Reklama
Reklama

Rozruch okolo samitu Trump - Putin

Počet zobrazení: 1893

Keď sa čínsky premiér Čou En-laj stretol v roku 1972 v Pekingu s americkým prezidentom Richardom Nixonom, debata sa zvrtla aj na niektoré historické udalosti. Na otázku, aký vplyv mala podľa neho Francúzska revolúcia na vývoj vo svete, čínsky premiér odpovedal: „Je ešte príliš skoro na hodnotenie.“ Takáto odpoveď zaskočila všetkých a považovali ju za prekvapujúce zistenie, že Čína posudzuje veci v oveľa dlhších časových horizontoch ako iný svet. Zároveň sa objavili úvahy, či sa skutočný význam otázky „nestratil v preklade“ a či Nixon nemal na mysli študentskú rebéliu vo Francúzsku v roku 1968. Nech znela otázka akokoľvek, faktom je, že významné udalosti treba podľa niektorých posudzovať s časovým odstupom, lebo v džungli veľkého množstva protirečivých názorov vyslovených bezprostredne po udalosti, sa často stratí samotná podstata.

Rozhodol som sa teda zvoliť aspoň minimálny časový odstup od nedávneho helsinského samitu prezidentov USA a Ruska, Donalda Trumpa a Vladimira Putina, a to aj na základe rozvášnených vyhlásení, ktoré sa najmä v Spojených štátoch vynorili bezprostredne po stretnutí. Tie vydajú aspoň za tucet konšpiračných teórií. Mimochodom, je zaujímavé, ako tí, ktorí broja proti konšpiračným teóriám, im veľmi ľahko podľahnú, keď nemajú dostatok vhodných a dôveryhodných faktov.

V súvislosti s odstupom Čou En-laja od historických udalostí si osobitnú pozornosť zaslúži výtvor jedného slovenského komentátora, ktorý na webovej stránke svojho denníka uverejnil „názor“ pod názvom „V Helsinkách nič nové“. A to konštatoval ešte v čase, keď rokovania prebiehali, lebo sa oproti pôvodnému plánu predĺžili o vyše hodinu. Nepochybujem, že v nasledujúcich dňoch plných vášnivých ba až hysterických vyhlásení dospel aj spomínaný komentátor konečne k poznatku, že nestačí mať „názor“, ale aj príslušnú životnú skúsenosť.

Keď sa už nedalo zabrániť samitu, tak odporcovia prezidenta Trumpa robili všetko možné, aby sa pozornosť sústredila na údajné ovplyvňovanie posledných amerických prezidentských volieb Ruskom, ba dokonca samotným Putinom. Nebola náhoda, že bezprostredne pred stretnutím v Helsinkách sa v médiách objavila informácia, že FBI má zoznam dvanástich Ruských agentov zapojených do diskreditácie kandidátky Hillary Clintonovej a pomáhajúcich vo voľbách Donaldovi Trumpovi. Do politiky teda zasiahla už aj inak nestranná FBI. Nebola náhoda ani to, že deň pred samitom zatkli vo Washingtone Rusku Mariju Butinovú (ešteže sa volá Butinová a nie Putinová). Obvinili ju z málo konkrétneho pokusu o nelegálny politický lobing. Britská spravodajská agentúra PA sa poponáhľala so správou, že polícia už pozná mená Rusov zapojených do aféry novičok. Námestník britského ministra vnútra Ben Wallace mal toľko zodpovednosti, že okamžite poprel túto správu. Dokonca ju zaradil do zložky „zle informovanej a šialenej špekulácie“. Proti samitu sa teda bojovalo na mnohých frontoch a všetkými možnými zbraňami.

Pokiaľ ide o samotné ovplyvňovanie amerických volieb v roku 2016, vyzerá to tak, akoby sa kritici Ruska narodili práve teraz a s vypúlenými očami sledovali, čo sa to v tom svete deje. Stačí krátky exkurz do nedávnej histórie medzinárodných vzťahov a môžeme nájsť dostatok informácií, že mocnosti (ba dokonca aj menšie štáty) sa vždy snažili ovplyvňovať voľby v iných krajinách, ak to bolo v ich záujme. Pamätným je príklad Čile, keď sa tak Sovietsky zväz, ako aj Spojené štáty snažili v roku 1970 presadiť svojich kandidátov. Skončilo sa to tak, že vtedy uspela Moskva, lebo marxista Salvador Allende, vyhral „o prsia“ nad Alessandrom Rodriguezom, kandidátom Washingtonu. Neúspech vo voľbách vyústil nakoniec do vojenského puču v réžii USA. V neskorších časoch, keď už neexistoval Sovietsky zväz, tak Spojené štáty ovplyvňovali voľby, kde sa to dalo, ale najmä v blízkosti Ruska. Napríklad aj u nás, ale predovšetkým v Gruzínsku, na Ukrajine či v Strednej Ázii. V tom čase sa aj Rumunsko snažilo dosiahnuť voľbami zmenu vlády v etnicky blízkom Moldavsku. Zaujímavý bol vývoj na Ukrajine. Keď sa tam nepodarilo voľbami dosiahnuť zmenu vlády, ba ani formou oranžovej revolúcie, zorganizovali povestný Majdan, ktorého následky musí znášať Ukrajina doteraz. Napokon, USA sa snažili ovplyvniť voľby aj v samotnom Rusku. Hillary Clintonová o tom niečo vie. Vyzerá to tak, že všeobecne platná biblická zásada „čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im“ nepatrí do základnej výbavy americkej politickej kultúry.

Po helsinskom samite sa v názoroch mnohých politikov i médií dostala do popredia otázka dôveryhodnosti samotného prezidenta Trumpa. Úvahy o jeho čudných postojoch súvisiacich s Ruskom existovali už aj predtým, ale teraz boli médiá doslova zaplavené úvahami, že Putin musí mať niečo na Trumpa, čím ho má v hrsti. Objavili sa dokonca vyhlásenia, v ktorých nechýbalo slovo „zrada“. Ani v tomto prípade nejde o nič mimoriadne vo svetovej politike. Na začiatku sovietskej prestavby, keď Michail Gorbačov prichádzal s mnohými odvážnymi zmenami vrátane zrušenia triedneho boja, tiež existovali tvrdenia, že vlastne súka z rukáva príkazy Washingtonu alebo Londýna. Lenže, to všetko boli v tom čase také krčmové reči. V prípade Trumpa sa celé obvinenie posunulo do oveľa vyššej cenovej skupiny, lebo s vyhláseniami o vlastizrade prichádzajú  nielen doteraz uznávané médiá, ale aj známi politici z radov Demokratickej strany, ba aj jeho vlastní republikánski súkmeňovci. Dokonca bývalý šéf CIA John Brennen dospel k názoru, že výkon Donalda Trumpa na tlačovej konferencii v Helsinkách prekročil hranicu „vysokých zločinov a prečinov“. Predstaviteľka demokratov v Snemovni reprezentantov Nancy Pelosiová zasa tvrdí,  že „Putin na Trumpa niečo musí mať, inak by sa tak nechoval“. S jej názorom sa stotožnil aj vodca demokratickej menšiny v Senáte Charles Schumer. Nemožno pochybovať, že mnohí by najradšej videli súčasného prezidenta na elektrickom kresle.

Obeťou obvinení a konšpiračných teórií sa stala dokonca aj nevinná futbalová lopta, symbol  nedávnych majstrovstiev sveta, ktorú Putin daroval Trumpovi. Republikánsky senátor Lindsey Graham okamžite prišiel s tvrdením, že vnútri lopty istotne bude odpočúvacie zariadenie, a preto by sa vraj nikdy nemala dostať do Bieleho domu. Toto vyhlásenie senátora svedčí o jeho slabej intelektuálnej výbave, lebo keby si dal tú námahu a zistil, ako prebieha výmena darov na vysokej úrovni, tak by mu veľmi zrozumiteľne a jednoduchým jazykom, aby to pochopil aj on, povedali, že najskôr takýto dar musela preveriť Putinova ochranka a potom urobili to isté (úplne dôverne, aby neurazili ruských kolegov) aj Trumpovi tajní. To ale iba potvrdzuje starú skúsenosť, že v USA naozaj existuje absolútna demokracia, lebo senátorom sa už môže stať hocikto.

Väčšina obvinení prezidenta Trumpa súvisí so záverečnou tlačovou konferenciou, na ktorej sa Vladimir Putin držal svojej línie, zatiaľ čo americký prezident mu iba pritakával. Mnohí preto dospeli k názoru, že aj svoje vyhlásenie vlastne čítal z Putinových papierov. To muselo byť veľké sklamanie pre tých, ktorí čakali, že Trump chytí Putina pod krk a pred novinármi celého sveta vytrasie z neho priznanie o zasahovaní do amerických volieb. Nepomohlo mu ani to, že v nasledujúcich dňoch sa Biely dom sa snažil mnohé z vyhlásení spresniť, čím ešte viac oslabil dôveryhodnosť svojho prezidenta. Na základe takéhoto konania sťažil aj odborníkom možnosť posudzovať výsledky samitu. Vystihol to nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas, ktorý takto dospel k názoru, že „je ťažké robiť politiku, keď informácia alebo fakty majú polčas rozpadu 24 hodín“.

Skrátka, Donald Trump dopláca teraz na to, že vo svetovej politike je ešte stále iba učeň a zrejme ním ešte chvíľu ostane. Ako dlhoročný realitný magnát sa pohyboval v oblasti biznisu, do povedomia verejnosti sa dostal ako moderátor televíznej súťaže Máte padáka. Jeho kontakty so svetom sa obmedzili na organizovanie súťaže Miss Universe. Na šéfa Bieleho domu je to naozaj málo. Iní americkí prezidenti si vyslúžili politické ostrohy buď v Kongrese ako senátori alebo ako dlhoroční guvernéri niektorého štátu Únie.

Napriek záplave kritických vyhlásení a doslova nezmyslov možno natrafiť v médiách aj na seriózne hodnotenia samitu. Na začiatku treba spomenúť všeobecne rozšírené ocenenie samotného faktu, že sa obaja prezidenti vôbec stretli. Spomínaný nemecký minister Maas privítal rusko-americké rokovania, lebo „existuje toľko tém, ktoré sa nedajú vyriešiť bez prispenia oboch štátov“. Pozitívne sa o samite vyjadril aj český prezident Miloš Zeman, ale nebol by to on, keby zároveň nepichol do médií: „Viete, niektorí politickí komentátori, nebudem menovať, sa zadúšajú od hnevu nad tým, že toto stretnutie dopadlo dobre.“ Pre nás je dôležité, že pozitívne hodnotil samit aj slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák. „Osobne som presvedčený, že to, že sa lídri Spojených štátov a Ruskej federácie stretli, je dobrá vec pre všetkých. Tieto dve krajiny vlastnia 90 percent jadrového potenciálu tejto planéty. Bez jedných ani bez druhých sa nedá riešiť žiadna naozaj globálna otázka a ani väčšina regionálnych otázok,“ konštatoval.

Postupne, keď opadnú vášne a objavia sa nové konkrétne kroky vo vzájomných vzťahoch ako výsledok samitu, bude sa to dávať do súvislosti s obsahom ústneho dohovoru oboch prezidentov, lebo práve toto stretnutie „medzi štyrmi očami“ je najnovšie hlavným terčom kritiky. Napriek tomu, že tento formát komunikácie je bežnou a dlhoročnou súčasťou diplomacie, vyskytujú sa teraz návrhy predvolať pred výbor Kongresu americkú tlmočníčku, ktorá jediná pozná obsah rozhovorov. Chcú ju prinútiť, aby tam verejne deklarovala, čo obaja prezidenti upiekli za zatvorenými dverami. To by ale znamenalo koniec zaužívanej formy diplomacie, ktorá funguje už niekoľko storočí, lebo je vždy lepšie, keď politici spolu hovoria, ako by mali na seba pokrikovať cez médiá.

Foto: http://www.kremlin.ru/events/president/news/58014/photos/54660

Priemer: 4.9 (29 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama