Reklama

Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (10)

Počet zobrazení: 4029

Čitatelia Slova si mohli v lete na pokračovanie prečítať román spisovateľa Ľuboša Juríka. Autor sa podujal na experiment, akýsi interaktívny pokus medzi textom a čitateľmi, ktorí sa mohli k jeho textu vyjadrovať, dopĺňať ho svojimi spomienkami, osobnými zážitkami a pod., ktoré by sa potom – podľa zváženia autora – mohli dostať do definitívnej podoby rukopisu. V septembri sa spýtame Ľuboša Juríka, ako hodnotí ohlasy a podnety, ktoré dostal od čitateľov Slova.

dubcek_300_prelinanie.jpg

 


 

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie  
Rok dlhší ako storočie 7. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 8. pokračovanie
 
Rok dlhší ako storočie 9. pokračovanie

     6)

     Charta 77. Prečo som ju nepodpísal...?  Prečo by som mal? Nikto sa na mňa neobrátil, nikto ma o Charte 77 vopred neinformoval, dozvedel som sa o nej až potom, keď sa rozpútala organizovaná, nenávistná kampaň. Hoci som tento dokument nepodpísal, súhlasil som s jeho obsahom. Rakúsky denník Volkstimme – orgán Komunistickej strany Rakúska financovaný najmä z peňazí sovietskej tajnej služby KGB – síce napísal, že Chartu 77 som nepodpísal preto, lebo som s ňou nesúhlasil, no nebola to pravda. Nikdy som s nikým s redakcie Volkstimme na túto tému nehovoril! Nepodpísal som Chartu, pretože ma o to nikto nežiadal. Ale... ktovie, či by som ju podpísal, aj keby som ju čítal a autori textu by ma o to požiadali. Miroslav Kusý neskôr správne poznamenal, že iniciátori Charty urobili chybu, keď ma neoslovili. Pýtam sa však: prečo to neurobili?

     Vnútorný hlas mi odpovedá: oni to urobili, ale ty si to nechcel!

     Primár by sa ma určite spýtal: tak ako to vlastne bolo?

     Prišiel za mnou bývalý minister zahraničných vecí Jiří Hájek, prvýkrát v polovici marca 1977, druhýkrát niekedy koncom jari, nahováral ma, aby som podpísal Chartu. Bol to on, kto mi priniesol celý text, ešte pred uverejnením začiatkom roka 1977. Obaja sme mali obavy, aby ho nechytili tajní – nepretržite strážili náš dom – ale Hájkovi sa obsah dokumentu podarilo preniesť. Páčil sa mi.

     Charta začala vznikať už koncom roku 1976, keď sa arogantná moc hlúpo a zbytočne vyvŕšila na undergroundovej skupine The Plastic People of the Universe; vyvolalo to reakciu občanov rôzneho zamerania, politického aj profesijného, zväčša však v Čechách, osobitne v Prahe. Na Slovensku postupne Chartu 77 podpísalo len niekoľko ľudí, kým v Čechách ich hneď na začiatku bolo 242. A ich počet, napriek represiám, stále rástol.

     Jiří Hájek mi vysvetľoval, že chartisti chcú viesť konštruktívny dialóg so štátnou mocou, upozorňovať na porušovanie ľudských práv; najmä po helsinskej konferencii z roku 1975 o ľudských právach, ktorú podpísal aj Gustáv Husák. V skutočnosti Československo ľudské práva vôbec nedodržiavalo, naopak, hrubo ich porušovalo.

     Konštruktívny dialóg so štátnou mocou som považoval za idealistickú, no najmä naivnú požiadavku; o aký dialóg mohol mať Husákov režim záujem? Alebo dodržiavať helsinské dohovory? Husákov podpis v Helsinkách bola len formalita, ani na okamih to nielen on, ani režim, ani sovietske vedenie nemysleli úprimne.

     V Charte sa oprávnene tvrdilo, že „celkom iluzórne je právo na slobodu prejavu, desiatkam tisícov našich občanov je znemožnené pracovať v ich odbore len preto, že zastávajú názory iné od názorov oficiálnych. Sú pritom často objektom najrozmanitejšej diskriminácie a šikanovania zo strany úradov a spoločenských organizácií, zbavení akejkoľvek možnosti brániť sa, stávajú sa prakticky obeťami apartheidu.“

     A ďalej:

     „Sloboda verejného prejavu je potlačená centrálnym riadením všetkých oznamovacích prostriedkov i publikačných a kultúrnych zariadení. Žiadny politický, filozofický i vedecký názor alebo umelecký prejav, ktorý sa len trochu vymyká úzkemu rámcu oficiálnej ideológie či estetiky nemôže byť uverejnený, je znemožnená verejná kritika krízových spoločenských javov, je vylúčená možnosť verejnej obrany proti nepravdivým a urážlivým obvineniam oficiálnej propagandy, lživé obvinenia nie je možné vyvrátiť a márny je každý pokus dosiahnuť nápravu súdnou cestou...“

     Mal som s tým svoje trpké skúsenosti! A státisíce ďalších! Ako som mohol nesúhlasiť?

     Pripravil som Hájkovi praženicu na cibuľke a na oravskej slaninke; chutila mu, tvrdil so smiechom, že už len kvôli tej praženici sa oplatí chodiť na Slovensko. Otvoril som račiansku  frankovku a utiahli sme sa do malej kotolne vedľa pivnice, kde ma neodpočúvali – vedel som to od tajných, ktorí so mnou sympatizovali. Bol som sám doma, Anna ráno odišla do kúpeľov v Dudinciach.

     Rozoberali sme obsah Charty 77, hovorili sme o možných dôsledkoch, aj o tom, prečo by pod Chartou nemal chýbať môj podpis. Snažil som sa argumentovať: vravel som Hájkovi, že som bol predsa vedúcim predstaviteľom Pražskej jari, symbolom obrodného procesu a teraz aj akýmsi utajeným symbolom odporu a keď budem len jedným z viacerých signatárov Charty, nie jedným zo zakladateľov, tak to... akosi zmení moju pozíciu! Chartistom už nejde presne o to isté, ako mne: v Charte sa nehovorí o reformách spoločnosti, ani o vzťahoch Čechov a Slovákov, ani o kontinuite s rokom šesťdesiatym ôsmym... Obával som sa, že by som sám seba, aj všetkých chartistov vystavil ešte väčšej represii.

     Nikto mi nemohol vyčítať, že som mlčal – ako sa o to neskôr pokúšali viacerí moji kritici. Aj pred Chartou, aj po nej, som v listoch ostro kritizoval Husákov normalizačný režim; proti Charte sa rozpútala zúrivá, nenávistná kampaň, ľudia podpisovali petície a hoci nepoznali obsah Charty 77, vznikla dokonca akási anticharta. Na veľkom zhromaždení umelcov a osobností spoločenského života (mnohí ani len netušili, načo ich pozvali a čo to má celé  znamenať!) v pražskom Národnom divadle prečítala známa herečka Jiřina Švorcová vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. Bol to premyslený a prefíkaný podvod; mnohí z prítomných si mysleli, že podpisujú nejakú prezentačnú listinu a nie vyhlásenie proti Charte 77.

     Po Charte 77 a po jej masovom odsúdení sa stupňovala atmosféra strachu. Kritizoval som falošnú jednomyseľnosť: „Podarilo sa v ľuďoch vyvolať strach zo zajtrajška... Vidím v tom poníženie dôstojnosti človeka, ktorý sa od ostatných živých bytostí líši tým, že myslí. Vidím v tejto jednotnosti symptóm – atmosféru päťdesiatych rokov.“

     Varoval som pred pokračovaním tejto demagogickej kampane proti Charte 77, veď signatári Charty, stúpenci Pražskej jari a obrodného procesu nie sú žiadni vlastizradcovia, ani nepriatelia socializmu; takáto nenávistná kampaň vyvolá v mysliach ľudí opačnú reakciu a napácha veľké morálne škody.

     Hana Ponická chcela vystúpiť na III. zjazde slovenských spisovateľov s príspevkom, v ktorom podrobne opisovala, ako umelci, aj bežní ľudia rad za radom odsudzovali Chartu aj chartistov bez toho, aby ju vôbec čítali. Pravdaže, príspevok na zjazde neodznel, ale dostal sa aspoň do protokolu. Neskôr ho uverejnil francúzsky denník Le Monde.

     Vysvetľoval som Hájkovi, že som si zvolil vlastný spôsob odporu a boja proti normalizácii a systému šikanovania. Bol som predsa len v inej situácii ako väčšina z prenasledovaných, ako väčšina z autorov a signatárov Charty. Pravdaže, aj oni boli prenasledovaní a tvrdo  perzekvovaní, no v tomto zmysle som bol, takpovediac, ústrednou postavou. Ja osobne, aj moja rodina sme boli denno-denne sledovaní, doslova sme žili v obkľúčení. Tiež som sa mu snažil vysvetliť, že na Slovensku bola predsa len iná situácia ako v Čechách, disent nebol taký rozšírený a nemal veľkú odozvu vo verejnosti.

     Výstižne a presne to charakterizoval Miroslav Kusý: „Rozdiel medzi poaugustovým vývojom v Čechách a na Slovensku je v istom zmysle podobný rozdielu medzi pomníchovským vývojom v Protektoráte Čechy a a Morava a v Slovenskom štáte. . A z tohto prístupu k vývoju po auguste do značnej miery vyplýva aj postoj Slovákov k českej paralelnej kultúre a predovšetkým k Charte 77. Chápu ju ako špecificky českú záležitosť, ako odozvu na špecifické české pomery, ktoré nám nie sú vlastné...“

     Jiří Hájek však trval na svojom: mal by som sa pripojiť k signatárom!

     „Poviem ti, čo sa mi stalo nedávno... aby si pochopil, v akej som situácii,“ vykladal som Hájkovi. „Išiel som autom na chatu do Senca a za Veľkým Bielom sa na mňa nalepili dve autá, boli to saaby. Je tam rovná, dlhá cesta, po oboch stranách zasiata kukurica. Začali ma vytláčať z cesty, do poľa... Pridal som, aj oni pridali. Snažili sa ma predbehnúť, ale oproti sa rútilo nákladné auto, už sa nestihli zaradiť, tak ma vytlačili do tej kukurice... Pôda bola kyprá, nič sa mi nestalo. Pravdaže, po saaboch sa zem zľahla...“

     Hájek sa rozhorčoval: „Mal si to ohlásiť, mal si sa sťažovať...“

     „Zbytočné! Keď si tu bol minule, nejaká červená škodovka ma chcela pritlačiť o múr. Mala značku BAC 2445. Sťažoval som sa na polícii. Vieš, čo mi odpísali? Vraj to bol neznámy cudzinec!“

     Hájek chápavo prikyvoval a spomínal metódy Štátnej bezpečnosti, ktoré poznal nejeden disident, prenasledovaní novinári, publicisti, aj politici obrodného procesu: nočné prehliadky, policajná väzba, vyhrážky, sledovanie, odpočúvanie telefónov, cenzúra listov... Prídu o druhej – tretej v noci, zobudia celú rodinu, robia krik, aby si to všimli aj susedia, potom povyhadzujú knihy z knižnice, rozhádžu skrine, postele, oplzlo nadávajú, majú nechutné narážky, strašia väzením, vyhodením detí zo škôl... Sú to traumatizujúce zážitky, byt je po takejto prehliadke ako po zemetrasení, po lúpeži, po uragáne! A potom výsluchy, nekonečné hodiny bez vody a jedla, zadržiavanie v cele, ďalšie vyhrážky, potupa, občas aj bitka...

     „Chcú nás zastrašiť,“ povedal som. „Donútiť k rezignácii.“

     „Chcú nás odstaviť,“ pripojil sa Hájek. „Umlčať...“

     Spomenul som si na jeden z ponižujúcich rozhovorov v moskovskom Kremli, kam nás okupanti odvliekli. Smrkovský v mojej prítomnosti vysvetľoval Grečkovi, že taká obrovská masa vojakov na našom území spôsobí materiálne aj morálne škody a ani tak nezlomí odpor a nenávisť k okupantom. Grečko sa zaškeril; zbrane vždy zlomia a umlčia akýkoľvek odpor! Ešte nám budete s vďačnosťou bozkávať ruky...

     Smrkovský sa zachmúril, po chvíli odpovedal: „Nie je na svete taká zbraň, ktorá by umlčala pravdu!“

     Hájek sa uznanlivo usmial. „Prehovoril priam ako klasik..!“

     Zahovorili sme sa, spomínali sme na roky šesťdesiate, na obrodný proces, hovorili sme aj o chybách, ktorých sme sa dopustili, na našu netrpezlivosť, dôverčivosť... Opäť sme sa vracali k Charte a jej obsahu, či prípadným dôsledkom. Už bola noc, fľaša bola vypitá.

     Bolo vari jedenásť hodín, keď sa rozdrnčal vchodový zvonček. Strhli sme sa. Akoby sa nám prihovoril zlý duch, akoby sme našim rozhovorom o represiách tajnej služby privolali ďalšiu nepríjemnosť; tajní predsa museli vedieť, že mám návštevu, že je tu bývalý minister zahraničných vecí a že sa neprišiel ku mne pozhovárať o mladom víne. A najmä teraz, keď sa rozpútala hysterická kampaň proti Charte. Odovzdane som sa zdvihol a šiel ku vchodovým dverám; nemalo zmysel predstierať, že nám zvonček nefunguje. Hromadila sa vo mne zlosť, ale rovnakou mierou aj beznádej: čo ma zase čaká? Čo čaká mojich zriedkavých hostí? Dokedy to bude trvať?

    Zišiel som dolu schodkami a otvoril bránku: takmer som zdrevenel od prekvapenia, ba až od úžasu. Pred dverami stála Anna aj s dvomi kuframi; len ráno odišla na liečenie do Dudiniec.

    Nič som nechápal. „Prečo nie si v kúpeľoch?“

    Anna mala v očiach slzy, ale statočne sa bránila, aby sa nerozplakala. Ovládala sa.

     „Všetko je... v poriadku,“ pretlačila cez skrivené pery. „Pani Plačková, tá tvoja známa, bola veľmi pozorná, ubytovala ma... no potom som prišla do hlavnej budovy rozpísať liečebné kúry. A tam mi povedali, že to nepôjde, pretože na liečení je súdružka Lenártová a akosi... by nebolo vhodné, keby sa tá súdružka liečila s Dubčekovou manželkou. Súdružka Lenártová je manželka prvého tajomníka strany a pani Dubčeková... veď vieme. Musela som sa zbaliť.“

     Stiahlo mi hrdlo. Až tak ďaleko ide ich nenávisť...

     Vzal som jej kufre a pustil ju pred seba. „Poď. Je tu Jirko Hájek. Bude u nás spať...“

     Chvíľu trvalo, kým sa Anna upokojila. Ani ja, ani Hájek sme už nemali odvahu vrátiť sa k našej diskusii; čosi hroznejšie a chmúrnejšie viselo nad našimi hlavami.

     Tak zvláštne sa skončil náš rozhovor o Charte 77.

 7)    

     Prečo sa mi tieto obrázky vynárajú v spomienkach? Nečakané a takmer zabudnuté, zjavujú sa ako odložené plátna maliarov za starou skriňou. Už som ich vytesnil z mysle, no zrazu sa vynárajú v iných súvislostiach a hoci sú vcelku neškodné a vlastne nezaujímavé, predsa z nich ani po rokoch nevyprchali emócie. A nostalgia.

     V zahrabanom archíve pamäti už nie je zaznačený rok, v ktorom sa táto príhoda udiala; napokon, vravím si opakovane, nie je dôležitá, ani zaujímavá a pre históriu zanedbateľná. No napriek tomu sa mi práve teraz vynorila v spomienkach.

     Bolo to v roku sedemdesiat osem, alebo deväť, teda už desaťročie po okupácii, bol som dôkladne izolovaný od spoločnosti. Husákov režim urobil všetko pre to, aby ma vymazal z pamäti ľudí, aby ma dôkladne vygumoval z histórie; bolo to obdobie všeobecnej tuposti a ľahostajnosti. Sám som tomu uveril; napokon, nebolo to také ťažké.

     Koncom leta onoho roku, bolo to cez víkend, možno v piatok alebo v sobotu predpoludním, som bol s Annou a najmladším synom Milanom na chate pri Slnečných jazerách v Senci. Na breh sme vytiahli náš starý čln, chcel som odstrániť starý lak, ktorý sa už odlupoval a spodok natrieť novým, vode odolným náterom. Bolo jasno a slnečno, povetrie bolo prehriate teplých vzduchom, hladina jazera bola pokojná, hladká ako doska stola, Anna začala chystať mäso na guláš, Milan sa už tmolil okolo ohniska a zbieral suché drevo, aby pripravil pahrebu. Mal som rád tieto pokojné víkendové dni, rodinu, stolovanie v prírode s výhľadom na jazero; takéto chvíle ma napĺňali harmóniou, dávali zabudnúť na príkoria, na spoločenskú degradáciu a ustavičné špehovanie. Vedel som, že aj teraz ma sledujú, že poniže chaty, za briežkom, stojí červené žiguli a v ňom, alebo pri ňom, sú dvaja tajní, ktorí sa nudia, pofajčievajú, čítajú noviny, či hrajú dámu. Už mi to nevadilo, dokonca som sa paradoxne cítil bezpečnejšie, hoci som nechápal, čo chcú vedieť, načo im budú údaje o tom, že opravujem starý čln. Vnímal som to len ako primitívnu aroganciu moci, ako Husákovu pomstu a prejav jeho paranoje. Bolo to úbohé.

     Keď som špachtľou zoškriabal starý lak, všimol som si, že po cestičke vedúcej k našej chate smeruje modrý mikrobus. Nikoho som nečakal – na chatu za nami nikto nechodieval – tak som si pomyslel, že auto ide k nejakému chatárovi a šofér s zmýlil cestu. Všimol som si, že auto má poznávaciu značku z juhomoravského okresu.

     Mikrobus zastavil asi na polceste k našej chate a vzápätí z neho vystúpili dvaja muži; bolo zrejmé, že si potrebujú uľaviť. A naozaj: náhlivo si rozopli rázporky a začali čúrať na skalku, ktorú sme pestovali pri chodníku.

     „Hej, chlapi!“ zakričal som. „To nemôžete urobiť hentam do kríkov?“

     Jeden z tých chlapov sa pootočil a vrhol na mňa nevšímavý pohľad; ten druhý sa ani nepohol, pokojne čúral ďalej. Po pár sekundách však ten prvý prižmúril oči, akoby chcel zaostriť zrak: stále však močil ďalej a zjavne si očúral topánku. Otriasol sa a strčil do suseda:

     „Honzo, nech ma raní mŕtvica, ak toto nie je Dubček!“

     Honzo sa prebral, zvrtol sa a pozrel na mňa; obaja tam stáli s rozopnutými rázporkami a držali v rukách svoje mužské inštrumenty.

     „Vašku, to je naozaj Dubček! Živý Dubček! Zavolaj partiu, nech si ho obzrú! To je senzácia... Pán Dubček, ste vy pán Dubček?“

     Už som to nemohol zastaviť: z mikrobusu sa vzápätí vyhrnuli ďalší štyria muži a tri ženy. Boli v stredných rokoch; dosť starí na to, aby si pamätali rok šesťdesiaty ôsmy a okupáciu Československa. Všetci, okrem šoféra, už mali v sebe nejaký ten pohárik (vína či slivovice?) a náhlili sa ku mne. Gestom som im naznačoval, aby odišli, že ma sledujú tajní a že môžu mať nepríjemnosti. Vôbec na to nereagovali. V rukách niesli dva demižóny a bez obáv a zábran ma obstúpili. Bolo mi jasné, že sa ich hneď tak skoro nezbavím; odložil som špachtľu aj lodný lak a zavolal som na Annu, aby priniesla poháriky.

     Vysvitlo, že sú to muzikanti z Dolných Bojanovíc z južnej Moravy, ktorí boli na festivale ľudovej hudby v Bratislave a cestou späť na Moravu sa ešte chceli pozrieť na Slnečné jazerá. Pomýlili si cestu a keď sa pri hoteli obrátili, zastavili sa pri našej chate.

     V jednom demižóne bola slivovica, v druhom víno. Keď som si pripíjal prvým pohárikom slivovice, tušil som, že starý čln bude musieť počkať s opravou; a nielen to – guľášu nebude pre všetkých dosť a že tento deň bude veľmi dlhý.

     Problém s gulášom vyriešil šofér mikrobusu: odišiel s autom niekam do Senca (alebo až do Bratislavy?) a vrátil sa s mäsom, cibuľou, chlebom a zemiakmi, že Anna mohla navariť guláš pre celú čatu.

     Po prvom poháriku sme si dali druhý; domáca slivovica – päťdesiatdvojka - mi dobre padla, pretože niekoľko dní ma pobolieval žalúdok a kvalitná pálenka mi vždy pomohla.

     Spočiatku som mal obavy, že bujarí Moravania sa kvôli mne dostanú do ťažkostí, že ich bude preverovať Štátna bezpečnosť a ešte trpko oľutujú, že si chceli uľaviť pri našej chate. Priamo som im povedal, že ma sledujú tajní a že si určite poznačili číslo ich auta a možno im z toho vzniknú nepríjemnosti. Lenže efekt môjho varovania bol presne opačný: už posmelení slivovicou začali vtipkovať, dokonca jeden z nich sa rozhodol, že tajných ponúkne slivovicou a pozve ich na guláš; mal som čo robiť, aby som ho odhovoril. Ale moji nohsledi sa nesnažili, aby zasiahli: nebolo vidno, že ich situácia znepokojila. Časom sa ich ostražitosť otupila, zaiste si boli vedomí, že sa nestretávam so žiadnymi záškodníkmi, ani disidentmi. Hoci mi bola ich prítomnosť nepríjemná a neraz aj deprimujúca, už sme to z oboch strán brali ako rutinu.

    Okrem toho, bol som si vedomý, že za riekou Moravou je o čosi odbojnejšia atmosféra ako na Slovensku; za kulisou stability, pod normalizačnou perinou, tlel nepokojný duch, typická švejkovská pretvárka a neposlušnosť. Ani na okamih som nepocítil, že moji nepozvaní hostia majú strach, že sa zľakli možných dôsledkov: možno to bolo tou slivovicou, alebo neochvejnou vierou, že sa im nič nemôže stať a ani sa nestane. Len nech niekto skúsi obviniť túto veselú kompániu z toho, že sa zastavili pri Dubčekovej chate – veď zablúdili! – že si s Dubčekom vypili, zajedli guláš a schuti zaspievali!

     Ich nákazlivá nálada a nebojácnosť sa preniesli aj na mňa, ba aj na Annu, ktorá mala takmer stále strach a trpela depresiami. Ešte nie je nič stratené! Jeden z tých muzikantov nevdojak zacitoval slová odsúdeného Kozinu zo slávneho Jiráskovho románu Psohlavci: „Všeho do času! Do roka a do dňa, Lomikare!“ Ešte vždy žije nádej: veď tá nikdy nezomiera!

Vždy sa nájde dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť, nekapitulovať...

     Netrvalo dlho a postupne vyniesli z mikrobusu husle, basu, harmoniku a dokonca aj malý cimbal. Nikto ich neprosil a neponúkal, začali spontánne hrať a spievať moravské, slovenské aj české ľudové pesničky, spievali sme s Annou s nimi a keď nejakú pesničku Milan poznal, pridal sa aj on. Spýtali sa ma, akú mi majú zahrať, najprv som zaváhal, zišla mi na um moja obľúbená: „Hor sa chlapci do skoku, už to nie je žiaden špás...“ Obyčajne som ju spieval s priateľmi pri vínku a s akýmsi zadosťučinením som zdôrazňoval poslednú slohu: „Kamaráti moji ušli kade ktorí, oni sú na slobode a ja som lapený...“ Nebol som si však istý, či ju moji hostia poznajú, tak som povedal: tú Masarykovu! A hneď som zanôtil:

    „Ej synku, synku, doma-li jsi, ej synku, synku, doma-li si, tatíček se ptá, oral-li jsi, tatíček se ptá, oral-li jsi...“

     Cítil som, že ich to vzalo za srdce, že títo ľudia z kraja Masarykovho si to vážia srdcom i rozumom. Ihneď sa pridali: „Oral jsem, oral, ale málo, oral jsem oral, ale málo, kolečko jse mi polamálo, kolečko jse mi polamálo...“

     A potom, ako sa mi zdalo, spievali už celé Slnečné jazerá, spievali aj dvaja tajní opretí o kapotu žiguláka:

     „Když jse ti zlámalo, dej ho spravit, když jse ti zlámalo, dej ho spravit, nauč se synečku, hospodářit, nauč se synečku hospodářit...“

     Hlas mi preskakoval od dojatia. Nevdojak som si uvedomoval, že nie som celkom zabudnutý a odvrhnutý, že ľudia o mne vedia, spájajú moje meno s nedávnou minulosťou, ale aj s nádejou, že ešte sa veci môžu zmeniť. A to sme takmer nehovorili o politike, nikto nespomenul okupáciu, nikto sa nesťažoval na normalizačné pomery; život išiel jednoducho ďalej a hoci sa ťažko dýchalo, ľudia nerezignovali. Hovorili sme o rokoch šesťdesiatych, trochu nostalgicky a starosvetsky, o hippies, o ére kvetov, o Beatles a Rolling Stones, o študentskej revolte vo Francúzsku, o Vietname, o Sartrovi a Rudi Dutschkem, no len tak, akoby okrajovo, aby sme si nepokazili náladu.

     Už sa stmievalo, keď sme sa v dobrej nálade rozchádzali. Vraveli, že budú o našom stretnutí hovoriť a šíriť dobrú vieru, ako apoštoli, ľudia v Dolných Bojanoviciach im budú závidieť, že sa stretli s Dubčekom.

     Dvaja tajní driemali na svojich sedadlách.

     Už vtedy som si uvedomil, že klišé, ktoré som sám často používal – totiž, že nádej zomiera posledná – je povrchné. Nie je to pravda.

     Pravda je iná. Nádej nezomiera nikdy.

     8)

     Vo veľkej obálke bola farebná fotografia: bol na nej môj portrét, v pozadí bolo vidno múr nášho domu, lavička a pod ňou sa krčil môj psík Lux. A ešte jedna: držím v ruke akúsi knihu, stojím pri okne, za mnou vidno knižnicu. Mám na sebe károvanú košeľu s krátkymi rukávmi. Na zadnej strane fixkou napísané: Skoré uzdravenie, Karol Kállay.

     Usmial som sa. Bolo to v roku 1988, blížilo sa smutné dvadsiate výročie okupácie našej krajiny vojskami Varšavskej zmluvy. Redakcia západonemeckého časopisu Stern navrhla Kállayovi, aby o mne pripravil fotoreportáž s rozhovorom. Aj keď sa neustále hovorilo o sovietskej perestrojke a glasnosti, u nás prežíval tuhý normalizačný režim, len kde-tu sa podarilo nájsť štrbinu v straníckej ostražitosti – na tie časy bola takáto reportáž takmer nemožná. Veď náš dom strážili tajní, no ani už neboli vždy takí ostražití ako pred pár rokmi.

     Karol Kállay mi neskôr rozprával, ako sa ku mne dostal a aký mal strach...

     Od niekoho sa dopočul, že z času na čas chodievam do ateliéru sochára Teodora Baníka a tak sa vybral za ním, aby sprostredkoval so mnou stretnutie. Vypili fľašu vína, Baník sľúbil, že sa pokúsi presvedčiť Dubčeka; varoval ho však, že Dubček je veľmi nedôverčivý a nevie, ako sa rozhodne.

     Dohodli sme sa, že najskôr sa stretneme v Kállayovom ateliéri; cestou k jeho domu sme s Baníkom niekoľkokrát menili auto, chceli sme mať istotu, že nás nik nesleduje. Rozhovor s Kállayom bol rozpačitý, povedal som, že sa mi jeho fotky páčia a že som ho chcel spoznať osobne. Povedal mi o návrhu redakcie Stern a že by ma rád fotil v mojom prostredí, v našom dome a na záhrade, s vnučkami, sliepkami, so psíkom... Okrem fotografií chcel aj rozhovor pre časopis, otázky by mi doručil neskôr. Váhal som, nič som nesľúbil, povedal som, že všetko si musím premyslieť. Keď sme odchádzali, zastavili sme sa v záhrade pri magnólii, ktorá práve začínala kvitnúť; veľmi sa mi páčila a spýtal som sa Kállaya, či si niekedy môžem prísť odrezať halúzku a zaštepiť ju. Pravdaže, fotograf súhlasil a táto prostá epizóda nás akosi zblížila a posilnila vo mne dôveru.

     Po dvoch týždňoch som sa s Teodorom Baníkom dohodol, že sa stretneme tentoraz v jeho ateliéri. Kállayovi som povedal, že súhlasím s tým, aby ma fotografoval, no nechcel som, aby text napísal niekto z redakcie Sternu, bol by som radšej, keby mi poslali otázky, o ktorých pri prvom stretnutí hovoril a na ktoré odpoviem. Kállay sa zjavne potešil; informoval ma, že ihneď zatelefonuje do redakcie (pre istotu volal vždy z Maďarska) a hneď sme sa dohodli na termíne fotografovania.

     Kállay mi až po revolúcii s miernym úsmevom rozprával, ako sa s búšiacim srdcom dostal okľukou k nášmu domu: mal oblečený dlhý kabát, pod kabátom fotoaparát, klobúk hlboko stiahnutý do čela, na očiach tmavé okuliare. Keď som otvoril bránku, vkĺzol celý prestrašený dnu a dosť dlho mu trvalo, kým sa upokojil.

     Potom sme sa však zhovárali a fotili viac ako dve hodiny. Bolo to pokojné a priateľské popoludnie, zhovárali sme sa, pričom ma Kállay fotografoval, spomínali sme na roky šesťdesiate, na to vzrušujúce obdobie, keď sme sa otvárali svetu, potom na okupáciu, odpor a vzápätí rezignáciu... Všetkých nás to postihlo. Ale na fotografiách  to akosi nebolo cítiť; boli plné pohody, akoby sa ťarcha súčasnosti o nás ani neobtrela. Pílim drevo na záhrade, kŕmim sliepky, sedím za stolom v záhrade pred domom a pri lavičke je náš havinko, dve moje vnučky mi dávajú pusu na líca... Sú to vzácne dokumenty, nikto z fotografov sa tak blízko ku mne nepriblížil, nikto nezachytil také vzácne okamihy v našom dome na Mišíkovej.

     Po krátkom čase som od Kállaya dostal aj otázky a cez Teodora Baníka som mu poslal odpovede; Kállay prepašoval film aj s odpoveďami cez hranice a v týždenníku Stern vyšla reportáž 18. augusta 1988, tri dni pred dvadsiatim výročím okupácie pod názvom Alexander Dubček, leto 1988. Čakanie na lepšie časy.

     Švajčiarsky časopis Illustré uverejnil reportáž 7. septembra 1988 a nazval ju: Alexander Dubček. Stratili sme dvadsať rokov!

     Text pod fotografie napísal novinár Pierre-André Krol: „Mnoho západných novinárov chodí v Bratislave k domu, kde býva Dubček. Už päť rokov bezpečnosť dom iba povrchne monitoruje, no mikrofóny v múroch zostali...“

     17. novembra 1989 – doslova predo dvermi prevratných zmien – uverejnil Paris Match mierne upravenú Kállayovu reportáž s názvom: Muž, ktorý sa vráti.

     Vrátil som sa.

     Aj počas novembra 1989, počas tých vzrušujúcich dní, som bol s Karolom Kállayom v blízkom styku, chodieval na stretnutia a mítingy, fotografoval, bol to on, komu som dôveroval, kto ku mne priviedol delegáciu VPN Máriu Filkovú a Jána Budaja. Pozvali ma, aby som 23. novembra vystúpil na popoludňajšom mítingu na námestí SNP. Vôbec ma nemuseli presviedčať, rád som súhlasil: po dvadsiatich rokoch to bolo moje prvé verejné vystúpenie. Bol som dojatý... a šťastný! Ján Budaj navrhol, že po mňa pošlú auto, že mi zabezpečia ochranu, veď ešte nič nebolo vyhraté, mohli sme očakávať zásah bezpečnosti, ba aj armády, režim ešte nepadol. Odmietol som: povedal som im, že pôjdem z domu sám, prídem peši. Stretli sme sa pri Štefánke, tam už ma moji priatelia aj s Kállayom čakali a odviedli ma na tribúnu. Aj tam sa o mňa starala akási amatérska ochranka, ktorej dominoval sochár Rudo Sikora, dvojmetrový bradatý obor, ktorý vzbudzoval rešpekt. Ale nemusel som sa báť, ľudia na námestí ma prijali s nadšenými ováciami, bol som dojatý, len ťažko som zhľadúval slová...

     „Ak si ľud osvojil ideu, akou bol a je socializmus s ľudskou tvárou, potom je táto idea vlastníctvom ľudu. Preto, ba práve preto vo vás, mladej generácii, žije táto idea, lebo sa stala pamäťou národa a je dedičná, je i vo vás, nastupujúcej generácii... Konajme tak, aby naše spoločné úsilie občianskeho hnutia bolo opäť korunované úspechom. Ďakujem za pozvanie a porozumenie...“

     Karol Kállay vytrvalo fotografoval: vystúpenie na tribúne, v spoločnosti Filkovej, Budaja, Šimečku, Snopka, pri Kulichovej „rozvadenej rodine“, v rozhovore s priateľom Miroslavom Kusým, nadšené tváre mladých ľudí, ale aj sústredenie, napätie, obavy...

     Po manifestácii ma Karol Kállay odprevadil domov, bol pri tom, keď som si balil malý kufrík, hneď na druhý deň, 24. novembra, som totiž cestoval do Prahy. Kállay mi deň predtým bol kúpiť lístok na autobus; bola to konšpirácia, nikto nemal vedieť, že idem do Prahy, stále sme sa ešte obávali, že niekto mi môže cestu prekaziť.

      Keď som sa neskôr pozeral na Kállayove fotografie, zarazilo ma, že takmer ani na jednej sa neusmievam; mal som ustarostený, až utrápený výraz, pery zomknuté, obočie mierne zvlnené, až zamračené. Vytratila sa iskra z očí, už to nebol ten dobrácky, až žoviálny Dubček, ale muž, ktorý nesie ďalšie a ešte ťažšie bremeno. Zrútil sa totalitný systém, čo sa ešte pred niekoľkými týždňami zdalo nemožné, ale po eufórii prišla realita, každodenný zápas o nový systém, nové poriadky, legislatívu, majetkové vzťahy, vrátiť ľuďom občianske slobody, upraviť štátoprávne usporiadanie... Na snímkach z Federálneho zhromaždenia vidno, že sa stále niekam ponáhľam, že som pod ťarchou povinností. Bolo to oveľa ťažšie, ako som očakával; náhle sa uvoľnili spiace, či driemajúce sily, vznikali protichodné politické prúdy, ambiciózni politici, draví a bezohľadní podnikatelia, noví vizionári, hrdinovia, o ktorých nikto nepočul, ale aj démoni skrytí v radikalizme a nacionalizme, v bývalých či súčasných tajných službách: spoločnosť nebola pripravená na rýchlu zmenu, nedozrela, nezvládla demokraciu, veď od februára 1948 boli všetky ľudské práva zadupané, pluralitný systém zničený, justícia a hospodárstvo pod kontrolou autoritatívneho režimu... Čo som mohol čakať?

     Ľudia ma poznali s úsmevom na tvári. Úsmev... to je šanca premenená! Tak to spievala Gombitová so Žbirkom... Niekto mi poslal kazetu s videonahrávkou. Jan Werich v rozhovore s Vladimírom Škutinom v programe Co vy na to, pane Werichu? pre Československú televíziu to vtipne pomenoval: „Alexander Dubček... to je báječný človek! Naozaj báječný človek. Niekde som čítal, že v Prahe na múre sa objavil nápis: Es lebe Dubček! A tak mi zišlo na um, či to nenapísal nejaký nemec z NDR – teda, nie pre nás, ale pre nich, pretože oni vedia, že by im takýto nápis na tom ich múre nepovolili. Ale pozor, to je môj názor...! Ja za to beriem svoju vlastnú zodpovednosť! Ja tu netlmočím žiadny oficiálny názor... ja som bol na tlmočenie oficiálnych názorov vždy trošku špatný. Keď sa má za názor trpieť a za názor sa vždy trpí, tak  prečo ja mám trpieť za oficiálny názor, keď si môžem trpieť za svoj názor. A pretože som Čech, tak si potrpím na to, aby som trpel. Ale vráťme sa k Dubčekovi. Ja sa s vami stavím o čo chcete, že keby sa dnes Dubček uchádzal o akúkoľvek funkciu kdekoľvek, hoci aj na miesto U Thanta, tak to vyhrá v prvom kole. Neviem čím to je, ale Dubčekovi sa hrozne dobre fandí... A ja mám na to takú teóriu: celý svet žije dnes v ovzduší, ktoré je preplnené frázami. Z každej strany len slová, slová a slová a za tými slovami je niečo iné, než tie slová znamenajú... A tie tváre, ktoré to tlmočia! Tie sa tvária vznešene, alebo múdro, prísne, alebo štvorhranne, kosoštvorcovo, alebo... len sa pozrite, aký som statočný! A keď do takéhoto sveta príde zrazu pán zo Slovenska a on sa smeje. On sa smeje! On má malé oči a smeje sa a ten je optimizmus je nákazlivý, hovorí zrozumiteľne svojou materčinou, on ju ovláda a hovorí veľmi pekne. A keď číta a padajú mu okuliare, tak si ich proste postrčí a keď sa preriekne, tak sa opraví a nepredstiera, že sa nepreriekol... A on sa chová ako obyčajný vy, obyčajný ja, ako obyčajní oni: on je obyčajný človek! A ľudia takémuto človeku radi fandia. To je márne...“

     Úsmev na tvári a jamky na lícach už dávno nahradilo zamračené čelo a vrásky okolo úst...

     Bol ma potom navštíviť Tibor Huszár, mocný, zavalitý a vysoký fotograf, spontánny a srdečný, plný energie, umelec bez zábran a predsudkov; rýchlo si získal moju dôveru a sympatie. Pravda, to už bolo po novembrovej revolúcii, už som bol vo funkcii predsedu Federálneho zhromaždenia, už som sa nemusel báť, že náš dom sledujú tajní. Tibor Huszár pomáhal aj v centre Verejnosti proti násiliu, odvážny a zvedavý, vynikajúci umelec. Ukazoval mi jeho fotografie zo vzbury väzňov v leopoldovskej väznici; bolo to predtým, ako po nepremyslenej Havlovej amnestii zostalo v Leopoldove ešte takmer 2 500 väzňov, na ktorých sa amnestia nevzťahovala: vyše dvesto z nich si odpykávalo tresty za vraždu, 170 za znásilnenie, 320 za krádeže veľkého rozsahu... Vzbúrili sa, pretože sa im amnestia zdala nedostatočná a nespravodlivá. Ale Huszárove fotografie vznikli koncom roku 1989, keď len vládna delegácia zabránila nepokojom: vtedy prišiel do väznice predseda vlády Slovenskej republiky Milan Čič, minister spravodlivosti Ladislav Košča, ale aj básnik Ľubomír Feldek, aby zabránili najhoršiemu a sľúbili väzňom, že prehodnotia rozsudky... Na Tiborových záberoch vidno Ľuba Feldeka, ktorého nesú väzni na pleciach, unikátne zábery z väzenských ciel, tváre väzňov, nádej s beznádejou...

     Posedeli sme s Tiborom Huszárom na našom dvorku, odfotil ma so psíkom Luxom, potom sme sedeli aj v mojej pracovni, no ani jemu sa celkom nepodarilo odfotiť ma usmiateho a bezstarostného. Do smiechu mi veľmi nebolo...

     Najviac času so mnou strávil mladý fotograf Vladimír Benko, ktorý vtedy pracoval v tlačovej agentúre. Bez obáv sa mi prihovoril, predstavil sa a vysypal svoj návrh: vraj, keď som toľko hovoril o socializme s ľudskou tvárou, keď sa toto slovné spojenie stalo symbolom Pražskej jari, tak nech aj ja ukážem svoju tvár v obyčajných situáciách, medzi ľuďmi či doma, bez štylizácie a formalít. Po chvíli váhania som súhlasil a odvtedy sa Vlado Benko odo mňa nepohol. Zachytiť ľudskú tvár socializmu...

     Myšlienky sa nedajú ovládať. Myslím na to, kedy a kde som tieto slová použil prvý raz...

     Ľudia si vo všeobecnosti myslia, že výraz „socializmus s ľudskou tvárou“ je môj nápad, že je to, takpovediac, môj vynález, moja licencia. Nie. Tieto slová použil filozof a sociológ Radovan Richta, autor známej a v čase vydania prevratnej knihy Civilizácia na rázcestí. Istý čas mi dokonca radil, vážil som si jeho otvorené názory a bez výhrad som si osvojil jeho výraz – socializmus s ľudskou tvárou. V sedemdesiatych rokoch Richta prepracoval svoju knihu v spolupráci so sovietskymi vedcami – na čele s akademikom B.M. Kedrovom – a zmenil aj názov: už to nebola Civilizácia na rázcestí, ale Človek, veda, technika. Neskôr mi Zdeněk Mlynář rozprával, ako sa Richta postavil na stranu normalizátorov a v akadémii vied patril k tvrdej línii. Spomenul mi tiež jednu zvláštnu historku: tesne po invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa Richta vracal z vidieka autom do Prahy a cestou vzal mladú stopárku. Keď predbiehali kolónu nákladných áut so sovietskymi vojakmi, dievčina otvorila okienko, vyklonila sa z auta a začala nadávať vojakom, pričom im hrozila päsťou. Richta ju vraj zúrivo okrikoval, aby s tým prestala; keď obišli kolónu vojakov, asi po dvoch kilometroch ju Richta nemilosrdne vyhodil z auta, nestaral sa o to, čo by sa jej mohlo stať, keď ju kolóna dostihne...

     Ani na fotkách mladého Benka sa často neusmievam. Vari len pri stretnutí s pápežom Jánom Pavlom II., vo vinohradoch pri rozhovore so ženičkami, alebo v kruhu mojej početnej rodiny v našom dome, v rozhovore s Júliusom Satinským, či pri návšteve rodného Uhrovca. Uhrovec, rodný dom, sedím pri stole, za mnou veľký portrét Ľudovíta Štúra...

    A myšlienky sa opäť rozletia ako mydlové bubliny z detského bublifuku, niektoré prasknú, rozfŕknu sa na stovky drobných kvapôčok, niektoré poletujú, stúpajú hore, tratia sa... Často som myslel na to, aká je to náhoda, že som sa narodil v tom istom domci, kde aj Ľudovít Štúr. Narodil sa v októbri 1815, ja v novembri 1921... O stošesť rokov neskôr! Vždy som to považoval za náhodu, vždy som odmietal prirovnania o nejakom osudovom a dejinnom prepojení so Štúrom. Ale chtiac či nechtiac som sa – možno vedome, možno podvedome – začal zaujímať nielen o Ľudovíta Štúra, ale aj o generáciu štúrovcov, o celú tú zložitú epochu, v ktorej sa rodil moderný národ. Prirodzene, oporu v rodisku som hľadal zväčša vtedy, keď mi bolo ťažko, keď som len s námahou niesol zlobu a ťarchu dní; čítal som knihy, ktoré opisovali osudy štúrovcov, nielen ich vzopätie, ale aj tvrdé prenasledovanie po potlačení povstania v rokoch meruôsmych, bachovský absolutizmus. Vnímal som naše rovnaké osudy: ohromné nádeje, služba národu, idealizmus, vizionársky program... a potom historický zlom, prehra, no napriek porážke nezlomný odpor, tlejúce iskry nádeje, viera, že raz to bude lepšie... Aj pri zdrvujúcom nešťastí je ešte záblesk nádeje! Môj obľúbený Ján Botto: „Šumia hory – dumne hudú: boli časy, ešte budú! Boli časy, ešte budú! Bo všetko vo svete minie sa: pravda naša nezahynie!“

   Ale s Uhrovcom sú spojené aj nepríjemné zážitky; bol som v mojom rodisku aj počas predvolebnej kampane, mal som pripravený príhovor a keď som začal čítať, skupina radikálnych krikľúňov začala pískať, vykrikovať urážlivé slová, otŕčali päste, nedovolili mi prejav dokončiť. Bola to vopred pripravená provokácia: niektorým spoločenským prúdom a politickým silám sa nepáčilo, že som obhajoval spoločnú republiku Čechov a Slovákov a odmietal som rozdelenie štátu. Veľmi sa ma to dotklo, cítil som sa nielen sklamaný, ale aj urazený, dlho som sa s týmto zážitkom nedokázal zmieriť... Už nie som ten Dubček, akým som býval? Už nie som legendou roku šesťdesiateho ôsmeho, ani novembrovej revolúcie?

  Vložil som Kállayovu fotku späť do obálky a obálku položil na nočný stolík. Privrel som oči. Chcelo sa mi spať, chcelo sa mi bdieť. Ani tak, ani tak. Nemohol som. Spomienky sa neodbytne vracajú... 

     9)

     Či nás je dôstojnejšie mlčky znášať strely a šípy zlého osudu, či proti moru bied sa chytiť zbrane a skoncovať to vzburou..?!

     Často som myslel na tento slávny Hamletov monológ. Vzbúriť sa? Ako som sa mohol vzbúriť? Väčšina spoločnosti bola apatická, podriadila sa normalizácii, zdalo sa mi, že si priam vychutnáva svoju potupu. Ako sa brániť, nezostať apatický, nenechať sa ponižovať... a najmä nerezignovať?

     Situácia sa zhoršovala z roka na rok, doslova z mesiaca na mesiac: ľudské práva sa pošliapavali, perzekúcie boli na dennom poriadku, prevládal strach a vládla arogantná moc. Koncom októbra 1974 som sa rozhodol, že napíšem list Federálnemu zhromaždeniu ČSSR a Slovenskej národnej rade.

     Keby tu bola sestrička Pavlína, snažil by som sa jej vysvetliť, prečo som písal listy na svoju obranu, na obranu tisícov postihnutých – tých listov bolo  viacero – prečo som sa bránil aspoň takýmto spôsobom: veď kto to dnes pochopí? Čo ak sa čosi podobné bude neskôr opakovať, možno v iných podmienkach a iných časoch, no rovnako bezohľadné, arogantné a deprimujúce?

     Písal som, že v „totalitnom systéme, v systéme osobnej moci je najvhodnejšia klíma pre zneužívanie postavenia jednotlivca alebo skupín pre potlačenie princípov demokracie, rôznymi spôsobmi a nástrojmi sa anuluje zásada väčšiny, je to voľné pole pre zneužívanie moci... Nepíšem to všetko iba na svoju obhajobu, ale aj ako obžalobu všetkých tých, ktorí sú tejto takmer neviditeľnej pavučine vo svojom živote vydaní na milosť...“

     Nemôže sa to opakovať? spýtal by som sa sestričky Pavlíny, keby ma chcela počúvať. Nemôže sa to stať aj vám, ktorí prídete po našej generácii? Nevidieť už teraz – a to sa naša krehká demokracia ešte len zbavuje plienok – ako sa liahnu zárodky budúcich politických šarlatánov, falošných spasiteľov, ako sa začína potajme deliť majetok, rastie kriminalita a v mene demokracie sa demokracia okresáva a likviduje...

     V liste som popísal konkrétne príklady porušovania mojej osobnej slobody, ustavičné sledovanie Štátnou bezpečnosťou. Neboli to však žiadne scény ako z amerických akčných filmov, nijaké hrdinské skutky prenasledovaných a prenasledovateľov, žiadna ostrá streľba, odvážne skoky zo striech, hučanie vrtuľníkov, žiadne japonské bojové umenie; o to však mučivejšie a odpornejšie, zákerné a zbabelé.

     Vybrali sme sa na návštevu našej známej do centra Bratislavy, cestou sme sa zastavili u švagra. Býva na Mudroňovej, ale auto sme z opatrnosti zaparkovali v bočnej uličke, syn zostal v aute. Kým sme sa vrátili – zdržali sme sa necelú polhodinku – syn si všimol hneď dve sledovacie autá. Odviezol nás na návštevu k našej známej a len čo sme vošli na schodište, počuli sme, ako za nami buchli vchodové dvere. Zostali sme s manželkou stáť predo dvermi a čakali; keď nás uvidel, predstieral, že hľadá kľúče od vedľajšieho bytu, no keď sme sa nehýbali a pozorovali ho, zlostne sa zvrtol a zbehol dolu schodmi.

     Keď sme sa vracali z návštevy, pred domom chlapík, mal natiahnuté výrazné, tesné žlté tričko; pomyslel som si, že keď už majú byť moji sledovatelia nenápadní, mali by sa aj nenápadne obliekať... Nastúpili sme do električky, na poslednú chvíľu vkĺzol aj chlapík v žltom tričku; mám nos na tieto typy, bezpečne som vedel, že je to tajný. Pristúpil som k nemu a nevinne sa ho spýtal: „Prosím vás, koľko je hodín?“ Zjavne ho to zaskočilo, no potom mi celý popletený odpovedal.

     Pravdaže, vystúpil s nami, no cestou k nášmu domu nás prevzal ďalší mladý chlapík. Schválne sme kráčali pomaly, občas sme sa zastavili, aby nás mohol predísť; vždy však zostal aj on stáť a pohol sa až vtedy, keď sme sa pohli my. Aby to vyzeralo „prirodzene“, občas položil nohu na múrik a tváril sa, že si zaväzuje šnúrky na topánke. Keď už to urobil asi tretíkrát, zvrtol som sa, podišiel som k nemu, položil som si nohu na múrik a vravím: „Aj moja topánka nejako hnevá...“

     Manželke sa to nezdalo vôbec zábavné, dostala silnú migrénu a celú noc nespala.

     Sledovali ma aj v práci, na cestách do pobočiek Štátnych lesov. Presne 21. augusta (aký významný dátum!) v roku 1973 som cestoval služobným gazíkom do lesného závodu Šaštín- Stráže a len čo som vyšiel z bratislavského podniku, všimol som si dve služobné volgy, ktoré sa na mňa zavesili; striedali sa, zamiešali sa medzi ostatné autá, no bolo mi jasné, že ma sledujú. Keď sme prešli Malacky, nešiel som po hlavnej ceste, ale schválne som odbočil na lesnú, hrboľatú a kamenistú cestu, po ktorej bol problém prejsť aj terénnym autom. Bolo v tom aj trochu zlomyseľnosti: nech sa potrápia, nech preveria svoje autá! Nič ich však neodradilo; poctivo sa trmácali za mojim gazíkom až do lesného závodu. Jedno auto sa akoby nenápadne skrylo za železničný vagón, druhé strážilo cestu do dediny. V lesnom závode sme riešili praktické problémy, pri expedičnom sklade dreva sme prekontrolovali motorové píly a vyradili sme tie, ktoré boli opotrebované. Potom sme museli otestovať navádzač na ovládanie vozidla pri nakladaní a odvoze dreva. Bežné, až rutinné záležitosti; žiadne podozrivé kontakty, žiadna konšpirácia, hovoril som len s technikmi a robotníkmi, ani jeden z nich nebol podozrivý z protištátnej činnosti, nebol disident, ani bývalý reformný politik: načo to všetko bolo dobré? Len preto, aby ma mali pod kontrolou, aby ma psychicky zastrašovali a snažili sa ponížiť.

     Ako inak, prítomnosť týchto strážiacich duchov si všimli aj zamestnanci lesného závodu. Keď som odtiaľ odchádzal, jeden z nich sa ma opatrne spýtal: „Až tak veľmi sa vás boja? A to na vás aj takto dávajú pozor?“

     Nech to znie akokoľvek paradoxne, zažil som pri mojom sledovaní a prenasledovaní aj príjemné chvíle. Jeden príbeh som porozprával spisovateľovi Lacovi Ťažkému, ten ho spracoval takmer literárne a tak som aj Ťažkého text zakomponoval do listu.

     Začiatkom decembra 1973 som bol na služobnej ceste v Lesnom závode v Topoľčanoch, polesie Duchonka. Cestoval som len ako náhradný vodič, v aute boli s nami dokonca predseda straníckej organizácie a jeho dvaja podriadení. Kým oni riešili nejaké problémy v súvislosti s racionalizáciou práce a miezd, išiel som sa poprechádzať okolo hospodárskych budov; začul som z kováčskej dielne buchot kováčskeho kladiva. Kedysi som v Dubnici dva roky pracoval ako kováč a tak som spontánne vošiel do dielne: staré remeslo ma priťahovalo. Bol som  v lesníckej uniforme, nosieval som ju len občas, aj to len v zime a v lete už vôbec nie.

     „Vy ste pán Dubček,“ oslovil ma vysoký a mocný kováč, no už zhrbený vekom. „Ja vás predsa poznám!“

     Pravdaže ma to potešilo a hneď som sa ho priamo spýtal: „Nemáte niečo v ohni? Rád by som vám zatercoval a skúsil, či mi to ešte pôjde.“

     Kováč zostal prekvapený: „A vari by ste to ešte dokázali?“

     „Neviem, ale keď som robil v Dubnici, tak som to vedel. Som vyučený strojár, ale robil som dva roky aj v kováčni. Rád by som si spravil podkovu na chatu.“

     Kováč sa ma s úsmevom spýtal: „Načo by ste si ju robili? Tam v kúte je na hromade dosť podkov, ale keď chcete novú, tak si vezmite, sú už očíslované.“

     „Nie, tie nechcem, sú také konfekčné, do tých sa štucne musia zašraubovať, ale ja by som chcel tradičnú, vykovanú z jedného kusa, ako sa to robilo kedysi.“

      Uznanlivo prikyvoval a ochotne vybral z hromady starého železa vhodný kus. Znalecky ho premeral, poťažkal, či bude stačiť. Potom do belasého ohníka prihodil uhlie a zapol motorček, aby plameň rozdúchal. Do ohňa vložil železo.

     „Tak... Ako to spravíme?“

     „Vy ste majster kováč, ja len tovariš,“ žartoval som.

     Kováč zvážnel. „Tak si vezmite zásteru a ťažké kladivo. Ideme na to.“

     Navliekol som si koženú zásteru a poťažkal kladivo; mal som zvláštny pocit upokojenia a cítil som sa vyrovnaný so všetkým. Začali sme búchať, ozýval sa zvuk kováčskych kladív, z nákovy stúpala para. Kováč vložil železo druhýkrát do ohňa a zašomral:

     „Hneď som si všimol, že to viete... podľa toho, ako ste sa postavili k nákove a že ste kladivo vzali ľavou rukou dolu a pravou hore na rukoväti, aby sa vám rukoväť vošla do ľavého podpazušia.“

     Bolo to pre mňa ocenenie, ktoré som si vážil viac ako nejaké politické či spoločenské úspechy; za úzkym okienkom sa belel čerstvo napadaný predvianočný sneh, v dielni horel ohník a celá tá atmosféra ma napĺňala pokorou a vierou v seba samého, ale aj dôverou k poriadku vecí, ba aj v to, že svet by predsa len mohol byť lepší.

     Kováč bol so mnou spokojný, tovariš sa osvedčil. Dokončili sme moju podkovu a on ma takmer ostýchavo a skromne požiadal, aby sme urobili ešte jednu: „Tá zas bude moja!“

     Súhlasil som. Potom sme si podali ruky a rozlúčili sa silným stiskom ako priatelia.

     Možno sa veci neudiali celkom tak, ako ich opísal Ladislav Ťažký. Ale to nie je až také dôležité: keď sme sa po zaviatej ceste vracali cez Topoľčany do Bratislavy, spokojne som sa usmieval. Netušil som, že kvôli tejto – mne milej – udalosti sa strhne priam búrka výsluchov a vyšetrovania. Bezpečnostné zložky ministerstva vnútra akoby zbesneli: kvôli dvom podkovám ukovaných pre šťastie vypočúvali zamestnancov lesného závodu, aj kováča. Nepýtali sa ani mňa, ani mojich kolegov, ktorí boli v závode so mnou. Vyšetrovatelia „hore“ nahlásili, že Dubček si na Duchonke organizoval popularitu, vyrábal podkovy s vyrazeným monogramom a tie potom rozdával miestnym občanom.

   Nikdy som sa nedozvedel, ako sa cítil kováč, čo povedal vyšetrovateľom, čo si mysleli robotníci polesia, keď ich otravovali súdruhovia z ministerstva vnútra a Štátnej bezpečnosti.

    Aby sme si rozumeli, sestrička Pavlína: tento list nebol iba zoznamom krívd a bezprávia voči mojej osobe. Pustil som sa do kritiky husákovsko-biľakovského režimu, chcel som poukázať na pokrytectvo a falošnosť Poučenia z krízového vývoja, ktoré nútilo ľudí prisahať na vernosť režimu a vytváralo v spoločnosti rozpoltenosť, priam schizofréniu. Že neviete, čo je to Poučenie z krízového vývoja? Ach, to by som vám musel dlho vysvetľovať! Možno vám to Béďa objasní, určite sa o Poučení zhováral s otcom...

     Nechcel som obhajovať len seba a svoje postoje, ale chcel som sa postaviť na stranu tých, ktorých režim stíhal nielen politicky, ale vyvíjal na nich aj morálny tlak a znevýhodňoval ich sociálne. Hovoril som aj za ostatných ponížených a prenasledovaných. Obhajoval som obrodný proces a reformnú politiku, ostro som sa pustil do tých probrežnevovských politikov, ktorí pozvali okupantov a zadusili rodiace sa reformy.

     Kto nezažil, len ťažko pochopí, sestrička. Ľudia inak hovorili na schôdzach, v kolektíve, inak doma a medzi priateľmi. Spoločnosť opantala ľahostajnosť, bujnel strach ako rakovina, pavučina moci obmotávala jednotlivcov, rodiny, pracoviská, kolektívy... Vytvorila sa atmosfére udávania, donášania, tajných agentov a rezidentov, Štátna bezpečnosť si kupovala udavačov, vydierala ich a vyhrážala sa im... Málokto odolal!

     Na záver listu som napísal: „Pavúčie siete prenikajú do celého života v krajine a tí, ktorí ich spriadajú, potrebujú obživu a požehnanie. Nemôžem to nazvať inak ako pravým menom – zneužívanie moci, porušovanie ľudských práv.“

     Myslíte si, že som sa dočkal odpovedi? Kdeže! Ani na tento, ani na ďalšie a to som ich dovedna napísal dvadsaťštyri! Písal som listy českým a slovenským štátnym orgánom, Federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, ale napísal som aj politbyru Zjednotenej socialistickej strane Nemecka (SED vo východnom Nemecku), tiež politbyru Poľskej zjednotenej robotníckej strany...

     „Státisíce bývalých členov strany sú vystavené sociálnemu útlaku, pozbavení práce, sú postihované ich deti, súrodenci, príbuzní. Títo komunisti (predovšetkým komunisti) sú osobitne registrovaní vo všetkých kádrových oddeleniach a osobitne sledovaní, aby nemohli nájsť uplatnenie na iných pracoviskách... Celá zložitosť sociálneho dopadu vyjadruje nerovnosť nielen v práve na prácu a vzdelanie, ale stavia ich do nerovnoprávneho postavenia, pretože sú pod policajným dozorom. Orgány Štátnej bezpečnosti stoja nad všetkými zákonmi, aj inštitúciami, predovšetkým nad súdmi, prokuratúrou, spoločenskými i masovými organizáciami, sú všade a pri všetkom. Nielenže slúžia moci, ale stali sa mocou.“

     Až potom, keď sa môj list z októbra 1974 dostal na Západ a keď ho potom v apríli 1975 uverejnilo viacero zahraničných novín: rakúsky Kurier, nemecké denníky Frankfurter Allgemeine Zeitung, General Anzeiger a Blatter, anglický denník Observer, švédsky Dagens Nyheter, nórske časopisy Dagbladet a Aftenposten, islandský denník Thjódvilijin, rímsky časopis Listy, až vtedy sa stranícke a mocenské orgány rozhýbali. Rozzúrili!

     Zhodou okolností, bez toho, aby sme jeden o druhom vedeli, poslal 8. apríla 1975 Václav Havel obsiahly list Gustávovi Husákovi, v ktorom ostro a veľmi odvážne kritizuje metódy Husákovho vládnutia, ktorá vedie k morálnej a kultúrnej devastácii Československa.

    „Vnútorne naša spoločnosť nielenže vôbec nie je konsolidovaná, ale naopak upadá do čoraz hlbšej krízy, do krízy vo všeličom nebezpečnejšej ako všetky, čo z našej modernej histórie pamätáme,“ napísal Havel a mal neomylnú pravdu. „Základná otázka, ktorú si tu treba položiť, znie: prečo sa vlastne ľudia správajú tak, ako sa správajú; prečo robia všetko to, čo v súhrne vytvára onen impozantný dojem totálne jednotnej spoločnosti, totálne podporujúcej svoju vládu? Myslím, že každému nepredpojatému pozorovateľovi je odpoveď jasná: ženie ich do toho strach.“

     Nie je to podobné mojim úvahám, mojim názorom, mojim listom?

     A Václav Havel išiel ešte ďalej: „Škála toho, čo môže človek stratiť, je bohatá: od najrôznejších výsad vládnucej vrstvy a všetkých osobitných možností, vyplývajúcich z moci, cez možnosť pokojnej práce, postupu a zárobku v zamestnaní, cez možnosť vôbec pracovať vo svojom odbore, cez možnosť štúdia, až po možnosť žiť aspoň na tom stupni právnej istoty ako ostatní občania a neocitnúť sa v onej špeciálnej vrstve, pre ktorú neplatia ani tie zákony, čo platia pre ostatných, teda medzi obeťami československého politického apartheidu. Áno, každý má čo stratiť, aj ten posledný pomocný robotník môže byť preradený na ešte horšie a menej platené miesto, aj jemu sa môže kruto nevyplatiť, keď na schôdzi alebo v krčme povie svoj skutočný názor...“

     Nebudem vás, sestrička Pavlína, zaťažovať obšírnym obsahom listu Václava Havla; váš priateľ Béďa o ňom možno počul od rodičov, alebo starších priateľov. Musím vám povedať, že som sa s ním hlboko stotožnil – o to viac, že Havel napísal v liste aj vizionárske slová: „Umŕtvujúc život, umŕtvuje teda spoločenská moc aj seba samu - a tým nakoniec aj svoju schopnosť umŕtvovať život. Inými slovami: život možno dlho a veľmi dôkladne znásilňovať, splošťovať, umŕtvovať - a predsa ho napokon nemožno natrvalo zastaviť: hoci potichu, potajme a pozvoľna - predsa ide ďalej; hoci tisíckrát odcudzený sám sebe - predsa sa vždy znova nejakým spôsobom vracia sám k sebe; čo ako veľmi bol znásilnený - predsa len napokon vždy prežije moc, ktorá ho znásilňovala...“

     Aby toho nebolo málo, Zdeněk Mlynář vydal práve 14. apríla 1975 analýzu, politologickú esej, s dlhým názvom: Teória a prax pokusu o reformu politického systému v Československu 1968, ktorej úryvky vyšli v rímskom časopise Listy.

     Spomenul som vám, že Husák sa rozzúril. Určite k tomu prispela táto zhoda náhod, môj aj Havlov list, ktoré sa ihneď publikovali v demokratickom svete. Husák dostal záchvat nepríčetnosti. Na spoločnom zasadaní vrcholných orgánov strany, vlády, Národného frontu, parlamentu – pri príležitosti 30. Výročia oslobodenia Československa – priamo pred televíznymi kamerami, začal chrliť zúrivé, nenávistné slová najmä na adresu reformných komunistov Pražskej jari, osobitne na mňa a Smrkovského.

     Predstavte si ma, Pavlína, ako sedím v našej obývačke pred televízorom, na stolíku mám otvorenú sedmičku červeného vína, či moje vlastné víno z vinohradu v záhrade, alebo možno piva, na tom už nezáleží; počúval som Husákov prejav so stiahnutým hrdlom a búšiacim srdcom, no predsa len vo mne prevládal zvláštny pocit satisfakcie a spokojnosti: nemôžu nás umlčať! A Husákové slová padali na zakríknutých ľudí ako lávové kamene... Lenže ľudia nestratili pamäť, nestratili súdnosť. Ešte nezabudli, že Husák po auguste 1968 postupne zradil všetkých tých, ktorí ho nielen rehabilitovali, ale umožnili mu návrat do politiky, že Husák bol najprv oddaný reformám a ideám Pražskej jari a potom sa z neho stal ten najhorší inkvizítor, že ešte po návrate delegácie z Moskvy v auguste 1968 tvrdil, že „stojím plne za Dubčekovou koncepciou, bol som pri jej tvorbe, jeho budem podporovať, budem za ním stáť, alebo odídem...“ Aký obrat! Pustil sa do mňa, burácal ako na súdnom procese:

     „Dubček v liste ohovára našu stranu a jej politiku schválenú demokraticky zvolenými orgánmi a zjazdom, ohovára štátne orgány, vymýšľa si ohováračky o akomsi policajnom terore v Československu, kde vraj Štátna bezpečnosť vládne nad všetkým. Ohovára naše spojenecké vzťahy, ohovára Sovietsky zväz... Pre kontrarevolučný obsah Dubčekovho listu, či ho už písal sám, alebo spoločne so skupinou pomáhačov, ktorí sa okolo neho, Smrkovského a niektorých ďalších pohybovali, začali ho uverejňovať v buržoáznych štátoch v jeden deň a rozpútali takýto humbug. Takáto zvrhlá a zvrátená logika a morálka je v týchto rozličných dokumentoch Smrkovského, Dubčeka a ďalších...“

     On, práve on, hovorí o zvrhlej a zvrátenej logike a morálke! Najradšej by ma poslal do pekiel! Vyhrážal sa mi: „Chcem otvorene povedať, že Dubček si môže hoci aj zajtra zbaliť kufre a odísť do ktoréhokoľvek buržoázneho štátu, ktorého slobodu si cení väčšmi než revolučné vymoženosti nášho ľudu, než socialistickú spoločnosť. Môže odísť hoci aj zajtra k svojim patrónom a ochrancom...“

    Tŕpol som pri sledovaní toho prejavu, bol som rád len tomu, že pri televízore nesedí moja manželka Anna, ktorá bola na každý prejav takejto hrubej arogancie nesmierne citlivá. Vedel som naisto, že sa začne pohon na mňa, na ďalších reformných komunistov. Nemýlil som sa...

     Už 19. apríla 1975 uverejnil denník Rudé právo veľký úvodník s názvom Cestou zrady, ktorý pripomínal slovník politických procesov päťdesiatych rokov. Redakcia sekala a rúbala, omieľala Husákov zlostný prejav a demagogicky podsúvala nepravdivé frázy. Dokonca ma obviňovali, že podporujem plány západných krajín na eskaláciu studenej vojny a tým aj zvyšujem medzinárodné napätie, staviam sa proti medzinárodnej konferencii o európskej bezpečnosti a spolupráci. Bolo to ako stredoveké autodafé.

     Stranícka inkvizícia sa naplno rozbehla  po zasadaní predsedníctva ÚV KSČ 17. apríla 1975. Funkcionári strany organizovali kampaň, ktorá mala odsúdiť moju činnosť. Mojimi listami sa zaoberalo aj Ministerstvo vnútra a Generálna prokuratúra, podrobili ich analýze a konštatovali, že ich obsah je jednoznačne škodlivý. Nemohli však dokázať, že som listy posunul do zahraničia: ak by sa to dokázalo, tak mi hrozilo potrestanie väzením od šiestich mesiacov až do troch rokov. Záver týchto expertov nad Havlom bol ešte prísnejší: dospeli k záveru, že Václav Havel sa dopustil trestného činu rozvracania republiky a môže dostať trest od troch až do desať rokov väzenia!

     A potom sa začal pohon na bývalých predstaviteľov Pražskej jari: policajné prehliadky, výsluchy na povestnej Bartolomejskej, zabavovanie kníh, písomností, samizdatov, časopisov a novín, ba aj kníh a starých výtlačkov Akčného programu... Bytové prehliadky boli u mnohých mojich spolupracovníkov a priateľov: V. Šilhana, Z. Mlynářa, V. Mencla, R. Horáka, L. Lisa, O. Jaroša, J. Zelenkovej, J. Křena, P. Uhla, A. Šabatovej, M. Vaculíka a L. Vaculíka, K. Kosíka, P. Kohouta, V. Prečana, I. Klímu, V. Kostrouna, J. Špačka, A. Černého, Z. Vašíčka, J. Schopfa, M. Šimečku, I. Kadlečíka, M. Kusého, A. Munzovú, H. Ponickú, A. Smutného, J. Brinzíka...

     Tie mená vám nič nehovoria, však sestrička Pavlína? Akoby aj mohli... A predsa sú to smutné osudy ľudí, ktorí sa neprevinili ničím, len tým, že chceli slobodne vyjadriť svoj názor, že verili v lepšiu spoločnosť a zmysluplný život... Zdá sa vám to nenormálne? Veď to aj bolo!

     Sieť tajných a špicľov sa okolo mňa zaťahovala. Vtedajší minister vnútra Jaromír Obzina, jeden z najvplyvnejších mužov Husákovho režimu, zorganizoval viditeľnú aj neviditeľnú pavučinu, ktorá ma sledovala doslova vo dne i v noci – akcia Breza a neskôr akcia Eser dala do pohybu stovky príslušníkov bezpečnostných služieb. Márne som sa sťažoval! Oznámili mi, že hliadky okolo môjho domu sú tam preto, aby mi v prípade potreby poskytli ochranu...

  Husák sa mýlil, keď si myslel, že týmito represiami zastraší svojich odporcov a vymaže ich zo spoločenského vedomia; dosiahol pravý opak. Zahraničné – západné! - médiá sa vďačne chytili tejto témy a upozorňovali na situáciu v Československu. Viacero západných politikov, spisovateľov, intelektuálov ostro a nevyberane kritizovalo Husákov režim. Olaf Palme, predseda vlády Švédskeho kráľovstva, lakonicky komentoval Husákov pokus o polemiku: „Nemám najmenšiu chuť polemizovať s Husákom, ako som nikdy nepolemizoval so saigonským prezidentom Thieuom.“

     Minister vnútra Jaromír Obzina v správe adresovanej predsedníctvu ÚV KSČ tvrdil, že „bezpečnostné orgány v Československu urobia všetko pre to, aby odhalili a zničili každú opozičnú činnosť.“ Aj na tieto slová Palme zareagoval: „Takto sa rozprávajú kreatúry medzi sebou. Český a slovenský ľud je vystavený útlaku diktatúry, ktorú nenávidí a ktorou pohŕda. Do nášho chápania solidarity s utláčanými na celom svete musíme zahrnúť aj nádej, že príde čas, keď československý ľud opäť získa svoju slobodu.“

     Stal som sa najstráženejším väzňom – bez mreží – Husákovho režimu.

     Mám pokračovať, sestrička? Chápem vás, že takýto opis a výklad udalostí sa vám môže zdať fádny, až nudný. Naozaj, nie je to ako v akčných filmoch, ktoré teraz každý večer vysielajú televízne kanály. Ale zažil som aj také, verte mi!

     Okolo deviatej hodiny predpoludním – bolo to 11. mája 1973 - sme sa so známym vracali cez Modru do Pezinka. Moju simku šoféroval známy, ktorý bol trochu nedôverčivý, keď som mu rozprával o tom, ako ma sledujú. Cesta prebiehala pokojne, nevideli sme za nami žiadne auto, no ja som tušil, že niekto sa na mňa zavesil. Navrhol som šoférovi, aby pridal, akoby sa chcel stratiť, akoby chcel ujsť... a hneď budeme mať za pätami tajných. Naozaj, môj známy dupol na plyn a hnal sa smerom na Pezinok veľkou rýchlosťou; okamžite sa za nami zjavili hneď dve autá a rútili sa za nami. Nespomalili sme ani v uliciach Pezinka a to už začalo byť povážlivé: fičali sme ulicami, vyšli sme z mesta, tam za Myslenicami sa šofér obrátil a rovnakou rýchlosťou sa vracal naspäť. Ešteže nebola takmer žiadna premávka... Tajní sa obrátili a ďalej nás naháňali až smerom na pezinskú Babu; tam sme spomalili a pokojne sme odbočili do nášho lesného závodu. Netuším, čo tajní napísali do hlásenia o tejto naháňačke, určite im nešlo do hláv, akú konšpiračnú hru sme to s nimi hrali...

     To už zábavnejšie, sestrička, však? Tak teda ďalšia príhoda: 10. augusta 1974 sme išli s manželkou, aj s mojím priateľom do Topoľčian, zablahoželať tete Zuzke, mala 76 rokov. Odtiaľ sme sa chystali do rodného Uhrovca na hrob rodičov a brata Júliusa. Vedel som, že ma budú sledovať, jedno auto išlo pred nami, druhé za nami: také boli interné predpisy tajnej polície. Asi po hodine jazdy som upozornil manželku, aj priatelia, že nás sledujú a hneď som im aj povedal, aké majú značky: Fiat BAD 9381 a Škoda BAD 9415. Nechceli mi veriť, tak som za Hlohovcom, za miernym stúpaním a zákrutou zastavil. Vodič fiatky ma nemohol vidieť – zazrel ma až na poslednú chvíľu, tak ma musel predbehnúť. Pustil som sa za ním a šiel som schválne len päťdesiatkou, on sa musel prispôsobiť, hoci mal voľnú cestu. Potom som zase pridal a takmer stovkou som sa na neho tlačil: nemal inú možnosť, len upaľovať predo mnou. Za jednou z ďalších zákrut pred obcou Lužany sme zastavili a nechali, nech sa obe autá vzdialia. Vedel som však, že nás v Lužanoch budú obe autá čakať. Stáli pred bufetom a keď nás uvideli prichádzať, chystali sa zase vyraziť. Vyšiel som z auta a podišiel k fiatke, otvoril dvere na strane vodiča. Skríkol: „Čo si to dovoľujete?“ Povedal som, aby sa nerozčuľoval, chcem sa len slušne spýtať, koľko je hodín. Kričal ešte hlasnejšie: „Nemáte čo robiť v mojom aute!“ Neudržal som sa... „To nie je vaše auto!“

     Zábavné, však, sestrička? Či vám sa to nezdá smiešne?

     Potom sme pokračovali do Trenčína a potom do Uhrovca, tajní sa už nesnažili skrývať. Boli s nami dokonca aj na cintoríne, pri hrobe rodičov a brata...

     Časom sa sledovanie zmenilo na rutinnú záležitosť. Vedel som, že ma sledujú a dal som si záležať, aby mi to priveľmi nestrpčovalo život. Chodil som do práce až na Peknú cestu v Krasňanoch, takmer cez celé mesto; keďže som chodieval mestskou dopravou, musel som vstávať skoro ráno. Vyšiel som z domu a keď som zamkol vchodové dvere, poobzeral som sa po ulici a pobral sa dolu miernym svahom k zástavke. Ako inak, čoskoro sa na mňa zavesili dvaja sledovači, či už to bolo za šera zimných a jesenných dní, alebo v letných horúčavách. Vždy som išiel tými istými ulicami, zvyčajne som si skrátil cestu cez dvor nemocnice s ortopédiou – ušetril som si tak asi päťdesiat metrov – a potom som sa dostal na Hlbokú cestu, pred budovu Ústredného výboru KSS. Necítil som v sebe žiadne emócie, žiaden hnev, ba ani som nemyslel na tie dlhé mesiace a roky, kedy som v tejto budove rozhodoval o dôležitých spoločenských otázkach, no nemyslel som ani na tých, ktorí sú spoluzodpovední za to, že ma sledujú tajní, že státisíce ľudských osudov poznačil represívny Husákov režim. Bola to pre mňa budova, ktorá symbolizovala vrtošivosť osudu a politickej premenlivosti.

     Dostal som sa až k budove Slovenskej akadémie vied, tam som pred semaformi zastal a aj keď svietila zelená, chvíľu som postál a poobzeral sa; v tom čase už na zástavke stál ďalší tajní, ktorí ma preberal a do pohybu sa dali aj dve sledovacie autá. Mohol som si vybrať, či nastúpim do autobusu, alebo električky: v tom čase premávali po ulici Obrancov mieru (dnes Štefánikovej) aj električky. Bol som si načistom, že so mnou nastúpil aj jeden z tajných a viezol sa so mnou niekoľko zastávok, potom vystúpil a na jeho miesto prišiel ďalší. Už som ich poznal a hoci sa snažili tváriť nenápadne, vždy sa akosi prezradili.

     Niekedy vznikali priam komické situácie. Tajní sa v istých periódach striedali, staré tváre nahradili nové. Inštinkt mi našepkal, že mám nového sledovača; na prvý pohľad sa zdalo, že je to vcelku sympatický mladík a že sa nebude manifestačne skrývať, predstierať, že ho nevidno, že je neviditeľný, no pritom vykoná to, čo musí, čím ho poverili. Nepochybujem, že aj medzi týmito ľuďmi boli takí, ktorí nesúhlasili so všetkým, čo robili, prinajmenšom im to bolo čudné, či nepríjemné.

     A tak tento nový nastúpil so mnou do poloprázdnej električky, on strednými dverami, ja dverami pri vodičovi. Tajný sa posadil hneď pri dverách, ja som sa pomaly posúval k nemu. Tváril som sa, že si ho nevšímam, ale očkom som ho sledoval: bol ako stuhnutý, hľadel uprene pred seba a keď som sa posunul až k nemu, zdalo sa mi, že ani nedýcha. Pred obchodným domom Dunaj som sa k nemu naklonil, dal som si záležať, aby sa mi vyhrnul rukáv na kabáte, aby sa mi vyhrnula manžeta a aby mi na zápästí mohol uvidieť hodinky; mal som vtedy veľké hodinky, bol to dávny dar z Moskvy, boli neprehliadnuteľné. Slušne som sa spýtal: „Neviete, prosím, koľko je hodín?“

     Strhol sa. Po niekoľko sekundovom zaváhaní sa pozrel na svoje hodinky a rovnako slušne mi povedal presný čas; po celý čas som bol nad ním naklonený. Po jeho odpovedi som sa vystrel a milo som zareagoval: „Ďakujem vám pekne!“ Neisto zašomral: „Prosím.“

     Potom som ho vídaval denne, už sa ani neskrýval, akoby mi tým dával najavo, že celé to sledovanie považuje za nezmysel; dokonca mi zľahka kývol na pozdrav. Mal som pocit, že sme sa na diaľku tak akosi spriatelili...

     Spomínam si na jednu kurióznu situáciu a krátky rozhovor s týmto sledovačom.

     Bolo pochmúrne počasie neskorej jesene, či skôr začínajúcej zimy, obloha bola zatiahnutá sivými mrakmi, padal drobný, ostrý dážď, v povetrí bolo čosi ťaživé, depresívne. Aj ľudia boli akýsi zamračení a nevľúdni, každý bol zahľadený sám do seba; zdalo sa, že kríž, ktorý všetci nesieme, je čoraz ťažší.

     Zišiel som dolu ulicou, popri budove ÚV až k zástavke. Tam ma už čakal môj tajný, tváril sa nenápadne, chrbtom sa opieral o stenu domu; keď ma zbadal, nenápadne sa poobzeral a kývol hlavou na pozdrav. Odpovedal som kývnutím, bolo to ako náš dohovorený signál.

     Na zástavke pribúdalo ľudí, jeden trolejbus odišiel. Nemienil som sa skrývať, ani sa tváriť, že ho nevidím. Neviem, čo mi to zišlo na um, podišiel som k nemu a spýtal sa ho: „Nie je vám zima? V takomto počasí tu takto zbytočne postávate...“

     Odpovedal: „Nesmiem si ju pripúšťať...“   

     Neznelo to vľúdne, ale aspoň zareagoval.

     „Vy si nepripúšťate viacero vecí,“ pokračoval som pokojne, hoci do hlasu sa mi vkrádalo napätie. „Inak by ste robili len to, čo má byť vašou prácou. Alebo si to nechcete priznať?“

     Tváril sa neisto, no nie odmietavo. Povedal, že tuší, čo mám na mysli. „Mali by sme sledovať niekoho iného. Viem, o čom hovoríte...“

     „Vy presne viete, o čom hovorím. Vy určite! No, povedzte, nemám pravdu?“

     Osmelil sa. „Áno, máte. Ale ja nič nezmôžem.“

     Drala sa zo mňa zlosť, nesúhlas, potlačovaná bolesť. „Povedzte vašim náčelníkom, nech vám vysvetlia, čo chcú týmto docieliť. Dokedy mi mienia ubližovať a prenasledovať ma aj moju rodinu? Nie som zločinec ani vagabund!“

     Tajný sa obzrel napravo i vľavo, zrejme sa obával, že tentoraz sledujú jeho – nielen mňa. „Verte mi, že je mi zima. A pokiaľ ide o to ďalšie...“

     Hnevlivo som ho prerušil: „Vám neverím nič!“ Hneď som sa však spamätal. „Nemyslím to osobne. Len povedzte nadriadeným, nech mi dajú pokoj. A mne zima nie je. Alebo... nehovorte im nič! Ublížilo by vám to. Nechajte to! Dovidenia.“

     Prišiel autobus, nastúpil som. Na schodíkoch som sa obzrel. Nehneval som sa, len mi bolo ľúto. A smutno – z neho, zo seba i z toho pomýleného sveta.

     Lenže medzi príslušníkmi bratislavského oddelenia Štátnej bezpečnosti nebolo veľa takýchto „slušných“ ľudí. Neviem v akej príčinlivej hlave sa mohol zrodiť bláznivý nápad, aby neďaleko nášho domu zaparkovali starý moskvič a v ňom si tajní urobili čosi ako stanovište. To auto sa takmer rozpadávalo, malo vyblednutú bielu farbu, na mnohých miestach hrdzavelo. Po našej ulici autá jazdili len občas, bola to tichá štvrť; o to čudesnejšie pôsobil zaparkovaný moskvič pri chodníku, v ktorom sa každé dve hodiny striedali eštébáci. Ale po krátkom čase auto zmizlo: neviem, či ho nemuseli odtiahnuť...

     No aj za ten krátky čas som mal nepríjemný zážitok. Bol hmlistý jesenný deň. Ale hmla bola taká hustá, že nebolo vidno ani na päť metrov. Ako krajina duchov... Musel som k zástavke kráčať veľmi pomaly a opatrne, nevidel som žiadnych chodcov, nesvietili žiadne svetlá. Vedel som však, že kúsok predo mnou je zaparkovaný moskvič, ale v žiadnom prípade ma nemohli vidieť. Keď som sa blížil k zákrute, kde bolo auto zaparkované, zrazu sa na okamih rozsvietili diaľkové svetlá toho auta: možno to bola náhoda, možno vodič auta nechtiac zavadil o páčku svetlometov, no intenzita svetla v tej hustej hmle bola taká prudká, že ma zasiahla ako svetelná bomba. Zľakol som sa  a zrúkol som: „Čo vysvecujete, vy somári, čo nevidíte, že som to ja!“

     Neviem, kto sa viac zľakol. Keď som prechádzal okolo auta, tak som ešte raz zakričal: „Keď ste slepí, choďte robiť niečo iné!“

     A vrchol všetkého bolo, keď sa priamo pred vchod do nášho domu postavil uniformovaný policajt, čiže príslušník Verejnej bezpečnosti: bol to však tajný, ktorý mal policajnú uniformu a ňou sa chcel maskovať... Ani on tam dlho nevydržal. Možno si niekde v straníckych vysokých štruktúrach uvedomili, aký je to nezmysel.

     Ach, sestrička, sestrička...! Pochopíte to?

     10)

     „Pán Dubček, pán Dubček! Volali ste ma? Som predsa tu, pri vás... Ako sa cítite? Je vám niečo?“

     Namáhavo som otvoril oči. Pri posteli sedela sestrička Pavlína.

     „Zdalo sa mi, že sa s vami zhováram,“ povedal som s úľavou.

     Sestrička sa usmiala. „Rozprávali ste zo sna. Ale boli to len nesúvislé vety... Nerozumela som vám.“

     „To nič, to nič,“ zašomral som. „Napoly som spal, napoly bdel.“ Pokúsil som sa o úsmev. „Zdalo sa mi, že sa zhováram s vami. Že sa vám snažiť vysvetliť, čo sa vysvetliť nedá. Ani vysvetliť, ani pochopiť.“

     Sestrička sa ma snažila upokojiť. Do hlasu sa jej nečakane vkradol súcit. „Teraz sa s tým netrápte. Tie časy sú za vami. Najlepšie je zabudnúť. A snažiť sa odpustiť.“

     Ani zabudnúť, ani odpustiť. V politike také kategórie neplatia. Politika nie je charita. Ani nedeľná omša.

     „Keď zomrel Josef Smrkovský, tak sa Husákov režim všemožne staral, aby sa to verejnosť nedozvedela. Nevyšla žiadna správa, noviny nenapísala ani riadok. Orgány bezpečnosti dokonca blokovali cestu do krematória v Motole...“

     „Smrkovský?“

     „Bol to predseda Federálneho zhromaždenia. Môj druh. Priateľ. Tak ako mňa a mnohých ďalších aj jeho prenasledovali. Nedovolili ani to, aby ho dôstojne pochovali... Ako to môžete vysvetliť? Ako to môžete pochopiť?“

     Sestrička mlčala.

     Na tie dni a udalosti spomínam osobitne bolestne a s trpkosťou. Josef Smrkovský zomrel 14. januára 1974, mal 63 rokov. Nemohol som prísť na pohreb – do  krematória sa napriek obštrukciám bezpečnosti s ním prišlo rozlúčiť až 1 500 ľudí – pretože som telegram dostal až v deň pohrebu 18. januára. Telegram zadržali tajní. Vrela vo mne zlosť. Okamžite som si sadol za stôl a vdove Katrin Smrkovskej som napísal kondolenčný list. Osobne som jej ho odovzdal na druhý deň v Prahe, hoci som vedel, že ma budú sledovať. Bolo mi to jedno.

     V liste som ocenil Smrkovského zásluhy v protifašistickom odboji, ale aj jeho úsilie presadiť reformy v obrodnom procese ako uznávaného tribúna ľudu. Nemohol som si odpustiť tvrdú kritiku Husákovho režimu, Husákovu zradu na ideáloch Pražskej jari, obvinil som ho za vylúčenie Smrkovského – a ďalších tisícov – zo strany. Kategoricky som obhajoval ideály Pražskej jari, ostro som kritizoval vedenie strany, psychózu vynútenej poslušnosti a komandovania. Na zmenu situácie nemôžeme čakať so založenými rukami!

     Obsah listu sa dostal do cudziny, do Talianska ho prepašoval Smrkovského príbuzný, architekt Jan Macháň. Pravdaže, takmer kompletný obsah listu vyšiel v týždenníku Giorno Vie Nuove, v L´Unitá, v Le Monde, v New York Herald Tribune a ďalších. O niekoľko dní po uverejnení listu ma zavolali v Bratislave na výsluch: vypočúvali ma päť hodín...

     „Keď Smrkovského spopolnili, tak Štátna bezpečnosť vdove bránila, aby urnu uložila do hrobu,“ vysvetľoval som sestričke. „A keď ju do hrobu, ktorý nemal ani náhrobok, predsa len uložili, tak tajní ju odtiaľ vyhrabali... O niekoľko dní vdove oznámili, že urnu našli v odstavenom vlaku na záchode v Českých Veleniciach. Vraj tú urnu chcel nejaký priateľ Smrkovského prepašovať do Rakúska, aby ho tam mohli dôstojne pochovať. Počuli ste už taký nezmysel? Vdove urnu síce vrátili, no ani potom ju nemohla uložiť do hrobu, vraj nech si ju dá doma na kredenc...Márne sa sťažovala Svobodovi, odpovede sa nedočkala!“

     „To je hyenizmus,“ zašomrala sestrička. „Mŕtvym nech dajú pokoj!“

     „To je iba jeden príklad,“ povedal som unavene; cítil som, že ma emócie vyčerpali. „Ale takých či podobných boli tisícky. Buďte rada, že ste tie časy nezažili. A nechcite, aby sa opakovali.“

     „To sa naozaj nedá pochopiť,“ pripustila sestrička. „Ale... myslíte si, že sa to nezopakuje?“

    11)

    Znejú mi v ušiach slová sestričky Pavlíny: mŕtvym nech dajú pokoj! Prečo sa ma spýtala, či sa to nezopakuje?

     Nevdojak som si spomenul, ako som pred mnohými rokmi v televízii sledoval pohreb Leonida Iľjiča Brežneva. Zomrel 10. novembra 1982, osemnásť rokov bol na čele sovietskych komunistov, vládca polovičky sveta, ktorý sa vášnivo rád bozkával na oficiálnych stretnutiach so svojimi partnermi, miloval autá, vyznamenania, cudzie ženy a ku koncu života alkohol; pod škrupinou tvrdého politika bol však sentimentálny, až gýčovitý. Počas jeho éry sovietske vojská obsadili Československo a neskôr Afganistan: ani jedna vojenská operácia mu dôsledne nevyšla, vojská sa museli stiahnuť aj od nás, aj z Afganistanu. Prežil pokus o atentát.

     Pred mauzóleom Lenina v Moskve na Červenom námestí sa pietny akt konal 15. novembra. Prenos trval viac ako hodinu a pol... Dlhé minúty sa diváci pozerali len na truhlu s Brežnevom a veľké tablo s jeho vyznamenaniami, hrala smútočná hudba, v pozadí sa pohybovali hostia pohrebu, zrejme vysokí stranícki a vládni hodnostári a zahraniční hostia. Postupne k truhle prichádzali vojaci s vencami so stuhami.

     Mal som čas premýšľať a mal som pri tom čudné, zmiešané pocity. Nemohol som sa ubrániť emóciám, majestát smrti ma poznačil; smrť je vždy bolestná, definitívna, navždy odchádza človek, jeden osud sa uzavrel. Ale aký to bol život? Koľko dobra a koľko zla priniesli Brežnevove rozhodnutia?

     Prichádzajú smútočné delegácie. Na čele prvej je – ktovie prečo - Jásir Arafat, vodca palestínskeho hnutia odporu. Salutuje. Za ním prichádzajú k truhle generáli sovietskej armády. Bez čiapok. A potom sovietski vysokí hodnostári, na obrazovke som videl Andropova, Suslova, Černenka, Gromyka, Ševardnadzeho, mihol sa tam aj Gorbačov. Gorbačov má na hlave baranicu podobnú tej, akú Clementis požičal Gottwaldovi počas prevratu vo februári 1948... Idú kondolovať rodine zosnulého. Na rukávoch nemajú čierne, ale červené pásky. Ceremoniál riadi akýsi dôstojník, ráznymi pokynmi, ako regulovčík na križovatke, usmerňuje hostí. Kondolencie rodine trvajú dosť dlho, kameraman si najčastejšie všíma Andropova. Asi vedel prečo.

     Potom prestrih: rakvu vynášajú z Domu odborov a kladú ho na katafalk. Sprievod sa pohýna ku kremeľskému múru na Červené námestie. Dôstojníci nesú na červených vankúšikoch početné vyznamenania. Pohybujú sa z boku na bok ako marionety. A za nimi hodnostári, ministri, funkcionári, poslanci Najvyššieho sovietu, hrdinovia práce, zahraničné delegácie. Červená námestie je plné, kamera ukazuje nastúpené vojsko a zástupy ľudí za kordónom milicionárov. Všade vidno obrovské portréty Brežneva. Na centrálnu tribúnu nad mauzóleom vystupujú tí najmocnejší, najdôležitejší. Reč drží Jurij Andropov: je zrejmé, že to bude Brežnevov nástupca. Potom vystupujú ďalší rečníci, počúvam naučené, stereotypné frázy o tom aký bol Leonid Iľjič jedinečný, ľudský, ozajstný otec sovietskeho ľudu... Potom truhlu nesú k vykopanej jame pri kremeľskom múre. Truhla musí byť ťažká, nesú ju vojaci, hoci pod nohami sa im motajú členovia politbyra. Potom už rakva stojí vedľa jamy na podstavci potiahnutom tmavočervenou látkou. Vidno Brežneva, jeho meravú tvár, pristupuje k nemu manželka a trochu váhavo ho pobozká. Režisér urobí občas prestrih na politbyro, funkcionári sú už mierne nervózni, čosi si pošuškávajú. Potom sa veko rakvy zaklapne, dvaja vojaci v čiernom – prečo len dvaja? – položia truhlu na popruhy a spúšťajú ju do hrobu. Ale truhla sa im vyšmykne a treskne na dno jamy. V priamom prenose. V tej chvíli začne hrať sovietska hymna.

     Postupne prichádzajú k hrobu ďalšie zahraničné delegácie; vidno aj československú delegáciu. Z ľavej strany Štrougal, vedľa neho Husák a Biľak. Za nimi Jaruzelský a potom Fidel Castro.

     Husák... Bohvie, čo vtedy cítil?

     O necelých desať rokov, 18. novembra 1991, zomrel aj Gustáv Husák.

     V čase, keď sa prevalili novembrové udalosti, bol už Husák opustený a takmer zabudnutý politik, jeho pozícia na Hrade bola takmer nulový, nemal žiaden vplyv, o ničom nerozhodoval a do ničoho nezasahoval. Po vzniku novej vlády národného zmierenia, na čele ktorej bol Marián Čalfa, nemal inú možnosť, než ju 10. decembra 1989 vymenovať; jeho krátky príhovor členom vlády bol nesúvislý a zmätený, akoby už nevedel, čo sa okolo neho deje. V ten istý deň podal demisiu.

     Členom novej vlády bol aj Ján Čarnogurský, disident, ešte nedávny Husákov väzeň. Čarnogurského zavreli 15. augusta 1989 a prepustili až na amnestiu 25. novembra 1989: dalo by sa povedať, že z väzenie šiel priamo do vlády. Keď Husák podával Čarnogurskému ruku, tak mu vraj povedal: „Ja som to nebol, kto ťa dal zavrieť... A pozdravuj otca!“

     Kým sa Husák úplne stiahol do ústrania, ešte stihol presviedčať komunistických poslancov vo Federálnom zhromaždení, aby za prezidenta volili Václava Havla – a nie Dubčeka. Keďže predsedom vlády bol Slovák Marián Čalfa, tak prezidentom by mal byť Čech; taká bola zaužívaná predstava. Komunistickí poslanci vo Federálnom zhromaždení dostali záruky, že sa im nič nestane a ako protihodnotu mali voliť Havla. Tak sa aj stalo.

     Ak by som sa stal prezidentom, Husák by utrpel poslednú politickú porážku, stratil by zmysel vlastnej existencie, pretože tým by sa dvadsať rokov jeho režimu stalo nelegitímnym.

     Havel mi neskôr rozprával, ako si bol pozrieť priestory Pražského hradu, keď ho zvolili za prezidenta a keď už odtiaľ odišiel Husák. Tvrdil, že to bol smutný, bezútešný pohľad: izby boli neupratané, popolníky boli plné ohorkov, v kúpeľni špinavá vaňa, na poličke v pracovni zabudnuté okuliare s hrubočiznými šošovkami.

     Husákov pohreb, pochopiteľne, nebol taký pompézny ako Brežnevov. Do bratislavského krematória prišlo len niekoľko ľudí: medzi nimi bol však aj Ján Čarnogurský a predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško.

     Otec Jána Čarnogurského Pavol sa s Husákom osobne dobre poznali. Pavol Čarnogurský mal počas Slovenského štátu vplyvnú funkciu – bol poslancom snemu za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu – kým Husák bol už vtedy známy a presvedčený komunista. Počas vojny Husáka na niekoľko týždňov zatvorili; vtedy prišla za Čarnogurským Husákova manželka Magda Lokvencová, a požiadala ho, či by nevedel vybaviť jeho prepustenie. Pavol Čarnogurský išiel za ministrom vnútra Šaňom Machom a dosiahol, aby Husáka prepustili. Po vojne sa situácia obrátila: Pavla Čarnogurského na niekoľko týždňov zatvorili, no Gustáv Husák vybavil jeho prepustenie...

     Mŕtvym dajme pokoj... Len keby tu nestrašil ich duch!

     Nikdy nebude koniec diktátorov, hoci jedni odídu, zaručene sa zrodia noví a ďalší, doba si vždy nájde svojho spasiteľa, demagóga, populistu, ktorý bude v mene demokracie a v mene svojich voličov demokraciu ničiť a voličov ožobračovať...
 

     12)

     „Sestrička, prečo myslím na smrť?“ spýtal som sa potichu.

    Nikto neodpovedal; namáhavo som nadvihol viečka, stolička vedľa mňa bola prázdna. Zazdalo sa mi, že oproti oknu sa rysuje tmavá silueta primára, no mohol to byť len prelud; keď som pootočil hlavu, videl som len sivé závesy, ktoré sa zachvievali v slabom vánku. Izba bola prázdna.

     Novembrové dni sú krátke, bezútešné, súmrak prichádza takmer hneď popoludní, svetla je málo, nízke nebo neprepúšťa žiadne slnečné lúče, príroda je depresívna  a čosi z tej ťažoby sa prenáša aj do duši človeka.

     Stačí však zavrieť oči a hlavu mám plnú slnka; medzi najpríjemnejšie dni patrili tie, ktoré sme s rodinou trávili na našej chate pri Seneckých jazerách. Len čo to bolo možné, len čo sa trochu oteplilo a keď som nemal iné povinnosti, chodievali sme každý víkend na chatu. Aj tam ma, pravdaže, sledovali, no akosi mi to nevadilo, dokonca som sa cítil bezpečnejšie. Aspoň nás nevykradnú... Priam som sa tešil na hodiny a dni strávené na chate, na útulné izbietky, na pokojnú hladinu jazera, na nikým nerušené posedenia pri krbe, či pri opekaní a grilovaní nejakých dobrôt; okolo chaty bola vždy nejaká práca, zakaždým sa našlo čosi, čo treba opraviť, dokončiť, vymurovať, vymeniť...Chatu som si prakticky postavil sám, pomáhali mi však priatelia a známi, bez nich by chata nestála. Rád som plával: bol som dobrý plavec, vodu som miloval, bol to môj živel. Vnímal som vodu každou plôškou tela, robil som dlhé tempá, rýchle i pomalé, ponáral som sa, ležal som na vode s natiahnutými rukami a nohami, hľadel som do bezodnej oblohy...

     Občas ma prišli navštíviť priatelia, niekedy sa u nás zastavili susedia z okolitých chát, posedávali sme pri stole, varili guláš, popíjali víno, diskutovali, len tak, nedbanlivo a nezáväzne, veď život išiel ďalej, žiť sme museli, aj keď pod čižmou... Víno bolo z mojej malej viničky, ktorú som mal vysadenú v záhrade. Vinič som vysadil až neskôr, keď už som v záhrade pestoval ovocné stromy; pravdu povediac, vínu som veľmi nerozumel, až som sa v Rači zoznámil so sympatickým vincúrom Ivanom Lívom, ktorý už vtedy pestoval najmä račiansku frankovku a dorábal z nej skvelé víno. On ma naučil sadiť vinič, vyberať si odrody, orezávať aj okopávať, starať sa o to, aby sadenice nenapadli choroby, postrekovať, trhať buriny a čakať, kedy sa bobuľky nalejú, zafarbia, aby sme mohli oberať...Mal so mnou veľkú trpezlivosť, aj keď ja som sa učil veľmi rýchlo; odjakživa som mal rád prírodu, rád som robil na záhrade, tešil som sa z každého zasadeného stromčeka, z prvých pukov a kvietkov, so záujmom a potešením som sledoval, ako sa zafarbujú bobule viniča a netrpezlivo som čakal, kedy príde oberačka, kedy budem môcť zlisovať tých niekoľko debničiek hrozna, pozerať, ako vyteká mušt, ktorý treba nechať odstáť, odkaliť, počkať, až sa z neho stane burčiak, určiť správnu dávku na zasírenie a potom sa tešiť, kedy sa víno vyčíri a dať si prvý sviatočný dúšok ryzlingu, alebo frankovky. Pri tejto slávnostnej chvíli by nemal chýbať priateľ, dobrý známy, či hoci aj skúsený vincúr, aby vedel pozrieť na vínko v sklenenom pohári proti svetlu, zavrtieť dlhou stopkou, nakloniť tekutinu a zistiť, či necháva na skle jemný filter, potom pričuchnúť, ešte raz pohárom zľahka zatočiť, aby sa uvoľnili vône, zľahka vpustiť do úst trochu vínka, pomacať na jazyku, zamľaskať... a potom príde ten okamih, keď prvý hlt skĺzne dolu hrdlom. Tá radosť, tá uľava!

     Ivan Lív ma naučil rozoznávať kvalitu vína, naučil ma postupy pri jeho dorábaní a tešiť sa z jeho popíjania. „Víno, to je kultúra,“ vravieval. „To je radosť zo života..!“

     Dal by som si pohárik vína. Dal by som si aj dva. Nie je nikoho, kto by ponúkol, kto by nalial. O takomto čase už víno dozrieva, už ho treba zasíriť, ochutnávať a sledovať, ako sa čistí. Bolo by načase, aby...

     Podvečer ma prišiel navštíviť syn Peter, ktorý za mnou chodieval takmer každý deň. Prišiel aj Milan, ale keďže do nemocničnej izby mohli vstúpiť len dvaja ľudia, tak Milan prepustil miesto starému priateľovi, šoférovi Jožkovi Brinzíkovi. Mal dobrú náladu, akoby vedel, na čo myslím: „Je výborná úroda, aj burčiak je fajnový, míňa sa, ale pre teba sme odložili. Tak sa tu neulievaj a pekne ťahaj domov..!“

     „Prídem, áno, prídem...“

     Odišli, zostal som sám.

     Niekto vošiel do izby, podľa tichých krokov som usúdil, že je to primár. Za ním vošiel ešte ktosi ďalší a potom ešte dvaja. Je ich akosi priveľa, to neveští nič dobré. Nevidím im do tvári, počujem ich tlmené hlasy. Áno, je to primár, čosi vysvetľuje  ostatným, slovám nerozumiem, no v tóne jeho hlasu cítiť čosi ako únavu a rezignáciu, až beznádej. Nikto mu neodpovedá, neoponuje, mlčia. Primár ešte chvíľu hovorí, zdá sa mi, že sa dotýka monitoru, na ktorom vidno pohyblivé grafy mojich životných funkcií, podľa tichého zaškrípanie som sa dovtípil, že monitor pootočil. Ani teraz mu nikto neodpovedá. O niekoľko minút zase počuť tiché kroky, ľudia vychádzajú. Cítim však, že primár zostal so mnou v izbe, na jeho pach som si zvykol, naučil som sa ho rozlišovať od ostatných. Svetlo pohaslo.

     Len sťažka som pootočil hlavu a podarilo sa mi otvoriť oči. Na stoličke, priamo oproti oknu, sedel primár; bol nahrbený, jeho silueta pripomínala  dravého operenca pripraveného na dlhý let. Akoby spal. Skĺznem pohľadom na okno za primárom, na skle sa odráža obrazovka monitoru. Pozerám sa na vibrujúce vlnovky, je mi zvláštne, že tie meniace sa čiary sú moje orgány, srdce, obličky, pľúca, živá bytosť... Ja. Vlnovky na obrazovke sú nepravidelné, trasú sa, vibrujú, náhle a prudko menia rytmus. Je mi nevoľno, ťažko dýcham. Grafy neprinášajú dobré posolstvo o mojom stave. Mám ešte nádej? Zomriem? Smrť... smrť je len dlhší spánok.

     Nádej... Nádej predsa nikdy nezomiera! 

     Vlnovky sú čoraz nižšie, pomalšie, malátnejšie... Pomaly klesajú, padajú do prázdna, do ničoty. A potom už len dlhá, nekonečná, rovná biela čiara...

     Biela tma.

 

KONIEC

  

            NIEKOĽKO POZNÁMOK NAMIESTO EPILÓGU

     Smrť Alexandra Dubčeka nebola nikdy uspokojivo objasnená. Zmätky, nedostatky, čudné praktiky vyšetrovateľov otvárajú priestor pre rôzne konšpirácie. Bola by to téma na osobitnú knihu. Nie som prívržencom konšpiračných teórií, preto sa obmedzím len na niekoľko faktov a z nich vyplývajúcich súvislostí.

    Ako je známe, vozidlo BMW 535i s Alexandrom Dubčekom, ktoré riadil šofér Ján Rezník, havarovalo 1. septembra 1992 na 88. kilometri diaľnice z Bratislavy do Prahy pri mestečku Humpolec. Bolo po daždi, cesta bola mokrá a tvorilo sa na nej viacero mlák. Auto išlo predpísanou rýchlosťou 130 km za hodinu. Ťažké BMW zrejme nabehlo na jednu z tých mlák, auto dostalo aquaplaning a vyletelo z cesty do poľa. Pridelený šofér Ján Rezník ležal pri havarovanom aute, ale Dubček – hoci sedel na zadnom sedadle – ležal až 20 metrov od auta. Je čudné, že auto neriadil Dubčekov šofér Jan Želízko, s ktorým Dubček predtých jazdil a na ktorého si zvykol. Naopak, Ján Rezník mal už aj predtým problémy s nebezpečnou jazdou a na súde odmietol o Dubčekovej nehode vypovedať: radšej sa nechal zavrieť a odsedel si dvanásť mesiacov. Ktovie, za akú cenu. Ten istý Ján Rezník bol jedným z agentov, ktorí odniesli spisy Štátnej bezpečnosti z Tisovej vily v Trenčíne začiatkom roka 1990. Tiež je čudné, že nikde sa nenašla Dubčekova aktovka, v ktorej mal citlivé dokumenty, ako aj pozvánku na Ústavný súd Ruskej federácie. Inak povediac: aktovka sa našla, vzali ju vyšetrovatelia, ale nikdy sa k Dubčekovi, respektíve jeho rodine nevrátila. Určite v nej boli dokumenty, ktoré by mohli zaujímať tajné služby, osobitne ruskú KGB. Už len tento samotný fakt môže na dlho živiť konšpiračné teórie o Dubčekovej smrti. Nehovoriac o tom, že krátko po nehode dali vyšetrovatelia auto zošrotovať a nečakali na expertízu odborníkov priamo od výrobcu BMW.

     Vodič BMW Ján Rezník bol iba ľahko zranený, no Dubček mál vážne zranenia chrbtice, hrudníka a panvovej kosti. Odviezli ho do nemocnice v Humpolci a odtiaľ helikoptérou do pražskej nemocnice Na Homolke, hoci nemocnica v Brne – zariadená špičkovými technológiami a obsadená rovnako špičkovými lekármi – bola od miesta nehody len 20 km. Dubčeka operovali trikrát: už na tretí deň po autonehode sa podrobil neurologickej operácii, ktorá trvala tri a pol hodiny. Lekári mu uvoľnili pomliaždený chrbtový kanál  a zdalo sa, že jeho stav je stabilizovaný. Dubčekov stav však skomplikovali neurologické a dýchacie ťažkosti, bol napojený na umelú obličku a dýchacie prístroje. 15. októbra 1992 sa musel podrobiť ďalšej operácii, ktorá mala vykonať dekompresiu kanála miechy. Postupne zlyhávali životne dôležité funkcie. Tretia operácia mala za cieľ odstrániť pomliaždeniny v panvovej oblasti, ale na celkovom stave pacienta už nič nezmenila. Alexander Dubček zomrel 7. novembra 1992 o 21.20 hod.

   Ruský ústavný súd po nevydarenom prevrate v auguste 1991 obnovil rokovanie o ústavnom zákaze činnosti Komunistickej strany ZSSR. Vtedajší prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin vydal výnos a odňatí majetku komunistickej strany a poslankyňa ruského parlamentu, inak Jeľcinova poradkyňa Galina Starovojtová navrhla, aby na pojednávanie súdu boli pozvaní Alexander Dubček, bývalý poľský premiér Pior Jarosziewicz a afganský prezident Nadžibulláh, aby dosvedčili zločinnú činnosť KSSZ. Štátny tajomník Ruskej federácie G. Barbulis a zástupca prezidenta Jeľcina S. Šachraj, ktorí zastupovali vládu a prezidenta na pojednávaní Ústavného súdu RF, opakovane žiadali Dubčeka, aby sa zúčastnil na pojednávaní a svedčil proti komunistickej strane. Strana stále disponovala obrovským majetkom, veľa vysokých funkcionárov previedlo do švajčiarskych bánk takmer tristo miliárd rubľov, strácali sa dokumenty, predávali sa budovy a pozemky. Alexander Dubček dlho váhal, či má svedčiť, no napokon sa rozhodol a odkázal Jeľcinovi: „Chcem, aby sa ľudia dozvedeli pravdu...“

     Súd sa mal konať 5. septembra 1992 v Moskve, nakoniec však nikdy nezasadal. V noci 31. augusta 1992 neznámi páchatelia zavraždili Piotra Jarosziewicza aj s manželkou, násilnou smrťou zomrel aj Muhammad Nadžibulláh, ktorého koncom septembra toho istého roku zavraždili príslušníci hnutia Taliban. Vynára sa tak otázka, či v tomto reťazci vrážd nemala prsty sovietska KGB a či nestála aj za smrťou Alexandra Dubčeka. Pravda, tieto konšpiračné teórie sa nikdy nepotvrdili.

     Rovnako nepravdepodobné sú aj špekulácie o tom, že Dubčeka sa chceli zbaviť politickí predstavitelia z českej i slovenskej strany, resp. lídri ODS a HZDS, Václav Klaus a Vladimír Mečiar, okrem iného aj preto, aby im nemohol zabrániť rozdeliť federáciu. Dubčekov dôverný priateľ, politik a historik Ivan Laluha sa vyjadril jednoznačne: „Je to logický nonsens. Keby sa len niečo šuchlo o tom, že jeden z nich alebo obidvaja majú v tom prsty, oba národy by sa okamžite zjednotili proti nim.“ Hoci Dubček bol zásadne proti rozdeleniu ČSFR, v tejto fáze už nemal reálny vplyv, aby zabránil rozpadu spoločnej republiky Čechov a Slovákov. Veď práve v deň, keď havaroval – 1. septembra 1992 – v budove vtedajšej Slovenskej národnej rady na Župnom námestí v Bratislave, slovenský parlament prerokoval a schválil návrh prvej slovenskej demokratickej ústavy. Hoci bol Alexander Dubček na toto rokovanie pozvaný, rozhodol sa pre cestu do Prahy. A tá sa mu stala osudnou.

     Po smrti telo Alexandra Dubčeka previezli do Bratislavy. Bolo to nedôstojné. Aj dátum – piatok trinásteho – akoby symbolizoval smutnú rozlúčku Alexandra Dubčeka s Prahou. Na letisko v Ruzyni, odkiaľ mali rakvu previesť do Bratislavy, prišlo len dvadsať ľudí. Boli to Dubčekovi priatelia, bol medzi nimi aj nový predseda Federálneho zhromaždenia, neskorší prvý prezident samostatnej Slovenskej republiky Michal Kováč. Rakva bola zahalená do československej zástavy, čestná stráž vzdala mŕtvemu poctu minútou ticha. Potom čestná stráž odišla, odišiel aj Michal Kováč a zriadenci letiska požiadali prítomných, aby odišli do letiskovej haly. Rakva stála pri lietadle ako zabudnutá batožina. Až po polhodine rakvu naložili na pás a ten ju vyniesol do útrob lietadla. Jediný človek, ktorý odprevádzal Dubčekovo telo do Bratislavy bol jeho syn Milan. Alexander Dubček mal pohreb 14. novembra 1992, rakva s nebohým bola vystavená v budove Slovenského národného divadla. Tisíce ľudí sa trpezlivo posúvalo v dlhom rade, aby sa mohli naposledy rozlúčiť s legendou Pražskej jari. Na pohreb prišlo veľa významných politikov a osobností z celého sveta, čudne však pôsobilo, že Dubčekov pohreb ignorovali české politické špičky: neprišiel Václav Havel, Milan Uhde ani Václav Klaus, verejnosť – česká aj slovenská – to vnímala ako neúctu a aroganciu. Napriek tomu prišli na smútočný ceremoniál predsedovia či podpredsedovia parlamentov z Južnej Kórey, Moldavska, Luxemburska, Belgického kráľovstva, Talianska, Ukrajiny, Bulharska, Nemecka, Rakúska, Poľska, Maďarska, Švédska, Európskeho parlamentu a ďalší. Medzi prominentných hostí patrila predsedníčka Bundestagu Rita Süssmuthová, či predseda talianskeho parlamentu Luigi Spadolini. Podľa protokolu organizáciou pohrebu bola poverená Národná rada Slovenskej republiky. Vo vládnom salónku na prvom poschodí hotela Bôrik sme pripravili provizórnu prijímaciu miestnosť, v ktorej predseda I. Gašparovič prijímal oficiálne návštevy. Pohreb Alexandra Dubčeka sa takto stal aj príležitosťou na stretnutia a rozhovory politikov, pričom sa nehovorilo len o význame tohto politika, ale aj o aktuálnej politickej situácii a o nevyhnutnom rozdelení Československa.

     Alexandra Dubčeka pochovali na bratislavskom cintoríne v Slávičom údolí. Na pohrebe sa zúčastnili len rodina a najbližší priatelia. Rozlúčkovú reč nad hrobom predniesol spisovateľ Ladislav Ťažký: „Ešte sa neuľahol, ešte nevyschol hrob tvojej manželky, ani naše slzy a už k nemu pribudol hrob nový. A mne opäť prichodí, tak ako jej, dať posledné zbohom priateľovi drahému a človeku váženému a vzácnemu, ktorému sme za jeho života, najmä v posledných rokoch, nestihli verejne a hlasito povedať zaslúžené a úprimné – ďakujeme ti. Tu, pri tvojom hrobe, priateľ Alexander, oznamujem slovenskému národu i svetu, že odišiel od nás vo svete najznámejší Slovák a významný česko-slovenský politik, v ktorom Slováci majú ľudský, politický, národný i medzinárodný zlatý poklad. (...) Zostávaš trvalou morálnou a politickou hodnotou nielen v srdciach Slovákov, ale navždy zostaneš zapísaný aj vo vedomí pokrokovej Európy i v srdciach ubiedených a potláčaných na celom svete. Svet vedel i vie o tebe a cez teba aj o Slovákoch a Slovensku, tak ako vedel o Československu ako o národe túžiacom a bojujúcom za sociálnu spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť. (...) Nikdy nezabudnem na naše, dnes už historické, časovo neobmedzené rozhovory v lese, na jazere, na ulici, či v mojej záhradke na Starovinárskej, v ktorých som spoznával tvoju otvorenú, čistú, nenávisťou nezaťaženú dušu. Spolu sme rojčili o národnom zmierení, o rôznych možnostiach a o všetkom, čo by bolo zlepšilo trúchlivú situáciu a rozšírilo slobody obyvateľov našej vlasti. (...) Drahý priateľ! Osud ti nedoprial vypiť pohár čistého vína z tvojej politickej vinice. To, čo si za svojho života ochutnal, bol len trpký, nechutný kvas vyvolávajúci nechuť a bolestivú grimasu. Čas zrenia ovocia tvojej práce nebol priaznivý. Kvet tvojej jari bol surovo zlomený a rozdrvený pásmi tankov armád Varšavskej zmluvy. (...) Od tvojho hrobu, Alexander, dovoľujem si vyzvať slovenský národ a všetkých obyvateľov Slovenska k jednote a ochote, k úsiliu vybudovať z našej krásnej krajiny svoj demokratický štát so sociálnymi istotami a zabezpečiť pokoj a prácu pre našich ľudí doma, aby sme sa nemuseli biedni tlačiť do Európy ako žobráci do bohatých dvorov, aby sme doma žili dôstojným, kultúrnym a mravným, skromno-bohatým životom bez podceňovania a urážok. Odpočívaj v pokoji, drahý Alexander!“

     V novembri 1996 si celý svet pripomenul nedožité 75. výročie narodenín Alexandra Dubčeka. Pri tejto príležitosti sa 14. novembra 1996 uskutočnila v Bonne v Dome dejín podnetná panelová diskusia pod patronátom predsedníčky Bundestagu Rity Süssmuthovej, ktorá bola veľkou obdivovateľkou Alexandra Dubčeka. V čase Pražskej jari bola ľavicovo orientovanou študentkou a intenzívne prežívala celoeurópsku revoltu. Pred zaplneným hľadiskom, v ktorom sa tiesnilo vari 600 ľudí, diskutovali Dietrich Genscher, Egon Bahr, Rita Süssmuthová a Ivan Gašparovič. Hodnotili Dubčeka ako jednu z kľúčových osobností dvadsiateho storočia. „Dubček bol až do konca svojho života presvedčený – a nie neprávom – že on a jeho spolureformátori dali prvý impulz k zrúteniu sa červeného impéria. Pretože Európa a svet vyzerali po Pražskej jari ináč ako predtým,  keď už o dvadsať rokov sa zreteľne ukázalo, aké otrasené boli mocenské štruktúry. Keď revolučné vlny rozkolísali komunistickú svetovú ríšu a keď spôsobili jej krach, Dubček už nedokázal získať rozhodujúci vplyv na vývoj, pretože jeho kedysi revolučné predstavy o spojení demokratických štruktúr so socialistickými ideami už doba prekonala. Pre reformného politika zo Slovenska prišla novembrová revolúcia 1989, ktorá bola pokračovaním jeho Pražskej jari inými prostriedkami, príliš neskoro. Dubček, ktorý často váhal a musel bojovať s predsudkami, dal politike ľudské črty, aj preto chceme na neho spomínať s rešpektom a láskou,“ povedala Rita Süussmuthová. „Možno bol romantikom. V každom prípade nás jeho osobnosť, ktorá sa už stala súčasťou dejín, presviedča, že veľmi často sa po rokoch môže stať dejinnou skutočnosťou to, čo sa kedysi javilo ako utópia. Pre mňa zostáva presvedčivým príkladom toho, že sa oplatí mať politickú víziu, udržiavať ju a tam, kde je potrebné, bojovať za ňu a spojiť s ňou svoj osud.“

     Bývalý minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher označil Alexandra Dubčeka za jedného z kľúčových konštruktérov integrujúcej sa Európy.

    Dovoľte mi ešte niekoľko osobných postrehov a zážitkov. Alexandra Dubčeka som v živote stretol iba trikrát. Prvý raz to bolo niekedy v máji onoho opojného roku 1968 v bratislavskom Parku kultúry a oddychu, kde sa konali búrlivé mítingy s reformnými politikmi. Neviem už zistiť, ani si spomenúť, kedy presne sa ten míting konal, pamätám si však, že sme spolu s kolegami z Katedry žurnalistiky FFUK sedeli namačkaní na schodoch a so zatajeným dychom počúvali rečníkov: bol medzi nimi aj Gustáv Husák. Na poslednú vari polhodinu prišiel aj Alexander Dubček. Nehovoril ani zďaleka tak zápalisto, oduševnene a odvážne ako Husák, jeho príhovor nebol plamenný, zajakával sa, plietol si slová, zdal sa unavený. Nebol to rečník, no napriek tomu som akosi intuitívne cítil, že je úprimnejší a pravdivejší ako Husák, že mi je oveľa bližší. Veril som mu. Druhýkrát som sa s ním stretol osobne až po dvadsiatich rokoch, presne v septembri roku 1989. Spoločnosť bola v pohybe, nádeje ožívali, dýchalo sa o čosi slobodnejšie, no nikto nemohol tušiť, aký bude ďalší vývoj. Riziká boli priveľké, režim sa nevzdával. V tom čase už vychádzal Literárny týždenník, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri formovaní občianskej spoločnosti. Šéfredaktor LT profesor Vincent Šabík ma poveril, aby som viedol oddelenie vnútornej politiky, čo znamenalo venovať sa životnému prostrediu, národnému povedomiu, národnostiam, politickému pluralizmu, občianskym aktivitám a aktivistom, tabuizovaným historickým témam, atď. Redakcia LT sa zmenila na občiansku tribúnu; prichádzali autori s príspevkami – Ján Budaj, Fedor Gál, Ján Čarnogurský, Peter Weiss, Anton Hrnko, Štefan Markuš, František Mikloško, Pavol Kanis, Vladimír Ondruš, Ivan Laluha, Hvezdoň Kočtúch, Peter Zajac, Ján Štrasser a mnohí ďalší. Ako vidno, boli to ľudia s rôznorodými názormi, no spojil ich odpor proti jestvujúcemu režimu. Vtedy bol redakčným sekretárom, akousi šedou eminenciou Literárneho týždenníka, Igor Cibula, v rokoch šesťdesiatych bystrý esejista a novinár, Dubčekov prívrženec. Ako je známe, neskôr sa stal riaditeľom rozviedky Slovenskej informačnej služby. Igor Cibula ma pozval na zasadanie klubu Obroda (presný názov Obroda – Klub za socialistickú prestavbu) a tam ma zoznámil s Alexandrom Dubčekom. Bolo to na Mýtnej ulici v Bratislave, v budove generálneho riaditeľstva vtedajšieho národného podniku Ovocie – Zelenina. Dubček bol oblečený veľmi skromne, mal hnedé menčestrové nohavice a červeno-čiernu károvanú flanelovú košeľu. Choval sa zdržanlivo, podal mi síce ruku, ale veľmi do reči mu nebolo. Až keď mu Igor Cibula prízvukoval, že „to je ten z Literárneho týždenníka, hovoril som vám o ňom,“ tak sa uvoľnil, dokonca opakovane ocenil líniu týždenníka a súhlasil, aby sme s ním pripravili veľký rozhovor. Mohol som zostať na rokovaní klubu Obroda: Dubček sa takmer neprejavil, len občas niekoho doplnil, alebo opravil. Diskutujúci hovorili o liste, ktorý napísali Alexander Dubček a Oldřich Černík Ústrednému výboru KSČ. Úvodný koncept tohto listu vznikol už 2. októbra 1989, teda v čase, keď sa schyľovalo k revolučnému výbuchu, no list odoslali oveľa neskôr, až 24. novembra 1989 (!), po študentskej demonštrácii na Václavskom námestí, keď už sa lavína protestov a premien nedala zastaviť. Aj napriek zdržaniu bol tento list kategorickou výzvou adresovanou vedeniu strany a štátu. (Aj o tomto stretnutí podrobnejšie píšem v knihe Pokušenie moci, rok vydania 2002, vydavateľstvo PPB, str. 53).

   „Vedenie KSČ a čs. štátu neobstálo v skúške dejín. Podpora a súhlas vedenia KSČ s násilnou intervenciou piatich zemí Varšavskej zmluvy, ktorá hrubo porušila suverenitu a štátnu zvrchovanosť ČSSR a potlačila reformné úsilie KSČ a čs. ľudu, mala za následok prestíže KSČ u prevažnej časti obyvateľstva. Dvadsaťročná politika normalizácie vyústila do všeobecnej krízy spoločnosti.

     Násilné a hanebné potlačenie povolenej a pokojnej študentskej manifestácie dňa 17. novembra 1989 definitívne oddelilo súčasné vedenie KSČ a čs. štátu od rozhodnej väčšiny čs. pracujúceho ľudu, najmä od mladej a strednej generácie. Vedenie tak stratilo posledné zvyšky autority, ktorá je potrebná v dnešnej situácii, aby sa umožnili hlboké premeny v našej zemi.“

     Signatári listu žiadajú, aby boli odvolaní funkcionári strany, ktorí sú spojení s okupáciou ČSSR, ktorí nesú zodpovednosť za potlačenie reformného úsilia a za vzniknutú situáciu v zemi. Žiadali tiež, aby sa konali slobodné voľby do všetkých orgánov štátnej moci, žiadali zaručiť ústavné práva ľudu na riadení vecí verejných, prerokovať a schváliť zákonné opatrenia zaisťujúce slobodu zhromažďovania, spolčovania, slobody slova, žiadali záruky, že nebudú použité mocenské prostriedky na potlačenie manifestácií a masových zhromaždení, ktoré sa dožadujú práv a slobôd ľudu.

    Tento list v kocke obsahoval všetky výhrady, ale tiež program a ciele, ktoré postupne sformulovali aj ostatné občianske sily a vznikajúce politické platformy. V tomto zmysle boli aktivity klubu Obroda indikátorom budúceho vývoja v Československu, ako aj sudcom predošlých rokov. Pravda, na tomto mieste je nemožné zaoberať sa komplexnou aktivitou klubu Obroda, len treba pripomenúť, že Alexander Dubček sa v tomto období veľmi aktívne zapájal do politických zmien v Československu.

     Stretli sme sa ešte raz, Alexander Dubček už bol predsedom Federálneho zhromaždenia. Môj blízky priateľ, výborný fotograf Tibor Huszár, s ktorým som ako autor textovej časti spolupracoval prakticky na všetkých jeho knihách, sa ma spýtal, či nemám kontakty na Dubčeka, že by ho chcel fotografovať. Mal som, aj nemal. Radšej som sa obrátil na Igora Cibulu, ktorý rýchlo zareagoval: dohodol nám stretnutie s Dubčekom v jeho vilke na Mišíkovej ulici. Bolo to v máji 1990.

     Bolo pekné počasie, preto sme sedeli na dvore, chrbtom od ulice, za dreveným stolom. Dubček priniesol na drevenom lopáriku nakrájanú slaninu, cibuľu a chlieb, v sklenenom džbánku víno a tri poháriky. Bol v obleku a hoci sa snažil byť bezprostredný, zjavne sa nevedel uvoľniť. Tibor Huszár je známy tým, že dokázal svoje objekty dostať do rôznych, niekedy až komických situácií a póz, aby tak získal unikátne fotografie. Ale teraz sa mu to nedarilo. Možno to bolo tým, že Dubčeka podvedome zošnuroval oblek, alebo mal priveľa starostí a nedokázal sa ich zbaviť. Napokon Tibor predsa len urobil niekoľko zaujímavých záberov, známa sa stala fotografia Dubčeka s bielym psíkom Luxom: Dubček sedí na lavici za domom, utrápene sa usmieva, ruky má položené na stehnách. Lux mu sedí pri nohách.

     Hoci sme na Mišíkovej 31 strávili takmer hodinu, Dubček toho veľa nenarozprával. Veľa hovoril Tibor Huszár: kde všade bol, koho všetkého fotil. Dubček ho roztržito počúval, občas sa na niečo spýtal, napríklad, či fotil aj Gorbačova a Jeľcina, prečo nefotil Husáka. Vypil dva poháriky vína, slaniny sa ani nedotkol. O politike, o spoločenskej situácii, o nežnej revolúcii, o rokoch šesťdesiatych, sme takmer nehovorili.

    Viacero veľkých osobnosti slovenských národných dejín postihol tragický koniec: Ľudovít Štúr zomrel po nešťastnom zranení guľkou z pušky v modranských viniciach, generál Milan Rastislav Štefánik za stále nevyjasnených okolností zahynul pri leteckom nešťastí, keď sa z Talianska vracal na Slovensko, telesné pozostatky Andreja Hlinku, ktorý po dlhej chorobe zomrel  16. augusta 1938 v Ružomberku, sa dosiaľ nepodarilo nájsť, Vladimíra Clementisa, prvého slovenského ministra zahraničných vecí ČSR zo Slovenska popravili po politických procesoch v päťdesiatych rokoch, Alexander Dubček tragicky zahynul po autohavárii, ktorá sa stala 1. septembra 1992, práve v deň, keď Slovenská národná rada väčšinou hlasov prijala Ústavu Slovenskej republiky.

     Už len v rovine úvah zostávajú otázky, čo by bolo – keby! Keby Dubček nezomrel, určite by zásadným spôsobom ovplyvnil vývoj vo vzniknutej samostatnej Slovenskej republike. Aj keď bol proti rozdeleniu Československa, historická realita by mu celkom iste zmenila názory a je viac ako isté, že by sa stal prvým prezidentom Slovenskej republiky. Ako človek s nesmiernou morálnou autoritou a rešpektom, by vstupoval do spoločenského aj politického vývoja na Slovensku.

     Ťažko si predstaviť, že by Alexander Dubček zostal ľahostajný k vývoji na Slovensku v rokoch deväťdesiatych, na počiatku ktorých dominovala chorobná mečiarovská politika, bezuzdná stranícka privatizácia, systémové pošliapavanie ľudských práv, útoky na slobodu prejavu, prudký rast kriminality a prepojenia mafie s vysokou i komunálnou politikou, že by mlčal k praktikám parného valca zo Zlatej Idky, že by sa neohradil proti výrokom ako „je po voľbách, zvyknite si! Víťaz berie všetko!“ Určite by sa razantne postavil proti čoraz väčšej korupcii v justícii a svojvôli sudcov či exekútorských mafií. Dubček ako morálna autorita by nikdy nesúhlasil s takými barbarskými metódami, ako bol únos prezidentovho syna, ako bolo vylúčenie poslanca Františka Gauliedera z parlamentu proti jeho vôli, nehovoriac už o zneužívaniu Slovenskej informačnej služby na politické ciele... Ak by bol prezidentom aj v druhom volebnom období, určite by podporoval úsilie Slovenskej republiky o vstup do Európskej únie a do NATO. A ak by sa dožil aj ďalších rokov, určite by sa nestačil čudovať, ako je možné položiť vlastnú koaličnú vládu hlúpymi podmienkami, no zaiste by mu rozum zostal stáť, aké politické účelové zoskupenie, aká strana, smerujúca k autoritatívnemu režimu, sa vydávala za sociálnu demokraciu...

   Smrť Alexandra Dubčeka tragicky, priam osudovo, postihla Slovensko. Svojim drsným spôsobom bol osud k Dubčekovi milosrdný: nemusel sa prizerať, ako sa morálne hodnoty prepadli na samé dno, ako zlyhávajú politické elity, ako sa veľká voličská základňa čoraz väčšmi stáva stádom hlupákov, ako sa v mene voličov voliči okrádajú. Obeť kráča na popravu a cestou bozkáva ruky svojmu katovi...

     Možno s miernym zveličením povedať, že taký marazmus, v akom sa nachádzala samostatná Slovenská republika od jej vzniku až po súčasnosť, nezažil slovenský národ nikdy v dejinách a to už od čias prvého osídlenia nášho územia, cez nájazdy tatárskych kmeňov, náboženské vojny, tureckú okupáciu, štúrovské obrodenie, násilnú maďarizáciu, rakúsko-uhorskú byrokraciu, vojnový Slovenský štát, ba ani pofebruárové obdobie roku 1948, stalinské hrdelné represie, či dokonca normalizačné husákovské časy. Najhoršie na tom je skutočnosť, že stupeň frustrácie a bezradnosti slušných ľudí dosiahol vrchol, že demokracia bola len zásterkou na tie najpodlejšie činy, že prostý občan bol bezradný a zmietal sa v spároch súdov, exekútorov, podvodníkov-podnikateľov, poslancov, zločincov, ministrov, prokuratúry, polície, developperov, lobistov, finančných skupín... a keď sa odvážil protestovať, tak dostal odpoveď: „Veď máte demokraciu!“ Jedna kauza za druhou sa ako cunami valili na spoločnosť, vrcholom bol prípad Gorila a okrídlený výrok: „Volič je hovno, volič ničomu nerozumie...“

     Ťažko si predstaviť, ako by sa v takejto situácii zachoval Alexander Dubček. Mal by dosť síl postaviť sa proti všadeprítomnej deštrukcii, alebo by sa nebál postaviť proti przniteľom demokracie a zažíhal by v ľuďoch iskierky odporu, snažil by sa presadzovať humánne a vskutku demokratické hodnoty? Logika jeho života a jeho životných postojov ponúka jednoznačnú odpoveď: on by sa nebál postaviť proti skaze a usmerniť spoločenský vývoj do civilizačného prúdu. Iste by to nemal ľahké, určite by narážal na tlaky a útoky politických gangstrov, na mocibažných kariéristov, záujmové skupiny... To sú už len dohady; ale na pozadí reálnej spoločenskej atmosféry sú celkom legitímne.

     Slovenský národ – tá jeho lepšia časť – sa v hľadaní hodnôt môže oprieť o také morálne autority ako boli Štúr, Štefánik, Dubček. Zrejme prejde ešte veľa rokov či desaťročí, kým budeme mať šťastie a vyrastú osobnosti, ako bol aj Alexander Dubček.

     Lenže šťastie nikdy dvakrát neklope na tie isté dvere.  

Rok dlhší ako storočie 1. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 2. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 3. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 4. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 5. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 6. pokračovanie
    
Rok dlhší ako storočie 7. pokračovanie
Rok dlhší ako storočie 8. pokračovanie
 
Rok dlhší ako storočie 9. pokračovanie

    

    

 

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

 

 

 

    

 

 

    

 

    

 

    

 

                                                                                                                     

    

    

    

 

 

    

    

    

    

    

 

    

    

    

    

 

         

 

    

 

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

     

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

 

 

    

    

    

    

    

 

    

    

    

    

     

    

    

    

    

 

     

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

    

         

    

 

    

 

Priemer: 4.9 (42 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama