Racionalita vs emocionalita, šťastie a súčasnosť

Hneď na začiatku úvahy treba povedať, že  otázka racionality a emocionality  je z kategórie zjednodušených pseudoantagonizmov. Pravá racionalita sa nemôže biť s ničím, lebo ak je naozaj racionálna, bitka je pre ňu iracionálnym procesom. Pravá emocionalita, ak je naozaj pravá, len doplňuje priestor racionality, ale ju neprekrýva. Ak plačem, a viem prečo plačem, nebráni mi to plakať, naopak, považujem to za prirodzené a dobré.

Pseudoracionalita sa s  emocionalitou môže biť, no obsah týchto pojmov je potrebné definovať. K veci – buď budem žiť svoj život alebo život niekoho, kým by som chcel byť. Nemôžem sa celý život snažiť o niečo, čo by ma malo urobiť šťastným. Pocit šťastia nie je trvalý stav. Fungujeme vo výkyvoch, niekedy je to lepšie inokedy nie, ale vždy iné.  Byť stále šťastný asi nie je možné. Veľa literatúry o šťastí a motivácii píše, čo robiť, ale nepomáha, pretože neexistuje návod, ako žiť vlastný život. Každý musí sám prísť na to, ako ho žiť a čomu sa bude musieť postaviť a čo obetovať .  Osobne si myslím, že šťastie, lepšie pocit šťastia, je subjektívna, individuálna a relatívna kategória.

Keď sa kedysi robil taký sociologický prieskum, zistilo sa, že pocit šťastia nezávisí ani od bohatstva, ani od zdravotného stavu a ani od funkčného zaradenia v práci. Ako najšťastnejších vyhodnotili jednoduchých ľudí  z afrického, brazílskeho alebo južno-ázijského pralesa, ktorí žili v usporiadanej komunite príbuzných ľudí. Pomerne dobre obstáli aj Švajčiari a Nóri. Naopak, dosť zle boli Maďari, Fíni, Rusi, obyvatelia USA a  ďalšie „vyspelé“ národy, ktoré zaiste netrpeli biedou. Určite je dôležité rodinné prostredie a naplnenie spoločenského poslania jednotlivca. Významnú úlohu hrajú zdravé a úspešné vlastné deti a život vo viacgeneračnom prostredí.

Mrzí ma, že mnohé deti sú  už odmalička deformované absolútnym nedostatkom nástrojov na rozoznanie dobra a zla. Úspech si mýlia so šťastím a ten náš svet zvulgárnel materializmom. Ľudia nemajú vysoké nároky vtedy, keď zažívajú pocit šťastia, naopak, nešťastní ľudia svoje subjektívne utrpenie kompenzujú vo vysokej spotrebe zbytočného tovaru a zbytočných služieb.

Kladiem si otázku, či  na pocit šťastia vplýva aj toxicita politického prostredia a klíma v spoločnosti. Zrejme je to individuálne a  je to vec osobnosti ako takej. Potom je to rodina. Ak máte funkčnú rodinu, tak prostredie, vrátane politického, vás môže trápiť, ale možno tak na úrovni 10 percent. Ak máte pocit, že zasahuje podstatnejším spôsobom do vašej perspektívy a  vašej rodiny, napr. že vaše deti sa nebudú môcť uplatniť v živote podľa zásluh, môže to byť aj 60 %. No ak máte pocit, že politika hrá fair-play,  prispieva to k vašej  spokojnosti. Ak fair-play nehrá, spočiatku vás to štve, ale časom to vytesníte úplne a politiku nebudete brať do úvahy. Potom už len ostáva určiť podiely takýchto stavov v spoločnosti a neviem, či na to bol nejaký seriózny výskum.

Záverečná odpoveď na položenú otázku – áno, ale asi nie v rozhodujúcej miere, a to aj s prihliadnutím na individuálne rozdiely. V každom prípade láskavejšie ovzdušie uvoľňuje vnútorné napätie a tým priaznivo pôsobí aj na fyziologické funkcie organizmu. Potreba väčšieho porozumenia ľuďom a medzi nimi navzájom je prospešná cesta.

Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím