Reklama

Rozpomínanie Petra Colotku

Počet zobrazení: 3663

Spomienkovú knihu Petra Colotku S oštiepkami do Povstania čítam na pozadí súčasného diania v politike Európy, ale najmä USA. Peter Colotka je politik s právnickým vzdelaním, nie spisovateľ, a preto dávam jeho knihu do kontextu so súčasným politickým životom.

s-ostiepkami-do-povstania-56531.jpgPeter Colotka: S oštiepkami do Povstania
D + Gallery Praha, 2017, 1. vyd., 211 strán

Americké prezidentské voľby vyhral proti vôli médií a intelektuálnej elity potomok nemeckého prisťahovalca, ktorý si neskôr poameričtil meno. Donald Trump voľby síce vyhral, ale nevyhral verejnú mienku, a tak od svojich prvých dní vo funkcii dostávame o ňom správy z hláv jeho frustrovaných voličov. Kým v skutočnosti je a aké politické kroky robí, to vlastne ani nemáme šancu spoznať. Vieme iba, čo si o nich myslia jeho odporcovia. Teda propagandu.

Francúzske prezidentské voľby vyhral absolvent École nationale d'administration (ENA). Je to špeciálna škola, založená v roku 1945, ktorá má pripravovať budúcich vysokých štátnych úradníkov, E. Macron je jej excelentným žiakom a tak trochu pokračovaním Tonyho Blaira.

O tom, kto a ako vyhráva voľby v Slovenskej republike, sa dnes a denne presviedčame na vlastné oči, ale dobre je nahliadnuť aj do minulosti. Ako to bolo v Československej socialistickej republike? Samozrejme, voľby vyhrávala komunistická strana a jej kandidáti. V denníku SME pri pripomienke prvomájových osláv, kde sa treba pekne vysmiať všetkým tým mávajúcim ľuďom (ako keby boli z Marsu...), uverejnili rozhovor s Vladimírom Červeňom. V roku 1987 to bol mladý človek, študent, ktorý na prvomájovú tribúnu hodil šesť vajec, jedným zasiahol predsedu SNR Viliama Šalgoviča, ale  – a to bolo podstatné – trafil  najmä verejnú mienku. Ktosi sa odvážil dať najavo odpor ! Vladimír Červeň bol za čin odsúdený a posedel si, prišiel prevrat a Vlado Červeň v roku 1990 kandidoval do parlamentu – ako nezávislý kandidát na listine KSS (vtedy som ho spoznala). V  rozhovore pre Sme hovorí: „Bol som v novembri na Námestí SNP, cengal som kľúčmi, ale, čestné slovo, občas som sa obzrel na ľudí a hovoril som si: Vy sa ešte preberiete. Pretože, ak dovtedy vládla u nás špička, nech nás Pán Boh a všetci svätí chránia pred priemerom. A? Máme ten priemer.“

Kto boli teda tí funkcionári Československej socialistickej republiky na najvyšších postoch, aké mali vzdelanie a aký mali talent na to, aby viedli svojich spoluobčanov?

Módou je dnes všetkých pomazať blatom na nerozoznanie a potom takých ufúľaných ich predhadzovať davu: pozrite, toto boli tí zločinci, ktorí mali v roku 1989 odvisnúť! A žijú len preto, lebo sme ich omilostili. Za to, že sme boli k nim nežní, teraz trpíme! Dá sa potom viesť zmysluplný rozhovor? Verejný diskurz je čírou propagandou, z ktorého sa však nikdy nedozvieme, prečo sme narazili na plytčinu a doteraz sa z nej nevieme vymotať.

Známy americký politológ George Friedman charakterizoval, ako sa formovali zásadné úvahy na konci druhej svetovej vojny. Podľa neho to boli tri prúdy: internacionalistická ideológia, ktorá tvrdila, že problémom sveta je nacionalizmus, a preto multinacionalizmus nás ochráni pre ďalšou vojnou, akou bola druhá svetová. Po druhé, niečo trochu odlišné – multilateralizmus. Bola to viera, že medzinárodné organizácie od OSN cez NATO po všetky existujúce inštitúcie by mohli byť nástrojom na prekonanie nacionalizmu a vytvorenie stabilného svetového poriadku, založeného na medzinárodnom obchode, slobodnom obchode, opierajúceho sa o multilaterálne vojenské dohody. A treťou líniou – ktorá sa presadila v západnom svete – bola idea technokracie, ktorá sa vtedy tak nevolala, bola to však idea vlády expertov. A tento ideál prevláda v politickom diskurze – otázny je iba výsledok. Hillary Clintonová pred americkými prezidentskými voľbami vyhlásila: nikto nemá také CV ako ja! A predsa nevyhrala, hoci podľa životopisu je ona kvalifikovaná na vládnutie. „Kde by ste do toho vložili Abrahama Lincolna? Alebo Georgea Washingtona?“ pýta sa G. Friedman.

Peter Colotka nemá zďaleka CV Macrona či H. Clintonovej, no predsa dvadsať rokov stál na čele slovenskej vlády. Sme malá krajina, samozrejme, ale zodpovednosť sa nemeria počtom obyvateľov, územím a geopolitikou. Aj v malej krajine musí človek prijímať denne rozhodnutia, ktoré sú možno iba mávnutím krídel motýľa, ale ako vieme...

Colotka je potomkom prostého oravského gazdu, ktorý sa však nebál sveta. Vybral sa so svojimi krajanmi do Ameriky, ťažko tam pracoval a dobre zarobil, po mnohých rokoch sa vrátil do rodného kraja, skúpil nejaké polia a učil svoje deti na nich hospodáriť. No najmä bol im príkladom, ako žiť. Pre neho sa svet nekončil chotárom Sedliackej Dubovej a k poznávaniu viedol aj svoje deti. Peter si všímal každý detail, každá nespravodlivosť sa ho osobne dotkla a vtlačila sa mu do duše – o tom svedčia jeho napísané spomienky.

Získal vzdelanie nie preto, že sa to od neho žiadalo, ale preto, že cítil svoje povolanie. Skoro proti vôli matere, milujúcej, no opatrnej. Radšej by ho bola mala na dohľad v obci, ako v meste, kde je tisíc číhajúcich nebezpečenstiev.

Vyvzdoroval si gymnázium, po skončení druhej svetovej vojny nemal tušenia, aké idey sformulovali najlepšie (aj najhoršie) mozgy sveta. No študoval svedomito a svedomito sa pripravoval na svoju dráhu právnika. Nebyť hry osudu, bol by sa stal sudcom pri Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu – no o svojej politickej práci napísal niečo v knihe Vo víre času, teraz ponúka pohľad na svoj život z iného súdka.

Kniha S oštiepkami do povstania je rozdelená do troch celkov, v prvom sú zaradené glosy a črty, charakterizujúce hlavnú postavu. Človek sa najlepšie spoznáva v čine, a ten čin nemusí byť hrdinským gestom. Stačí postoj, aký zaujme.  

Pre človeka, ktorého zaujíma politika, sú najzaujímavejšie črty o prvom stretnutí s Gustávom Husákom a časť týkajúca sa Miroslava Válka, presnejšie okolností jeho tragicky zosnulej ženy, zhodou okolností dcéry vplyvného sovietskeho veľvyslanca. (Ad ilustrandum – dosaďme si dnes dcéru amerického veľvyslanca...) Peter Colotka je nielen svedok, on je aj prítomný svojím postojom k tejto rodinnej tragédii. Ešte zaujímavejší je rozhovor s novinárom Pavlom Dinkom, ktorý ho vyprovokuje k odkrývaniu politických súvislostí jeho životného pôsobenia. Témy ďalšie – v šate básne sú poetické pokusy autora, ktoré majú charakter príležitostných veršovačiek a záver knihy tvoria krátke obzretia po jeho oslave 90-tych narodenín s výnimočne pôsobivým vyznaním jeho vnuka Jakuba. Viac, ako všetko ostatné, je pre neho Peter Colotka milujúci deduško...

Pozoruhodný je literárny štýl Petra Colotku, archaický, plynúci ako Dobšinského rozprávka, s jeho melódiou vety, s tempom reči, kde na konci bič plieska – vetu často končieva slovesom. Používa ornamentálny jazyk plný polozabudnutých slov, príbehy vytieňuje dôsledne, navodí atmosféru príjemného posedenia s človekom, ktorý má rád krásu a ani do konfliktných situácií nevnáša hnev, skôr sebaspytovanie – aj tu cítiť charakterový vklad rodinného prostredia. Peter Colotka celý svoj život hľadá porozumenie.

Stojí za citovanie zápis Mariana Várossa (Deň za dňom samota) o otvorení mikulášskej galérie: „14. mája 1979. Z notabilít sa dostavil len Colotka. Jeho schopnosť príjemného vystupovania bola nesporným prínosom do celkovej atmosféry... Prekvapilo ma, že Colotka sa naozaj zaujíma o umenie a všeličo o ňom vie. Jeho komentáre a otázky boli informované. Poznamenal napríklad, že je škoda, ak o Gustávovi Mallom nevyšla kniha úmerná jeho významu...“

To bola – napriek všetkému – dosť zaujímavá črta vtedajších politikov. Spomeňme Laca Novomeského, ale aj Gustáva Husáka, Miroslava Válka, Pavla Koyša či ... Poznali viac, ako len kabinety plné politických intríg...

Kniha Petra Colotku je doplnená láskavými ilustráciami Noémi Kolčákovej-Szakállovej, vyšla na dobrom kriedovom papieri a prílohou sú fotografie z prezentácie knižky Vo víre času. Zložené sú ako pexeso, čo trošku znižuje výtvarný dojem, hoci tie fotografické „známky“ slúžia ako dokumentácia Colotkových priateľstiev. Výrečných. Za pochvalu stojí jazyková úprava Márie Dudákovej.

Nie veľmi šťastne je zvolený názov publikácie. Profesor Mistrík, ktorý ma učil štylistiku, mi vždy radil: napíšte si titul, ten vám potom určí cestu. Alebo to robte opačne: dopíšte poslednú vetu a z hotového celku vám vypláva titul. U Petra Colotku a pri tejto spomienkovej knižke pre mňa vyplávalo: Z archívu môjho života.

A na záver osobná poznámka. S Petrom Colotkom som v jednu jar listovala v „archíve jeho života“, materiál, ktorý z týchto rozpomienok vzišiel, nikdy nevyšiel. (Použijem ho vo svojej literárnej tvorbe, lebo by bola škoda stratiť ho.)

Peter Colotka je svedkom povojnovej politiky, a hoci pôsobil v komunistickej strane a vtedajších štátnych orgánoch, nikdy neprestal byť sám sebou, hľadajúcim človekom. Takým, ako ho vychoval jeho otec a mať v Sedliackej Dubovej. Nie je bez chyby, ale kto takým je?

Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 25 – 26/2017

Priemer: 4.6 (46 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama