Reklama

Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (4)

Počet zobrazení: 2253

Čitatelia Slova si môžu v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka skôr, než vyjde tlačou. Navyše, autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa môžu k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu.

Svoje pripomienky, spomienky, námety a príbehy posielajte na e-mail: slovo@noveslovo.sk.
 

 

 dubcek_300_prelinanie.jpg   

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie


26)

     Sestrička sa nechápavo pozerala na dvere, tvárila sa urazene.

     „Prečo by som mala vedieť o každom, kto sem chodí na návštevu?“ spýtala sa a odula pery. Odfŕkla si ako kôň. „A potom... aké základné veci? Čo už len mňa zaujíma, kto je prezident a kto je ten... predseda nejakého zhromaždenia? Pre mňa sú základné veci iné. Či mám prácu, či slušne zarobím, či som zdravá... a či nájdem frajera. Čo na tom zmenia nejaké návštevy, bárs aj prezidenti a predsedovia?“

     „Prezidenti a predsedovia predsa rozhodujú o politike,“ namietal som. „A politika mení život. Aj váš.“

     „Môj život žiadna politika nemení,“ odsekla trucovito. „Robotu som si v Prahe našla sama. Aj podnájom. Nikto mi nepomáhal.“

     „Ak sa nemýlim, vaši rodičia sa kvôli politike hádali,“ podotkol som. „Vraveli ste, že sa dokonca rozviedli...“

     „Často sa hádali,“ pripustila. „No nielen kvôli politike...“ Zosmutnela. „Nechápem, ako môže čosi také sprosté ako politika rozdeľovať rodiny... Akoby sa z tých hádok najedli!“

     Musel som sa usmiať. „Bez politiky to nejde. Spoločnosť musí niekto riadiť...“

     „Ďakujem pekne za také riadenie!“ frflala. „Dedo hovorí, že družstvá na vidieku krachujú, hoci predtým boli bohaté. Že sa všade kradne. To vraj voľakedy nebolo. Tak načo sú potom prezidenti a politici, keď sa na to prizerajú? A ešte sa kvôli nim hádajú rodiny... Dajte mi s tým pokoj!“

     „Veď ja sa vám nevnucujem,“ povedal som zmierlivo. „Len si prestaňte robiť ilúzie, že sa politika o vás neobtrie, že vám nezasiahne do života...“

      Prikývla. „Bola by som radšej, keby ma to obišlo. Mne je to všetko... ľahostajné!“

     „To by vám nemalo byť ľahostajné,“ namietol som. „Ľahostajnosť ľudí to niektorým politikom iba uľahčuje. Potom si môžu robiť, čo sa im zachce... pretože ľudia sú so všetkým zmierení. Povedia si... čo sa budem búriť a trápiť, aj tak nič nezmením! Ale nie, to nie je tak! Keď som ja bol vo vysokej politike, tak ľudia neboli ľahostajní, vôbec nie! Podporovali nás.“

     „A čo im to pomohlo?“ prerušila ma sestrička. „Čo sa zmenilo k lepšiemu? Aj pán primár občas utrúsi zopár viet... vraj potom tie reformy, či čo to bolo, veľa ľudí postihli. Jeho tiež. Aspoň on to tvrdí...“

     „Aj mne to vravel,“ povedal som. „Neviem však, ako ho tie reformy postihli. Možno mi to povie neskôr...“

     Sestrička chcela ešte odpovedať, no vtom sa otvorili dvere a vošiel primár.

     „Už sú tu,“ ohlásil mierne nervóznym hlasom. „Prišla návšteva! Vzácna návšteva. Sestrička prosím vás...“

     „Veď už idem,“ odvrkla nezdvorilo. „Nemusíte ma upozorňovať. Nie som zvedavá na tú, ako vy vravíte, vzácnu návštevu...“

     Na primárovej tvári som zazrel hnev a pobúrenie, no rýchlo sa ovládol. Nervózne sa usmial. „Je tu pán Havel a pán Kováč,“ povedal stíšeným hlasom. „Môžu ďalej?“

     Snažil som sa posadiť, ale v zátylku som pocítil bolesť; zostal som radšej ležať. „Ale pravdaže. Veď na nich čakám... a teším sa.“

     Vzápätí vošiel Michal Kováč a za ním Václav Havel: trochu neisto sa poobzerali po nemocničnej izbe a potom skúmavo, v miernych rozpakoch pozerali na moje lôžko, na mňa, na blikajúce prístroje a na hadičky, ktorými som bol omotaný.

     Michala Kováča som až tak dobre nepoznal, stretol som sa s ním len zopárkrát, aj to len v krátkych, nezáväzných rozhovoroch. Vedel som o ňom, že nejaký čas pôsobil v Londýne ako zástupca štátnej banky, neskôr bol radovým bankovým úradníkom; pripadal mi dosť nevýrazný, akoby sa zdráhal povedať svoj názor – ak nejaký mal. Vedel som tiež, že je to človek predsedu vlády SR a Hnutia za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara. Napriek tomu som mal pocit, že je to v podstate čestný a spoľahlivý človek.

     Václav Havel... to už je iný vzťah! Aj keď sme sa dostávali do občasných sporov, aj keď som bol sklamaný z niektorých jeho krokov a vyjadrení, aj keď ma mrzelo, že Chartu 77 zverejnil bez mojej spoluúčasti a potom mi chartisti vyčítali, že som s ňou nesúhlasil, aj keď som mal pocit, že urobil všetko pre to, aby sa on – a nie ja – stal prezidentom ponovembrovej republiky, pričom použil aj nekorektné ťahy... napriek tomu som si vážil jeho statočnosť, s akou vzdoroval režimu a husákovským represáliám. V tomto ohľade sme boli spolubojovníci, aj keď ja som chcel socialistický režim reformovať, on ho chcel odstrániť. Ani Havel, ani ja sme nechceli, aby sa Československo rozdelilo na dva samostatné štáty.

     Lenže teraz nebol čas hovoriť o nedorozumeniach. O tých sa bude ešte dlho hovoriť. Téma bola naliehavejšia: vydrží spoločná republika?

     Po dlhých a zložitých rokovaniach medzi slovenskou a českou reprezentáciou, medzi Václavom Klausom a Vladimírom Mečiarom už bolo jasné, že republika sa rozdelí: malo sa tak stať od 1. januára 1993. O niekoľko týždňov.

     Mečiar ma občas informoval o stave rokovaní s českou stranou, pravda, spôsobom jemu vlastným: tvrdil, že nechcel rozdelenie Československa, no keď videl, že Klaus a jeho družina sú už o tom presvedčení a nepripúšťajú inú alternatívu, tak sa rýchlo preorientoval, pasoval sa za otca vlasti, ktorý má najväčšie zásluhy na vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

     Čudný človek, tento Mečiar! A pritom som to bol ja, kto navrhol predsedovi Slovenskej národnej rady Rudovi Schusterovi, že mám kandidáta na ministra vnútra...

     Michal Kováč mi vecne a jednoducho vysvetlil, ako a prečo Slovenská národná rada prijala najprv Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky – to bolo 17. júla 1992 – a potom Ústavu Slovenskej republiky; bolo to 1. septembra 1992, práve deň mojej havárie. Aká čudná symbolika..! Práve sa vo Federálnom zhromaždení pripravovali zákony o delení federácie.

     Aké čudné paradoxy...

     V roku 1968 bol jedným z hlavných cieľov obrodného procesu a spoločenských reforiem, aj vznik federácie. Presadzoval som, aby sa Slováci stali rovnocenní s Čechmi, aby boli oba národy rovnoprávne, ako to stálo pri vzniku Československa, ako to jasne deklarovala Pittsburská dohoda v roku 1918 a ako to potvrdil Košický vládny program po vojne v roku 1945. Formálne federácia vznikla a potvrdila sa na Bratislavskom hrade 27. októbra 1968, ale to už bolo v tieni sovietskych okupačných tankov... Formálne áno, federácia vznikla, ale ako sa neskôr v praxi ukázalo, Husákovo normalizačné obdobie ju úplne zmrzačilo a všetko naše úsilie vyšlo navnivoč. A teraz je tu dôsledok. Slováci nechcú ďalej čakať. Majú historickú príležitosť, aby sa osamostatnili.

     Napriek tomu som bol práve v tomto období opatrný. Mám obavy, čo si so samostatným Slovenskom počne nepripravený Vladimír Mečiar a jeho neskúsení – no o to viac nabrúsení – spolustraníci. Mýlim sa? To sa ukáže až po čase...

     Čudný človek, tento Mečiar. Keď som bol predsedom Federálneho zhromaždenia – a on bol jeho poslancom – prišiel za mnou s informáciou, že ho chcú zatknúť a postaviť pred súd. Musia ho však zbaviť imunity a tomu som mal zabrániť. Nič bližšie nepovedal, tváril sa tajnostkársky, jeho vety boli plné inotajov. Na čele generálnej prokuratúry vtedy stál Ivan Gašparovič, ale ten sa mi zdal málo priebojný, ani Mečiar sa na neho nespoliehal; generálny prokurátor mohol zastaviť všetky pokusy, aby Mečiara zatkli. Mečiar sa na to nespoliehal, tak som sa rozhodol, že mu pomôžem: do programu schôdze Federálneho zhromaždenia som odmietol dať bod o zbavení Mečiara poslaneckej imunity.

     Generálneho prokurátora Ivana Gašparoviča odvolal Václav Havel, vtedy ešte prezident,  so slovami: „Ja vás neodvolávam preto, že robíte dobre, alebo robíte zle. Ja vás odvolávam preto, že nerobíte nič.“

     Zdalo sa mi, že Václav Havel je nervózny, roztržitý; ale taký sa mi zdal vždy, keď sme sa stretli. Váhavo volil slová, uhýbal pohľadom, robil dlhé odmlky, bolo na ňom vidno, že mu chýba cigareta, možno aj pohárik. Napriek tomu mali jeho vety zmysel, vyjadroval sa presne, staval udalosti do nových súvislostí, vždy vedel vystihnúť pravú podstatu vecí. A najmä... najmä jeho myšlienkam či skutkom nikdy nechýbal akýsi vyšší princíp, mravnosť, ba až pátos, aj keď som vedel, že má mnoho negatívnych vlastností, že rád pije, že má rád ženy, že je občas nespoľahlivý a že má okolo seba aj niekoľko nesprávnych ľudí.

     Áno, napriek tomuto všetkému a možno aj horšiemu, som bol vždy presvedčený, že Václav Havel je z rodu tých politikov, ktorí sú predurčení meniť svet. Mal som občas pocit, že je to môj mladší brat.

    Kým rozprával, vysvetľoval, ako vidí nadchádzajúce rozdelenie federácie a zdôvodňoval, prečo, rezignoval z funkcie prezidenta ČSFR, podvedome sa mi vybavovali naše stretnutia a rokovania po novembri 1989 – o funkcii prezidenta, ktorý mal nastúpiť po Husákovi.

     Bola to citlivá téma. Na mnohých mítingoch, aj na tom najväčšom v novembri 1989, na Letenskej pláni, davy unisono skandovali: Dubček na Hrad! Dubček na Hrad! Bolo to mocné volanie. Netajím, mal som tú ambíciu, chcel som byť prezidentom.

     Cítil som v sebe emotívne pnutie, miešalo sa s racionálnymi argumentmi, ale aj s nemenej emotívnou iracionalitou. Vedel som, že som pre Čechov a Slovákov čosi ako legenda, ako mýtus, ako predstaviteľ československých nádejí, ako symbol obrodného procesu, ktorý ďaleko prerástol našu republiku a stal sa symbolom pokrokového sveta. Kto iný by sa mal stať prezidentom budúcej, vskutku slobodnej a demokratickej republiky, ako ja, ako onen Alexander Dubček, ktorý stál na počiatku všetkých zmien moderných dejín? Takto som o tom neskromne premýšľal... A to iracionálne? Nemohol som sa zbaviť pocitu, že si sadnem na Husákovo miesto, že vystriedam toho človeka, ktorý ma zradil, ponížil a potupil, ktorý sa stal lokajom sovietskych jastrabov a na dve desaťročia premenil Československo na násilne znormalizovanú republiku, bez dôstojnosti a slobodnej vôle. A plnú, plnú schizofrénie...

     Pravda je tiež taká, že sme sa s Václavom Havlom viackrát stretli a rokovali sme o funkcii prezidenta. Havlov priateľ, aktivita Občianského fóra, kameraman Stanislav Milota dohodol niekoľko stretnutí. Schôdzky sa konali v ateliéri výtvarníka Joska Skalníka na Vinohradoch. Na tieto stretnutia som chodieval s mojím priateľom, bývalým ministrom hospodárskeho plánovania z roku 1968 Františkom Vlasákom. Boli to viac či menej tajné stretnutia, nechceli sme o nich informovať verejnosť a vnášať do rozjatrenej spoločnosti ešte viac nervozity. Dohodli sme sa s Havlom, že sa v prezidentskej funkcii vystriedame, na znak obojstranného súhlasu sme si podali ruky. Pôvodne som formálne kandidoval na funkciu prezidenta a ani po rozhovoroch s Havlom som sa jej nechcel vzdať; Havel ma presviedčal, že podporí moju kandidatúru na predsedu Federálneho zhromaždenia – ak ja podporím jeho kandidatúru na post prezidenta - a po uplynutí funkčného obdobia sa vo funkcii prezidenta vystriedame. Obaja sme potvrdili, že naša dohoda zostane v tajnosti.

     Až časom sa ukázalo, že je to moja nevýhoda.

     Havel neskôr pred členmi Občianského fóra vyhlásil, dosť neurčito a hmlisto, že podporuje myšlienku, aby sa niekedy v budúcnosti stal prezidentom Slovák. Niekedy v budúcnosti...

     Vo svojom prezidentskom inauguračnom prejave Václav Havel rovnako neurčitým spôsobom oznámil, že pociťuje mimoriadnu povinnosť zaistiť, aby boli všetky záujmy slovenského národa rešpektované a aby Slováci neboli v budúcnosti vylučovaní zo žiadneho úradu, vrátane prezidentského.

     Ale veď takmer dvadsať rokov bol prezidentom Slovák...!

     Ja som sa snažil našu dohodu plniť. Podporoval som Václava Havla pri každej príležitosti a nebolo v tom nič vypočítavé, ani farizejské. Spoliehal som sa na to, že aj on splní dohodu.

     Už sa mu to zrejme nepodarí...

     Občianske fórum sa po dlhých, zložitých a zrejme kontroverzných diskusiách vo vnútri svojich najvyšších štruktúr napokon zhodlo na tom, že bude jednoznačne podporovať Václava Havla, že nechcú nadviazať na rok šesťdesiaty ôsmy. Dnes už je to o niečom inom...

     Václav Havel bol aj so mnou, aj proti mne. Ale potreboval ma.

     Ja som bol človekom roku šesťdesiatosem, Havel roku deväťdesiatosem.

     Ešte pred našimi schôdzkami v ateliéri Joska Skalníka som zašiel za Václavom Havlom do šatne divadla Laterna magica, kde bol  jeden z rušných novembrových mítingov. Vtedy som ešte nevedel, že Havla už na funkciu prezidenta navrhlo Občianske fórum, ale aj Verejnosť proti násiliu. Prišiel som za Havlom, aby som mu ponúkol pomoc a trochu sa zorientoval v situácii. Potešilo ma, keď som v šatni – medzi inými, mne neznámymi ľuďmi – uvidel aj Miroslava Kusého, politika z roku 1968, ktorý sa počas normalizácie stal disidentom. Nebol by to však Havel, keby v takýchto háklivých témach nehovoril v náznakoch, vyhýbavo a bez zreteľnej odpovede: tak som sa ho priamo spýtal, aby mi otvorene povedal, či so mnou ráta a ak áno, tak ako. Havel sa opäť vykrúcal: uvažoval nahlas, či by som sa nemal uchádzať o nejakú funkciu na Slovensku. Urazil som sa a povedal som, že v takom prípade som prišiel zbytočne a že niet o čom rokovať.

     Vyšiel som zo šatne a dlhou chodbou som kráčal k východu. Neskôr mi Miroslav Kusý povedal, že hneď po mojom odchode vyčítal Havlovi, že takto ma nemôže nechať odísť... Havel vybehol na chodbu a zakričal na mňa, pán Dubček, ešte sme neskončili, vráťte sa!

     Vrátil som sa. Už vtedy Havel navrhol, aby sme si rozdelili funkcie: on bude prezidentom, ja predsedom Federálneho zhromaždenia a ešte budeme tejto téme diskutovať.

     Sedeli sme vedľa seba na mítingu v divadle Laterny magiky, ktorý moderoval hovorca Občianskeho fóra Václav Malý a keď sa náhle ujal slova Jiří Černý, známy hudobný publicista: dostali sme správu, že všetci členovia predsedníctva komunistickej strany a sekretariátu ponúkli svoje funkcie. Václav Havel ma spontánne objal. Bolo to 24. novembra. Iným slovom: rezignovali! Jiří Černý prečítal túto správu a všetci prepukli v jasot. Bol to zreteľný signál, že režim sa rúca. Ale ešte sa nezrútil.

     Na tomto mítingu Václav Malý predstavil Havla a mňa ako dva symboly súčasného Československa. Tam som jasne a zreteľne povedal, že som za zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ.

     Hneď na druhý deň, 25. novembra sa o druhej popoludní začala na Letenskej pláni piata manifestácia, na ktorú prišlo vari 800 000 ľudí. Možno aj viac. Manifestáciu vysielala v priamom prenose televízia, čo bolo samo o sebe nepredstaviteľné.

     Spomínam si, že bolo chladné, ale jasné počasie. Stál som na provizórnej tribúne vedľa Václava Havla a Marty Kubišovej. Hľadel som na ten vzrušený a nadšený dav, na tisícky zástav a transparentov, na všetkých tých ľudí, starších aj mladých, ktorí s nádejou – akú pocítili vari po prvý raz v živote – prišli na manifestáciu a dali tak jasne najavo, že chcú iný, lepší, dôstojný život, že chcú slobodu a demokraciu. Bol to ohromujúci pocit, nepodobný inému. Čosi také som síce zažil na tribúne pri oslavách 1. mája 1968, no tentoraz bolo zrejmé, že režim sa nejde reformovať, ale meniť. Napriek tomu som v príhovore vyslovil myšlienku, že by sme mali obnoviť ideály socializmu s ľudskou tvárou. Takýto názor sa mnohých aktivistom Občianskeho fóra, ani Verejnosti proti násiliu nepozdával.

     Marta Kubišová začala spievať svoju úžasnú skladbu Modlitba pro Martu: Ať mír dál zústává s touto krajinou... zloba, závist, zášť, strach a svár, ty ať pominou, ať už pominou... teď když tvá stracená vláda věcí tvých zpět se k tobě návrátí... lide, navrátí...

     Zamrazilo ma. Dav bol fascinovaný.

     Do hlavy sa neodbytne tlačí iná spomienka. Zlatý slávik koncom roku 1968. To už bolo po okupácii, po moskovských protokoloch. Sen o socializme s ľudskou tvárou sa začal rúcať. Marta Kubišová, Karel Gott, Waldemar Matuška, Eva Pilarová... Sedel som s manželkou v lóži a počúval Kubišovej emotívnu pieseň, vnímal som slová, ktoré mali zrazu celkom iný kontext... Ať mír dál zústáva s touto krajinou...

     Odovzdávanie cien aj celý koncert vysielala televízia; viackrát ma kamery snímali, nielen počas vystúpenia spevákov, ale aj na recepcii, v zákulisí, v rozhovore so spevákmi. Vedel som, že program sledujú milióny občanov republiky snažia sa z môjho výrazu tváre, z gest, úsmevov či smútku v očiach vyčítať nejaké posolstvo, nádej, povzbudenie, odvahu niesť ťarchu pokorenia... Najdlhšie zábery boli s Martou Kubišovou...

     Ako to u nás býva dobrým zvykom, šírili sa klebety, že moje vzťahy s Martou boli... ako sa to povie? Nadštandardné? Viac ako len priateľské? Áno, bola mi veľmi sympatická, viem, že som jej bol sympatický... Ale to bolo všetko.

     Myšlienky skáču s jednej udalosti na druhú.

     Václav Havel na porade v Koordinačnom centre Občianskeho fóra 13. decembra 1989 informoval svojich ľudí, že som nepriamo vyslovil súhlas s tým, že ho budem podporovať a že súhlasím s funkciou predsedu Federálneho zhromaždenia. A pamätám si, že na druhý deň v rozhlase povedal, že funkciu dočasného a pracovného prezidenta je ochotný vykonávať len v úzkej a priateľskej spolupráci s Dubčekom a nedopustí, aby ktokoľvek medzi nás vrazil klin. Dobre sa to počúvalo.

     Takisto až neskôr som sa dozvedel, že Havel to nemyslel úprimne, len taktizoval:  15. decembra, teda päť dní po odstúpení Gustáva Husáka z postu prezidenta republiky, sa Havel stretol s novým predsedom vlády, Slovákom Mariánom Čalfom – nastúpil po Ladislavovi Adamcovi – a tam sa dohodli, že vláda podporí Havla do funkcie prezidenta.

     Ešte v ten deň sa Havel stretol s úzkou skupinou krízového štábu Občianskeho fóra – J. Bartoška, V. Hanzel, E. Kriseová, J. Križan, A. Vondra, M. Kvašňák, S. Milota a P. Pithart – a informoval ich o tajnom rokovaní s Čalfom. Dohodli sa, že o rokovaní s Čalfom nebudú informovať verejnosť, takže som sa o tejto dohode nemal nič dozvedieť. Zároveň mal Ján Čarnogurský vo Verejnosti proti násiliu docieliť, že som sa namiesto jedného poslanca – ktorý odstúpil – mal stať členom Federálneho zhromaždenia, pretože FZ ma malo následne zvoliť za predsedu a Havel sa mal stať prezidentom.

     Marián Čalfa zabezpečil, že Václav Havel vystúpi 16. decembra 1989 – bola to sobota – v televízii s prejavom, v ktorom povie, že má obavy o svoju krajinu a naznačí, ako treba v najbližších dňoch postupovať. „Ak je vo všeobecnom záujme, aby som prijal prezidentský úrad, prijmem ho. Ale s dvomi podmienkami: aby som bol oným dočasným prezidentom, ktorého teraz potrebujeme, a že ten, kto zasadne na päť rokov do Masarykovho kresla, vzíde zo slobodne zvoleného Federálneho zhromaždenia. Druhou podmienkou, ktorú si kladiem je, že po mojom boku, nech už je to v akejkoľvek funkcii, bude stáť Alexander Dubček. Je to po Milanovi Rastislavovi Štefánikovi pravdepodobne najvýznamnejší muž, ktoré dalo Slovensko našej krajine a svetu. Nedopustím, aby sa akýmkoľvek temným silám podarilo vraziť klín medzi neho a mňa a tým aj medzi naše dva národy.“

     Vzápätí na plenárnej schôdzi FZ prednesie Čalfa programové vyhlásenie vlády a navrhne, aby bol za dočasného prezidenta zvolený Václav Havel. Ak by chceli poslanci protestovať – veď to boli zväčša komunistickí poslanci! – tak ich mal Čalfa ubezpečiť, že zostanú vo svojich funkciách.

     Až neskôr som sa dozvedel, že v hre boli aj posledné politické intrigy Gustáva Husáka. Keď rokoval s Čalfom, bol ešte prezidentom. Husák nemohol prehltnúť nestráviteľné sústo: ja som sa mal stať prezidentom, Dubček, jeho najväčší politický rival! To by bola pre mňa satisfakcia, pre neho potupná prehra... Urobil všetko pre to, aby uistil Čalfu, že abdikuje, ak zvolia Havla a nie... Dubčeka. Havel za to všetko sľúbil Čalfovi, že môže zostať vo funkcii predsedu vlády.

      Na schôdzi Federálneho zhromaždenia, ktorá bola 28. a 29. decembra 1989 ma zvolili za predsedu  a vzápätí plénum zvolilo Václava Havla za prezidenta.

     Mohol som to predvídať, mohol som to zmeniť?

     Bola na to príležitosť. Len pár hodín po tom, ako sa Občianske fórum dohodlo na Havlovej kandidatúre, sme sa s Havlom a Čestmírom Císařom – ktorý, mimochodom, chcel tiež kandidovať na prezidenta – zišli na talianskom veľvyslanectve v Prahe na recepcii, ktorá sa usporiadala na počesť prítomnosti tajomníka talianskej Socialistickej strany Bettina Craxiho a môjho dávneho spolubojovníka, bývalého riaditeľa Čs. televízie Jiřího Pelikána, ktorý bol poslancom Európskeho parlamentu.

     Aj keď sme väčšinu času diskutovali vo štvorici Craxi, Pelikán, Cisář a ja, spomínali sme na obrodný proces a roky šesťdesiate, Craxi nás nabádal, aby sme utvorili silnú ľavicu (ja som mal stáť na jej čele), predsa len Cisář nadhodil, že Havel ho odhováral, aby nekandidoval na post prezidenta. Mal to prostý dôvod: vtedy už bolo jasné, že Občianske fórum aj Verejnosť proti násiliu sa dohodli, že prezidentom bude Havel. Bettino Craxi na margo Havlových ambícií podotkol, že mu zachutí moc, naozaj moc...

     Mal som zvláštny pocit, keď som po boku Václava Havla kráčal 29. decembra 1989 vo Vladislavskej sále na Hradčanoch na jeho inauguráciu prezidenta. Myslel som na to, ako som Havla navštívil v jeho dome pri Vltave, oproti Mánesovmu múzeu neďaleko Národného divadla. Bolo to v máji 1989, keď Havla prepustili z väzenia. (Keď ho Husákov režim opäť uväznil, pretože sa na dvadsiate výročie upálanie Jana Palacha pokúsil položiť kvety k soche svätého Václava, poslal som Jakešovi a Husákovi ostrý protest: „Ak ešte chcete niečo urobiť radím vám, aby ste začali s prepustením Havla.“) List, ako mnohé predtým, ostal bez odozvy.

     Vtedy išla s nami celá kohorta tajnej polície, ale báli sa zakročiť. Stretnutie sprostredkoval môj priateľ a spolubojovník z roku 1968 Václav Slávik: stretnutie v Havlovej bohémskej domácnosti bolo vskutku priateľské, neformálne, vnímal som ho viac ako len dôvod na oslavu, na popíjanie s Havlovými priateľmi, na nadávanie na režim, ale najmä ako symbol, že sa spája opozícia, ktorú reprezentoval disent a bývalí reformátori.

     Myslel som na to, že presne 17. novembra 1989, keď sa de facto začala nežná revolúcia, odišiel Václav Havel so svojou priateľkou – nie manželkou! – Jitkou Vodňanskou, na svoju chatu na Hrádečku. Z Prahy v ten deň odišlo takmer celé vedenie Charty 77 aj s rodinami, zostali tam len Uhl, Benda a Němcová.

     Myslel som na to, ako som toho dňa pricestoval do Prahy, kde som sa mal stretnúť s poslancom Európskeho parlamentu a členom vedenia Komunistickej strany Talianska Luigim Collaianim; auto so šoférom, v ktorom bol telefón, mi požičal riaditeľ Čs. televízie na Slovensku Jaroslav Hlinický... Zvláštne.

     Luigi Collaiani mi prišiel oznámiť, že Európsky parlament mi mi navrhol udeliť cenu Andreja Sacharova za angažovanosť pri ochrane ľudských práv. To som sa dozvedel až neskôr. Keď sme totiž došli do Prahy, zamierili sme najprv k môjmu priateľovi Jarošovi; len čo sme sa zložili, volal mu Jan Urban, signatár Charty 77, aby sme sa zúčastnili na manifestácii mladých na Albertove. Najprv som váhal: obával som sa, že moja prítomnosť v tejto výbušnej dobe môže byť rozbuškou k násilnostiam. Potom sme sa predsa len spolu s priateľmi Jarošom, Slávikom a poslancom Collaianim vydali na Albertov.

     Keď sme prišli medzi študentov, ihneď nás obstúpili príslušníci Verejnej bezpečnosti a strčili nás do zeleného antona. Celá tá akcia bola akási rozpačitá, no vcelku vyjadrovala chaos a neistotu toho dňa, tých dní, toho obdobia; aj policajti boli slušnejší, ako bývajú, takmer v rozpakoch sa mi ospravedlňovali, že majú pokyn ma zadržať a že je to vraj kvôli mojej bezpečnosti. Poslanca Collaianiho takmer ihneď prepustili.

      „Boja sa, aby ste na tej demonštrácii nevystúpili,“ povedal mi jeden eštébak.

     Nevystúpil som. Sedel som na policajnej stanici, kým sa demonštrácia neskončila.

     Myslel som na to, ako ma Havlov najbližší a najvplyvnejší poradca Pavel Tigrid nechcel pustiť na balkón v budove nakladateľstva Melantrich na Václavskom námestí, keď sa jeden za druhým striedali rečníci, ale ja som stál za závesom a nemohol som sa ani ukázať; napriek tomu, že dav skandoval – Dubček na Hrad, Dubček na Hrad!

     Aj v Bratislave, na námestí SNP, kde bola 25. novembra veľká demonštrácia ľudia skandovali Dubček na Hrad! V ten istý deň, ako som sa neskôr dozvedel, ma navrhol Zdeněk Jičínsky, vedúci koncepčnej komisie OF, na funkciu prezidenta. Jičínsky bol, pravdaže, mužom obrodného procesu: poznal som ho ešte z čias, keď sme boli spolu v rehabilitačnej komisii, v tzv. barnabitkách, aj z aktívnej účasti v reformnom období, kedy bol mojím podporovateľom. V čase normalizácie ho vylúčili z KSČ, po novembrovej revolúcii mal vplyvné postavenie v OF, no neskôr sa stal spoluzakladateľom sociálnej demokracie v Čechách. A v ten istý deň ma Univerzita v Bologni navrhla na Nobelovu cenu...

     Myslel som na to, že už na počiatku nežnej revolúcie, v ktorej mala pravda a láska zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, som sa stal predmetom zákulisných intríg, ohovárania a špekulácií. Zle som to znášal. Bol by som radšej, keby sme si priamo a bez okolkov povedali, kto má aké záujmy, kto má aké ambície: bol by som prijal argument, že Václav Havel chce byť prezident, pretože iná doba si vyžaduje iné symboly.

     Myslel som na to, že už 10. decembra som dal k dispozícii vyhlásenie k môjmu návrhu na prezidentskú kandidatúru. Jasne som uviedol, že „na základe zvažovania a konzultácií s predsedom Ústredného výboru Národného frontu SSR týmto potvrdzujem, že by ma potešilo... keby ma navrhli na funkciu prezidenta ČSSR.“ A ešte 19. decembra, keď už bolo jasné, že OF aj VPN sa rozhodli pre Václava Havla, som v dobrej viere vydal vyhlásenie o mojom vzťahu k Václavovi Havlavi: „Mne, rovnako aj pánu Havlovi, nám obom ide o blaho ľudu a vlasti. On i ja sme kandidátmi na miesto prezidenta. Je to pre mňa veľká česť. Chcem povedať, že nemôžeme a nestojíme s pánom Václavom Havlom proti sebe, ale vedľa seba. V tom je i zvláštnosť tohto volebného obdobia. Za seba poviem – vyhrať by mal iba jeden. A tým je ľud tejto zeme, toto prekrásne všeľudové hnutie, ktoré nesmie utrpieť. Tým je a bude vedená moja snaha pri záverečných fázach práce parlamentu a volieb prezidenta.“

     Myslel som aj na to, že už 14. novembra, teda tri dni pred vypuknutím demonštrácií, keď ešte nebolo o ničom rozhodnuté, som sa pripojil k protestujúcim ľuďom pred bratislavským Justičným palácom: práve tam prebiehal proces s tzv. bratislavskou päťkou – Čarnogurským Kusým, Maňákom, Seleckým a Ponickou. Boli obvinení za rozvracanie republiky a hrozili im prísne tresty. Pritom neurobili nič iné, len sa snažili položiť kvety na miesta obetí zo sovietskej okupácie v auguste 1968. Demonštranti pred Justičným palácom žiadali, aby obvinených oslobodili. Keď ma tam ľudia zbadali, zdvihli ma na plecia a požiadali ma, aby som prehovoril.

     Ján Čarnogurský stál na inaugurácii prezidenta Havla medzi mnohými prítomnými, medzi významnými hosťami, ako čelný predstaviteľ Verejnosti proti násiliu: tváril sa slávnostne.

     Myslel som na to, že už 30. augusta 1989 som sa ako prvý podpísal pod list adresovaný Gustávovi Husákovi: „Trestné stíhanie a ich uväznenie nás napĺňa obavami. Ich oznámenie položiť kvety na pamiatku mŕtvych, nebolo trestným činom, lež ľudsky dôstojným zámerom, na ktorý má každý občan právo podľa svojho presvedčenia... Trestné stíhanie odďaľuje nevyhnutný celospoločenský dialóg o našej budúcnosti a poškodzuje povesť našej krajiny...“

     Bratislavskú päťku prepustili až potom, keď sa celou republikou prevalili novembrové demonštrácie.

     Ján Čarnogurský, ktorý mal vo Verejnosti proti násiliu významnú pozíciu, bol – spolu s ďalšími členmi koordinačného centra – proti mojej kandidatúre na prezidenta.

     Na to všetko som myslel, keď už Václav Havel dojatým, no zvučným hlasom čítal svoj inauguračný prejav. „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Československej socialistickej republike. Budem dbať na blaho národov a národností v nej žijúcich. Svoje povinnosti budem konať podľa vôle ľudu a v záujme ľudu a zachovávať Ústavu a ostatné zákony...“

     V tej chvíli mi prišlo zvláštne, že nový prezident sľubuje vernosť socialistickej republike, ktorá čoskoro prestane byť socialistická, Ústave a zákonom, ktoré prestávajú platiť a čoskoro sa budú musieť zásadne zmeniť.

     V spomienkach sa mihla aj jedna úsmevná historka, pravda, to už bol Václav Havel prezidentom: japonský veľvyslanec v Prahe ma pozval na súkromnú audienciu 8. apríla 1991. Zatelefonoval som vtedajšiemu ministrovi priemyslu Jánovi Holčíkovi a navrhol mu, aby išiel aj s manželkou so mnou. Holčík sa len krátko predtým vrátil z Japonska a jeho postrehy boli pre mňa veľmi cenné, keďže sa chystala moja cesta do Japonska a stretnutie s cisárom Akihitom. Spolu s nami išiel aj český minister financií Jan Špaček, tiež s manželkou. Ešte pred slávnostnou večerou nás rozdelili: do jednej miestnosti ženy – manželky ministrov s tlmočníčkou, manželkou veľvyslanca a ich dcérou  – do druhej odišli na rozhovory muži. Po chvíli prišiel k veľvyslancovi prvý tajomník a čosi mu vzrušene šepkal. Veľvyslanec zostal prekvapený, nahlas poznamenal, že táto návšteva nebola pozvaná, ale keď už prišla a keďže je to dáma tak je vítaná... Aj nás to prekvapilo: bola to naša olympionička, zlatá z Tokia a Mexika, Věra Čáslavská, ktorá bola v tom čase poradkyňou prezidenta Havla. Zaviedli ju do miestnosti k ženám, k nám sa všetky ženy pripojili až na slávnostnej večeri. Manželka Jána Holčíka mi potom prezradila, čo im na privítanie Čáslavská povedala: „Poslal ma sem pán prezident Havel, aby som počúvala, čo sa tu bude hovoriť...“

     Nedôveroval mi? Chcel ma sledovať?

     Japonský veľvyslanec sa zachoval noblesne, vskutku ako diplomat. Ocenil moje zásluhy v boji o demokraciu, ale pozdravil aj Věru Čáslavskú, ktorá v roku 1964 získala tri zlaté medaily a vraj naštartovala zlatú éru japonskej ekonomiky...

     Václav Havel sa mi teraz prihovára, áno, čosi mi vraví – prerušil tok mojich spomienok. Za ním stojí primár a vedľa neho predseda Federálneho zhromaždenia Michal Kováč. Primár ich trochu neistým hlasom upozorňuje, že čas na návštevu sa už skončil, pacient je zrejme unavený a poprosil by vzácnych hostí, aby sa s pacientom rozlúčili.

     Snažím sa povedať niekoľko súvislých viet. Som rád, že ste ma prišli navštíviť, vravím. My všetci sme zodpovední... sme zodpovední za osudy ľudí tejto republiky.

    Sú to len slová.

    Unavuje ma to. Asi by bolo lepšie, keby som bol sám.

    Obaja mi zľahka stisli ruku. Neisto sa usmievali. Primár sa tváril ustarostene.

    Odišli. Bolo mi ľúto, že sme si nemohli povedať viac.

    Václav Havel zostáva v mojich hodnoteniach na tých najvyšších miestach. Aj keď mám voči nemu výhrady, a výhrady zaiste oprávnené, stále bude pre mňa znamenať symbol zmeny v roku osemdesiatdeväť, ako som ja bol symbolom nádejí v roku šesťdesiatosem.

     Budú ho obdivovať, budú ním pohŕdať. Bude to s ním tak, ako so mnou. Ale obdiv a pohŕdanie sú dve deti tej istej matky. Obaja sme sa, možno nechtiac, stali symbolmi, bez toho, aby sme sa o to usilovali.

     Symbol vždy prerastie toho, kto ho zosobňuje.
 

     27)

     Primár sa neprestával tváriť ustarostene. „Nemali by ste sa toľko namáhať, váš organizmus je oslabený,“ povedal tónom, akoby sa chcel ospravedlňovať za to, že ku mne pustil návštevu.

     „Som rád, že ma prišli navštíviť,“ povedal som a myslel som to úprimne. „Pekné gesto... Ešte im na mne záleží. Inak by som si pripadal ako na politickom dôchodku. Alebo vo vyhnanstve.“

     Primár sa povinne usmial. „To hádam nie. To ste nikdy neboli. Ani keď vás Novotný poslal z Prahy do Bratislavy. Paradoxne... doma ste si mohli pripadať ako vo vyhnanstve!“

     „Vtedy bola iná situácia,“ namietal som. „Novotný ma chcel dostať z predsedníctva strany, aby som sa mu nemiešal do jeho právomocí. A aby som ho nekritizoval. Nepočítal však s tým, že ma v roku 1962 zvolia za prvého tajomníka na Slovensku, najprv za Západoslovenský kraj, potom, o rok neskôr, za prvého tajomníka ÚV KSS. Vystriedal som vo funkcii Karola Bacílka a to znamenalo, že som sa automaticky stal členom predsedníctva KSČ. Novotný ma zase mal na krku.“

     „Novotný to vtedy ťažko znášal,“ poznamenal primár. „A zrejme aj Bacílek.“

     „Novotný bol zjavne nervózny,“ pripustil som. „Lenže sám Novotný ma do funkcie navrhol, hoci si myslel, že zvolia jeho poskoka Chudíka. Ale Bacílkovi to bolo viac-menej jedno. No... jedno ako jedno! Vtedy sme už poznali výsledky rehabilitačných komisií. A vedeli sme, že Bacílek so Širokým mali veľký podiel na politických procesoch, aj s Clementisom, aj s buržoáznymi nacionalistami. Bacílek sa obával, že ho môže dobehnúť spravodlivosť. Kým bol vo funkcii mal akú takú istotu, že sa mu nič nestane.“

     „Nič sa mu nestalo,“ zahundral primár. „Ako sa takmer nikomu z tých funkcionárov nič nestalo.“

     „Nuž... nikto z tých ľudí si nemohol byť istý, že sa nezačne vyšetrovanie ich skutkov. Nálada v spoločnosti bola dosť... nervózna. A výbušná.“

     „Nervózna? Výbušná? Ako to myslíte?“

     „Spoločnosť akoby sa preberala z letargie... Spisovatelia, novinári... burcovali verejnosť. Na Slovensku ešte mocnejšie ako v Čechách.“

     Primár si posunul stoličku bližšie k mojej posteli.

     „Bolo to priam cítiť v ovzduší,“ povedal som zamyslene. „Keď nad tým premýšľam, tak sa mi žiada povedať, že oným povestným kamienkom, ktorý spustil lavínu všetkých neskorších zmien, nálad, kritiky... bol III. zjazd slovenských spisovateľov. Bol som tri týždne vo funkcii. Otvoril sa priestor na nápravy, na postupné reformy... Vystúpil tam aj Laco Novomeský a nekompromisne obhajoval Clementisa. Akoby mi hovoril z duše... No aj ďalší! A potom, koncom mája, bol zjazd slovenských novinárov. Novinár Mieroslav Hysko, kedysi šéfredaktor povstaleckej Pravdy, tam ostro napadol Viliama Širokého, že stál za politickými procesmi proti Clementisovi a buržoáznym nacionalistom. Široký bol vtedy predseda vlády! Novotný považoval útok na Širokého za útok na jeho osobu. Hyskov prejav uverejnila Pravda,  denník ÚV KSS. A bolo to s mojím súhlasom... Akoby vybuchla bomba! Novotný žiadal, aby som odvolal šéfredaktora Pravdy Ondreja Klokoča. Ja som tak neurobil, ale Novotný musel Širokého odvolať! Pravdaže, formálne som musel na Hyskov prejav reagovať. Vyhlásil som, že nemožno súhlasiť so všetkým, čo Hysko povedal a nemožno súhlasiť s tým, že výťah z prejavu uverejnila Pravda. Klokočovi som udelil stranícky trest pokarhanie s výstrahou. Ale to bolo všetko! A viete, že pol roka po tom, ako Široký odstúpil, tak sa jeho manželka zastrelila? Tragédia... A Široký skončil na invalidnom vozíčku, zabudnutý, opustený... Krutá spravodlivosť! A viete, že vari len ja som ho bol niekoľkokrát navštíviť? Akosi mi nedalo...“

     „Prečo si myslíte, že lavínu spustili na Slovensku?“ prerušil ma primár. „Veď rovnaké nálady boli aj v Čechách!“

     „Boli,“ prikývol som. „Ale v Prahe bolo... dusno. Netvrdím, že tam to nekvasilo... ale ani novinári, ani spisovatelia, inteligencia... nemali priestor, príležitosť, aby sa prejavili. Zoberte si, že začiatkom roku 1963 začal týždenník Život uverejňovať Solženicynovu novelu Jeden deň Ivana Denisoviča. Veď to bola senzácia! Časopis Kultúrny život uverejňoval články, ktoré otvorene žiadali nápravu krívd... uverejňoval články Husákove, Novomeského, články českých autorov, Mňačkove Oneskorené reportáže... To vtedy v Prahe nebolo možné!“

     „To neviem posúdiť,“ pripustil primár. „Vtedy ma to ešte nezaujímalo. Bol som príliš mladý. Viem o tom len to, čo som si neskôr prečítal. Alebo to, čo rozprávali moji známi a priatelia, keď som sa dostal medzi disidentov. Zdalo sa mi, že Novotný mal v tom čase silnú pozíciu.“

     „Vtedy áno. Aspoň navonok. Novotný prišiel v júni na stranícky aktív do Košíc a kričal tam na všetkých, najmä však kričal na mňa, hoci som sedel vedľa neho. Vraj, nepripustíme, aby sa Pravda stala tribúnou hysterických výpadov proti strane! Opäť začal s podozrievaním buržoáznych nacionalistov, hoci Husák s Novomeským a Okálim už boli na slobode!“

     „Husák... už bol na slobode,“ zamrmlal primár.

     „Bol na slobode,“ nadviazal som na jeho slová. „Pozval som ho k sebe, chcel som sa s ním stretnúť.“

     Primár prekvapene nadvihol obočia.

     „Bola to rešpektovaná osobnosť,“ pokračoval som. „Husák mal autoritu. Jeho vystúpenia a články boli odvážne. Pravdivé. Nebál sa. Vážil som si ho. Vedel som, že Novotný sa ho obáva. A nezabúdajte, že ja som sa pričinil o to, aby ho rehabilitovali.“

     „Muselo to byť zvláštne stretnutie,“ podotkol primár. „A to ste ešte netušili, ako sa váš vzťah bude ďalej vyvíjať. A ako... vás podrazí!“

     Zamyslel som sa. Naozaj som to netušil. „Stretli sme sa v júli roku šesťdesiattri,“ povedal som vecne. „Chcel som s ním hovoriť o jeho úplnej rehabilitácii, ale aj o tom, ako si predstavuje svoju činnosť. Myslel som že sa nám podarí vytvoriť vzťah. Priateľský. Ľudský.“

     Primár pozorne načúval.

     „Nevyšlo to. Stretnutie sa skončilo akosi... rozpačito. Napriek tomu som presadzoval, aby ho opäť prijali do strany. Varovali ma pred ním. Starší funkcionári, ktorí Husáka poznali, tvrdili, že vždy bol mocibažným a vypočítavým. Takým aj zostal. Ešte aj môj otec ma pred ním varoval... a ten Husáka poznal osobne. Nuž ale... chcel som, aby sa dočkal satisfakcie. Išlo o princíp. O spravodlivosť. Vo februári 1964 som mu osobne odovzdal stranícku legitimáciu a a neskôr, v marci, som mu ponúkol miesto námestníka ministra spravodlivosti. Vtedy už robil v Slovenskej akadémii vied, v Ústave štátu a práva, aj to miesto som mu zabezpečil ja. Choval sa opäť odmerane, takmer povýšenecky... Funkciu odmietol.“

     „Tomu celkom nerozumiem,“ zašomral primár.

     „Mal vyššie ambície“ zareagoval som prudko. „Okrem toho, vtedy písal svoje historické dielo o Povstaní, kniha mu vyšla v roku 1964. To mu ešte zdvihlo sebavedomie a zvýšilo reputáciu. Bol trpezlivý, čakal na svoju príležitosť. Nemal sa kam ponáhľať... väzenie ho naučilo húževnatosti.“

     „Húževnatý ste boli aj vy,“ podotkol primár. „Vo vzťahu k Novotnému.“

     „To nemôžete zrovnávať,“ povedal som podráždene. „Vtedy išlo v zápase s Novotným o moc. O reformy. O to, aké bude smerovanie štátu. A Novotný ma chcel odstrániť!“

     „Odstrániť? Myslíte to... doslovne?“

     „To nemôžem tvrdiť... ale od neho by to vystalo. Veď v roku 1962 poslal na pätnásť rokov do väzenia vtedajšieho ministra vnútra Rudolfa Baráka! A potom aj jeho manželku a dvoch synov... Až v roku 1968 som sa mohol zasadiť o to, aby ho prepustili!“

     „Ale Barák sa v päťdesiatych rokoch podieľal na politických procesoch!“ zvolal primár.

     „Viem o tom,“ pritakal som. „Ale Barák nešiel do väzenia kvôli hriechom minulosti, ale preto, že bojoval s Novotným o moc v strane! Napokon ho nesúdili z politických dôvodov, ale kvôli nejakým kriminálnym prečinom...“

     „Takže... mám tomu tak rozumieť, že Novotný mohol poslať do väzenia aj vás?“ nadhodil primár.

     „Nevylučujem,“ povedal som neisto. „Ale časy sa predsa len zmenili, už to nebolo také jednoduché. A ja som mal pomerne silné pozície.“

     „Ako vás teda chcel Novotný odstrániť?“ vyzvedal primár. „Čo robil? Aké používal metódy?“

     „Bol opatrný a rafinovaný,“ odvetil som. „Spoliehal sa na svojich ľudí v štruktúrach slovenskej KS. Najviac na Chudíka, Sabolčíka, Cvika, ale aj ďalších. Na schôdzi ústredného výboru strany v marci 1964 ma Cvik kritizoval, že mäkký voči spisovateľom a novinárom, ktorí kritizujú režim. Ale aj za to, že slovenské vydavateľstvá vydávajú knihy českým autorom, ktoré by v Čechách nemohli vyjsť.“

     „To neboli až také vážne obvinenia,“ podotkol primár.

     „Že nie? V tom čase vážne boli! Stačili na to, aby vás obvinili z revizionizmu a dokonca vylúčili zo strany.“

     „Na jednej strane vravíte, že časy sa zmenili a na druhej dodávate, že časy boli vážne! Tak ako to bolo?“

     „Aspoň vidíte, ako ťažko sa to vysvetľuje tomu, kto to nezažil,“ povedal som mierne. „To bola tá schizofrénia doby! Áno, áno, zlaté roky šesťdesiate... Ale vnútri spoločnosti, vnútri strany sa tuho bojovalo! O každý krok, o každý ústupok!“

     „Tak mi aspoň povedzte... hoci len stručne, hoci len zjednodušene... v čom boli tie hlavné strety medzi vami a Novotným? Žiadnu analýzu, žiadnu politologickú esej! O čo išlo?“

     Vzdychol som si. „To sa nedá len tak odfláknuť... Povedzme to teda takto: prvá a kľúčová bola problematika ekonomiky. Hospodárska situácia bola čoraz horšia. Druhá téma bola sloboda tlače a prejavu. Dogmatici chceli prísnu cenzúru, báli sa, že keď sa začne otvorene hovoriť o problémoch, tak ich to postupne pochová. A tretia téma boli česko – slovenské vzťahy a Novotného necitlivý, až tupý vzťah k Slovensku. Teda v tomto priestore sa odohrávala moja vojna s Novotným.“

     „Nie som expert na politiku,“ zahundral primár. „Ale nemusím byť expert, aby som si myslel, že naozaj to prvé a podstatné bolo – v tom čase! – aká bola životná úroveň.“

     „Veď som to práve povedal! Prvá a kľúčová bola ekonomika! Keď sa ľudia majú dobre, povedzme, ako tak dobre, vtedy ich menej trápia iné problémy. Ale keď je zlá ekonomika, keď stagnuje, či klesá životná úroveň... potom sa pridávajú ďalšie problémy. Sloboda tlače a prejavu, slovensko – české vzťahy...“

     „Boli ste predsa tajomníkom ÚV KSČ pre priemysel,“ podpichoval ma primár. „Nemôžete všetko zvaľovať na Novotného...“

     „Už som vám to vysvetľoval,“ namietal som. „Novotný sa bránil reformám! Ale on tým vlastne bránil systém, chápete? Mal som v úmysle to zmeniť, ale v tom čase to naozaj nebolo možné. Čas ešte nedozrel.“

     Primár chcel niečo povedať, no len záporne pokrútil hlavou a mlčal. Zjavne ho moja odpoveď neuspokojila.

     „Pozrite,“ pokračoval som nástojčivo. „Oto Šik presadzoval plán ekonomickej reformy od roku 1964 do roku 1966, jeho názory som podporoval! Samostatnosť podnikov, zisk, efektivita, obmedzovanie centrálneho plánovania... Mal pravdu! Museli sme si však dávať pozor, aby nás neobvinili z návratu ku kapitalizmu... Majte to neustále na pamäti! Áno, myslite na to, v akých ideologických mantineloch sme sa vtedy pohybovali...“

     „To neustále opakujete,“ zahundral primár.

     „A stále budem! Viete si predstaviť, aký veľký význam malo spriemyselňovanie Slovenska? A to nebola len  otázka racionálneho a ekonomického využívania zdrojov, ale hlavne otázka ideologická! Keď na to hľadíte dnešnými očami, tak je to... absurdné!“

     „Ako to myslíte?“

     „Poviem vám to na niekoľkých príkladoch... Papiernický kombinát sa mal postaviť v Štětí, kde už bol papiernický priemysel. Ale neboli tam pracovné sily, ani suroviny. Mali tam aj ekologické problémy. Tak sa mi podarilo presadiť, aby sa postavil v Štúrove. Musel som sa uchýliť k trikom, takmer k podvodom, aby som oklamal pražskú byrokraciu! Vrátane Novotného... A kombinát v Štúrove dodnes stojí!“

     „O tom som čosi počul,“ prikývol primár. „Hovorili ste o viacerých príkladoch...“

     „Stačí aspoň ten najdôležitejší... Hutnícky kombinát v Košiciach! Východoslovenské železiarne, čiže VSŽ...“

     „Tiež otázka ideologická?“

     „Myslite si, čo chcete! Ale hutnícky komplex sa mal stavať v Ostrave. To nebola číra ideológia? Veď to nemalo zmysel! Tam už bol komplex železiarní, chýbali pracovné sily, životné prostredie bolo na hrane únosnosti, železná ruda sa k nám vozila z Ukrajiny a voziť rudu z hraníc až do Ostravy, to bolo vyše 400 kilometrov! Pritom Košice boli takmer na hraniciach, boli tam pracovné sily, vhodné podmienky... Nebyť železiarní v Košiciach, tak je takmer celý ten región je bez práce...“

     „Pripúšťam,“ zašomral primár takmer neochotne. „Hovorili sme však o vašom mocenskom boji s Novotným. Ten však, sám vravíte, nebol iba o priemysle a ekonomike...“

     „Novotný ma podozrieval zo slovenského nacionalizmu... Ale pritom on sa choval čudne, div nie ako schizofrenik. Stále mal pocit, že na Slovensku proti nemu broja, že ho chcú otráviť, odstrániť... Bolo to trápne!“

     „To viem pochopiť,“ pripustil primár. „Chápem aj vaše rozhorčenie, pokiaľ ide o vzťah Čechov a Slovákov.“ Trpko sa usmial. „Napriek tomu, že som Žid, cítim sa českým patriotom. Nie však šovinistom! Nikdy som Slovákom neupieral ich práva...Úprimne ma mrzí, že tie vzťahy neboli najlepšie...“

     „Novotný si to nemyslel,“ podotkol som. „Vadila mu slobodnejšia atmosféra v našich novinách. Ja som novinárov neobmedzoval! Veď kritizovali necitlivú Novotného politiku voči Slovensku! A to mi vyhovovalo... Musel som byť však opatrný.“

     Privrel som oči a takmer vzápätí sa mi na sietnici viečok ukázali útržkovité obrazy z mojej účasti na oslavách 150. výročia narodenia Ľudovíta Štúra v Uhrovci 30. októbra 1965.

     V tom istom domci, kde sa narodil Ľudovít Štúru, som sa narodil i ja. Náhoda, nič len náhoda.

     Jednoduchá dedinská architektúra, domec, akých sú – a boli – na Slovensku tisíce. Nie je ničím výnimočný. Keď som ho neskôr navštívil, bol už zrenovovaný.  Je viac Štúrov ako môj. Vlastne... je najmä Štúrov. Ja som v ňom s rodičmi pobudol necelé štyri roky, od môjho narodenia, až do roku 1925, keď sme odcestovali do Kirgizska. Moje spomienky na skoré detstvo v tomto dome sú nejasné, útržkovité, zlievajú sa s inými.

     Ešte aj otázka Štúroej úlohy v dejinách slovenského národa sa stala prostriedkom politického boja!

     Nič na tom nemení okolnosť, že som sa narodil v tom istom dome. Bol som si istý, že keď budeme otvorene a naliehavo hovoriť o Štúrovom poslaní, o jeho úlohe v našich dejinách, o jeho veľkosti, o jeho emancipačných snahách, tak tým zdvihneme sebavedomie národa, tak budeme mať lepšiu pozíciu pri presadzovaní našich záujmov. Aké to bolo zložité! Nielen preto, že Novotný – ale aj viacerí politici v jeho blízkom okolí, no aj podaktorí českí historici, aj spisovatelia a novinári – v tom videli slovenský nacionalizmus a odtiaľ bol krôčik k obvineniu z buržoázneho nacionalizmu, ale aj preto, že nespochybniteľná autorita Karol Marx označil Slovanov za zradcov revolúcie v roku 1948. Boli to chmúrne, desivé slová: „Nezmieriteľný boj, vojna do posledného dychu proti Slovanom, zradcom revolúcie, vyhladenie, bezohľadný terorizmus – nie v záujme Nemecka, ale v záujme revolúcie. Budúca svetová vojna odstráni z povrchu zemského nielen reakčné triedy a dynastie, ale aj spiatočnícke národy...“

     Takto brutálne sa o Slovanoch nevyjadril vari ani Goebbels.

     Karol Marx, vodca svetového proletariátu!

     Na slávnostnej večeri pri príležitosti 150. výročia narodenia Ľudovíta Štúra – bo to 30. októbra 1965 v Bratislave – som si musel dávať pozor, aby som príliš nevybočil z oficiózneho Marxovho hodnotenia rokov meruôsmych. Preto som aj v úvode naznačil, že Štúr síce bojoval proti feudalizmu, za práva národov, ale ešte nedospel k správnemu materialistickému názoru na zdroj pohybu dejín a zostal v zajatí Hegelovho idealizmu.

     Zdôraznil som, že Štúr videl v českom národe najbližší národ v rodine slovanských národov, s ktorým bol osobne, citovo, intelektuálne spätý a z ktorého kultúrnej vyspelosti i politickej vyzretosti sám čerpal.

     Ocenil som Štúrov postoj v slovenských, ale aj európskych dejinách, postavil som ho do čela našich emancipačných snáh. „Odkaz Ľudovíta Štúra je neobyčajne plodný, bohatý a aktuálny. Jeho myšlienky sa prihovárajú k nášmu ľudu rovnako v minulosti ako dnes. Hovorí nám o spätosti mravného zdokonalenia človeka s materiálnymi podmienkami života, o vzťahu politiky a etiky, o chápaní demokracie nielen ako práva, ale i ako povinnosti, o rozvoji kultúry a vzdelanosti ako predpokladu rozvoja modernej spoločnosti, o kolektivizme ako podstate prekonávania rozporov medzi jednotlivcom a spoločnosťou a mnohých iných podnetných myšlienkach, ktoré sú trvalou hodnotou kultúrneho odkazu i dedičstva.“

     Vtedajšia rétorika si žiadala zakončenie prejavu v socialistickom duchu.

     „Získali sme ďalšie historické poznanie, že národnostné hnutie, jeho pokrokovosť či reakčnosť je spätá s dobovými úlohami, s tým, ktorá trieda je v centre spoločenského pohybu, ktoré základné vývojové tendencie prevládajú. Spoločnosť budujúca socializmus chápe zdravý národný vývoj ako súčasť celkového pokroku a vývoja, dáva mu hlboký demokratický a socialistický charakter.“

     Napokon, veril som tomu, čo hovorím.

     Kde som mohol, snažil som sa dvíhať národné povedomie Slovákov: na oslavách storočnice Matice slovenskej v auguste 1963, na oslavách 150. výročia narodenia Jozefa M. Hurbana v Hlbokom v marci 1967, pri príležitosti vzniku 120. výročia založenia Spolku gazdovského v Sobotišti vo februári roku 1965...

     Národná hrdosť nie je žiadny „buržoázny nacionalizmus“. Museli sme to neustále zdôrazňovať. Antonín Novotný tvrdil: „Boli sme jeden národ a zase budeme!“

     Primár prerušil moje spomienky: „Ja som zachytil váš spor s Novotným až tesne pred koncom roku 1967. Mal som vtedy iné záujmy a starosti! Veď som vám o nich hovoril... Barbora a Beatles! Ten spor však, myslím si, nevznikol zo dňa na deň... Veľa ste mi už naznačili, aj ozrejmili. Museli ste byť opatrní...“

     „Nahrali ste mi na smeč,“ pritakal som. „V politike, najmä v tom čase a najmä v našich podmienkach, sa mocenské zápasy nevyhrávajú zo dňa na deň. Je to zväčša dlhší proces... Nemohol som len tak vystúpiť niekde na straníckej schôdzi, ani v Predsedníctve ÚV KSČ a začal s kritikou Novotného! To by som odrovnal seba, nie jeho... Musel som byť opatrný, postupovať krok za krokom. Novotný a jeho ľudia mali silné pozície...“

     „Novotný na vás útočil? Kritizoval vás? Čo sa mu vlastne nepáčilo?“

     Pokúsil som sa o úsmev. „Pýtate sa ako učiteľ hlúpeho žiaka... Alebo hlúpy žiak učiteľa? Čo sa mu nepáčilo? Najmä to, že som ohrozoval jeho postavenie! Kritizoval ma aj priamo, aj cez jeho ľudí, kde len mohol. A dokonca na mňa aj útočil.“

     „Ako ... útočil?“

     „Bolo to chvíľami takmer absurdné,“ povedal som a pri tej dávnej spomienke sa mi od rozčúlenia zachvel hlas. „Pred zjazdom KSS v máji 1966 som sa dozvedel, že ma Štátna bezpečnosť sleduje! Mal som však informácie už skôr... Sledovali ma, keď som sa bol pozrieť na stavbe papierne v Štúrove, začali sa zaujímať o moju činnosť v Dubnici, kde som, ako viete, pracoval počas vojny. Chceli ma zdiskreditovať. Zisťovali aj to, ako sa počas vojny chovala Anna, či vraj nenosila červenú pásku s hákovým krížom...Takéto čosi nemohli robiť na vlastnú päsť! A ani to na vlastnú päsť nerobili... Oddelenie pre armádu a bezpečnosť podliehalo ÚV KSČ, vedúci oddelenia bol Miroslav Mamula, Novotného verný poskok, jeho pravá ruka. Varoval ma priateľ Július Turček, vtedy bol okresný tajomník strany v Trenčíne.“

     Primár si vzdychol; zdalo sa mi, že to bolo úprimné.

     „Čo ste s tým robili?“

     „Bránil som sa! Okrem iného... som napísal Novotnému list, v ktorom som ho informoval, že ma sledujú a žiadal som o osobné stretnutie. Pravdaže, neodpovedal.“

     „Takže to prešlo... len tak?“

     „Nie celkom. Vystúpil som na schôdzi Predsedníctva ÚV KSČ. Otvorene som sa spýtal, ako je možné, že čosi také sa deje bez schválenia ústredného výboru. A požiadal som, aby to revízna a kontrolná komisia preverila. Povedal som im, že takéto spôsoby môžu spôsobiť návrat k päťdesiatym rokom. Vtedy sa už vedelo o záveroch Kolderovej komisie, takže moje vystúpenie zabralo. Členovia predsedníctva si boli načistom, že za celou akciou proti mne je Novotný. Zastali sa ma viacerí, nebojácne vystúpil starý člen strany Jaromír Dolanský... Novotný sa zľakol a ústúpil... Ale nevzdával sa.“

     „Čakali ste niečo iné?“ zašomral primár.

      Zvraštil som obočie. „Chcete naznačiť, že som bol naivný?“ spýtal som sa. „Že som nevedel odhadnúť situáciu? Často ma označujú za naivného... Nie, nebol som! Uvedomte si, že vedenie KSČ schvaľovalo všetky dokumenty, ktoré mali odznieť na zjazdoch slovenských komunistov! Čiže aj môj prejav... Veď Novotný ma kedykoľvek mohol zosadiť z funkcie, mal také právomoci. Mal dokonca oporu aj v ÚV KSS, boli za ním Lenárt, Chudík, Sabolčík, Kríž, Janík... Ale na mojej strane boli okresné a krajské organizácie, ktoré kritizovali jeho politiku. Musel som byť opatrný, aj keď som si uvedomoval, že už dlhšie čakať nemôžem... Na oboch stranách sme si mysleli to isté: keď chceš vojnu, budeš ju mať!“

     „Takže... kritiku tých, ktorí vás nazývajú naivným, odbíjate tým, že vaša naivita bola taktizovaním. Bola premyslenou stratégiou.“

     Pozrel som na primára, či to myslí ironicky; tváril sa však primerane vážne.

     „Čo bolo naivné na tom, že som musel byť opatrný?“ spýtal som sa a musel som ovládať podráždenie. „Pozrite sa... už som vám vravel, že s podporou svojich ľudí, ktorých mal v predsedníctve, ma mohol odvolať. Ale najprv sa v predsedníctve diskutovalo, aj hlasovalo... a tam sa ukázalo, že moje postupné kroky si získavali ohlas... Novotného vplyv sa zmenšoval, za jeho návrh hlasoval iba Lenárt! Hendrych váhal a to bol dovtedy Novotného najväčší spojenec. Ostatní boli proti! To bol pár dní pred zjazdom strany. Ešte som nič nemal vyhraté.“

     „Takže... ďalšie taktizovanie? Čo ste urobili?“

     „Išiel som na medveďa.“

     Primár od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa. „Ako... na medveďa?“

     „Poľovať,“ spresnil som. „Určite ste počuli, že som bol poľovník. A vcelku, myslím si, dobrý... Pred zjazdom som si potreboval oddýchnuť, tak som koncom apríla odišiel do Vysokých Tatier, na Javorinu, pri poľských hraniciach. Malá chata, nádherná príroda... Išiel so mnou dávny priateľ František Barbírek, bol vtedy vedúcim oddelenia priemyslu na ÚV KSS. Tam som sa dozvedel, že sa začala poľovačka na medveďa...“

     „Ako to súvisí s vašou taktikou?“ prerušil ma primár.

     „Nijako,“ odsekol som. „Ale čosi priam mystické vo mne mi navrávalo – ak dostanem toho medveďa, tak mňa Novotný nedostane...“

     „To znie vzrušujúco,“ usmial sa primár. „Ako sa to skončilo?  Pozorne vás počúvam!“

     Počúval ma naozaj pozorne.

    Rozprával som mu o Belanských Tatrách, o ľadovcových jazerách, o množstve zvierat, o hnedom medveďovi, ktorý je zákonom chránený, no tento útočil na ovce bol hrozbou aj pre ľudí, prechádzal z poľskej strany Tatier na slovenskú a zase naspäť. Aj keď sa blížil máj, tam, v horách, bolo ešte snehu takmer po pás, noci boli studené a keď zadul vietor, tak prenikal pod poľovnícke kamizolky, hrýzol až do kostí.

     Medveď bol ako duch: zjavil sa a zmizol, prefíkane sa vyhýbal ľuďom, zvyčajne útočil v noci a cez deň sa kdesi skrýval. O to väčšmi ma dráždil, lákal, provokoval. Poľovníci vedia, aká je to vášeň hraničiaca s posadnutosťou. Pripomínala mi zaslepenosť kapitána Achaba a jeho posádky, ktorý sa rozhodol dostať bielu veľrybu.

     Po dve noci sme striehli, čakali, brodili sa snehom, mrzli sme, no márne, bezvýsledne. Až na tretí deň si horári povedali, že bolo dosť, že sa nebudú nocami plahočiť aj so psami, nebudú meniť miesta na postriežke, jednoducho to vzdajú. Tvrdili, že medveď prešiel na poľskú stranu a my len márnime čas, keď ho čakáme na našej strane. Aj moji známi, vrátane Barbírka, sa rozhodli, že sa vrátia do Bratislavy, len ja som váhal. Napokon som zostal.

     Musel som ešte presvedčiť horára, aby mi pomohol; zdráhal sa, vraj nemá psov, odišli aj poľovníci, ktorí mali oprávnenie na odstrel. Naveľa, naveľa však súhlasil a tak sme sa pred Veľkým piatkom vybrali na medveďa.

     Triasli sme sa od zimy, noc bola nekonečne dlhá. Stáli sme na okraji lesa, pred nami bola svetielkujúca planina. Horár driemal, zaiste v duchu nadával na medveďa, na mňa, na všetkých tvrdohlavých poľovníkov. Ale ja som bol odhodlaný vydržať.

     Oplatilo sa. Vari dvesto metrov priamo pred nami som zbadal tmavý tieň, nebolo pochýb, že je to hľadaný medveď. Zobudil som horára, aj ten si bol istý, že treba strieľať. Pozoroval medveďa ďalekohľadom a potom mi dal pokyn. Chvíľu som počkal, kým bol medveď na otvorenom priestranstve, starostlivo som zamieril a vystrelil. Vzápätí sme počuli, ako medveď zreval, no neklesol; odskočil a rozbehol sa do lesa.

     Bola to nebezpečná situácia: nevedeli sme, či je medveď len ľahko zranený a môže zaútočiť, nevedeli sme, kam sa skryl, nemali sme psa, ktorý by ho vystopoval. Horárovi sa do lesa veľmi nechcelo, bál sa, že nás rozzúrené zviera môže napadnúť. Tak som sa vybral prvý, pušku som pevne zvieral, pripravený strieľať. Museli sme postupovať opatrne, bola tma, svetlo sa len matne odrážalo od napadaného snehu. Napokon sme našli medveďa mŕtveho – bol to ozrutný kus, ako sa neskôr ukázalo, mal takmer tristo kilogramov. Kožu aj s hlavou som dal vypreparovať a dal som ju do obývačky.

     Ráno som telefonoval Barbírkovi; bol prekvapený, aj potešený. Považoval to za dobré znamenie.

     Ale Novotný mi nedal pokoj. Dal príkaz, aby sa moja poľovačka na medveďa prešetrila, aby verejná bezpečnosť našla proti mne dôkazy, že lov nebol legálny a povolený. Nič sa však nepotvrdilo, no ja som si uvedomil, že aj takéto banality dokážu Novotného vyviesť z miery. Cítil som, že je nervózny a dobre si uvedomuje, že jeho moc slabne.
 

     28)

     „Takže medveď,“ povedal primár a zívol; nepostrehol som, či to bolo od únavy, alebo z nudy. „Mňa by skôr zaujímalo, ako ste odstavili Novotného. Veď to bolo zložité! Sám ste vraveli, že mal okolo seba ľudí, ktorí ho podporovali. Aj keď sa jeho pozícia oslabila, stále bol generálny tajomník a prezident! Mohli ste niečo zmeniť?“ Opäť zívol, ústa si však zakryl dlaňou. „Novotného moc, podľa mojej mienky, neoslabili mocenské boje v strane, ale pohyby v spoločnosti. Veď si len spomeňte na zjazd Zväzu česko-slovenských spisovateľov v júni roku šesťdesiatsedem! Nebola to vzbura proti Novotnému a Hendrychovi?“

     „Ale áno, určite!“ zvolal som. „Bol to otvorený nesúhlas s politikou Novotného, ale aj Hendrycha, ktorý mal pod kontrolou kultúru. Až tri štvrtiny členov Zväzu mali ostré kritické výhrady! Najtvrdšie vystúpili Milan Kundera, Pavel Kohout, Ludvík Vaculík, Václav Havel, ale aj Liehm, Goldstucker... Vlastne mi nahrali do kariet. Na ten zjazd si veľmi dobre pamätám...“

     Ak sa nemýlim, vtedy som sa po prvý raz stretol s menom Václav Havel. Na zjazde vystúpil veľmi svojrázne, zaujal ma jeho zmysel pre paródiu a absurdnosť. „Prahu zaplavili lešenia sľubujúce, že nám nebudú padať rímsy na hlavy. Pred niekoľkými dňami sa však na Žižkove stala neobyčajná udalosť: pri jednom dome sa zrútilo celé lešenie. Vyplýva z toho, myslím si, jednoduché, ale dôležité poučenie: nikdy nie je vyhrané. S touto devízou by mal počítať aj Zväz čs. spisovateľov. Veď ak má mať tento zjazd nejaký zmysel, môže ho mať iba vtedy, keď sa ním práca neskončí, ale iba začína...“

     (Osobne som sa s Václavom Havlom prvý raz stretol až v júli 1968 v Hrzánskom paláci, kam sme pozvali českých a slovenských spisovateľov. Po mnohých rokoch som si prečítal Havlove spomienky – Dálkový výslech, vyšli v roku 1989. Hovorí tam aj o našom stretnutí a tvrdí, že sa predtým posilnil koňakom a dával mi rady „dosť neokrôchane“, ako mám postupovať v reformnej politike. Tvrdí tiež, že to bol dlhý rozhovor, no ja si uchovávam v pamäti len krátky, niekoľkominútový rozhovor, dosť zmätený a prerušovaný inými ľuďmi; ako to na recepciách býva. Napriek tomu som sa snažil pozorne počúvať a Havel napísal, že musel uznať aspoň to, že som si ho vypočul. Vtedy patril k radikálnemu prúdu reformného hnutia.)

     Ale pred ním vystúpili so závažnými prejavmi Milan Kundera, ktorý zase formou akejsi eseje hovoril o nesamozrejmosti existencie českého národa, alebo Ludvík Vaculík predniesol pamätný prejav o vzťahu občana k moci: na tie časy veľmi odvážne názory.

     „Občan, to bolo kedysi slávne, revolučné slovo... Označovalo človeka, nad ktorým nebolo možné nekontrolovateľne panovať, ktorému bolo možné iba šikovne vládnuť, aby mal dojem, že si vládne sám... Prvým zákonom každej moci je, že chce byť aj naďalej. Reprodukuje sa v stále presnejšej podobe... Už dvadsať rokov sa najúspešnejšie presadzujú ľudia, ktorí nemajú najmenšiu rezistenciu proti demokratickým vplyvom... Za dvadsať rokov nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka – od základných potrieb, ako sú byty, školy, prosperita hospodárstva, až po jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nevedia, ako je pocit plnej platnosti v spoločnosti, viera v zmysluplnosť či podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky.“

     Milan Kundera bol rovnako priamočiary: „Každý, kto svojou bigotnosťou, vandalizmom, nekultúrnosťou, neslobodomyseľnosťou podráža nohy nastupujúcemu kultúrnemu vývoju, podráža nohy samotnému bytiu tohto národa...“

     Mal som pocit, že to adresuje priamo Novotnému a Hendrychovi.

     Slovenskí spisovatelia nevystúpili s takými razantnými prejavmi ako ich českí kolegovia, no pod rezolúciu zjazdu sa podpísali všetci.

     Pavel Kohout. nečakane vytiahol list Alexandra Solženicyna, ktorý tento ruský spisovateľ adresoval sovietskym politickým, aj kultúrnym predstaviteľom a v ktorom protestuje proti cenzúre, proti zákazom v tvorivej činnosti. List však nikdy nezverejnili. Kohout sa spýtal pléna: „Mám vám ho prečítať?“

     Ešte než začal čítať, spoza predsedníckeho stola sa zdvihol nazúrený Hendrych a spolu s Vasilom Biľakom opustili zjazd.

     Pravdaže, Novotný s Hendrychom sa rozhodli zakročiť: najprv žiadali, aby si poriadok urobil sám Zväz čs. spisovateľov, ale väčšina vedenia zväzu s kritikou režimu súhlasila, tak vedenie strany zakázalo vydávanie spisovateľského časopisu Literární noviny.

     Vystúpil som proti tomuto kroku – bolo to na zasadaní Predsedníctva ÚV KSČ v septembri. Zostal som však sám: podporil ma iba Dolanský, aj to len veľmi váhavo a opatrne. Stranícke tresty dostali I. Klíma, P. Kohout, M. Kundera, A. J. Liehm, J. Procházka a L. Vaculík. Ale aj tu sa našli odvážlivci v Predsedníctve ÚV KSČ, ktorí nesúhlasili: F. Vodsloň, Z. Fierlinger, V. Slavík a V. Kadlec.

      „Ladislav Mňačko vtedy emigroval do Izraela,“ pripomenul primár. „Protestoval proti, ak sa nemýlim, našej zahraničnej politike. Proti tomu, že sme v arabsko-izraelskej vojne podporovali Arabov.“

     „O zahraničnej politike som sa nechcel s Novotným škriepiť, aj keď som mal na šesťdňovú vojnu svoj názor. Iný. Mňačko otvorene povedal, čo si myslí. A emigroval. Hneď ho vylúčili zo strany a zbavili občianstva. Potom sa však vrátil. Napísal knihu Agresori. Po auguste 1968 opäť emigroval... Ale teraz je zase doma, čítal som veľký rozhovor o jeho osudoch v Literárnom týždenníku.“

     „Zvláštny človek,“ zašomral primár s podozrievavým podtónom v hlase. „Ale spisovatelia – umelci všeobecne – sú často zvláštni...“

     „To by som nerád zovšeobecňoval. Poznal som mnohých... Platí to aj o politikoch, vedcoch, či hoci aj o lekároch. O komkoľvek...“

     Primár zvraštil čelo a končekmi prstov si pošúchal nos. „O to teraz nejde,“ zašomral. „Mňa  zaujíma najmä váš zápas s Novotným... a dostali sme sa k spisovateľom.“

     „Áno. Aj spisovatelia boli súčasťou toho zápasu. Tam išlo o reformy. O zmenu spôsobu riadenia. To nebola vojna muža proti mužovi.“

     Primár neochotne prikývol. „V istom zmysle máte pravdu...“ Zamyslel sa. „Ja si zase pamätám, ako sa začalo hovoriť o Franzovi Kafkovi. Predpokladám, že to nebol váš obľúbený spisovateľ...“

     Ignoroval som jeho poznámku. „Tiež si na to pamätám,“ odvrkol som. „Konferencia v Libliciach. Myslím, že to bolo v roku 1963.“

     „Áno, koncom mája roku 1963,“ zvolal primár potešene. Prisunul si stoličku bližšie k mojej posteli. „Bol som vtedy na gymnáziu, hltal som knihy a Kafka bol pre mňa objav!  Nielen preto, že bol Žid, ale že bola iná téma, o ktorej písal, vtedy mne tak blízka... Kafka bol tabu, bol depresívny, absurdný... to sa nenosilo! Odcudzenie, paradoxy, nezmyselnosť bytia! Ale socializmus oficiálne nepripúšťal takýto pohľad na základné problémy života...“

     „Naozaj to nebol môj obľúbený spisovateľ,“ prerušil som ho. „Kafka bol skôr zástupný problém. Pripúšťam, otvoril nové témy. Pokiaľ sa pamätám, straníckych funkcionárov v Prahe tá konferencia zaskočila... Kafkovi vôbec nerozumeli!“

     „Kafkovi nie,“ pritakal primár. „Ale pochopili, že hovorí o nadvláde zla nad rozumom... Znervózneli.“

     Musel som sa usmiať. „Nielen oni. Naši ideologickí kritici z NDR znervózneli natoľko, že konferenciu považovali za signál k nástupu kontrarevolúcie! Ešte aj pri rokovaniach v roku 1968 nám to pripomínali...“

     „To je vskutku absurdné,“ poznamenal primár. „Kafkovské.“

     „Chceli ste hovoriť o zápase s Novotným,“ pripomenul som.

     „Sám vravíte, že aj to je súčasťou tohto zápasu... či skôr zápasu o zmenu, o reformy.“

     „A nie je?“ spýtal som sa. „Bez pochopenia kontextov, bez – ako to nazval spisovateľ Vladimír Mináč – vedomia súvislostí, nám uniká zmysel tohto procesu. Obyčajne sa spája osobné s obecným, individuálne so spoločenským. Neraz sú to maličkosti, ktoré dajú do pohybu historické procesy. Ťažko to od seba oddeliť.“

     „Použijem prirovnanie,“ nadhodil primár. „Ako lekára by ma zaujímala, nazvime to, anatómia moci.“

     „Dosť dobre vám nerozumiem,“ zašomral som.

     „Mám na mysli, ako moc funguje,“ vysvetľoval primár. „Aká je jej štruktúra... anatómia! Čiže, ako sa spája osobné s obecným? Individuálne so spoločenským?“

     Zamyslel som sa. „Nemám v tom celkom jasno,“ pripustil som. „Ale pokúsim sa vám to priblížiť na jednom konkrétnom prípade. Určite ste počuli o tej nešťastnej návšteve prezidenta Novotného v Martine. Veľa sa o nej hovorilo, písalo... Už vopred si kladiem otázku: bol to osobný a necitlivý postoj prezidenta k slovenskému národu? Teda... vec osobná? Alebo len odraz nálad Čechov k Slovákom, českých úradníkov k Slovensku... teda vec spoločenská?“

     Primár mlčal.

     „V Martine boli oslavy stého výročia založenia slovenského lýcea,“ pokračoval som. „Pre slovenské národné povedomie vážna udalosť. Veľmi vážna! Tak sme pripravovali veľkolepé akcie. Ani ÚV KSS, ani Slovenská národná rada však Novotného nepozvali, akosi sme nepredpokladali, že by pozvanie prijal. Formálne ho pozvali činitelia Matice slovenskej.“

     „A on pozvanie prijal,“ doplnil ma primár.

     „Na poslednú chvíľu, keď už bol program pripravený“ prisvedčil som. „Lenže mňa oficiálne o tom neupovedomil! Bolo to trucovité gesto. Rozhodol som sa, že na oslavy do Martina nepôjdem. Ale prezident je prezident... Poslal som tam Vasila Biľaka.“

     „Rovnako trucovité gesto,“ zahundral primár.

     „Protokol bol dodržaný,“ namietal som. „Protokol však neustále narúšal Novotný... Pritom je paradoxné, že návštevou Martina si chcel napraviť reputáciu na Slovensku.“

     O priebehu osláv a Novotného psrávaní ma podrobne informoval Biľak, ale i niektorí, mne naklonení stranícki funkcionári, aj predseda Matice slovenskej Juraj Paška.

     Oslavy sa konali v dňoch 26. a 27. augusta 1967, no Novotný aj so sprievodom prišli už o deň skôr a ubytovali sa v podnikovej chate Závodov ťažkého strojárstva v Trstenej na Oravskej priehrade. Vďaka slovenskej pohostinnosti sa viacerí súdruhovia z Prahy – aj s personálom – zabávali takmer do rána a tak raňajky neboli včas pripravené. Prezident, ktorý vstával zavčasu, sedel v jedálni podnikovej chaty a nahnevane hľadel na neporiadok, čo tam zostal po prehýrenej noci. Nemal čo raňajkovať a keď celý sprievod odchádzal na návštevu do Nižnej (kde bol podnik Tesla) mal mizernú náladu. Tam sa ho vraj jedna robotníčka spýtala: „Pán môj, neviete mi povedať, ktorýže je to ten prezident?“

     Po návšteve podniku Tesla mal prezident pokračovať do Martina a na Národnom cintoríne položiť vence k hrobom slovenských dejateľov. Na cintoríne ho čakala tisícka zvedavých Martinčanov, no sprievod prešiel Martinom a zamieril do neďalekej Valče navštíviť Jednotné roľnícke družstvo. Pohyby Novotného sprievodu pripomínali manévre: ďalšiu noc mali prespať v Gaderskej doline, kde bolo rekreačné zariadenie martinských strojární. V tom čase Novotný trpel zvláštnym druhom paranoje: myslel si, že chcú na neho spáchať atentát. Opäť narýchlo zmenil rozhodnutie a podvečer zamieril do Turčianskych Teplíc. Pravdaže, jeho protokol aj tieto alternatívy vopred pripravil, pretože cestou sa mal zastaviť v Mošovciach a položiť veniec k pomníku Jána Kollára. Sprievod s prezidentom však Mošovcami priam preletel a dedinčania sa nestačili čudovať...

     Napokon sa v Martine stretol aj s predstaviteľmi Matice slovenskej. Juraj Paška ho okrem iného nesmelo žiadal o finančnú podporu, no prezident sa prejavil ako úplný ignorant, ktorý nemá ani potuchy o tom, čo je to Matica – povedal predsedovi Paškovi, aby sa obrátil na múzeum v Prahe. Keď Novotnému chceli odovzdať kópiu Pittsburskej dohody z roku 1918, tak ju z podráždeným gestom odmietol prijať. Ani jeho manželka neprijala slovenský kožuch a výšivky.

     Novotný ju okríkol: „Boženka, neber to, ideme domov!“

     Predseda Matice slovenskej Juraj Paška mal nielen zmysel pre zodpovednosť, ale aj pre humor: prikázal zabaliť dary a poslať ich do prezidentskej kancelárie. Balík sa však po niekoľkých dňoch vrátil do Martina s poznámkou: Adresát neprijíma.

     Novotný bol presvedčený, že to boli prejavy slovenského nacionalizmu. Slováci boli presvedčení, že to bola arogancia českého šovinizmu. Vzťahy sa už nedali napraviť.

     Pravdaže, škandál sa nedal ututlať. Aj keď si novinári netrúfli otvorene kritizovať, správy o Novotného správaní sa šírili veľmi rýchlo. Slovenská verejnosť bola pobúrená.

     Kým som rozprával, primár sa rozpačito usmieval.

     „O Novotnom som nikdy nemal ktovieakú mienku,“ povedal s grimasou na tvári. „Vy ste využili tento Novotného trapas na to, aby ste proti nemu zaútočili...“

     Snažil som sa pokrútiť hlavou. „Bol by som zaútočil aj bez tohto, ako vy vravíte, trapasu. Tých trapasov bolo priveľa. Ale tam predsa nešlo len o to! Možno to bola oná povestná kvapka vody a pohár trpezlivosti pretiekol. Skôr či neskôr to muselo prísť. Išlo predsa o zmenu systému riadenia, o reformy... ktoré boli nevyhnutné! Preto som už v októbri  tak ostro vystúpil na plenárnom zasadaní Ústredného výboru KSČ.“

     „Novotný o tom nevedel? Nechcel tomu zabrániť?“

     „Možno som už spomínal, že program takej schôdze sa pripravuje vopred a vopred sa aj schvaľuje,“ povedal som trpezlivo. „V októbri sa predsedníctvo kvôli správe stretlo dvakrát. Navrhli zásadné tézy, no mne sa zdali nedostatočné, neprimerané vážnosti situácie. Tak som navrhol, aby správa obsahovala hlavne sebakritiku straníckeho vedenia, nielen kritiku nižších funkcionárov a orgánov. Potom... malo by sa konečne vyjasniť, aké kompetencie má stranícke vedenie a aké vláda. Chcel som, aby sa prestalo zasahovať do aktivít vlády, vláda nech vládne a stranícka byrokracia nech sa venuje straníckym úlohám. A okrem toho som chcel, aby sa pripravila akási vízia...“

     „Bolo to také... výbušné?“ spýtal sa primár neveriacky. „Mne sa to zdá málo...“

     „Málo... z dnešného pohľadu,“ odvetil som nevrlo. „Ale vtedy to boli podstatné otázky. Nezabúdajte, že to boli základné témy reformy!“

     „Nuž dobre,“ povedal primár zmierlivo. „Čo sa stalo s vaším návrhom?“

     „Môžete si domyslieť... Novotný ani nedovolil o mojom návrhu hlasovať! Takže správa zostala nezmenená a tak aj odznela na zasadaní ústredného výboru. Ten bol 30. októbra.“

     „Bol to útok na Novotného. Spomínam si, verejnosť to považovala za senzáciu...“

     „Nie, nebola to žiadna senzácia,“ oponoval som. „Snažil som sa zachovať vecný a pokojný tón. V podstate som zopakoval výhrady, ktoré som predniesol už predtým. Čiže... chcel som, aby strana zmenila spôsob riadenia spoločnosti, chcel som, aby sme urobili sebakritiku a tiež som sa zmienil o zlom zaobchádzaní so Slovenskom. Povedal som, že hybnou silou vývoja už nie je triedny boj, ale zbližovanie tried! Ale to podstatné, adresné... chcel som, aby sme zaujali stanovisko ku kumulácií funkcií...“

     „A keďže Novotný bol aj prezident, aj prvý tajomník strany, tak hneď pochopil, že ste mu vyhlásili vojnu! Chceli ste ho odstrániť z funkcie prvého tajomníka!“

     Veľmi dobre si pamätám na atmosféru rokovania! Po bezpohlavnej správe som ako prvý vystúpil v diskusii. Prejav som mal starostlivo pripravený, zvažoval som každé slovo, každú vetu, snažil som sa hovoriť neutrálnym tónom, nezvyšoval som hlas, ani som nedvíhal varovný prst, neudieral do stola. 

     Na záver som povedal: „Keď hovoríme o zásadnom obrate v činnosti strany, musíme vidieť, že sa tu bude odohrávať stretávanie starého s novým, pokrokového s konzervatívnym, vžitým. Nositelia jedného i druhého sú vždy konkrétni ľudia. Preto aj k tomu treba pristupovať ako ku spoločenskému javu. Musíme rátať s tým, že mnohí nebudú schopní včas prekročiť hranicu, ku ktorej sme dospeli a že záleží predovšetkým na ústrednom výbore ako na kolektívnom orgáne vedenia strany, aby predovšetkým on vykročil a dal svojimi obsahovými opatreniami, ale aj metódami a duchom rokovania dôrazné impulzy, ktoré pomôžu, aby sa strana ako celok rýchlo vymanila z myslenia tej etapy boja za socializmus, ktorú sme už uskutočnili...“

     Keď som skončil, ozval sa len riedky potlesk, akoby si členovia pléna neboli istí, čo si môžu dovoliť, či môžu – hoci len potleskom – vyjadriť slobodný názor. No potlesk silnel, bol čoraz mocnejší, až sála takmer burácala; bola jasné, že na moju stranu sa pripojili nielen slovenskí členovia ÚV, ale aj prevažná väčšina českých komunistov.

     Videl som na tvári Antonína Novotného, že sa len ťažko ovláda; aj on si musel uvedomiť, že nemá podporu. Hneď po mojom prejave prehovoril: snažil sa zvrtnúť problém do polohy Česi proti Slovákom, Slováci proti Čechom, dokonca neváhal opäť pripomenúť buržoázny nacionalizmus. Podporil ho kandidát Predsedníctva ÚV KSČ Martin Vaculík, o ktorom sa hovorilo, že by mohol byť Novotného nástupca. Ten ma dokonca obvinili z nacionálnej úchylky a vyhlásil, že som iba prezentoval slovenské záležitosti.

     Na moju stranu sa však postavili viacerí členovia ústredného výboru. Zásadné príhovory, pravdaže, improvizované, predniesli Josef Smrkovský – vtedy bol ministrom vodného hospodárstva – a krajskí tajomníci z Moravy Oldřich Voleník a Josef Špaček. Ale aj ďalší.

     Primár ma pozorne počúval.

     „A na druhý deň, keď zasadanie pokračovalo, prišli správy o študentských nepokojoch na Strahove,“ hovoril som ďalej. „Tie nepokoje, o ktorých ste mi tak presvedčivo rozprávali... a ktoré ste sám zažili. Viete si predstaviť, ako to zvýšilo napätie...“

     „No prosím,“ zašomral primár. „Naozaj to osobné súvisí so spoločenským. Vy ste tie dva dni zažívali na straníckom pléne, ja v uliciach Prahy... Dobre! Ako pokračovalo rokovanie?“

     „Ako?“ nadviazal som rýchlo na jeho otázku. „Väčšina odmietla rezolúciu, ktorú Novotný so svojimi ľuďmi pripravil... To tu predtým nebolo! Kritizovali jeho prejav ako formálny... V tej chvíli mu muselo byť jasné, že nemá oporu v strane... Ale nevzdával sa. Hneď po pléne ma zavolal na stranícky pohovor. Chcel, aby som odvolal svoje slová a vystúpil so sebakritikou. Chcel ma zastrašiť...“

    „Predpokladám, že ste to odmietli...“

    „Nemal som kam cúvnuť. Pravdaže som odmietol! Zvolal som Predsedníctvo ÚV KSS, ak si dobre pamätám, bolo to až 8. decembra, a to všetky obvinenia Novotného zmietlo! Ba práve naopak... poverilo ma, aby som stanovisko proti Novotnému tlmočil aj Ústrednému výboru KSČ. To sa rovnalo vyhláseniu vojny.“ 

     „Vraveli ste, že mu muselo byť jasné, že nemá oporu v strane. A pre vás? Čo bolo jasné... vám?“

     „Jasné ešte nebolo nič,“ namietol som. „Veď viete, že ďalšie zasadanie sa malo konať až pred Vianocami. Novotný na druhý deň ráno po pléne odletel do Moskvy. Zúčastnil sa na oslavách 50. výročia Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Podľa protokolu som mal ísť do Moskvy aj ja... Ale Novotný vzal so sebou spriazneného Slováka – Michala Chudíka. Vrátil sa až 10. novembra. Na čas sa spory utlmili. “

     „Ale iba na krátky čas,“ podotkol primár.

     „Iba na krátky čas,“ pritakal som. „Viete... Novotný bol v Moskve akosi... pridlho! Len to zvážte! Desať dní... To je na oficiálnu návštevu naozaj dlhý čas.“

     Primár sa zamyslel. „Hm... A čo z toho vyplýva? Čo ste usudzovali?“

     Hneď som neodpovedal. „Čokoľvek poviem, môžete považovať za špekuláciu,“ pripustil som. „Keď sa Novotný vrátil z Moskvy, hovorilo sa, že mal chrípku a musel ju tam vyležať... Nuž, vratká argumentácia! Novotný bol na oslavách 6. a 7. decembra, potom, 8. decembra, na konferencii komunistických strán. Kedy teda maródoval? Skôr to vyzeralo tak, že čakal na prijatie u Brežneva. Medzitým však boli dve zasadania Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré nič nevyriešili a ani nemohli... Akoby naťahoval čas! Okrem toho, viete, chrípka v Moskve je háklivá záležitosť...“

     Primár pohotovo zareagoval. „Zaiste máte na mysli Gottwaldovu chrípku, ktorú dostal na pohrebe Stalina... a o pár týždňov zomrel aj on. Čudné súvislosti!“

     „No... Ľudia majú sklon vyhľadávať takéto čudné súvislosti. Vedia byť zlomyseľní, či v lepšom prípade, majú zmysel pre humor.“

     „Čierny humor,“ pripustil primár. „Myslím však, že ste tento čas využili! Novotný vám doprial, aby ste sa proti nemu zomkli, či nie?“

     „Chcel som mať istotu, že získam dostatočnú podporu. Prišli za mnou členovia ÚV, ktorí mali rovnaké názory. Smrkovský, Slavík, Kriegel... Vzájomne sme si overovali, aké máme šance. Novotný sa nemienil len tak vzdať. Dokonca utvoril komisiu, ktorá začala vyšetrovať moju nacionálnu úchylku. Pravdaže, boli v nej jeho verní... Hendrych, Chudík, Sabolčík, Lenárt, aj on sám, Novotný. Úderka! Nič im to nebolo platné...“

     „Nič?“

     „Nič. Novotný ma formálne pozval pred komisiu 5. decembra. Fraška. Dal mi zoznam otázok, na ktoré som mal odpovedať. V tej situácii to bolo smiešne... Pravdaže, skončilo sa to fiaskom. Okrem Chudíka, ktorý vehementne podporoval Novotného, ostatní členovia komisie sa chovali rozpačito. Vrátane Hendrycha, ktorý bol Novotného oporou. Ako som povedal, aj Predsedníctvo ÚV KSS to hneď na druhý deň zmietlo zo stola.“

     „Ale stále nebolo nič rozhodnuté,“ pokúšal ďalej primár. „Tá rozhodujúca bitka ešte len mala prísť. Stále ste nemali istotu, že v Predsedníctve ÚV KSČ získate väčšinu hlasov.“

     „Nemal som istotu,“ súhlasil som. „Kalkuloval som... Predsedníctvo tvorilo desať ľudí, ktorí mali právo hlasovať. Černík, Dolanský, Kolder a ja sme boli za rozdelenie funkcií. Proti nám ich bolo šesť – Hendrych, Chudík, Lenárt, Šimúnek, Laštovička a Novotný. Tam nebolo slabého ohnivka... Okrem: Hendrycha!“

     „Hendrycha?“ spýtal sa primár prekvapene, takmer pobúrene. „Veď to bol demagóg!“

     „Všimol som si, že v poslednom čase je akýsi... váhavý. Predsa len, nebol to žiaden hlupák. Zaiste cítil, že Novotný má vratkú pôdu pod nohami... a ktovie, či jeho dni nie sú zrátané?“

     „Chcete naznačiť, že ste sa na Hendrycha spoliehali?“

     „To nie. Bol som ho však navštíviť. Chcel som si urobiť názor, chcel som ho... nalomiť.“

     Primár sa usmial. „Keby sme použili moderný slovník... lobovali ste!“

     „Nie tak celkom,“ namietal som. „Viete, či neviete, Hendrych bol spolu s Novotným v koncentračnom tábore v Mauthausene. Boli si blízki. Prišiel som mu povedať, že po rozdelení funkcií by mohol práve on získať post prvého tajomníka. Zostal ako obarený! Naisto s niečím podobným nerátal...“

     „Ako sa zachoval? Sľúbil vám podporu?“

     „Zneistil som ho. Naznačil som, že keď padne Novotný, môže padnúť aj on.“

     „Takže... svojím spôsobom ste ho vydierali. A okrem toho – aj klamali!“

     „Ako to myslíte?“

     „No... na funkciu prvého tajomníka ste predsa ašpirovali vy!“

     „Ale nie!“ ohradil som sa prudko. „Vtedy som nad tým ani len neuvažoval. Išlo mi len o to, aby sa funkcie rozdelili a aby sa začali reformy...“

     „Nemusíte sa rozčuľovať,“ brzdil ma primár. „Aj tak vás tu pridlho zabávam. Ale vy by ste mali oddychovať.“

     „Viem, mal by som,“ zašomral som. „Ale keď tie spomienky sú stále živé. A občas bolia!“

     „Čo bolo ďalej, mi dopoviete neskôr.“

     „Ešte pred Vianocami prišiel do Prahy Brežnev na pozvanie Novotného. To bolo to pamätné stretnutie, keď Brežnev údajne povedal... eto vaše delo! To je vaša vec... Neviem, komu to povedal. A neviem, či to vôbec povedal, či to nebola len novinárska domnienka...“

     Primár položil dlaň na moju ruku. „Len pokojne,“ povedal chlácholivo. „Teraz si musíte oddýchnuť. O tom všetkom, čo sa stalo, keď prišiel Brežnev... až neskôr. Pravdaže, ak sa vám bude chcieť o tom hovoriť...“
 

     29)

   Opäť tá otázka: spím, alebo bdiem? Cítim bolesť. Bolesť... neurčitú, tupú, neviem, odkiaľ vychádza. Nič konkrétne, čo by som mohol pomenovať, označiť, či nahmatať. Akoby bolesť vychádzala z vnútra, priamo zo žíl a rozlievala sa do celého tela. Hlava, údy, žalúdok, kosti, chrbtica, ba aj zuby...

     Snažím sa pohnúť perami. „Bolí ma... Všetko ma bolí...“

     Nečakám žiadnu odpoveď, napriek tomu počujem hlas.

     „Čo vás bolí?“

     Pootvoril som oči. Pri posteli sedela sestrička a ustarostene na mňa hľadela.

     „Všetko,“ zašepkal som. „Neviem presne čo... ale bolí.“

     „Dám vám injekciu,“ povedala sestrička rozhodne. „Uľaví sa vám. Bolesť sa zmierni. Budete sa môcť vyspať...“

     Ihneď sa zdvihla a o pár sekúnd mi už vyhrnula pyžamo až povyše lakťa; akoby mala striekačku pripravenú. Zacítil som slabé vpichnutie.

     Nemal som tušenie, ako plynie čas; keď som opäť otvoril oči, sestrička ešte stále sedela pri posteli. Bolesť ustúpila, zostala len slabosť a malátnosť.

     „Už je mi lepšie,“ pretisol som cez pery. „Len mám sucho v ústach...“

     Sestrička opäť vyskočila a vzápätí mi pri perách podržala pohár s vodou.

     „Ďakujem... Vzorne sa o mňa staráte...“

     Spokojne sa usmiala, neodpustila si však poznámku: „O vás sa predsa vždy museli vzorne starať. Mali ste výsady... ako vysoký funkcionár!“

     „Mal,“ pripustil som. „Ale nie vždy. Museli ste predsa počuť, že ma zbavili všetkých funkcií. Robil som robotníka v lesnom závode... Až do penzie.“

     „Dedo o tom občas hovoril,“ povedala bez záujmu. „Mňa na to naozaj nebavilo počúvať. Bolo to počas tej... normali... čo?“

      „Normalizácie,“ doplnil som ju.

     „Dedo tvrdil, že to muselo prísť. Veci sa vraj dali do poriadku. Ľudia sa nemali zle.“

     „Ako ktorí,“ namietal som. „Mňa celý čas sledovali tajní. Nedali mi pokoj takmer dvadsať rokov. Dokonca aj niektorí lekári sa báli ma ošetriť...“

     „A to už ako?“ začudovala sa sestrička. „Veď boli povinní!“

     Nevdojak som sa musel usmiať. „Boli a predsa sa ma báli...“

     Spomenul som si, ako ma rozbolel zub. Zašiel som za priateľom, doktorom Pavlom Breierom do Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej; chodieval som tam občas za ním, stretávali sme sa aj na iných miestach, kde nás tajní nemohli počúvať. Podľa rajonizácie som tam síce nepatril, ale doktor Breier sa mi vždy snažil pomôcť – a aj mi pomohol.

     „Zub?“ spýtala sa sestrička. „To je nepríjemné. A čo? Veď vám ho mali zaplombovať alebo vytrhnúť. To nie je žiadna zložitá operácia!“

     „Vidíte! A predsa to neurobili... Zub sa dal zachrániť! Prišiel som za doktorom Breierom a on ma zaviedol ku kolegovi zubárovi. Pred Breierom zubár sľúbil, že sa na zub pozrie, no keď môj priateľ odišiel, začal sa správať nepríjemne, bol neochotný, mal drzé narážky... Tak som z ordinácii nahnevaný odišiel.“

     „To ste nemali,“ zašomrala sestrička. „Veď vás ten zub bolel! Čo ste s tým robili?“

     „Čo som mal robiť? Keď som od bolesti nemohol spávať, ani prášky už nezaberali... tak som vzal kliešte, viete, také malé kombinačky... a zub som si vytrhol sám! Ústa som vypláchol koňakom a bolo.“

     Sestrička hľadela na mňa ako na zjavenie. Zrejme to ňou zatriaslo. „Táák? Tak to bolo?“

     „Aj tak,“ povedal som. „Viete si predstaviť, že okuliare, ktoré som nosil ešte pred rokom 1968 mi vymenili až po dvadsiatich rokoch? Aj to mi vybavil doktor Breier, tie staré som mu nechal ako suvenír... rozpadávali sa, musel som ich drôtovať a držať pokope motúzkom! Tak povedzte, bolo to normálne?“

     Sestrička zostala zaskočená. Takéto maličkosti na ňu pôsobili viac ako argumenty a dlhé politické diskusie.

     „No... asi to celkom nechápem,“ vzdychla si. „A ani nepochopím. Keď mám byť úprimná, ani to pochopiť nechcem. To nebola moja vojna!“

     „Neverte tomu,“ zašomral som. „Vždy je to aj, ako vy vravíte, vaša vojna. Minulosť vás dobehne...“

     Sestrička odvrátila hlavu. „Najmä ak vám je lepšie... Ležte a oddychujte! Premýšľajte o vašej vojne... Aj ja budem premýšľať.“

     30)

     Premýšľam. Moja vojna? Ako to myslela? Títo mladí majú svojrázny slovník. Zrejme chcela povedať, že je to moja vec, moja záležitosť; načo tým obťažovať iných, najmä mladých? Ale raz darmo... bol to môj život. A bol to aj život celej generácie, ba viacerých generácií. Ako sa možno tváriť, že nás to nezaujíma?

     Sestrička, ktorá ma ošetruje, nevie o roku šesťdesiatosem takmer nič. Primár je celkom iný prípad, obrodný rok ho osobne poznačil: ani on však nevie podrobnosti, nemôže ich vedieť, jeho názory sú občas svojrázne a mne cudzie. Občas je... mierne ironický. Tak česky... provokatívny a nedôverčivý. Ale môžem sa čudovať? Môžem mu to zazlievať? Taký je jeho pohľad na udalosti, tak ich zažil, tak o nich počul. Snažím sa ho pochopiť. Vstúpil som do jeho života, poznačil jeho osud. Pýtam sa, či nesiem za to zodpovednosť...?

     Ako mu vysvetliť niektoré nuansy, detaily, priam drobnosti, ktoré viedli k roku šesťdesiatosem, ktoré ho predurčili, usmernili... Primár spomenul Brežnevovu návštevu v Prahe a čudné okolnosti, ktoré ju sprevádzali.

     Bolo to naozaj čudné, veď Novotný sa len pred pár dňami vrátil z Moskvy, tam mal oveľa viac možností stretnúť sa s Brežnevom. Čo ak ho Brežnev odmietol prijať? Alebo nemal čas? Na to však nezáleží: 8. decembra Brežnev celkom nečakane (nečakane pre mňa!) prišiel do Prahy na naliehavé pozvanie Novotného. Bolo zrejmé, že Brežnev sa prišiel zorientovať v situácii a pôvodne prišiel Novotného podporiť; určite však tušil, že vo vedení strany niečo nie je v poriadku, že tam prebiehajú mocenské boje a vzniká odpor proti Novotnému. No nie je to iba problém kumulácie funkcií, ale aj odpor proti Novotného systému riadenia strany a spoločnosti. Takéto mocenské zápasy vo vnútri strany neboli ničím ojedinelým a Brežnev, poučený aj z vývoja vo vlastnej strane, to dobre vedel.

     Vcelku pochopiteľne sa chcel Brežnev dozvedieť, kto by mohol – prípadne! – Novotného vymeniť, kto je druhým mužom v poradí. Neskôr som sa dôverne dozvedel, že dostal jasnú informáciu: je to Hendrych. Lenže Brežnev nemohol tušiť, že predtým som s Hendrychom hovoril a naštrbil som jeho spojenectvo s Novotným...

     To sú tie zdanlivé detaily, nuansy, drobnosti... ale ovplyvnili ďalší vývoj!

     Brežnev si pripravil zoznam piatich z vedenia strany, s ktorými sa chcel stretnúť: prvý bol, pochopiteľne, Novotný, potom Hendrych, Lenárt, Dolanský a ja. Chcel sa dozvedieť, aké sú možnosti vyriešiť situáciu.

     Dozvedel som sa, že Hendrych mu bez obalu povedal, že je pripravený prevziať funkciu prvého tajomníka strany. Podľa všetkého to Brežneva zaskočilo; prinajmenšom si uvedomil, že keď za Novotným nestojí ani jeho najbližší a dlhoročný spojenec, tak musí byť pozícia otrasená.

     Neviem, o čom hovoril s ostatnými. So mnou sa stretol hneď na druhý deň po svojom príchode, 9. decembra. Hovorili sme takmer hodinu, nepotrebovali sme však tlmočníka, takže rozhovor prebiehal plynulo a bez prerušovania. Počúval ma pozorne, len občas položil otázku, no po celý čas som mal pocit, že ho celá naša záležitosť vlastne otravuje, že situáciu považuje za dôsledok mocenských bojov. Nechcelo sa mu nič riešiť. Rozprával som mu o zložitostiach v spoločnosti, o Novotného neochote ich riešiť, o jeho necitlivom prístupe k Slovákom. O tom, kto by mohol Novotného nahradiť, nepadlo ani slovo.

     Ešte v ten deň Brežnev odletel do Moskvy, nebol na zasadaní predsedníctva strany a tým vlastne dal najavo, že Novotného nepodporí. Osobne si však myslím, že Brežnev nezabudol ani na to, že Novotný v roku 1964 protestoval proti zosadeniu Chruščova...

     Povedal, či nepovedal Brežnev onú pamätnú vetu: to je vaša vec? Eto vaše delo! Nemyslím. Nikde to nezaznelo, nikto z prítomných sa na to neodvolával. Až neskôr sa táto veta objavila v západných novinách a naši novinári sa jej vďačne ujali. Tak či onak, odznela či neodznela, v podstate vystihovala Brežnevov názor: to je váš problém, vyriešte si ho sami!

     Samé sa však nič nevyriešilo.

     Už o dva dni po odchode Brežneva sa opäť stretlo predsedníctvo a pokračovali sme v diskusii s rovnakým zápalom a výmenou názorov ako na poslednej schôdzke. Nič sme však nevyriešili, Hendrych nedal ničím najavo, že zmenil postoj: nepostavil sa za Novotného, ale ani proti nemu.

     Zasadanie ústredného výboru strany malo byť pôvodne už 12. decembra, no po spoločnej dohode sme ho odložili na 19. decembra. Bolo to pred Vianocami, no atmosféra vôbec nebola vianočná. Členka ÚV sa dokonca sťažovala, že ženy nebudú mať čas pripraviť vianočné dobroty... Povedala to Novotného oddaná zástupkyňa v ÚV Slávka Kleňhová-Besserová: „Diskutujeme tu už dlho a nemôžeme sa dohodnúť na žiadnych záveroch. Navrhujem, aby sme zasadanie prerušili, aby sme si mohli všetko pokojne premyslieť. Okrem toho, súdruhovia, máme za niekoľko dní Vianoce a my sme tiež len ženy, musím piecť vianočky!“

    Pred zasadaním ÚV sa 17. decembra ešte raz stretlo predsedníctvo. Medzičasom sa však v zákulisí odohrával politický šach. Mnoho informácií som sa dozvedel až neskôr. Nie nadarmo sa hovorí, že po vojne je každý vojak generálom...

     Dvaja členovia predsedníctva – Černík a Dolanský – boli za odvolanie Novotného, lenže boli proti Hendrychovi, ktorého považovali za konzervatívca a dogmatika; dokonca sa ho báli viac ako Novotného. Okrem iného Hendrych podporil Novotného, keď navrhol vylúčiť Černíka zo sekretariátu ÚV KSČ... Takže môj „kandidát“ Hendrych by v hlasovaní neprešiel a tým by sa celá moja konštrukcia zrútila. Členovia ÚV KSČ Oto Šik, Lubomír Štrougal a Oldřich Černík sa niekedy v decembri stretli a vtedy Šik navrhol, aby sa prvým tajomníkom stal Černík!

     Oto Šik prišiel dokonca za mnou do Bratislavy, aby získal podporu pre Černíka a nie Hendrycha. Stretli sme sa v hoteli Devín, ale po chvíli sme vyšli von, na promenádu; prechádzali sme sa po nábreží Dunaja. Bola treskúca zima, snežilo, a Šik ma prehováral, argumentoval, vysvetľoval, prečo mám podporiť Černíka a nie Hendrycha. Snažil som sa oponovať, že som už sľúbil podporu Hendrychovi a bol by to z mojej strany podraz. Naša debata trvalo veľmi dlho, obaja sme premrzli: neviem povedať, či to bola zima, alebo Šikovo naliehanie a argumenty, že som súhlasil s podporou Černíka.

     Oto Šik napísal zaujímavú knihu spomienok s názvom Jarné prebudenie (vyšla v roku 1990), ktorú som si s veľkým záujmom prečítal. Píše tam aj o podobnom stretnutí s Kolderom na Stromovke v Prahe; bolo rovnako mrazivé počasie, Šik prehováral Koldera, aby hlasoval za Černíka, a nie za Hendrycha: vraj to bolo omnoho ťažšie, ako prehovoriť mňa. Ale mrazivé počasie a Šikove argumenty napokon zabrali: získal aj Koldera.

     Šik spomína aj nečakané stretnutie s Josefom Smrkovským, ktorý prišiel vyzvedať, aká je situácia v predsedníctve a kto má nádej uspieť. Smrkovský bol so Šikom osobný priateľ, priatelili sa aj ich rodiny, Šikova manželka Lilka pracovala so Smrkovským v ilegálnom vedení KSČ počas protektorátu. Smrkovský sa obával, že Novotný v tejto zákulisnej hre opäť zvíťazí a potvrdia sa obe jeho funkcie. Oto Šik v knihe napísal, že cieľom Smrkovského návštevy bolo, aby ho navrhol na funkciu generálneho tajomníka... „Jeho taktika bola taká neobratná, že vo mne vyvolala nedôveru...“

     Smrkovský vraj podráždený odišiel.

     Tak to sme mali už troch kandidátov na post generálneho tajomníka a zasadanie sa ešte ani nezačalo.

     V duchu som oslovil primára: „Tak vidíte, to boli zákulisné manévre. Oto Šik odišiel do Karlových Varov na liečenie a keďže sa bál, aby ho niekto neodpočúval, tak vždy na jeden dva dni odtiaľ odišiel a postupne navštívil okolo tridsať členov ústredného výboru, aby získal hlasy pre Černíka! Máte aspoň aký-taký obraz o tom, aké veci rozhodovali o voľbe prvého muža v strane, prakticky prvého muža v štáte... O mne ako o kandidátovi nepadlo ani slovo!“

     Primár však v izbe nebol. Mohol som vysvetľovať, koľko som chcel. Jemu, sestričke, všetkým ostatným.

     Na predsedníctve onoho 17. decembra sa ľady začali hýbať. Navrhol som, aby sa všetci členovia vedenia vyjadrili a prezentovali svoj postoj. Novotný súhlasil, nebol proti; určite si myslel, že ho väčšina podporí. Potom však vystúpil Vladimír Koucký; všetci sme vedeli, že je Hendrychov priateľ a vystupuje zvyčajne len vtedy, keď si to s ním prediskutuje. Bolo jasné, že s jeho vystúpením Hendrych súhlasí: Koucký totiž opatrne naznačil, že rozdeleniu funkcií už nie je možné sa vyhnúť. A Hendrych, ktorý vystúpil po ňom, dokonca povedal, že rozdelenie funkcií je nevyhnutné!

     Novotný bol prekvapený, bol šokovaný. Predsedníctvo však bolo v patovej situácii: piati proti piatim. Rozhodnúť sa malo na zasadaní Ústredného výboru KSČ 19. decembra. A tam sa mohla situácia zvrátiť v prospech Novotného.

     Zasadanie sa začalo Lenártovým nemastným neslaným vystúpením o ekonomickej situácii, v ktorom len zopakoval známe javy, pridal trochu kritiky, ale nenaznačil žiadne východiská. Delegáti čakali na ďalší bod – bol to Novotného referát o reorganizácii vedúcich orgánov strany.

     Úprimne povediac, trochu ma prekvapilo, keď sa mi verejne ospravedlnil za útoky na mňa na októbrovom zasadaní, dokonca sám seba označil ako zástancu priateľstva medzi Čechmi a Slovákmi. Spozornel som, netušil som, kam mieri; vždy mi bolo podozrivé, keď je nepriateľ zmierlivý, to neveští nič dobré. Lenže Novotný potom, ako mu to bolo vlastné, skĺzol do klišé a do fráz, spomenul nejasné hrozby pre bezpečnosť štátu. Ale viacerým delegátom sa to nepáčilo, boli nespokojní, dokonca prerušovali Novotného prejav výkrikmi nesúhlasu, čo bolo na tie časy nevídané neslýchané.

     Diskusia bola hektická, búrlivá, prebiehala v nervóznej atmosfére. Rečníci nabrali odvahu a vyzývali Novotného, aby odstúpil z funkcie prvého tajomníka strany. A nešlo len o funkciu vo vedení strany: Novotný bol aj predsedom Národného frontu ČSSR, vrchným veliteľom armády a ľudových milícií, riadil najdôležitejšie oddelenie ÚV KSČ – politicko-organizačné a branno-bezpečnostné, ešte aj ďalšie, ktoré malo na starosti stranícke financie.

     Nevystúpil som. Nepovažoval som to za potrebné.

     Diskusia pokračovala aj na druhý deň. Členovia, kandidáti, tajomníci boli vyzvaní, aby sa vyjadrili. Iba štyria z nich – a bolo ich pätnásť! – sa postavili za Novotného: Laštovička, Šimůnek, Pastyřík a Hron. Novotného nepodporil ani jeho obľúbenec Martin Vaculík.

     To bol jasný signál. Novotný ho pochopil: dal funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ k dispozícii ústrednému výboru. Rezignoval.

     Ale nie celkom.

     „Čo tým myslíte... nie celkom?“ počujem primárov hlas. Opatrne pootočím hlavu. Stolička je prázdna. V miestnosti nikto nie je. Zhováram sa s duchmi.

     „Schôdza mala pokračovať až po Novom roku, 3. januára 1968,“ vysvetľoval som mlčky neprítomnému primárovi. „V ten deň sa nehovorilo o tom, kto by mal Novotného vystriedať. Zvolili sme komisiu, ktorá mala navrhnúť kandidátov. Predsedal jej Jan Piller, bol zo stredočeskej straníckej organizácie. Ale mnohým sa nepáčilo, že schôdza bude pokračovať až v januári. Báli sa, že Novotný urobí čokoľvek, aj nezákonné, aby si udržal mocenský vplyv.“

     Počujem neviditeľného primára, ako sa pochybovačne pýta: „Čo by ešte mohol urobiť? Veď jeho dni boli zrátané!“

     „To nebolo také isté,“ namietal som. „Novotný mal v rukách stále veľkú moc. Počuli ste o generálovi Šejnovi?“

     Zdalo sa mi, že prázdna stolička poskočila. „Akoby som nepočul! To bola veľká aféra...“

     Novotný bol úzko prepojený na generála Jana Šejnu, ten bol dobrý priateľ jeho syna Antonína; okrem toho bol Šejna predsedom straníckej organizácie na ministerstve obrany – to bola v tom čase vplyvná funkcia! Až neskôr som bol informovaný, že Šejna spolu s vedúcim 8. oddelenia ÚV KSČ  Miroslavom Mamulom – armáda a bezpečnosť – pripravovali čosi ako armádny puč! Štátny prevrat! „Neverili by ste, pán primár,“ oslovil som stoličku, „že práve 18. decembra, keď sa vo vedení strany otvorene diskutovalo, tak Šejna a jeho ľudia sa chystali do protiútoku! Šejna si na ministerstvo obrany zavolal svojich spoľahlivých a rozhodil akúsi sieť, ktorá má zbierať informácie... no nielen to! Táto sieť má byť pripravená zasiahnuť!

     Jan Šejna bol zapletený do trestných machinácií s tovarom, ktorý patril štátu, predával dokonca semiačka trávy a preto mu aj hovorili „semiačkový generál“. To však vyšlo najavo až potom, keď ušiel do cudziny a vzal so sebou dôležité tajné dokumenty. Musel vedieť že jeho pozícia bude odstúpením Novotného veľmi labilná a nepomôže mu ani poslanecká imunita: od roku 1954 zastupoval v Národnom zhromaždení obvod Litoměřice.

     Na spomenutom stretnutí 18. decembra Šejna informoval svojich verných, že na pléne niektorí súdruhovia ostro útočia na Novotného, sú to pravicové skupiny na čele s Kolderom, Dolanským, Černíkom, Smrkovským – mňa nespomenul! – a snažia sa o jeho odvolanie. Je to kontrarevolúcia! Kolder sa vraj Novotnému vyhrážal, že prezradí o Šejnovi, že je agent CIA...

    V noci 21. decembra sa Šejna stretol s generálmi Jankom a Rytířom – Rytíř bol náčelník generálneho štátbu. Generál Moravec  neskôr naznačil, že sa chystal puč v prospech Novotného, v ktorom boli zapletení aj generál Procházka, minister obrany Lomský, ba aj generál Prchlík...  Vraj vypracovali aj zoznam členov ÚV, bolo ich 62, ktorých mali pozatýkať, no dvaja z generálov – jedným bol Prchlík – sa zľakli a akcia sa musela zrušiť. Novotný mal zoznam pred sebou, ale na poslednú chvíľu sa aj on zľakol a nepodpísal ho. Keď o čosi neskôr vo februári 1968, prípad začali vyšetrovať, generál Janko sa cestou na výsluch v aute zastrelil. Lenže... bola to čudná samovražda! Indície ukazovali, že generála niekto zastrelil, inak by mohol veľa prezradiť. Čudné okolnosti jeho smrti sa nikdy nevysvetlili...

     Ako som spomenul, aktivizoval sa aj Mamula. Znie to takmer neuveriteľne, ale plánoval poslať do Prahy tankovú jednotku, aby kryla prevrat. Znie to absurdne, však pán primár? Niektorí generáli sa od takýchto pokusov dištancovali – Pepich, Dzúr, neskôr aj Prchlík – no Rytíř a Hečko, minister vnútra Josef Kudrna a ešte ďalší – stáli pri Novotnom až do jeho konca. To všetko sa zomlelo od posledného zasadania ÚV KSČ v roku 1967 po prvé v januári 1968! A potom, že pokojné Vianoce...

     „Skúste si to predstaviť, pán primár,“ vysvetľoval som stoličke. „Vianočné sviatky, konečne v kruhu rodiny, pohoda, sneh... Na stole kapustnica a kapor, sudové víno... z rádia znejú vianočné koledy... a ja sa neviem zbaviť pocitu, že môže niekto nad ránom zabúchať na bránu a odviesť ma...“

       Akoby som počul primárove pochybovačné slová: „To už neboli päťdesiate roky! Ľudí nezatýkali len tak, pre nič za nič! Prežili ste Vianoce, aj Silvester a napokon ste sa dočkali aj toho, že vás zvolili za prvého tajomníka strany...“

      „Tak moment!“ ohradil som sa. „Nechcel som  Novotného vystriedať, chcel som ho odstrániť! O jeho nástupcovi sa rozhodlo až priamo na prvom januárovom zasadaní...“

      Veľmi dobre si pamätám na ten deň, hneď po novom roku 1968, 2. január, keď sa stretlo Predsedníctvo ÚV KSČ; bol mrazivé počasie a keď sme sa o druhej v noci rozchádzali, chodníky pred budovou sa zmenili na klzisko. Ktosi sa rozčuľoval, že ani pred hlavným sídlom strany nie je posypané...

     Novotný sa stále snažil získať čas, kľučkoval, aj predsedníctvo zostalo rozdelené: piati proti piatim. Žiadal, aby sa voľba odložila až na február. Schôdza predsedníctva pokračovala 4. januára a prítomní boli aj kandidáti predsedníctva a tajomníci Ústredného výboru. Novotný prišiel s návrhom, aby každý napísal na lístok meno svojho kandidáta. Bolo to len akési skúšobné a nezáväzné hlasovanie. Pred hlasovaním som jasne vyhlásil: „Hovorím čestne a otvorene, že si netrúfam vziať na seba takú obrovskú zodpovednosť, viesť stranu a ľudí  v tomto mimoriadne zložitom období. Prosím, aby ste ma pochopili, myslím to úprimne. Sú medzi nami aj schopnejší, takí, čo na to majú lepšie predpoklady. Zvoľme si niektorého z nich.“

     Výsledok bol prekvapujúci: za Laštovičku hlasovali štyria, za Černíka štyria, za Lenárta šiesti a za mňa bolo sedem členov... Ja som dal hlas Černíkovi. Takýto neoficiálny výsledok sme odovzdali poradnej skupine, ktorá o ňom rokovala celú noc.    

     Takže sme sa opäť zišli 5. januára o ôsmej hodine: predsedníctvo a poradná skupina však navrhla už len dvoch kandidátov: Lenárta a mňa.

     Oto Šik si vo svojich spomienkach neodpustil niekoľko ironických poznámok: naraz sa vraj v poradnej skupine objavilo moje meno, kto ho navrhol, to už si nespomína... Zrazu tu bol kandidát prijateľný pre obe strany, teda pre reformistov, aj pre konzervatívcov. Pre Šika to bol dôkaz „ako nevýrazne Dubček pôsobil na svoje okolie...“ Šik tvrdil, že som sa nijako osobitne proti Novotnému neangažoval, až na to októbrové vystúpenie, robil som dojem nerozhodného a ľahko ovplyvniteľného človeka. „Už vtedy som vedel, že Dubček nie je žiadny reformátor a takmer ničomu z hospodárstva nerozumie...“

     Oto Šik, ktorý bol 5. januára na stretnutí predsedníctva a poradnej skupiny, navrhol dvoch kandidátov, Lenárta a mňa, no po krátkej diskusii navrhli ústrednému výboru iba jedného. Ešte aj Novotný hoci neochotne, s tým súhlasil.

      Plenárne zasadanie ÚV KSČ ma zvolilo za prvého tajomníka. Jednomyseľne.

     Cítil som, že je to historická chvíľa. Bol som rád, že nič nestojí v ceste reformám. Ale bol to len začiatok dlhej a namáhavej cesty. Nemohol som tušiť, ako sa skončí.

     Ústredný výbor sa tiež rozhodol rozšíriť predsedníctvo o nových členov: Jan Piller, Josef Borůvka, Emil Rigo a Josef Špaček. Mal to byť krok, ktorý posilní pozíciu reformistov.

     Vzápätí po tom, ako ma zvolili do najvyššej straníckej funkcii štátu, som sa vecne poďakoval Novotnému za činnosť, ktorú urobil; bolo to formálne vystúpenie, no mal som pocit, že by som sa mal správať civilizovane, inak, ako to robieval on.

     Neskôr som sa dozvedel, že po mojom zvolení v kruhu jemu blízkych ľudí poznamenal: „Je to dobré, Dubček je slaboch, ja ho poznám, on na tú funkciu nestačí. Ešte príde náš čas! Toto nie je koniec!“

     Ešte v ten deň, po mojom zvolení sme sa s Novotným dohodli, ako a kedy prevezmem jeho kanceláriu. Boli to viacmenej technické záležitosti. Rozhovor prebehol korektne a v zdvorilom tóne. Chcel som, aby dokumenty a kartotéky zostali tam, kde sú, aby sa o nich urobil záznam. Vzal si iba osobné veci. Mal som pocit, že to dôležité – pre neho dôležité! – už bolo preč. Na Hradčanoch.

     Krátko popoludní, 8. januára, som autom odišiel do Bratislavy. Šoféroval môj dlhoročný šofér Jožko Brinzík. Premýšľal som, čo všetko sa udialo a čo ma čaká. Bol som však unavený, občas som si na pár minút zdriemol. Mlčali sme.

     Šofér ma zaviezol domov. Anna videla, že som vyčerpaný, nedávala mi zbytočné otázky. Musel som si ísť ľahnúť, aby som si aspoň trochu oddýchol.

     Pospal som si, cítil som sa oddýchnutý a opäť odhodlaný bojovať. Chvíľu som sa pozhováral s manželkou, pobudol s deťmi, ale podvečer som išiel na Zimný štadión: Slovan hral proti Zetoru Brno. Musel som si prevetrať hlavu, relaxovať.

     Obecenstvo ma privítalo potleskom. Videl som v tom dobré znamenie. Keď sa ma jeden z funkcionárov hokejového klubu spýtal, kedy sa ujmem funkcie, odpovedal som: „Už som sa jej ujal...“

(Pokračovanie)

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovan

Priemer: 4.8 (15 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama