnym problémom je nezamestnanosť mladých, najmä v krajinách južnej Európy, kde ide skoro o polovicu obyvateľstva v danej vekovej kategórii. Práve to vytvára revolučnú atmosféru, akú sme mali možnosť vidieť v Grécku. Spomenutý vývoj sa  neustále prehlbuje, a to napriek obrovskému nárastu vysokých škôl, ktoré umelo znižujú reálne počty nezamestnaných mladých ľudí.

            Rokovania o dohode TTIP
 

Len máloktorá téma v súčasnej Európe symbolizuje demokratické deficity EÚ tak jednoznačne ako práve rokovania o dohode o TTIP (Transatlantické partnerstvo pre obchod a investície). Nejde v nej len o voľný obchod, ale aj o právne možnosti oligarchov-investorov, ako si vytvoriť silnejšie právne postavenie a ako vplývať na rozhodovacie procesy v štátoch.  O dohode TTIP sa od začiatku rokovalo veľmi netransparentným spôsobom, bez zverejnenia zásadných materiálov – to vzbudilo podozrenia mnohých ľudí v Európe. Uniknuté materiály z rokovaní dokazovali, že pripravovaná dohoda je veľmi pochybná a odpor verejnosti narastal nielen v EÚ, ale i v USA. Európska komisia sa na konci roka 2015 pokúsila zmierniť odpor verejnosti najmä tým, že svoje návrhy „stransparentnila“ a namiesto arbitrážnych súdov navrhla vytvoriť verejný súdny orgán pre investorov. Lenže USA svoje návrhy ešte vždy nezverejnili a práve tie najväčšie riziká z nich sa môžu ocitnúť vo výslednej dohode.

Práve dohodu TTIP vníma verejnosť ako symbol nadvlády investorskej oligarchie – a práve tu by mohla EÚ ukázať, nakoľko je pre ňu názor verejnosti dôležitý. TTIP bude veľmi dôležitou výzvou i pre slovenské predsedníctvo! Predpokladá sa, že v nastávajúcom období budú rokovania intenzívne a vláda SR by tu mohla zohrať určitú úlohu. Na druhej strane možno o tomto úsilí pochybovať, keďže vládnuci slovenskí sociálni demokrati sú silnými zástancami dohody TTIP – a napriek odporu verejnosti prijatie dohody dlhodobo presadzujú. Tým sa pripojili k tým ľavicovým stranám v Európe, ktoré pre zabezpečenie podpory oligarchov odovzdali túto tradične ľavicovú tému euroskeptikom.        

            Vzťahy s Ruskom
 

Veľkou témou slovenského predsedníctva budú zrejme aj vzťahy s Ruskom. Hoci konkrétny program predsedníctva bude prijatý až 30. júna, v strategických východiskách pre predsedníctvo sa spomína mnoho bodov, ktoré určite Rusko nepotešia. Ide najmä o úsilie zintenzívniť spoluprácu EÚ a NATO v obranných a bezpečnostných otázkach či o problematiku energetiky, kde vláda zastáva odmietavé stanovisko proti plánu na plynovod Nord Stream 2.

Z oficiálnych postojov rovnako vyplýva neochota zasadiť sa za zrušenie protiruských sankcií, ktoré škodia nielen Rusku, ale i štátom EÚ. Veľmi zle pri tom vyznel napríklad splnomocnenec vlády pre prípravu slovenského predsedníctva v diskusnej relácii „O päť minút dvanásť“ v RTVS z 5. júna 2016, keď jeho postoje k sankciám odmietol dokonca i opozičný politik Richard Sulík, ktorý určite nie je rusofil.

Lenže ak príde slovenské predsedníctvo v oblasti vzťahov s Ruskom iba s negatívnym programom, vláda stratí aj tie sympatie, ktoré získal premiér Robert Fico svojou návštevou Moskvy pri oslavách víťazstva nad fašizmom 9. mája 2015. Práve premiér by mohol vo vzťahoch k Rusku svojimi vyjadreniami vytvárať určitú rovnováhu, pretože vyjadrenia prezidenta Andreja Kisku či predstaviteľov ministerstva zahraničia týmto vzťahom príliš nepomáhajú.

            Hrozby z Blízkeho východu
 

Téma vzťahov s Ruskom je v súčasnosti v tieni problémov, ktoré sa spájajú s Blízkym východom a ktoré výrazne ovplyvňujú našu bezpečnosť. Vojny na Blízkom východe sú spojené s problémami terorizmu a masovej migrácie. Hoci v týchto otázkach sa riešenie hľadá len ťažko, všetci sa zhodujú na tom, že problémy terorizmu a migrácie treba riešiť tam, kde vznikajú. A tie vznikajú najmä na širšom Blízkom východe.

Veľmi pochybnou sa javí aj politika EÚ voči Turecku. Najväčšiu skepsu prejavuje tradične Cyprus, pretože Turecko stále okupuje 37 percent jeho územia a vyhlásilo tam i „bábkovú“ Severocyperskú republiku. Témy ako ľudské práva, práva kurdskej menšiny a mnohé ďalšie museli ustúpiť „výmennému obchodu“ v otázke migrácie. Paradoxne, toto úsilie o „uplácanie“ Turecka v otázke migrácie ostro kontrastuje s nepružným postojom EÚ voči Rusku  a najmä vo vzťahu k Sýrii. Európske štáty tu nie sú bez viny a majú veľkú spoluzodpovednosť za destabilizáciu celej oblasti. EÚ a USA už pred vojnou ničili Sýriu sankciami, hoci Sýria na vlastnom území hostila vyše milióna utečencov zo Západom zničeného Iraku. Sankcie síce neboli schopné odstrániť tamojší vládnuci režim, ale veľmi zvýšili utrpenie domáceho obyvateľstva. Žiaľ, EÚ tieto sankcie v máji 2016 predĺžila o ďalší rok, hoci sa za ich zrušenie veľmi zasadzovali i sýrski katolícki biskupi vo svojom liste do Bruselu z mája 2016. Práve v otázke vzťahov k Sýrii by mohlo slovenské predsedníctvo urobiť viac. Hoci je jasné, že v otázke statusu Sýrie nebude možné dosiahnuť zásadnú zmenu postoja EÚ, aspoň pri probléme sankcií možno apelovať na prehodnotenie sankčného mechanizmu. Tak by sa podarilo dosiahnuť aspoň zmiernenie utrpenia väčšiny siedmich miliónov vnútorne vysídlených Sýrčanov, ktorí žijú prevažne na území kontrolovanom sýrskou vládou.

            Doba „eurohujerov“ či poctivá diskusia?
 

Na záver treba povedať, že slovenské predsedníctvo v Rade EÚ určite nedokáže zásadne zmeniť európsku politiku, bolo by však vhodné odovzdať rozbúrenej Európe aspoň jedno posolstvo – posolstvo mieru. Slovensko, ako malá krajina bez tradície militarizmu, by mohlo týmto spôsobom Európu naozaj obohatiť, i keď sa dá čakať, že sa to niektorým vplyvným skupinám v EÚ páčiť nebude. Nebolo by takisto na škodu, keby vláda SR vyjadrovala i názory vlastných občanov, nielen vybraných mimovládnych organizácií. Niekedy by stálo za to zvážiť i kritické názory. Aby sa obdobie slovenského predsedníctva nestalo len exhibíciou slovenských „eurohujerov“.   

(Autor je pedagógom na Právnickej fakulte UK v Bratislave)
Vyšlo v Literárnom týždenníku 25 – 26/2016          

Priemer: 5 (11 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama