Reklama

Slavkovský formát a čo ďalej?

Počet zobrazení: 1667

Top témou uplynulých dní, aspoň v stredoeurópskom kontexte, bola schôdzka nového francúzskeho prezidenta Macrona s kancelárom a premiérmi troch stredoeurópskych krajín – Rakúska, Česka a Slovenska. Tento summit (23. 8. t. r. v rakúskom Salzburgu) tzv. slavkovského formátu (asi podľa Slavkova, kde sa v roku 1806 odohrala známa napoleonská bitka)  bol prejavom Macronovej horúčkovitej iniciatívy, má totiž veľké ambície naštartovať francúzsko-nemecký motor s cieľom dosiahnuť reformu Európskej únie, ktorá by ju sfunkčnila a znova urobila životaschopnou. Zároveň potrebuje získať nejaké body aj pred domácim publikom, keďže krivka jeho popularity v posledných týždňoch a mesiacoch povážlivo klesla. 

Je jasné, že najväčšou témou dnešných dní je systémové riešenie utečeneckej či presnejšie migračnej krízy. V čase, keď uzavreli balkánsku cestu, toky predovšetkým ekonomických migrantov sa presunuli na Stredozemné more a atakujú predovšetkým juh Talianska. Každý vie, že problém treba riešiť, rovnako ako je zrejmé, že kvóty ako koncept riešenia totálne zlyhali. V tejto situácii paradoxne Ficov, resp. Kaliňákov koncept flexibilnej solidarity, ktorý síce Európske únia neprijala, je jedným z čriepkov realistických riešení. V praxi premiér Fico naďalej striktne odmieta kvóty, ale pred Vianocami minulého roka dobrovoľne prijal skoro stopäťdesiat irackých kresťanov a tohto roku desať sýrskych matiek s maloletými deťmi. Tento prístup je teda asi aj pre Západoeurópanov prijateľnejší než neskutočné pokrytectvo pobaltských štátov, ktoré síce pri hlasovaní o kvótach zrazili opätky a hlasovali, ako sa od nich očakávalo, v skutočnosti však utečencom vytvorili také podmienky, že ich pobyt sa zredukoval na desiatky hodín. Na rozdiel povedzme od Nemecka, ktoré im zabezpečilo stravu a ubytovanie a navyše im ešte dáva štyristo eur na osobu ako vreckové, v pobaltských štátoch si ubytovanie a stravovanie majú zabezpečiť migranti z dávky, ktorá ma výšku približne stoštyridsať eur mesačne. Pritom v čase azylového konania utečenci nesmú pracovať. Z toho potom jasne vyplýva, že za daných podmienok tam nikto nevydrží. V Európe je však takéto pokrytectvo štandardom, takže to nikto nerieši.

Už skutočnosť, že na spomenutý summit boli pozvaní len premiéri Česka a Slovenska, vyvolala otáznik nad tým, či je Vyšehradská skupina reálnym združením alebo len fikciou, no zároveň sa ukázalo, že premiantom v tomto priestore je R. Fico. Nakoniec je to logické. Rakúsko i Česko majú pred dverami parlamentné voľby. Premiér Sobotka je presne to, čomu sa hovorí chromá kačka. Preferencie jeho strany sotva atakujú štrnásť percent, čo je približne polovica toho, čo má strana s líderskými ambíciami. A navyše, Sobotka už len dosluhuje, pozíciu volebného lídra prenechal Zaorálkovi, čo znamená, že aj prípadné koaličné vyjednávanie nebude viesť on, ale niekto iný. Kaczyńského Poľsku, kde formálne vládne jeho figúrka Szydłová, hrozí odobratie hlasovacích práv a Orbánovo Maďarsko je takisto známy európsky troublemaker. Tak sa teda stalo, že je to práve Fico, ktorý akoby hovoril za tento región. Ako vieme, je to práve on, ktorý zodvihol tému nerovnakej kvality potravín a v tejto kauze je aj hlavným partnerom šéfa komisie Junckera. Vráťme sa však k salzburskému summitu.

Jednou z hlavných tém najmä pre domáce publikum bola výška platov vysielaných pracovníkov z východnej Európy, pracujúcich vo Francúzsku. V podstate ide o mzdový dumping, ktorý sa napríklad ani nám nepáči pri zamestnávaní Srbov, Bulharov či Rumunov v našich fabrikách. O tom, že túto tému netreba podceňovať, svedčí aj skutočnosť, že to bol práve „poľský inštalatér“, ktorý znamenal stop zmluve z Nice. Dnes tak hádam paradoxne práve tlak západných lídrov môže pomôcť, aby sa naše platy rýchlejšie vyrovnávali so západoeurópskymi. Ficovo pochopenie pre Macronovo naliehanie na zamedzenie mzdového dumpingu má racionálne jadro. Dnes, keď efektivita práce na Slovensku je na úrovni osemdesiatich percent Nemecka a je v podstate identická s tou, ktorú dosahuje Slovinsko, je neobhájiteľné, že naše platy sú sotva tretinové či polovičné.

Zdá sa, že veci sa konečne začínajú meniť. Hlavné predvolebného heslo Zaorálkovej ČSSD je, že doba nízkych platy sa skončila. Politika, ktorú tu dvadsaťsedem rokov praktikovali prevažne pravicové vlády, sa vyčerpala. Problém je v inom. To, že táto požiadavka je v zásade pozitívna, je jedna vec, na druhej strane by však nemala byť podmienkou na prípadnú účasť v tvrdom jadre Európskej únie. Rovnako je to s úsilím harmonizovať daňové základy a vo všeobecnosti sa približovať Západu vo výške korporátnych daní.

Vecne je to v poriadku, no problém je, že tieto rozhodnutia máme prijať my sami, dobrovoľne a po hlbokej vnútropolitickej debate. Je totiž veľmi nebezpečné pripustiť precedens, že cena za účasť v jadre bude vykúpená zásadným odovzdaním časti svojej zvrchovanosti. Ako totiž dobre vieme, európske smernice sú len výnimočne racionálne a v prospech menších štátov Európskej únie.

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 29 – 30/2017)

Priemer: 4.7 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama