Reklama

Sedemdesiat rokov temnej histórie CIA (2)

Počet zobrazení: 1256

Skúsené spravodajské služby dodržiavajú zásadu veľa o sebe nehovoriť ani v prípade svojich výročí (môžu sa im totiž pripomínať najmä ich neúspechy, fiaska, blamáže – v žargóne „prevalenia“). Na oficiálnej webovej stránke CIA bola 18. septembra zrejme z tohto dôvodu umiestnená len krátka tlačová správa CIA Celebrates 70th Anniversary (CIA oslavuje 70 výročie.)
 

cia_70_rokov.jpg
 

Riaditelia a najvýznamnejšie aktivity CIA pod ich vedením
 

Mediálne sa používa pojem riaditeľ CIA, ale formálno-právne a administratívne bol riaditeľom CIA do roku 2005 riaditeľ Ústredného spravodajstva USA (United States Director of Central Intelligence). Z titulu tejto funkcie pôsobil aj ako poradca prezidenta USA a Národnej bezpečnostnej rady USA a koordinoval činnosť spravodajských služieb (od roku 1981 sa používa pre „súhrn“ spravodajských služieb oficiálny pojem spravodajská komunita). Išlo teda o osobu so silnou pozíciou v bezpečnostnej politike USA.

CIA bola do roku 2005 na tomto základe polooficiálne v USA spravodajskou službou číslo jeden. Veľmi zložité však mala vzťahy s FBI a neskôr od roku 1952 aj s NSA (ktorá je z hľadiska počtov zamestnancov najväčšou spravodajskou službou v USA), ktoré niekedy prerastali do vzájomnej nedôvery až sporov.

K oddeleniu novej funkcie riaditeľa Národného spravodajstva (Director of National Intelligence) od funkcie riaditeľa CIA došlo na základe zákona o reforme spravodajstva a prevencie terorizmu z roku 2004. Prijal sa v súvislosti s udalosťami 11. septembra 2001, ktoré sa považujú aj za zlyhanie spravodajských služieb USA a systému ich pôsobenia. Podľa názoru časti expertov je táto funkcia spojená s vysokou zodpovednosťou, ale má malú reálnu moc.

Funkcia riaditeľa ústredného spravodajstva bola vytvorená už v januári 1946 a zastávali ju kontraadmirál Sidney Souers (do júna 1946), generál Hoyt Vandenberg (od júna 1946 do mája 1947) a od mája 1947 Roscoe H. Hillenkoetter, ktorý sa z titulu tejto funkcie stal aj prvým riaditeľom  CIA.

Na čele CIA sa dosiaľ postupne vystriedalo 22 osôb, pričom nikto z nich funkciu nevykonával opakovane. Stručná charakteristika riaditeľov sa zameriava len na vybrané problémy – pokiaľ sa dajú nájsť v otvorených zdrojoch, predovšetkým na to, akým smerom a spôsobom viedli službu, popr. sa poukazuje na to, ktoré problémy v činnosti služby vystupovali do popredia a ako sa riešili.

V prehľade nie sú charakterizovaní zastupujúci riaditelia (pokiaľ sa neskôr nestali riaditeľmi schválenými Senátom, čo bolo len v jednom prípade). Prax poverovania zástupcov riaditeľov riadením CIA začala až v roku 1973. Funkciu spravidla vykonávali niekoľko mesiacov, čo naznačuje nielen procedurálne, ale aj personálno-politické ťažkosti, ktoré vznikajú pri schvaľovaní kandidátov na tento post. Išlo o V. A. Waltersa (júl – september 1973), G. Teneta (december 1996 – júl 1997), J. E. McLaughlina (júl – september 2004) a M. Morella (júl – september 2011 a november 2012 – marec 2013).
 

Roscoe H. Hillenkoetter 1947 – 1950
   (*1897, kontraadmirál) K jednej z prvých veľkých blamáži CIA patrilo jeho vyhlásenie, že ZSSR nie je schopný vyrobiť atómovú bombu skôr ako v polovici roku 1950, ale najpravdepodobnejšie to bude až v polovici roku 1953, ktoré urobil už po uskutočnenom teste sovietskej atómovej bomby 29. augusta 1949. Problém vypukol až koncom septembra. Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu TASS 27. septembra v reakcii vyjadrenie prezidenta USA H. Trumana z 25. septembra, že ZSSR v posledných týždňoch uskutočnil jadrový výbuch, uviedla, že pre Moskvu už neexistuje atómové tajomstvo a disponuje takouto zbraňou. Pokus však oficiálne potvrdený nebol.
   Hillenkoetter bol kritizovaný aj za to, že CIA nezískala relevantné informácie o vypuknutí vojny v Kórei v lete 1950 a nevedela dať ani odporúčania na postup vlády USA vo vzniknutej situácii, čo sa stalo aj príčinou jeho odvolania. Išlo o jediného riaditeľa, ktorý bol po odchode zo služby výrazne funkčne degradovaný – po návrate k námorníctvu sa stal veliteľom divízie krížnikov.

Walter Bedell Smith 1950 – 1953
   (*1895, generálporučík). Zastával vysoké funkcie v ozbrojených silách USA na európskom bojisku v druhej svetovej vojne. V rokoch 1946 – 1948 bol veľvyslancom v ZSSR. Uskutočnil reorganizáciu služby. Považoval sa za úspešného riaditeľa služby, ktorý vytvoril predpoklady pre „skvalitnenie“ jej budúceho pôsobenia. Z CIA odišiel na funkciu štátneho podtajomníka – námestníka ministra zahraničných vecí USA.

Allen W. Dulles 1953 – 1961
   (*1893, diplomat a právnik). Popredný predstaviteľ extrémneho antikomunizmu, jeden z tvorcov agresívnej politiky USA v studenej vojne. Mal za sebou prax v Úrade strategického spravodajstva a v rokoch 1951 – 1953 bol zástupcom riaditeľa CIA, čo bolo umožnené tým, že táto funkcia bola „scivilnená“. Ním začal aj trend „nevojenských“ riaditeľov služby. K jeho „zásluhám“ patrí v prvom rade to, že pokračoval v línii vytýčenej W. B. Smithom a „zdokonalil“ základný rámec pôsobenia CIA – agresívnosť a arogantnosť.
   Služba sa v tom čase podieľala na organizovaní štátneho prevratu v Iráne, ktorý zosadil premiéra M. Mosaddek (1953). V Iráne sa (aj za pomoci CIA) neskôr vytvoril jeden z najkrutejších režimov vo vtedajšom svete, ktorého pád sa stal významným medzníkom v moslimskom svete druhej polovice 20. storočia a posilnil protizápadné a protiamerické nálady.
   Ďalej to bolo zvrhnutie guatemalského prezidenta J. A. Guzmána v roku 1954. Neskôr v štáte vypukla občianska vojna, ktorá trvala až do roku 1996. Irán a Guatemala sa stali zlovestnými symbolmi výsledku začiatkov pôsobenia CIA.
   K nočným morám služby v tomto čase patrila revolúcia na Kube a nasledujúci vývoj na nej. Povesť CIA vážne narušilo aj zostrelenie špionážneho lietadla U-2 nad ZSSR 1. mája 1960. Najdlhšie slúžiaci riaditeľ odstúpil po tlaku prezidenta J. F. Kennedyho na CIA po fiasku s útokom na Kubu v roku 1961.

John McCone 1961 – 1965
   (*1902, podnikateľ a politik) V rokoch 1958 – 1961 bol predsedom Komisie USA pre atómovú energiu. Zohral významnú úlohu pri riešení karibskej krízy a údajne patril k tým, ktorí odhovárali J. F. Kennedyho od útoku na Kubu.
   V období, keď stál na čele CIA, sa rozvinuli skryté operácie, ktoré sa „prevalili“ až neskôr. V Dominikánskej republike to bol podiel na atentáte, pri ktorom zahynul diktátor R. Trujillo, v Laose na podnecovaní Hmongov do bojov so socialistickým hnutím Pathet Lao, v Ekvádore na zvrhnutí prezidenta J. Velasca Ibarru v roku 1961. CIA sa zapojila do vyvolávania nepokojov v Britskej Guayane po víťazstve socialisticky orientovaného C. Jaggana vo voľbách v roku 1961. Išlo aj o  operáciu Mangusta – tajný program propagandy, psychologickej vojny a diverzie proti Kube s cieľom zvrhnúť komunistickú vládu.
   CIA sa v roku 1964 podieľala na štátnom prevrate v Brazílii. Iste len šťastnou zhodou okolností sa Mc Cone neskôr stal predstaviteľom telekomunikačnej spoločnosti ITT, ktorú znárodnil zvrhnutý prezident Brazílie J. Goulart.
  CIA naopak nesúhlasila s prípravou zvrhnutia prezidenta Južného Vietnamu Ngo Dinh-Diema, ale v ďalších oblastiach aktívne zasahovala do roznecovania konfliktu. Po odchode zo služby Mc Cone patril k silným odporcom vojny USA vo Vietname.

William Raborn 1965 – 1966
   (*1905, viceadmirál). V rokoch 1928 – 1963 slúžil vo vojenskom námorníctve. Bol veliteľom dvoch sprievodných lietadlových lodí. Od roku 1955 bol vedúcim vývoja striel Polaris. V rokoch 1963 – 1965 pracoval v súkromnom sektore.
   Mnohé pramene hodnotia jeho kompetenciu pre funkciu riaditeľa CIA i činnosť v nej kriticky. Na sklonku jeho pôsobenia v CIA v júni 1966 došlo k blamáži s útokom Izraela na vojnovú loď USA Liberty, patriacu NSA, ktorá v Stredozemnom mori uskutočňovala elektronickú špionáž. V dôsledku útoku prišlo o život 34 námorníkov a 174 ich bolo zranených. Akcia sa dodnes úplne neobjasnila.

Richard Helms 1966 – 1973
   (*1913, veterán CIA). Pôvodne novinár. V roku 1936 počas Olympijských hier v Berlíne uskutočnil ako korešpondent United Press rozhovor s A. Hitlerom. Od r. 1943 slúžil  v Úrade strategického spravodajstva. Pôsobil v Luxembursku a Veľkej Británii a po skončení vojny v Nemecku.
   V CIA slúžil od jej vzniku. Od roku 1965 bol zástupcom riaditeľa služby. Bol skeptický voči skrytým operáciám a polovojenským akciám. CIA sa v tomto čase výrazne angažovala v Indočíne. K najkontroverznejším akciám patrila subverzia v Čile, zameraná proti socialistickému prezidentovi S. Allendemu.
   Po odchode zo služby bol veľvyslancom v Iráne (1973 – 1977). V roku 1977 ho súdne stíhali za obvinenie v poskytnutí lživých informácií Senátu (v roku 1973 odmietol priznať účasť CIA na zvrhnutí S. Allendeho). Priznal svoju vinu a po dohode s ministerstvom spravodlivosti bol odsúdený na dva roky straty slobody podmienečne a peňažný trest 2 000 dolárov. Ide o jediný prípad, keď bol riaditeľ CIA odsúdený.

James R. Schlesinger 1973
   (*1929, ekonóm). Do funkcie prišiel z miesta prvého ministra energetiky USA a vykonával ju len necelý pol rok. Napriek krátkosti vykonávania funkcie prikročil k dôkladnej reorganizácii služby, čím si v nej vytvoril množstvo nepriateľov. Známejším je ako minister obrany (1973 – 1975) a minister energetiky (1977 – 1979).

William Colby 1973 – 1976
   (*1920, veterán služby). Od roku 1943 slúžil v Úrade strategického spravodajstva a určitý čas pôsobil na okupovanom území Francúzska a v Nórsku. Po vojne vyštudoval právo a vykonával právnu prax s W. Donovanom.
   Do CIA nastúpil po vypuknutí kórejskej vojny. Slúžil v Európe (Štokholm, Rím) a vo Vietname (1959 – 1962 a 1968 – 1971). Aktívne sa zúčastnil na operácii Phoenix, ktorá bola zameraná na „neutralizáciu“ občanov pomáhajúcich Vietkongu prostredníctvom únosov, mučenia a zabíjania. Program nebol úspešný, lebo viedol k nespokojnosti obyvateľstva, utečenectvu a rastu korupcie, keď ho juhovietnamský bezpečnostný aparát, s ktorým CIA spolupracovala, využíval na vydieranie a likvidáciu nepohodlných osôb.
   V rokoch 1971 – 1973 pôsobil ako legalizant CIA na ministerstve zahraničných vecí. V roku 1973 pol roka vykonával funkciu zástupcu riaditeľa CIA.
   K tomuto obdobiu sa viaže izraelsko-arabská vojna v roku 1973 a zvyšujúce sa aktivity CIA na Blízkom východe. Došlo k ukončeniu vojny USA vo Vietname.
   Colby sa venoval aj reorganizácii služby. Počas svojho pôsobenia bol však pod silným tlakom vyšetrovacích výborov Kongresu USA a médií. Odvolali ho kvôli kontroverznej otvorenosti voči Kongresu a udržiavaniu „vzdialenosti“ od Bieleho domu. Bola mu ponúknutá funkcia stáleho predstaviteľa USA v NATO, ale odmietol ju.

George H. W. Bush 1976 – 1977
   (*1924, diplomat a politik). V rokoch 1971 – 1973 veľvyslanec USA pri OSN, 1974 – 1975 prvý vedúci styčného úradu USA v ČĽR. Jeho úlohou bolo obnovenie morálky v CIA a dôvery k nej po sérii odhalení o nelegálnych činnostiach služby v minulosti. Ako šéf služby posudzoval s J. Carterom v rámci riešenia problémov národnej bezpečnosti možnosť pokračovania vykonávania funkcie aj za jeho vlády, ale nakoniec k tomu nedošlo. Koncom sedemdesiatich rokov pôsobil v akademickej sfére a bol aj riaditeľom vplyvného think-tanku Rada pre zahraničné vzťahy (Council on Foreign Relations).
   Neskôr bol viceprezidentom (1981 – 1989) a prezidentom USA (1989 – 1993).

Stansfield Turner 1977 – 1981
   (*1923, admirál). Od roku 1946 slúžil vo vojenskom námorníctve, uvoľnil sa z neho v roku 1978 po nástupe do funkcie riaditeľa CIA. Bol veliteľom viacerých lodí. V rokoch 1974 – 1975 veliteľ 2. flotily vojenského námorníctva USA a 1975 – 1977 hlavným veliteľom  Spojených síl NATO v južnej Európe, ktoré sídli v Naples v Taliansku.
   Nemal spravodajské skúsenosti. V CIA preferoval technické prostriedky na úkor agentúrneho spravodajstva. V roku 1979 zrušil viac ako 800 funkcií „operatívcov“, čo bolo označované vzhľadom na čas, v ktorom to uskutočnil, za halloweenský masaker.

William J. Casey 1981 – 1987
   (*1913, právnik). Slúžil tiež ešte v Úrade strategického spravodajstva (1943 – 1945), ale po vojne sa venoval právu a podnikaniu. Vykonával viaceré funkcie v štátnej správe. Bol manažérom volebnej kampane R. Reagana.
   Dohliadal na zvýšenie financovania a využívania ľudských zdrojov najmä v CIA, ale aj v celej spravodajskej komunite. Snažil sa zrušiť obmedzenia, ktoré vznikli pre spravodajské služby po afére Watergate a záveroch Churchovho senátneho výboru. Spustil proces zosilňovania protisovietskych aktivít, ktoré nadväzovali na Carterovu doktrínu z konca roku 1980. Uskutočnila sa operácia Cyklón na podporu modžahedínov v Afganistane v ich boji proti intervencii ZSSR.
   Došlo k najväčšej politickej afére 80. rokov v USA, Irán-Contras (niekedy aj Irangate). Reaganova administratíva ilegálne predávala zbrane Iránu (ktorý bol na zozname štátov podporujúcich terorizmus, ale dúfalo sa, že to pomôže pri prepustení zajatých občanov USA v Libanone) a z týchto zdrojov financovala protivládnych povstalcov Contras v Nikaragui. Na dôvažok sa zistilo, že Contras s vedomím CIA pašovali do USA kokaín.
   Na konci roku 1986 vzhľadom na zhoršený zdravotný stav prestal vykonávať funkciu. Službu viedol R. Gates, ktorý sa neskôr stal jej riaditeľom. Casey necelého pol roka po odvolaní z funkcie zomrel. 
V súvislosti s nástupom neokonzervativizmu sa úloha CIA v zahraničnej a bezpečnostnej politike USA vrátila do starých „bezohľadných“ koľají, na čom sa Casey aktívne podieľal.

William H. Webster 1987 – 1991
   (*1924, právnik, sudca). V rokoch 1943 – 1946 a 1951 – 1952 (v súvislosti s kórejskou vojnou) slúžil vo vojenskom námorníctve. Potom vykonával právnu prax a od roku 1960 bol prokurátorom a sudcom. V rokoch 1978 – 1987 riaditeľ FBI.
   V tomto období sa CIA angažovala o. i. aj pri procesoch narastania napätia v ZSSR a európskych socialistických štátoch, ktoré v nich viedli k pádu sovietskeho modelu socializmu. Pôsobila aj v ČĽR, kde došlo k udalostiam na pekinskom Námestí nebeského pokoja (Tchien-an-men), ktoré sú na Západe dodnes šírené v deformovanej podobe. Zatiaľ však nie sú dostupné pramene o tom, ako sa na týchto aktivitách podieľal, či ich usmerňoval Webster. Nie je jasné, čo vlastne sledoval jeho vymenovaním do tejto funkcie prezident Reagan.

Robert Gates 1991 – 1993
   (*1943, veterán služby, analytik). Ešte počas štúdií na vysokej škole bol regrutovaný CIA. Slúžil v letectve (1967 – 1969) ako spravodajský dôstojník a v rokoch 1974 – 1979 pôsobil v Národnej bezpečnostnej rade. V CIA bol po návrate z ozbrojených síl analytikom, ktorý sa zaoberal ZSSR a po roku 1979 sa stal riaditeľom Strategického evaluačného strediska Úradu strategického výskumu.
   Kariéra Gatesa v službe sa zrýchlila po nástupe W. Caseya. V roku 1982 sa stal zástupcom riaditeľa CIA a od apríla 1986 do marca 1989 bol zástupcom riaditeľa Ústredného spravodajstva. Potom až do roku 1991 pôsobil znovu v Rade národnej bezpečnosti. Stal sa jediným riaditeľom CIA, ktorý sa na tento post vypracoval (za 25 rokov) zo základnej, nástupnej funkcie. 
   Prvýkrát bol Gates navrhnutý na post riaditeľa na začiatku roka 1987, ale keď zistil, že by bol „tvrdo vypočúvaný“ pre svoj podiel na afére Irán-Contras, vzdal sa nominácie. Ani dlhodobé vyšetrovanie aféry, ukončené v auguste 1993, však „nenašlo“ dostatočné dôkazy na jeho obžalobu.
Gates bol prvým riaditeľom CIA, ktorý v októbri 1992 navštívil Moskvu. Stretol sa s prezidentom B. Jeľcinom a riaditeľom Správy zahraničnej rozviedky RF J. Primakovom.
   Po odchode zo služby pôsobil v akademickej oblasti a zaoberal sa otázkami zahraničnej politiky. Vo februári 2005 odmietol funkciu riaditeľa národného spravodajstva. V rokoch 2006 – 2011 bol ministrom obrany. Napriek tomu, že ho vymenoval G. Bush ml., ho netradične ponechal v tejto funkcii vo svojom kabinete aj prezident Obama.

Robert J. Woolsey 1993 – 1995
   (*1941, právnik a podnikateľ). V mladosti sa zapojil do hnutia proti vojne vo Vietname. Zastával pozície v štátnej správe a zúčastňoval sa na rokovaniach o odzbrojení.
   Ako riaditeľ CIA mal obmedzený prístup k prezidentovi B. Clintonovi. Začal odtajňovať informácie o skrytých operáciách CIA v čase studenej vojny. V roku 1993 prepukla aféra s A. Amesom, analytikom CIA, ktorého získala pre spoluprácu KGB. V Kongrese bola nespokojnosť s tým, že Woolsey sa rozhodol v súvislosti s aférou nikoho nedegradovať ani prepustiť. Rezignoval na konci roku 1993, pričom niekedy sa uvádza, že to bolo v súvislosti s aférou okolo A. Amesa. Neskôr bol členom projektu nového amerického storočia (Project for the New American Century).

John M. Deutch 1995 – 1996
   (*1938, chemik). Okrem vedeckej a pedagogickej činnosti pôsobil aj na ministerstve energetiky a bol námestníkom ministra obrany USA. Funkciu riaditeľa CIA sa zdráhal prijať. Pokračoval v odtajňovaní informácií o skrytých operáciách CIA v čase studenej vojny. Do komplikácií sa dostal aj v súvislosti s vyjadrením o situácii o Iraku a S. Husajnovi.
   V novembri 1996 prepukla aféra s H. Nicholsonom, ktorý od roku 1994 udržiaval styky so Službou vonkajšej rozviedky RF; po priznaní viny ho v júni 1997 odsúdili na 23 rokov straty slobody.
   Deutcha z funkcie odvolali po znovuzvolení B. Clintona za prezidenta. Pri jeho odchode sa zistilo, že mal v nechránenom počítači utajované informácie, ktoré boli neoprávnene označené za neklasifikované. V máji 1999 sa ministerstvo spravodlivosti rozhodlo Deutcha neobžalovať, ale nový riaditeľ G. Tenet napriek tomu o niekoľko mesiacov zbavil ministerstvo na „neurčitý čas“ prístupu do tajných databáz služby. Aféra sa skončila tým, že prezident Clinton udelil Deutchovi dva dni pred skončením svojho mandátu milosť.
   Deutch sa vrátil k pedagogickej a vedeckej činnosti. Neskôr bol členom Trilaterálnej komisie.

George Tenet 1997 – 2004
   (*1953, štátny úradník). Po vystriedaní niekoľkých zamestnaní po vysokoškolskom štúdiu začal pracovať od roku 1982 ako úradník v Senáte, kde neskôr pôsobil vo zvláštnom výbore pre spravodajstvo. V rokoch 1992 – 1995 pracoval v Národnej bezpečnostnej rade. V júli 1995 bol menovaný za zástupcu riaditeľa CIA.
   Pristúpil k „regenerácii“ služby, ktorej aktivity po studenej vojne upadali. Snažil sa posilniť CIA, lebo vraj nechcel, aby došlo k novému Pearl Harboru. Sústredil sa na potenciálne bezpečnostné problémy, ako transformácia RF a ČĽR a ďalší vývoj v nich, ako aj na pôsobenie „darebáckych“ štátov (severná Kórea, Irak, Irán) a terorizmus. V roku 2001 sprostredkoval krátkodobé izraelsko-palestínske prímerie.
   Údajne zobral na seba zodpovednosť za výroky G. Busha ml. „nezodpovedajúce skutočnosti“ o irackých chemických zbraniach. V tomto čase CIA získala od prezidenta oprávnenie používať „zosilnené metódy vyšetrovania“, čo je synonymom pre mučenie počas vypočúvania zadržiavaných osôb.
   Z osobných dôvodov rezignoval na funkciu a pôsobenie v nej ukončil na deň presne po 7 rokoch, čím sa stal napriek tomu, že v tomto čase došlo k 9/11 (ako sa niekedy mediálne označujú útoky 11. septembra 2001) druhým najdlhšie slúžiacim riaditeľom CIA. Human Rights Watch a The New York Times vyzvali na stíhanie Teneta za sprisahanie, ktoré viedlo k mučeniu a iným trestným činom, ale ostalo to bez reakcie štátnych orgánov.

Porter Goss 2004 – 2006
   (*1938, politik, poslanec). Bol posledným riaditeľom Ústredného spravodajstva, ktorý bol aj riaditeľom CIA. Podľa nového zákona sa potom stal v roku 2005 formálne prvým riaditeľom CIA. Počas vysokoškolských štúdií bol regrutovaný CIA a v rokoch 1960 – 1971 pôsobil v Latinskej Amerike a Karibiku a v Európe. Službu skončil zo zdravotných dôvodov, keď skolaboval kvôli infekcii krvi  v jednom z londýnskych hotelov – on sám je presvedčený, že ho otrávili. Potom pracoval v miestnej samospráve.
  V rokoch 1988 – 2004 bol poslancom Snemovne reprezentantov, kde pôsobil vo výbore pre spravodajstvo. Aktívne podporoval kroky na zosilnenie účasti USA vo vojnách v Afganistane a Iraku.
   Proti jeho vymenovaniu sa vyjadrili viacerí demokratickí senátori, ktorý vzhľadom na minulosť Gossa pochybovali o jeho ochote reorganizovať CIA. Zaviazal sa však, že do CIA prinesie zmeny.
   V máji 2006 rezignoval na funkciu na tlačovej konferencii s G. Bushom ml. V médiách boli dohady, prečo k tomu došlo. Jeden zo zdrojov uvádza, že za tým mohli byť aj rozdielne názory prvého riaditeľa Národného spravodajstva J. Negropontea na štýl riadenia služby ako aj to, že  Goss nebol ochotný odovzdávať sily a prostriedky CIA novozriadeným orgánom na boj proti terorizmu a nelegálnemu šíreniu zbraní.

Michael Hayden 2006 – 2009
   (*1945, generál, spravodajský dôstojník). Od roku 1969 slúžil v spravodajských zložkách ozbrojených síl. Pôsobil aj v zahraničí na veliteľstve amerických ozbrojených síl v Stuttgarte, v Bulharsku a Južnej Kórei. V rokoch 1996 – 1999 bol veliteľom Air Force Intelligence, Surveillance and Reconnaissance Agency (Agentúra letectva pre spravodajstvo, sledovanie a prieskum).
   Od marca 1999 do apríla 2005 stál na čele NSA. Táto spravodajská služba bola dlhodobo silne kritizovaná za sledovanie občanov – ich faxov a elektronickej pošty ako aj odpočúvanie telefónov. Od mája 2005 do mája 2006 vykonával funkciu prvého zástupcu riaditeľa národného spravodajstva.
   Vo funkcii riaditeľa CIA sa usiloval o reformu, ktorá by viedla k väčšej efektívnosti služby a menšej závislosti na tlaku výkonnej moci. Za potrebné považoval bojovať aj s prílišnou otvorenosťou služby a zabrániť únikom informácií. Kontroverzné bolo, že neodsudzoval  používanie všetkých metód „zosilneného vyšetrovania“, lebo vraj v niektorých prípadoch môžu priniesť výsledky.
   Zaujímavé je, že už v roku 2008 varoval pred destabilizujúcimi dôsledkami moslimskej migrácie do Európy. Otázka je, odkiaľ mal k tomuto tvrdeniu dôkazy. Išlo v tomto prípade   o strašenie, či len „prerieknutie“ o tom, k akým následkom povedie zahraničná a bezpečnostná politika USA (čo vo Washingtone už tušili či dokonca pripravovali)?

Leon Panetta 2009 – 2011
   (*1938, politik). Išlo o výraznú politickú nomináciu, ktorá bola prekvapením, lebo Panetta nemal žiadnu skúsenosť v branži. Podľa časti odborníkov bola za tým snaha B. Obamu dosiahnuť nový začiatok v CIA po škandále s používaním zosilnených metód vypočúvania.
   V rokoch 1964 – 1966 vykonával vojenskú službu. Potom pracoval ako asistent rôznych politikov. V rokoch 1971 – 1976 pôsobil ako právnik V rokoch 1977 – 1993 bol poslancom Snemovne reprezentantov. V rokoch 1993 – 1994 zastával post riaditeľ Úradu manažmentu a rozpočtu v rámci prezidentskej exekutívy a v rokoch 1994 – 1997 bol šéfom štábu Bieleho domu. Potom pôsobil v akademických kruhoch.
   Vedúca demokratickej menšiny v Snemovni reprezentantov USA N. Pilosiová obvinila CIA, že príslušníci CIA nehovorili kongresmanom pravdu o používaní mučenia pri výsluchoch uväznených. Panetta spolupracoval s výborom Senátu pre spravodajstvo pri tajnom vyšetrovaní rozšírených metód vyšetrovania. Jeho správa – Pannetovo zhrnutie (review), ktorá sa stala známou až v roku 2014, vrhla podľa niektorých médií veľmi zlé svetlo na tieto praktiky CIA v čase vlády G. Busha ml.
Dohliadal aj na prenasledovanie U. bin Ládina a podporoval nasadenie dronov v Pakistane ako najefektívnejšiu zbraň v boji proti nemu. V máji 2011 bin Ládina zabili v Pakistane po kontroverznej akcii príslušníkov špeciálnych síl vojenského námorníctva USA za asistencie CIA.
Panetta z funkcie odišiel do kresla ministra obrany USA (2011 – 2013).

David Petraeus (2011 – 2012)
   (*1952, generál). Od roku 1974 slúžil v ozbrojených silách. Zastával viaceré veliteľské funkcie vo vzdušno-výsadkovom vojsku. Známym sa stal najmä ako úspešný veliteľ vo vojnách v Iraku a Afganistane. 2008 – 2010 bol veliteľom Veliteľstva Stred ozbrojených síl USA a 2010 – 2011 veliteľom síl ISAF v Afganistane.
   Už v prvom roku jeho pôsobenia vo funkcii sa medializovali vzťahy s jeho milenkou, ktorej umožnil pri spracovávaní svojho životopisu prístup k niektorým tajným dokumentom. Kvôli afére po štrnástich mesiacoch služby rezignoval na post.
   Petraeus bol hodnotený ako náročný, ale úspešný riaditeľ najmä vzhľadom na svoj dôraz na detaily, kvôli ktorým sa neraz upravovali plány. Jeho kritici však spochybňovali konanie CIA v súvislosti s atentátom na veľvyslanca USA v Líbyi v septembri 2012 ako aj spôsob informovania o tejto akcii.   

John O. Brennan (2013 – 2017)
   (*1955, veterán služby, analytik). Hovorí plynule arabsky (v rokoch 1975 – 1976 študoval na Americkej univerzite v Káhire). V roku 1976 hlasoval v prezidentských voľbách za kandidáta KS USA Gusa Halla. Povedal, že to bol spôsob, ktorým signalizoval nespokojnosť so systémom a potrebu jeho zmeny. Neskôr však zrejme svoje názory zmenil a napomáhal upevňovanie systému na jednom z jeho kľúčových miest.
   V CIA slúžil od 1980 do 2005. Spočiatku pôsobil ako analytik so špecializáciou na Blízky východ a južnú Áziu, neskôr sa zaoberal „protiterorizmom“. Po pôsobení v Saudskej Arábii pracoval v rokoch 1999 – 2001 ako šéf štábu G. Teneta. V roku 2003 sa dostal na čelo Integrovaného strediska teroristickej hrozby a o rok neskôr sa stal prvým riaditeľom Národného protiteroristického strediska (National Counterterrorism Center). Po odchode zo CIA pracoval v súkromnom sektore. V rokoch 2009 – 2013 pôsobil ako poradca prezidenta B. Obamu pre otázky vnútornej bezpečnosti.
   V marci 2014 senátorka D. Feinsteinová obvinila CIA, že odstránila dokumenty z počítača, ktorý slúžil Výboru pre spravodajstvo na vyšetrovanie obvinení z mučenia. Brennan odmietol obvinenia z počítačového vlámania. Brennanove maily viackrát napadli hackeri a mnohé z nich sú zverejnené vo WikiLeaks.
   V apríli 2014, pred zostrením situácie na juhovýchodnej Ukrajine bol Brennan v Kyjeve. Niektoré zdroje to hodnotia ako stretnutie, na ktorom sa malo posudzovať (či dokonca inštruovať), ako má Ukrajina v komplikujúcom sa konflikte postupovať.
   Obhajoval používanie dronov, lebo vraj prispievajú k znižovaniu civilných obetí v bojoch. Patril k šíriteľom názorov, že Moskva v roku 2016 silne zasiahla do prezidentských volieb v USA.

Mike Pompeo
   Za riaditeľa ho vymenoval D. Trump 23. januára 2017. Išlo o jedno z veľkých prekvapení v personálnych rozhodnutiach nového prezidenta, ale možno zavážilo, že Pompeo mal skúsenosti člena Výboru pre spravodajské služby v Snemovni reprezentantov. Časť médií poukazovala na jeho sklony k intrigánstvu, čo však na čele tajnej služby nemusí byť až taká zlá vlastnosť.
   Absolvent West Pointu (so špecializáciou strojný inžinier) v roku 1986 Pompeo vo vojsku však zotrval len povinných päť rokov (skončil kariéru ako kapitán). Slúžil v Európe v 2. eskadróne 7. jazdeckého pluku (názov je historický a v skutočnosti išlo o prápor obrneného /tankového/ pluku) 3. pešej divízie na území NSR pri hraniciach s vtedajšou NDR a ČSSR. Podľa vlastných slov sa tým podieľal na kontrole „železnej opony“.
   Po skončení vojenskej služby sa Pompeo dal na dráhu súkromného podnikateľa, neskôr bol aj právnikom. V roku 2011 sa stal poslancom Snemovne reprezentantov. Patrí k stúpencom konzervatívneho hnutia Tea Party. Ostro kritizoval H. Clintonovú po afére so zavraždením veľvyslanca USA v Líbyi v roku 2012 a požadoval jej súdne stíhanie. Jeho prvá zahraničná cesta vo funkcii viedla do Turecka a Saudskej Arábie.


Stručne k „súhrnnej“ analýze riaditeľov CIA
 

Vo všeobecnosti (aj podľa praxe v ďalších štátoch) môže byť funkcia riaditeľa veľkej špionážnej agentúry odborná alebo politická. Podľa spôsobu vykonávania funkcie sa dajú naznačiť štyri základné typy „šéfov“. Prvý je mimoriadne aktívny (až agresívny) a tlačí na čo najrozsiahlejšie (spravidla aj bezohľadné) pôsobenie služby bez prihliadania na následky. Druhý typ preferuje odbornú stránku služby a na tomto základe sa dôrazne snaží o čo jej najväčšie nasadenie a efektívnosť. Tretí typ je politicky lojálny a v činnosti služby presadzuje najmä predstavy prezidenta a jeho okolia. Štvrtý typ sa snaží najmä o súlad pôsobenia služby so zákonmi a morálkou.

Funkcia riaditeľa CIA najmä od nástupu neokonzervatívcov v 80. rokoch minulého storočia sa stala na výsosť politickou funkciou. Dobrý vzťah riaditeľa CIA k prezidentovi a aj administratíve Bieleho domu patrí k základným podmienkam úspechu jeho pôsobenia. Odbornú garanciu aktivít služby zaisťujú predovšetkým jej námestníci a štáb (úrad) riaditeľa.

Iba štyria riaditelia (R. Helms, W. Colby, R. Gates a J. Brennan) boli dlhoročnými príslušníkmi služby. Môžeme k nim pripočítať aj P. Gossa, ktorý v mladosti slúžil v CIA cca 10 rokov. Nezvyklým bolo menovanie bývalého riaditeľa FBI W. H. Webstera a neskôr aj bývalého riaditeľa NSA gen. M. Haydena do tejto funkcie – teda v podmienkach USA služieb prinajmenšom „súťažiacich“ s CIA.

Z vojenských kruhov boli R. H. Hillenkoetter, W. B. Smith, W. Raborn, S. Turner a D. Petreaus. Od čias A. Dullesa sa však generáli či admiráli na čele CIA v službe (a spravidla aj vo verejnej mienke) prijímali zdržanlivo.

Ostatných desať riaditeľov možno označiť za politických alebo dokonca „osobných“ nominantov prezidentov, prípadne išlo o „predstaviteľov“ niektorých záujmových kruhov vládnucej elity. Niektorí z nich boli „laikmi“ v oblasti spravodajstva (ale takí boli aj medzi vojakmi).

Riaditeľa CIA je ľahšie odvolať ako menovať nového. Ide o zložitú procedúru, do ktorej vstupuje najmä Senát USA, ale z pozadia ju ovplyvňuje aj vojensko-priemyslový (dnes už vojensko-priemyslovo-finančný) komplex a rozloženie politických síl vo washingtonskej administratíve. Zaujímavé sú čísla o tom, za ktorého riaditeľa sa vo výbore i v celom Senáte hlasovalo. Kdesi za politickou oponou je aj súperenie ministerstva zahraničných vecí a ministerstva obrany so službou a tiež medzi jednotlivými spravodajskými službami, aj keď CIA sa stále považuje v USA za spravodajskú službu číslo jeden. 

Kreslo riaditeľa CIA je spravidla vyvrcholením kariéry jednotlivcov, ale vo viacerých prípadoch sa stalo aj odrazovým mostíkom pre ďalšie vysoké funkcie vo washingtonskej administratíve. Dvaja riaditeľa CIA z tejto funkcie prešli priamo do funkcie ministra obrany a jeden ju obsadil neskôr. Jeden z riaditeľov (G. W. H. Bush) sa stal dokonca viceprezidentom a prezidentom USA, ale túto kariéru ročné pôsobenie vo funkcii riaditeľa CIA ovplyvnilo len sprostredkovane a málo.

Z vekového hľadiska mali pri nástupe do funkcie menej ako 50 rokov len traja riaditelia. Najmladším bol J. R. Schlesinger vo veku 44 rokov. O necelé dva mesiace starší bol pri nástupe do úradu G. Tenet, ktorý bol predtým už vyše pol roka poverený vykonávaním tejto funkcie. Vo veku nad 60 rokov nastúpili do funkcie štyria riaditelia. Najstarším bol L. Panetta, ktorý sa stal riaditeľom CIA vo veku necelých 73 rokov.

Len päť riaditeľov zotrvalo vo funkcii dlhšie ako 4 roky. Najdlhšie to bol A. W. Dulles – vyše osem a pol roka. Naopak, osem riaditeľov bolo v kresle menej ako dva roky a z nich dvaja dokonca menej ako jeden rok. Najkratšie bol šéfom CIA J. R. Schlesinger.

Chúlostivou záležitosťou je hovoriť o úspešných alebo neúspešných riaditeľoch. Za jedného z „najtalentovanejších“ riaditeľov sa považuje A. Dulles. Najkritickejšie sa z tohto pohľadu hodnotí činnosť R. H. Hillenkoettera a W. Raborna.

Z funkcie abdikovali štyria riaditelia. V prípade G. Teneta, P. Gossa a D. Petreausa to nebolo oficiálne kvôli odbornej, spravodajskej činnosti, ale z rôznych iných dôvodov. Jedine rezignácia J. Woolseya sa v niektorých zdrojoch spája s aférou A. Amesa.

(Pokračovanie)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Fotozdroj: CIA Celebrates 70th Anniversary

Priemer: 4.3 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama