Reklama

Rodí sa doba deglobalizácie?

Počet zobrazení: 1661

Globalizácia – deglobalizácia, mne to pripadá, že to sú iba slová, obsah za nimi je taký, ako kto chce. Svet je a bol vždy globálny, teda svetový, niektoré časti o sebe nevedeli, iné usilovne obchodovali. Keď sa o sebe dozvedeli, tak skúmali a skúšali, čo z toho. Pre niektorých to bolo obsadzovanie nových území – kolonizovanie (vysávanie). Len čo sa snažíte masu ľudí zjednotiť, nájdu sa jednotlivci, ktorí začnú proti unifikácii bojovať a budú mať antagonistické postoje. Každý systém je možno ideovo dokonalý, avšak tvoria ho iba nedokonalí ľudia.

Už som sa raz vyjadril, že my sami v Európskej únii nežijeme Európou. Žijeme síce vedľa seba, ale ako susedia, ktorí sa nepoznajú, nerozprávajú a jediná interakcia medzi nimi je, že sa občas pozdravia a kontinuálne si niečo závidia. Toto je podľa mňa najväčší problém Európy a pravdepodobne možná príčina zániku našej civilizácie. Samovražda Európy, ktorej svedkami sme dnes, má základ  aj v  odmietnutí duchovného základu, na ktorom dnešná európska civilizácia vyrástla.

globusy_lars_plougmann_cc.jpg








Foto: Lars Plougmann / Creative Commons

Nemôžete z pamäti európskych národov vymazať Rímsku ríšu: stavby naprieč Európou z tohto obdobia ešte stoja; nevymažete filozofiu Platóna či Aristotela – na nich dnes staviame naše filozofické dumy a poznanie; nevymažete latinský jazyk – na jeho základoch dnes stoja moderné európske jazyky. Nevymažete kresťanstvo – to formovalo postoje, hodnoty a spôsob, ako sa dnes správame, aké hodnoty uznávame. V Európe veríme v ľudské práva, veríme v mier a spoluprácu, nechceme bezohľadný kapitalizmus, pretože veríme, že pomáhať slabším sa jednoducho má. Tak ako nemôžete zaprieť gény, ktoré ste po rodičoch a ďalších predkoch zdedili, tak nemôžete poprieť minulosť a to, čo vás formovalo.

Európa sa hádam poučila zo svetových vojen, pretože to je tá najodstrašujúcejšia skúsenosť našej európskej histórie. Ak na ňu zabudneme, vášne sa môžu rozdúchať opäť a všetky hodnoty, ktoré sme si vypestovali, budú razom zmietnuté zo stola. Prikláňam sa k názoru múdrych ľudí , ktorí tvrdia, že v  relatívne krátkej budúcnosti sa globálne centrá moci (nielen ekonomickej) presunú do Ázie – Čína, India. Ono tie presuny sa uskutočňujú ako megatrendy každých 300 – 500 rokov. Rímske impérium – zaniklo. Byzantska ríša – zanikla. Osmanská ríša – zanikla. Anglicko, dielňa sveta – už ňou nie je. USA?

Nie som si celkom istý, či sa dá proti tomu bojovať európskou identitou. Existuje „európsky národ“? Takže asi budeme musieť kooperovať v ekonomickej oblasti (voľný pohyb kapitálu, tovarov, služieb, ľudí), vojenskej (spoločná obrana), politickej (spoločná zahraničná  politika), menovej (spoločná mena). Spojené štáty európske asi nebudú kvalifikovane fungovať. Európsky národ by sme tu mali len vtedy, keby bol aspoň čiastočne homogénny, teda pokiaľ ide o životný štýl, civilizačné atribúty, vzdelanosť, náboženstvo, vlastenectvo. Pri masívnom príchode neintegrovateľných migrantov, ktorí vytvárajú samostatné komunity, je takýto koncept veľmi nepravdepodobný.

V Európe potrebujeme veľmi silné osobnosti, ktoré by dokázali strhnúť a spájať masy, ako to bolo v minulosti. Dnes sa rodí doba deglobalizácie (štáty BRICS, to je pokus o vytvorenie medzinárodného trhu Brazília, JAR, India, Rusko, Čína, nič viac), dezintegrácie (Katalánsko, možný rozpad Číny, Brexit atď.). Neviem, možno že to nie je dezintegrácia, ale hľadanie vlastnej podstaty. Podstata je vždy národná, nie kontinentálna, ani organizačná. Veľký problém je nerovnomerné rozdelenie bohatstva, ale to je na sto kongresov a Davosov (Svetové ekonomické fórum).

Veľmi ma zaujal v tejto súvislosti názor univerzitného profesora z oblasti práva, ktorý mi napísal: „Najväčší migračný problém nie je súčasnosť, ale budúcnosť Číny! Tej fandí celý svet, lebo v Číne je asi 80 národov, z nich každý má právo na sebaurčenie! Ak by tam praskol režim, predpokladá sa vznik nových štátov a migrácia v prvej vlne asi 200 miliónov Číňanov. To nie je hoax, ale stanovisko Rady Európy. Nacionalizmus je to, o čom rozhodnú veľmoci.“

Uvedomujem si, že sú to veľmi zložité megapolitické otázky a to ešte treba k tomu pridať globálne otepľovanie a iné pohyby, ktoré pôsobia naprieč všetkým kontinentom. Istým negatívom je podľa mňa problém vodcov – niet nikoho, kto by dokázal vyslovovať také ideály, ktorým ľudia rozumejú a budú ochotní ich podporovať. Nejde o celosvetového mesiáša, ale o vodcov jednotlivých civilizácií aj kultúr určite áno. Verím v Heglovu dialektiku vývoja, pokiaľ sa nastavujem ako optimista. Dialektika slúži k poznaniu sveta, nemožno byť proti nej, lebo ona existuje objektívne, ide iba o naše schopnosti/neschopnosti poznávať.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím

Priemer: 4.2 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama