Slovenské (predvolebné a povolebné) besy

Do malého mestečka niekde v Rusku prišli dvaja mladí ľudia a rozvírili hladinu dovtedy pokojného života. Aristokrat Nikolaj Stavrogin a po moci túžiaci Piotr Verchovenský sa postarali o to, aby vždy boli v strede škandálov, škriepok a konfliktov, ktoré vypukli ihneď po ich príchode. Tak o tom píše vo svojom románe F. M. Dostojevský, ktorý umiestnil svojich hrdinov a dej románu do druhej polovice osemnásteho storočia. Stavrogina opísal ako škrieplivého a konfliktného maniaka, ktorý neustále ničí ľudí okolo seba, a Verchovenského ako cynika, šíriaceho okolo seba zlo a chaos. Obidvom pripísal vlastnosti a konanie, akoby boli posadnutí besmi. Myslím si, že to bol dobrý nápad tvorcov televízie na druhom programe, aby nám práve v týchto dňoch ponúkli ruský seriál Posadnutí diablom. Túto nedeľu uvidíme jeho záverečnú časť. Je to najnovšie filmové spracovanie Dostojevského románu Besy od režiséra Vladimíra Chotinenka. Aj on, tak ako autor románu, nás varuje pred tým, aby sme nepodľahli ilúzii, že v tomto storočí besy neexistujú, že je to iba povera. Presviedčajú nás, že v každom človeku je nejaký ten bes a čím ich je viacej, tým častejšie sú medzi ľuďmi konflikty. Katastrofou pre ľudí sa môže stať, ak sa besy zmocnia nejakého vplyvného človeka, politika, ktorý sa už nedokáže ovládať, stále musí na niekoho útočiť a vytvárať okolo seba nepokojnú atmosféru.

Ak vám pri tomto konštatovaní prišiel na um Igor Matovič, nie ste jediný či jediná. Predvolebné obdobie, počas ktorého priam zúrivo útočil pri každej príležitosti na Roberta Fica a jeho vládu, až to bolo nechutné, sa už skončilo. On sa však nedokáže ovládať ani pri stretnutiach s možnými koaličnými partnermi. Naposledy sme to mohli vidieť v nedeľňajšej politickej debate na Markíze. Aj tu vyvolával konflikty, dokonca medzi pravicovými lídrami, s ktorými by ho mali spájať rovnaké hodnoty. Už ani Richard Sulík nedokáže krotiť jeho emócie, vybuchne aj vtedy, keď je to najmenej vhodné. Mám pocit, akoby ním skutočne lomcovali tie besy, alebo puberta.

Nie je to tak dávno, čo sme boli svedkami bujarých osláv vo volebných centrálach politických strán SaS a OĽaNO. Vtedy to v jednu chvíľu vyzeralo, že sa mohol víťazom pravice stať aj Igor Matovič. Až o niečo neskôr sa víťazstvo priklonilo na stranu Richarda Sulíka. Vie si vôbec niekto predstaviť situáciu, že by bol Igor Matovič poverený zostavovaním vlády v prípade neúspechu Roberta Fica? Kto by bol ochotný sedieť vo vláde, keby jej velil Igor Matovič? Osobne si myslím, že by veľmi rýchlo nastali problémy aj medzi lídrami OĽaNO a SaS. Ešte že sa táto možnosť vyparila... Richard Sulík mal kreslo premiéra na dosah ruky. Že sa mu nedarí tak, ako by chcel, na tom má veľkú časť viny aj Igor Matovič. Nadarmo potom Sulík prosí, žobre a sľubuje pred tvárou celého Slovenska svojich možných koaličných partnerov, aby aspoň na dva roky s ním išli do vlády, keď vedľa neho alebo za chrbtom mu stojí tento nevypočítateľný človek.

S napätím a obavami sme sledovali, ako dopadnú voľby, s napätím a obavami sledujeme aj zostavovanie vlády. Je to o tom, ako politici naložia s našimi hlasmi. Občan iba pozerá, hlavou krúti, ústa otvára, keď vidí, ako sa to vo vysokej politike zhlukuje, dohaduje, ako sa navzájom všetci sledujú, kontrolujú, vydierajú všelijakými fotografiami, informáciami a vyťahujú na seba podrazy a staré hriechy.

Aký by teda mohol byť odkaz Dostojevského do týchto čias, keď som ho už spomenul? Celkom jednoduchý, napísal to v jednom komentári ku svojej knihe: „Keby sa aj podarilo z krajiny vybudovať krištáľový zámok, vždy sa nájde nejaké indivíduum, ktoré si povie: Páni, čo keby sme to všetko poslali... do čerta? No a takéto indivídua si nájdu vždy nejakých stúpencov, aby to aj presadzovali. Človek je už taký – vie že dva krát dva sú štyri, zároveň však túži potom, aby dva krát dva bolo päť.“