Reklama

Revolucionár „prvej hodiny“ František Mikloško

Počet zobrazení: 3823


Demokracia v nebohatých krajinách EÚ má problém: ako vysvetliť ľuďom, že majú slobodu a dôstojnosť, keď ju de facto nemajú. Ako im vysvetliť, že sú dôstojné bytosti? Keď vojdú do nemocnice alebo do inej verejnej inštitúcie, ľahko zistia, že to tak nie je."
                                                                                                                                       
Martin Muránsky, filozof

Stalo sa už módou podávať históriu zglajchšaltovane: všetko, čo bolo, je čierne. Čo žijeme, pláva v ružových farbách. A tak sa nám ľahko môže stať, že všetko napokon zhnedne, keď ilúzia narazí na realitu. Aj preto je dôležité poznať pravdu podľa jednotlivých príbehov života. Dobrým čítaním v tejto knihe osudov je rozhovor Františka Mikloška s Jánom Štrasserom. Nie preto, aby sme pritakali či nebodaj vynadali, ale aby sme poznali.

strasser_miklosko.jpgJán Štrasser: František Mikloško. Rozhovory o dobe a ľuďoch
Bratislava, Slovart, 2016, 328 str.

Životný príbeh Františka Mikloška som čítala v troch líniách: rodina (detstvo, rodičia, súrodenci, zamestnanie), tajná cirkev a kresťanstvo (arcibiskup Ján Chryzostom Korec, Vladimír Jukl, Silvester Krčméry, Ján Čarnogurský), ale najviac ma v podaní tohto muža zaujímala Udalosť – tak Zamatovú či Nežnú revolúciu pomenoval Vladimír Mináč.

O novembri 1989 priniesli svedectvo už mnohí jeho aktéri – menujme aspoň niektorých: Peter Zajac, Fedor Gál, Martin Bútora, Martin Šimečka, Rudolf Schuster, Ivan Laluha, Ján Čarnogurský, Milan Čič, Jiří Dienstbier, Václav Havel, Petr Uhl... Každé stojí za prečítanie. Toto je pohľad kresťanského intelektuála a zároveň aktivistu, ktorý svoj aktivizmus preukazoval (a preukazuje) v politických postoch aj v civile a koná tak dodnes.

František Mikloško sa po celý svoj uvedomený život pohyboval v prostredí katolíckej cirkvi a v čase dospelosti ju aj formoval. Cirkev na Slovensku vždy hrala aj politickú úlohu, tak v čase prvej republiky, ako aj v čase Slovenského štátu, v čase vojny, aj v čase budovania komunizmu. Na jednej strane vplývala cirkev na ľudí a ich citový svet, na druhej systematicky vyzdvihovala do sveta politiky hodnoty, na ktorých stojí (aj padá). František Mikloško vyrástol v katolíckej a „fajnovej“ rodine, ako sám v knihe-dokumente hovorí.  Byť z fajnovej rodiny na Slovensku znamená generačnú príslušnosť k vzdelancom a kultúrnej elite. Ktorá si na tom aj dosť zakladá. A občas aj dosť drsne (podľa naturelu) dáva svoju príslušnosť najavo (vyvyšuje sa)... Slovensko nemá históriu kráľov, zato má (síce pomerne mladú) históriu tzv. dobrých alebo fajnových rodín. Ich centrom bol dlho Martin, odtiaľ sa šírili kruhy vzdelanectva a kultúry, ale aj trochu zatuchnutého konzervativizmu (Vajanský). Katolíckej cirkvi sa pripisuje aj isté spiatočníctvo, ale takmer nikto nespochybňuje jej mimoriadny vplyv na udržiavanie tradícií a zvyšovanie kultúrnej úrovne ľudu. Mikloškovci pochádzajú z Nitry, no ich nitkami je však pretkané omnoho širšie územie, aj spoločenské prostredia. Hore ich dostával nie majetok, ale vzdelanie, rozhľad a určite aj neochvejná viera.

Život Františka Mikloška je potvrdením tohto pôsobenia do Nežnej revolúcie, počas Nežnej revolúcie, ale aj po nej. 

„– Čo si robil v prvých dňoch po 17. novembri?“ položí mu otázku Ján Štrasser.
„– Ako vravím, aktívne som sledoval proces s Bratislavskou päťkou. Inak som sedel doma a veľa som sa modlil..." Až starší brat Jozef, tiež matematik ako on, ho poslal na Ventúrsku do rodiaceho sa centra VPN. Presnejšie – do centra všetkého nasledujúceho diania. Tak sa dostal aj na prvé rokovania s dovtedajšou vládou:
„ – ...Hrivnák a Murín boli pre VPN neprijateľní. Čič sa ukázal byť ústretový. Ja som ho na post nového premiéra podporoval.
– Prečo práve jeho?
– Neviem, videl sa mi byť zo všetkých najkultivovanejší. Hovoril pokojne, priateľsky, v jednej chvíli sa obrátil ku mne a povedal: ,Však, pán Mikloško?‘ Oslovil ma menom, mňa, človeka, ktorý dovtedy nemal ani zamestnanie. To ma tak dojalo, že som sa stal jeho priaznivcom.“


To sú také jemné črty, a predsa odrazu odkryjú celý obsah, ukážu človeka s jeho životnou skúsenosťou, a preto je ľahšie pochopiť jeho postoje, činy. Mňa práve toto neprestáva dojímať. A zaujímať. A zamýšľať sa nad dobou a ľuďmi, aj nad sebou.

Ľudia z epicentra Udalosti (alebo Nežnej revolúcie, ako chcete) si hovoria rytiersky – „revolucionári prvej hodiny“ a ten pátos z pomenovania tvorí tmel ich priateľstiev, hodnotenia včerajška a dneška a vôbec nazerania na svet. „Revolucionári prvej hodiny“ si nesú nielen pátos, ale aj pečať akejsi fajnovosti, ktorá ich akoby predurčovala byť vodcami.  Ocitli sa chvíľku na čele, no „ľud“ im neporozumel. Tak sa naň dodnes urážajú. Vo chvíli Udalosti ešte nebolo jasné, o čo pôjde, jasný bol iba nepriateľ: strnulí papaláši.

S tými sa pustili do zápasu netušiac, ako ľahko vyhrajú. Ako v inom rozprávaní hovorí Michael Žantovský: „... my sme mali o tých druhých celkom presnú predstavu. Boli to prostatickí skorumpovaní prepití paprdovia, ktorí už neverili ničomu a nemali za čo bojovať, okrem práva nakupovať chľast vo vlastných obchodoch. My sme sa neposrali od strachu iba preto, že sme vedeli, že oni sa poserú skôr.“

Dnes sa mnohí štylizujú do pózy, ale pravda bola približne takáto.

Život Františka Mikloška, jeho naplnenie, je svojím spôsobom magický, v niektorých okamihoch akoby jeho kroky viedla neviditeľná vyššia moc. Ocitá sa tam, kde má a a za okolností, ktoré sú inak nevypočítateľné. Zaujímavý je napríklad tento moment, ako sa dostal do pozície predsedu SNR:

„– Kto ťa navrhol na tento post? – pýta sa ho v knihe-dokumente Ján Štrasser.
– Verejnosť proti násiliu... Na koaličnej rade dal tento návrh Peter Zajac. Povedal som, že to beriem. No keď som prišiel domov do svojho jednoizbového bytu v Dúbravke, zmocnila sa ma totálna existenciálna tieseň: Ja nemôžem byť predseda parlamentu, ja to nezvládnem. A napísal som list.
– Aký list? Komu?
– Petrovi Zajacovi a Fedorovi Gálovi. Že to nemôžem vziať. Že na to nemám.
– A čo sa stalo?
– Prvý raz som zažil Petra Zajaca ako psychoterapeuta.
– Tlačil na teba?
– Nie, nechal ma, nech sa vyrozprávam. Upokojil ma. Vzal som to."


Tá zvláštna revolúcia – a aj tento bizarný príbeh – mi pripomína detský kaleidoskop, v ktorom sa po každom pohybe presypali sklíčka a vytvorili nový obraz. Po Udalosti sa spoločnosť tiež presypala, vyplávali na povrch podzemné prúdy, ktoré napriek naoko urputnej snahe komunistov spoločnosť zjednotiť (zglajchšaltovať) prežívali po desaťročia. Napriek ich snahe, v rôznych obdobiach veľmi odlišnej (roky päťdesiate, šesťdesiate, sedemdesiate sa na seba nepodobajú) mala tá naoko jednotná masa svoje fajnové rodiny a žiadna ideológia ich rozvrátiť nemohla, mala svojich veriacich a mala svojich nevercov, v ich styčných bodoch sa z času na čas mohli osudy preťať, vychýliť z pôvodných trajektórií, a aj sa to stávalo.

Toto hodnotenie sa týka viac elít ako ľudí jednoduchej práce: ich životy sa Udalosťou tiež zmenili, ale zväčša k horšiemu. Príslušníci elity, ktorá získala, majú tendenciu tvrdiť, že žijeme dnes najlepšie z celých dejín. Vysťahovalectvo najmä mladých vzdelaných sa dnes ráta k benefitom, lebo ešte stále sme sa nenasýtili pocitu, že sme v cestovaní voľní. Za akú cenu, to ešte len pocítime...

A toto je uzlový bod, ktorý ma zajímal aj pri čítaní knihy-rozhovoru: chcela som a stále chcem pochopiť, ako ľudia veľmi vzdelaní, rozhľadení, vnímaví, z „fajnových rodín“ neberú ohľad na životný pocit väčšiny obyvateľov Slovenska, ktorá je z Udalosti hlboko frustrovaná. Ak to niekto vysloví nahlas, pociťujú to ako urážku „ideálov novembra“.

František Mikloško Nežnú revolúciu považuje za hviezdnu hodinu Slovenska. Ľudia sa – podľa neho – zjednotili proti Zlu.

A potom sa ukázalo, že masa nevie rozpoznať, čo to Zlo vlastne je. Rôzne elity ho dodnes vidia inde. A ľudia, ponížení ľudia, ho nemôžu vidiek tak, ako by si želali „revolucionári prvej hodiny“, ich život sa zmenil, ale nezlepšil, vo veľmi veľkej miere zhoršil (Rómovia a nezamestnaní). Frustrácia je všeobecná, propagandisti sa usilujú (a zväčša sa im to darí) vo verejnom diskurze presadiť, že sa revolúcia nepodarila preto, lebo revolucionári boli príliš nežní a nepovešali komunistov. Lenže: ktorých, keď ich v komunistickej strane bolo toľko, že sa dotkli takmer každej rodiny?

Tá Udalosť má svojich pamätníkov, boli sme jej súčasťou, no prežíval ju každý inak. Mne sa rozprávanie Františka Mikloška páči práve preto, lebo je úprimné a spoznávam Udalosť jeho očami. To je veľmi cenné poznanie. Viem, že Udalosť sklamala veľa ľudí. V prvých voľbách v roku 1990 bolo voliť 95 percent ľudí (víťazná VPN získala cca 29 percent), očakávania boli vysoké a postupne sa premenili na rozladenosť.  Kto za to môže? Kto môže za nenaplnenie želania účastníčky vítania Václava Havla na košickom letisku? Na otázku redaktorky, prečo víta revolúciu, vtedy odpovedala: „Ta že by už bul konec totej biedy.“ 
„Aj Miro Kusý bol výborný,“ hovorí František Mikloško v knihe-rozhovore. „Raz sa ma spýtal: – Ako je to s vami, katolíkmi? Vy chcete ovládnuť celý svet? Odpovedal som mu: – Áno. Veď keď Ježiš šiel do neba, jeho posledné slová apoštolom zneli: Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha svätého. A Miro hovorí: – To je katastrofa! Veď presne to isté sme chceli my, marxisti!"

Čím viac budeme o sebe vedieť, tým menej sa budeme odsudzovať – to by malo byť posolstvo každej dokumentárnej tvorby a každej oral history. Neviem, či to platí pre každého, ale pre mňa áno, mne sa tá kniha veľmi páčila, hoci jej autori sú na brehu inej rieky ako ja. Nehovorím na protiľahlom, ale s inou vodou skúsenosti.

Recenzia vyšla aj v Literárnom týždenníku 27 – 28/2016
Ďalšie články:
GABRIELA ROTHMAYEROVÁ

Priemer: 4.5 (48 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama