Reklama
Reklama

Sergio Tazzer: Vlastenci alebo zradcovia?

M. R. Štefánik e la Legione ceco-slovacca
Počet zobrazení: 2814

tazzer_stefanik.jpgUverejňujeme ukážku z knihy Sergia Tazzera Vlastenci alebo zradcovia, ktorej preklad do slovenčiny vydal Kanimex. Jej autor sa na Štefánika, československé légie, dianie vo vojne a po nej pozerá talianskymi očami. To umožňuje slovenskému čitateľovi hlbšie poznať vojnové, politické a kultúrne prostredie, v ktorom náš národný hrdina dosiahol pre česko-slovenský zahraničný odboj veľký historický úspech. Kniha je bohato ilustrovaná dobovými fotografiami. Pre čitateľov Slova sme vybrali kapitolu o láske aj o vojne.
 



Sergio Tazzer: Vlastenci alebo zradcovia?
M. R. Štefánik e la Legione ceco-slovacca
Kanimex 2018, 272 strán

 


Giuliana, nielen láska v talianskej jari

 

„V Ríme, ktorý vojna zmenila na nepoznanie, v panujúcej vlasteneckej atmosfére, ktorá nad všetkým prevládala – stuhy, kokardy, vojenské recepcie, svetská prísnosť – som stretla lásku žiariacu, nečakanú a zanietenú ako jarný blesk.“

Týmito slovami rozpráva markíza Giuliana Benzoni pisateľke životopisov Vite Tedesco, ktorá zhromažďovala svedectvo o jej živote, neuveriteľne naplnenom udalosťami, o svojom stretnutí s Milanom Rastislavom Štefánikom, ku ktorému došlo v prvých mesiacoch roka 1916. Ak si aj nebola istá dátumom, isté a bezpečné boli naopak reakcie hlbokých emócií Benzoni, ktorá rozprávala: „Raz večer, prekvapená náhlym lejakom, som sa uchýlila do paláca Gegèho Primoli na via dell‛Orso. Ako zvyčajne, Gegè ,držal salón‘. Nič a nikto mu v tom nemohol zabrániť, ani vojna. V prítmí plameňov kozubu v neveľkom salóne sedeli na poduškách skupiny osôb. Z prítmia sa sem-tam vynorila tvár, z polohlasného hovoru vytryskol krátky smiech, neznámi ľudia viedli vážne debaty. Snažila som sa potlačiť nepríjemný pocit a prekvapenie, ktoré vyvolávalo toto prítmie. Každý reagoval podľa svojej povahy a nálady. Ponorená do seba a ustráchaná, bez myšlienok alebo pocitov, som si sadla k plápolajúcim plameňom. Cítila som, že ma niekto pozoruje, zdvihla som oči a uvidela francúzsku uniformu a nad ňou dvoje jasných očí. Cez prítmie a hmlisto zábudlivé rozpoloženie, v ktorom som bola, som rozoznala len toto. Pohľady pokračovali, zdalo sa, ako by na mňa narážali a chceli ma uchvátiť s príťažlivou silou.

Aby som ukončila túto krížovú paľbu, v ktorej moja osoba bola cieľom, rozhodla som sa odísť a vstala som. S rýchlosťou blesku bol dôstojník po mojom boku. A už tu bol Gegè a predstavil nás, meno mi uniklo...“

Gegè, vlastne gróf Giuseppe Napoleone Primoli, z matkinej strany potomok Napoleonovho brata Luciana Bonaparteho, bol vzdelaný muž, vášnivý zberateľ a bibliofil, uznávaný fotograf, často vídaný medzi Parížom a Rímom. Vo svojom salóne sa obklopoval najvyberanejšou spoločnosťou hlavného mesta, ďaleko od nobiltà nera (konzervatívna rímska spoločnosť, blízka pápežovi, pozn. prekl.) a pestoval svetské, literárne, umelecké a politické vzťahy. Medzi jeho priateľmi Arrigom Boitom, Matildou Serao, Cesarom Pascarellom, Giuseppem Giacosom, bol Gabrielle D‘Annunzio dovtedy neznámy, ale jeho počúvaný dôverník. Aj preto, že Primoli bol rýchly mecenáš, ktorý rád podal pomocnú ruku priateľom, ktorí to potrebovali, a D’Annunzio bol tiež na tejto listine.

Napoleonov pravnuk sa cítil byť rovnako Talianom ako Francúzom. V Paríži, kde mal dom, nadväzoval priateľstvá v salóne tety Mathildy Buonaparte na Ulici de Berry s Gustávom Flaubertom, Ernestom Renanom, Théophilom Gautierom, Françoisom Coppéem, Edmondom a Julesom Goncourtovcami, Sarah Bernardovou, Guyom de Maupassantom, Alexandrom Dumasom synom a mnohými inými.

Primoli bol teda považovaný za un trait dunion (spojovník, pozn. prekl.) medzi kozmopolitným Rímom a rovnako kozmopolitným Parížom, ktorý zavážil.

A tak v salóne Primoli, kam bol uvedený vďaka manželom Jouvenelovcom, zažil Štefánik životné stretnutie. Gegè, ako neskôr povedala Benzoni, rýchlo upozornil francúzsko-slovenského dôstojníka, že mladá dáma je milovaná vnučka Ferdinanda Martiniho a že by mu mohla byť užitočná.

Kto bol tento Martini? Toskánec, literát, venujúci sa politike. Absolvoval strednú školu v Pise, stal sa žurnalistom, v roku 1876 bol zvolený za poslanca za Liberálnu ľavicu a ostal v parlamente krásnych 43 rokov a trinásť legislatívnych období. Keď jeho milovaná vnučka stretla Štefánika, Martini bol ministrom kolónií, pričom v jednej z nich, v Eritrei, bol desať rokov guvernérom. Keď bol ministrom verejného vzdelávania, bol zástancom intervencie a veľmi vplyvným politikom.

V predvečer vstupu Talianska do vojny, keď pochybnosti o intervencii ešte zďaleka neboli malé, Giuliana Benzoni „sa našla po prvý raz v opakovanej úlohe poslíčka. Bola poverovaná odovzdávať tajné poznámky, pohybovať sa medzi francúzskym a anglickým veľvyslanectvom, opakovať posolstvá naučené spamäti a vracať sa k Martinimu s ďalšími informáciami. Pri takmer každodennom vykonávaní takýchto činností získavala Giuliana nenahraditeľné skúsenosti, keď sa dostávala do oblastí, zakázaných väčšine ľudí a stala sa z nej expertka v znalosti rímskeho politického života. Boli to skúsenosti, ktoré vedela zúročiť, vtedy aj neskôr, v najobťažnejších momentoch. V horúcom rímskom auguste 1914 sa jej úloha kvalitatívne zmenila z len pasívnej roly poslíčka do aktívnej funkcie. Bola presvedčená, že ideály intervencie budú odsunuté do pozadia a nebudú schopné vyvolať v duši talianskeho ľudu túžbu po intervencii. Preto sa rozhodla konať samostatne a predstavila Martinimu niektoré z osôb, s ktorými bola už roky v styku a ktoré – z rôznych dôvodov – boli naklonení myšlienke pridať sa do tábora mocností Dohody: Salvemini, Amendola, Bissolati.

Toto stretnutie medzi inými spôsobilo, že Martini sa s presvedčením primkol k národnostnej politike, princípu, ktorý vytrvalo živili dediči mazziniovskej tradície. A Martini mal vždy práve Giuseppe Mazziniho ako svoju Polárku.

Markíza Giuliana Benzoni sa narodila v Padove v roku 1895 v rodine, kde „starý otec bol expert na literatúru, stará mama na socializmus a hudbu, teta Venosa na majestát. Môj otec na kone, mama na mondénnosť.“

Jej dospievanie bolo aristokratické, ale nie bez vzdelania. Bola veľmi milovaná starým otcom Ferdinandom Martinim, ktorý bol považovaný za dôležitý existencialistický a duchovný vzor. Puto medzi nimi bolo veľmi tesné.

V rímskom dome starého otca videla striedať sa – popri mnohých vtedajších politikoch – diplomaciu, ktorá mala svoju váhu, od francúzskeho veľvyslanca Camilla Barréra cez britského Jamesa Rennela Rodda až k ruskému Anatolijovi Nikolajevičovi Krupenskému.

Zúčastnila sa v hoteli Frascati tajnej schôdzky jej starého otca s predsedom vlády Antoniom Salandraom 17. septembra 1914, po ktorej sa vládna politická línia začala meniť v prospech Dohody a proti Rakúsku.

stefanik_a_giuliana.jpg

M. R. Štefánik a G. Benzoni.

Keď sa vrátime do salónu Primoli, Štefánik tam galantne a s milým nátlakom požiadal v prítomnosti pána domu Giulianu Benzoni o schôdzku na budúci deň. „Bez rozmýšľania, takmer automaticky, som povedala áno a zutekala som. Zachvátená panikou, uchýlila som sa k Else Dalloliovej, mojej najlepšej priateľke. Bola dcéra generála, ktorý obstarával pre armádu muníciu a snažil sa ju zbaviť starých muškiet so záväzkom, že našim jednotkám dá menej ,obrodenecký‘ výzor. Elsa mi sľúbila, že pôjde so mnou. Tak veľmi som ju prosila, že si myslela, že ide o niečo vážne. Nasledujúce ráno sme boli traja pred palácom Colona, kde býval môj starý otec. Elsa zobrala papiere, ktoré jej doručil dôstojník a ja som ostala sama s neznámym. Prešli sme rozsiahly dvor, zaplavený slnkom. Zrazu, ako mágiou, mal v rukách malé puzdro a nasledovali tieto slová: ,Získal som tento kameň na Tahiti‘, a dodal neistou taliančinou: ,Vždy som ho nosil u seba pre ženu, ktorá sa stane mojou manželkou.‘ Vládala som len kývnuť na jeho neuveriteľnú ponuku a zozbierala som odvahu opýtať sa ho na jeho meno. Moja otázka vzbudila ozajstnú veselosť.

,Ako to, myslel som, že to viete.‘

,Ale vôbec nie, neviem o vás absolútne nič.‘

Predstavil sa s úklonom: ,Milan Rastislav Štefánik, mademoiselle.‘

Tak som sa stala v priebehu niekoľkých minút snúbenicou a k tomu s prstienkom. Šťastliví a usmiati sme nastúpili do bričky, aby sme si urobili cestu po Ríme na želanie všetkého najlepšieho. (...) Zopár dní som žila v stave neuveriteľnej blaženosti a neznalosti osoby môjho spoločníka. Jeho príbeh sa postupne vynáral tak, ako sa z hlbokého prameňa vytvárajú malé potôčiky.

Je taký romantický, až sa zdá byť neuveriteľný.

Milan bol Slovák, s kultom svojej vlasti, malého národného zlomku, ponoreného do rozsiahleho rakúskeho impéria.

V Prahe, kde študoval, sa jeho vlastenectvo ešte viac zapálilo, živené študentským prostredím.

Mal encyklopedické a systematické znalosti a mnohé záujmy. Ak sa pre niečo zapálil, bolo to vždy s morálnou motiváciou: pre medicínu, aby mohol pomáhať ostatným, pre právo, aby sa mohol učiť byť spravodlivý, ale najviac pre astronómiu.

V magickej Prahe Rudolfa II. sa v sedemnástom storočí stala astronómia kráľovnou toho čudného serailu mysterióznych obyvateľov, mágov a vedcov, ktorí zapĺňali kráľovský hrad. Zdalo sa mi, že Milan pochádza z ich skupiny.“

V Ríme sa Štefánik stal hlásateľom myšlienky, ktorá sa zdala extravagantná: nový štát Čechov a Slovákov, ktorý by sa mal zrodiť zo smrti habsburskej monarchie.

V talianskom hlavnom meste pokračoval „parížskym“ spôsobom: salóny, politika, diplomacia, žurnalistika, kultúra, mondénnosť. Bol dokonca prijatý kráľovnou matkou Margheritou.

Najobťažnejšia cesta však bola do Grand Hotela, kde v paláci Consulta bolo sídlo ministerstva zahraničia pod vedením najzúrivejšieho odporcu jeho ideí, Sidney Sonnina.

V politicky cynickom a roztržitom Ríme sa to zdalo nemožné a bláznivé podujatie.

Keď sa Štefánik zastavil v Ríme v apríli 1916, predtým, než odišiel do Rumunska a do Ruska podľa rozkazu z Paríža, okrem lásky našiel aj staré známosti a nadviazal nové vzťahy, pričom mieril s istotou na vrcholných politikov a vojakov.

„Bol dobrodružný, nie dobrodruh, ako hovorievali jeho nepriatelia, eklektický, rotujúci a svietiaci ako hviezda. Jeho technika bola metóda idealistického propagátora. Predvádzal neotrasiteľné istoty, ignoroval akýkoľvek hamletizmus, vlastnil inštinkt a automatiku milovníka poľovačky na vysokú zver, mal ohromné kúzlo. Milý, ale nie uvravený, bránil sa politickej monománii, vedel zaujať, bol psychológ. Vyhýbal sa poukazovaniu na práva a povinnosti. ,Ľudia dávajú prednosť tomu byť priťahovaní, ako byť obmedzovaní a viazaní povinnosťami,‘ hovorieval. Malý dekalóg dokonalého vlastenca dvadsiateho storočia z vlasteneckej látky, utkanej Masarykom, to bol skutočný opis môjho druha.“ Taký bol portrét, nakreslený vášnivo zaľúbenou Giulianou Benzoni.

S menej intenzívnou účasťou, ale s veľkým úsilím držala Kráľovská garda pre verejnú bezpečnosť majora Giacoma Viglianiho francúzsko-slovenského plukovníka pod diskrétnym dohľadom.

Z Ríma sa Štefánik odobral do vojnovej oblasti pri Udine, kde mal v lýceu-gymnáziu svoje sídlo generálny štáb zverený Luigimu Cadornovi. Historik Denis Mack Smith, ktorý ho označil za podradného stratéga, opisuje náčelníka generálneho štábu kráľovského vojska ako „muža skostnateného, autoritatívneho, svojhlavého a neústupného. Na rozdiel od ostatných generálov nepatril medzi slobodomurárov a podliehal vplyvom klerikálnych kruhov. Dve jeho dcéry sa stali mníškami. Generál veril, že nedisciplinovanosť Talianov sa v posledných desaťročiach zvýšila práve preto, že bol vykorenený brzdiaci vplyv náboženského cítenia.“

Vojenský historik, plukovník Antonio Zarcone, potvrdzuje, že „Cadorna sústredil do svojich rúk príliš veľa moci a dostal sa do pozície, z ktorej nemohol kontrolovať detaily svojich plánov a vykonávanie svojich rozkazov.“ Iný historik, Ernesto Brunetta, spresňuje: „Cadorna mal zlých poradcov a trval na potrebe vojaka-stroja, pripraveného len poslúchať a podrobiť sa železnej disciplíne, neovplyvnenej ani oddychom alebo dovolenkami a sťaženej použitím decimovania pri predpokladaných ústupkoch nepriateľovi alebo protestoch na hranici odoprenia poslušnosti.“

Bol to muž, s ktorým bolo treba  zaobchádzať v rukavičkách, najmä pre mladého dôstojníka, ktorý s ním chcel prediskutovať československú záležitosť, ktorá vtedy bola utopistickou ideou, nie ľahko pochopiteľnou pre skalného konzervatívca, akým Cadorna bol.

Ak sa aj Cadorna ukázal veľmi odolný voči tejto myšlienke, našiel Štefánik predsa spôsob, ako s ňou zoznámiť okolie talianskeho vrchného veliteľa.

V tyle v talianskom  hlavnom stane, ktorý z určitých hľadísk vyzeral skôr frivolný, mal príležitosť poznať niekoľkých blízkych Cadornových spolupracovníkov, ktorí mu boli a mohli byť užitoční. Boli to plukovníci Alberico Alberici, Riccardo Calgagno, Luigi Piccione (ktorý neskôr, ako generál, bol veliteľom česko-slovenských légií), podplukovníci Pierro Ago a Scipione Scipioni. Zoznámil sa tiež s generálom Pietrom Badogliom, s ktorým síce nemal dobrý vzťah, ale neskôr – keď náš hrdina zomrel pri leteckej havárii blízko Bratislavy – ukázal sa generál z Grazzana ako dojatý lichotník. Štefánik nevynechal ani stretnutie s plukovníkom Giovannim Garruciom Melisom, šéfom oddelenia I (informačná, špionážna a kontrašpionážna služba). Táto služba bola podľa viedenského Evidenzbureau remeselnícka a amatérska organizácia. Napríklad talianske šifrovacie schopnosti boli omnoho horšie ako nepriateľské. Napriek tomu vedeli jednotky kapitána Luigiho Sacca, inteligentného dôstojníka rádiotelegrafistov, ktorý viedol kryptografickú jednotku hlavného štábu, zachytiť rakúske správy z rádia v Codroipe, aj keď neboli v stave ich rozlúštiť. Francúzi to naopak vedeli, ale neboli ochotní vyškoliť Talianov v ich metódach. Až po Caporette (dnes Kobarid, pozn. prekl.), keď hviezda Garruccia Melisa začínala zapadať, dostal Sacco voľnú ruku pre reorganizáciu talianskeho kryptografického systému. Najprv však musel presvedčiť velenie o potrebe opustiť staré šifry, ľahko čitateľné pre Rakúšanov, a získať nové systémy, ktoré predtým neboli brané do úvahy, pretože boli považované za príliš zložité.

Vráťme sa však ku Garrucciovi Melisovi. Nevieme, či poznal Štefánikove sny a jeho elán, ale prinajmenšom nerobil nič, aby mu bránil.

Počas svojho pobytu v Udine sa Štefánik aktívne a veľkoryso podieľal na leteckých operáciách na fronte, a to na palube lietadiel Farman a Caproni. Lietal nad Goriciou, Salcanom, Ajševicou, Mernou, Ranzianom, Spacapanim a potom tiež nad Carniou, Tolmezzom, nad Cavazzo Carnico, rakúskou časťou údolia Gail, nad frontom na rieke Soči a nad Tolminom.

„Spoliehal sa na charakteristiky výzbroje a dolet Caproniho, aby mohol vykonávať jeden z prvých sériovo organizovaných pokusov psychologickej vojny,“ písal generál Basilio di Martino z Historického ústavu talianskeho letectva. „Využíval pri tom tému utláčaných národností, ktorá sa mala stať dominantným motívom propagandy Dohody v konečných fázach konfliktu. Prvé dve takto uskutočnené misie prebehli 3. mája nad Tolminom a 10. nad náhornou planinou Bainsizza. Z lietadla 4. letky boli zhadzované letáky inšpirované poručíkom Štefánikom z francúzskej armády, dočasne detašovaným na taliansky front práve pre túto úlohu.“

Misie z 3. a 10. mája „boli obidve uskutočnené v ranných hodinách 4. letkou na Ca 704. Prvý let s posádkou, ktorú tvorili piloti podporučík Mazzetti a kaprál Porta, pozorovateľ podporučík Pirelli, guľometník seržant Alunno. Druhý let pilotovali kapitán Ungania a podporučík Mazzetti, sprevádzaní poručíkom Štefánikom, ktorý sa chcel osobne zúčastniť zhadzovania propagandistického materiálu. V obidvoch prípadoch, uskutočnených vo výške asi 3 000 metrov, bola z nepriateľskej strany pozorovaná živá protilietadlová reakcia, ale len pri lete 10. mája bolo lietadlo zasiahnuté niekoľkými črepinami do krídiel a podvozku. Štefánik – dodáva Di Martino – bol povolaný do služby pri začatí vojny a prijatý k výcviku za pilota začiatkom 1915, potom slúžil ako pilot najprv na západnom a neskôr na srbskom fronte, odkiaľ sa vrátil vážne chorý.“

Generál Cadorna mal zvyk odobrať sa do kaviarne Dorta v Udine, na začiatku via Mercatovecchio, nazývanej tiež „Veľký zákop Dorta“ a vypiť si svoj mätový likér predtým, než sa uložil spať. Počas svojho pobytu vo Friuli mal Štefánik príležitosť hovoriť tam s rôznymi dôstojníkmi generálneho štábu, ako plukovníci Ugo Cavallero, Melchiade Gabba, Pietro Pintor a Pietro Gazzer. Všetci boli už vtedy vplyvné osobnosti a ich vplyv neskôr ešte vzrástol.

Na spiatočnej ceste do Ríma sa Štefánik zastavil v Benátkach, kde sa stretol s Gabrielom D’Annunziomm, ktorý by bol mohol byť užitočný pre národnú česko-slovenskú vec. Básnik- vojak bol na pobreží v rekonvalescencii. Ohluchol potom, čo narazil spánkom na guľomet pri šťastlivom pristaní hydroplánu, ktorý pilotoval poručík Luigi Bologna, blízko Grada pri spiatočnom lete nad Terstom.

Býval v malom paláci la Casetta rossa nad Canale Grande, kde mal svoje štúdio slávny treviský sochár Antonio Canova. Giordano Bruno Guerri písal, že „okrem davov viac-menej každodenných návštevníčok žil v Casetta rosa síce neupresnený, ale vysoký počet zamestnancov. K nevyhnutnej spolupráci s Aélisom sa pridali – okrem iného – aj gondoliér a kuchárky, sestra Ghiottizia alebo sestra Intingola, a zopár pomocníkov s najrôznejšími funkciami.“ Prostredie, ktorému sa podarilo priviesť Štefánika do úžasu, aj keď bol zvyknutý na pobyt v najvyberanejších parížskych salónoch. D’Annunzio v skutočnosti premenil svoj provizórny príbytok na akýsi honosný dvor zázrakov, karavanseraj veriacich, zvedavcov, príživníkov, excentrických vojakov, krásnych dám a dámičiek, skoro všetky boli veľmi otvorené na poli bežnej morálky.

Medzi nimi vyčnieval tiež istý Ugo Dadone, ktorý sa stal neskôr špičkovou osobnosťou vo vzťahoch medzi Talianskom a Československom a konzulom na Morave. Spolu s Marinettim bol ako dramaturg v Prahe a v Brne, tajný agent trocha všade a od narodenia do smrti fašista (ale o Dadonem sa ešte nevie všetko). Čo sa týka Marinettiho, ten prišiel a básnika-vojaka nazval „Monte Carlo celej literatúry“ a vyslúžil si futuristickú odpoveď „fosforeskujúci kretén“.

Štefánik sa D’Annunziovi predstavil v uniforme francúzskeho letca-dôstojníka a básnika našiel s páskou na uchu oddychovať na lôžku v tmavej izbe „celkom bez svetla“, ako písal na pásiky papiera vo „farmakopeiských chmárach“. Papier mu nosila dcéra Renata a jej momentálna partnerka Olga Levi Brunner. „Táto – píše stále ešte Giordano Bruno Guerri – mala povesť excentrickej ženy. Nazývali ju Venturina (ale tiež Vudalita, Balkis, Aquileia, Antipól, Sladkohorká, Nidiola a ktovie koľko ďalších variantov ostalo neznámych). Bola známa po celých Benátkach pre jej spevný hlas a vyzývavú nymfomániu, ktorú sa ani nesnažila skrývať. Niektorí jej pripisovali aj čudný zvyk túlať sa po uliciach, oblečená len v kožuchu, ktorý otvárala pred každým chodcom a odkrývala tak jej pubický porast, ktorý sa stal rýchlo  legendou.“ Tak toľko z dannunziánskej strany.

Slepý Jasnovidec, alebo tiež Škuľavý Vizionár, ako sa rád označoval po odtrhnutí sietnice, zabával mladého hosťa svojimi momentálnymi fyzickými aj spirituálnymi bolesťami. Oznámil mu však, že „kone akcie a poézie“ začínajú znova cválať. Rozprával mu o svojom francúzskom pobyte v Aranchone a v Paríži, kde bol vtedy ako päťdesiatdvaročný najstarším poručíkom v armáde a dôstojníkom Lancieri di Novara, o svojom nadšení a projektoch bojovníka a literáta, „nič také zastarané v nočnej čiapočke a papučiach“. Jeho výpady tak iritovali Rakúšanov, že vypísali za jeho polapenie odmenu 20 tisíc korún.

Štefánik využil príležitosť a so zápalom, ktorý mu bol vlastný, ho oboznámil s úsilím, snami a nádejami Národnej rady česko-slovenskej.

V ten deň nebol DAnnunzio pravdepodobne v dobrom rozpoložení a toto stretnutie dvoch „pešiakov vzduchu“ nemalo žiaden výsledok a neostala po ňom žiadna stopa čo len na útržku papiera. Snáď si pán domu aj urobil voľajakú poznámku, ale ten kúsok papiera asi zahodil do koša jeden z tých pitoreskných a bizarných návštevníkov, ktorí neustále prichádzali a odchádzali z kaštielika Santa Maria del Giglio.

Keď Štefánik opustil Benátky, zastavil sa pred návratom do Ríma vo Verone, kde navštívil vedúceho kontrašpionáže 1. armády, majora Tullia Marchettiho, inteligentného a dobre pripraveného dôstojníka, ktorý mal veľké pochopenie pre vlastencov a národovcov. S Marchettim spolupracoval aj poručík jednotiek horských strelcov Cesare Battisti, ktorý však nakoniec bol sklamaný tým, že jeho zisteniam bola venovaná veliteľstvom taká malá pozornosť. Rozhodol sa preto, že pre vec iredentistov bude lepšie bojovať v zákopoch. Bol zajatý 10. júla 1916 v bojoch pri Monte Corno, prevezený v okovách do Trenta a dva dni nato popravený obesením v priekope hradu del Buonconsiglio. 13. júla zorganizovali Rakúšania finančnú zbierku v prospech bojujúcich na fronte pod hanebným názvom „zbierka na povraz pre Battistiho“.

Štefánik štartoval aj z letísk 1. armády do rakúskeho tylu. Lety neboli bez nebezpečenstva, a preto nosieval so sebou vždy tabletku so strychnínom, nechcel padnúť živý do rúk nepriateľa. Lietal nad Trentinom, nad Lago di Idro, údolím del Sarca, Gardolom, Vezzanom, Mattarellom, Trentom, Callianom, Ala a nad Monte Palon.

Po návrate z niektorých z týchto letov hlásil talianskemu veleniu obrovské sústredenia materiálu a jednotiek rakúsko-uhorského vojska. Osobitne v Mattarelle jeho pozorovania „odhalili rozširovanie železničných tratí s výstavbou nových výkladísk spolu s nárastom počtu odstavených vlakov a so znásobovaním stanových a barakových objektov (...). Na jednom z trojmotorových Caproni 5. Letky (piloti boli kapitáni Andreani a Coniglio) bol na palube ako pozorovateľ-guľometník aj Štefánik.

Mával so sebou balíky plagátov, adresovaných česko-slovenským vojakom v rakúsko-uhorskom vojsku – informoval generál Di Martino –, ktoré zhadzoval medzi Mattarellom a Caldonazzom. Opakoval tak v Trentine svoj experiment psychologickej vojny, ktorú spustil nad riekou Soča. Keď Caproni skončil bombardovanie železničných objektov v Mattarelle, zhadzoval svoje plagáty medzi Mattarellom, Calceranicou a Caldonazzom.“

Štefánik sa ponáhľal oznámiť aj prítomnosť dvoch útvarov nepriateľského vojska, pripravených na ofenzívu, o ktorej hovorili niektorí dezertéri. Jeho upozornenia, aj po nasledujúcej Strafexpedition, zvýšili úctu a obdiv k nemu.

Dňa 15. mája rozpútalo Rakúsko-Uhorsko na náhorných planinách okolo Vicenzy trestnú výpravu, Strafexpedition. Bola to fixná idea náčelníka cisársko-kráľovského generálneho štábu, poľného maršala Franza Conrada von Hötzendorfa, ktorý voči Taliansku mal dávnu nenávisť. Útok bol vedený vo veľkom štýle, v horách, s cieľom izolovať talianske jednotky, rozmiestnené v priestore rieky Soča, dostať sa až k Piave a zničiť bývalého spojenca, ktorý zradil Trojspolok z roku 1882. Tým by sa stretnutie definitívne skončilo. V Tirolsku sa na rozkaz veľkovojvodu Eugena, posledného veľmajstra Rádu teutónskych rytierov, zhromaždilo 300 práporov a 2 000 kusov ťažkého delostrelectva rôzneho kalibru.

Kráľovská talianska armáda mohla na tomto fronte postaviť proti nim len 172 práporov a 850 kanónov. Podľa Cadornu, ktorý sa 1. mája odobral do Val Sugana, boli prípravy nepriateľa v Tirolsku len bluf, preňho bol dôležitý iba front na Soči. Od konca februára hlásili dezertéri z cisársko-kráľovského vojska mohutné pohyby jednotiek a veľký presun materiálu. Talianski dôstojníci, ktorí ich vypočúvali, však zvyčajne nehovorili po nemecky a tak nakoniec najvyššie velenie nie veľmi verilo správam týchto Rakúšanov, Slovincov, Čechov, ale aj Dalmatíncov, ľuďom z Friuli a Trentina. Považovali ich za možných špiónov alebo provokatérov, ktorí boli poslaní, aby pomýlili ich uvažovanie. Už 26. apríla sa objavil dokonca aj názov veľkej ofenzívy: Strafexpedition, trestná výprava. Talianom to oznámil poručík Anton Krecht z českej časti 4. práporu 81. pluku moravskej pechoty Freiherr von Waldstätten, ktorý dezertoval. Pluk pochádzal z posádky v Jihlave a zo 69 percent bol zložený z českých vojakov.

To, že nedopriali sluchu tomuto obrovskému množstvu informácií, ktoré sa k nim dostali, stálo Talianov veľmi vysokú krvavú daň.

Po kobercovom bombardovaní, čo bola nikdy predtým nepožívaná stratégia na južnom fronte, sa vrhli celé dve rakúsko-uhorské armády do Val Sugana a Val Lagarina.

Zúrivo sa bojovalo na náhornej planine Sette Comuni, nad Pasubiom, u Passo Buole, na Coni Zugna. V talianskom velení zavládla panika. Boli mobilizované posledné ročníky. Medzi Trevisom a Vicenzou bola s najväčším náhlením zostavená 5. armáda. Aby upchali trhliny, nechali urýchlene presunúť z frontu na Soči 120 práporov. Cadorna požiadal ruských spojencov, aby otvorili ofenzívu v Haliči, odkiaľ boli stiahnuté uhorské jednotky, aby sa zúčastnili Strafexpedition. Cárske najvyššie velenie Stavka odpovedalo veľkoryso a 4. júna nariadilo ofenzívu v Haliči. Tam sa podarilo prekonať rakúsko-uhorské pozície, opustené a bez akejkoľvek pomoci nemeckého spojenca.

Talianski vojaci sa bránili do vyčerpania a nakoniec sa im podarilo prejsť do ofenzívy, napriek neuveriteľne nedostatočnej delostreleckej podpore.

15. júna Conrad pochopil, že už nemôže rátať so silou alebo šťastím a že jeho plán je v troskách a rozkázal preto ústup do vopred pripravených pozícií. 25. júna veľkovojvoda Eugen zo svojho veliteľského stanoviska v Campo Gallina na kóte 1855 náhornej plošiny Sette Comuni potvrdil rozkaz prerušiť kontakt s Talianmi a zaujať obranné pozície. „Chýbalo už len fúknuť,“ napíše neskôr plukovník Karl Schneller z Badenu, ktorému bol na Správe Operácií pridelený sektor Taliansko.

Priemer: 3.9 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama