Reklama

Psychológia náckov alebo Prečo sa fašizmus vracia

Počet zobrazení: 3185

Extrémna pravica v Európe má rôzne podoby. Praví Fíni, Švédski Demokrati či francúzsky Národný front si poväčšine vystačia s xenofóbiou, euroskepsou a radikálnym nacionalizmom; grécky Zlatý úsvit či ukrajinský Pravý sektor sa otvorene hlásia k neonacizmu a podobne rasisticky sa prezentuje aj maďarský Jobbik. Vo všeobecnosti môžeme v Európe hovoriť o krajne pravicových stranách a o vyhranených neonacistoch. Kotlebova ĽS-NS na Slovensku je bližšia skôr druhej spomínanej kategórii. Otvorené prejavy násilia jej členov, nezakrývaný rasizmus, obhajoba Hitlera či glorifikácia fašistického vojnového štátu – to všetko je absolútne za čiarou aj z hľadiska západoeurópskej krajnej pravice. Čo spája všetky formy extrémnej pravice, to sú frustrujúce sociálno-ekonomické podmienky v kombinácii s osobnostnými črtami, ktoré Erich Fromm nazval sadomasochistickým či nekrofilným charakterom.

antifa2017.jpg
Antifašistický pochod 11. marca 2017 v Bratislave. Foto: Peter Krákorník

Kto sú to fašisti?
 

Začnime vymedzením moderných foriem fašizmu či nacizmu. Odrazme sa od Slovenska. Hovoriť o Kotlebovom hnutí ako neofašistickom je z politologického hľadiska úplne na mieste. Ani prívlastok neonacistický nie je irelevantný. Oba tieto pojmy vychádzajú z klasického politologického rozlíšenia, podľa ktorého sa zvyknú rozlišovať dve historické formy fašizmu, a to taliansky a nemecký. Prvému sa hovorí doslova fašizmus, pri druhom, radikálnejšom sa zvykne používať pojem nacizmus.

Taliansky fašizmus sa sprvoti otvorene nehlásil k rasizmu a jeho hlavné témy boli ultrakonzervativizmus, korporativizmus a zničenie liberálnej demokracie. Cieľom bolo popretie osvietenských ideálov slobody, rovnosti a bratstva a nahradenie ich militantnou a imperiálnou politikou, v ktorej sa ctí hierarchia, obeta a vojna. Heslom bolo vytvorenie totálneho štátu na čele s vodcom. Do toho spadali radikálne militaristické hodnoty – slepá poslušnosť, prísna hierarchia, disciplína, žiadne miesto pre individuálnu slobodu, sila a sebaobetovanie. Štát mal byť pretvorený na jeden veľký agresívny batalión.

V prípade nemeckého fašizmu, takzvaného nacizmu, ide o ten najextrémnejší variant rasistickej ideológie, podľa ktorej treba likvidovať všetky rasy, ktoré nenapĺňajú ideál áriskej, respektíve nordickej čistoty. Zlikvidovaní či zotročení majú byť Židia, Rómovia, Slovania či iné etniká. Hitlerovi sa jeho perverzné predstavy čiastočne podarilo zrealizovať počas druhej svetovej vojny. Neofašisti sa otvorene k Hitlerovi nehlásia, fascinuje ich skôr ultrakonzervatívna nacionalistická a xenofóbna ideológia, podobná tej Mussoliniho. Neonacisti Hitlera priamo oslavujú a medzi ich rétorickú výbavu patrí napríklad želanie „bieleho“ dňa, ako na Slovensku zvykne zdraviť Kotleba. V prípade kotlebovcov existuje čoraz viac dôvodov hovoriť o neonacistoch, nie len o neofašistoch.

Nacizmus a fašizmus – nenechajte sa zmiasť
 

Neonacisti často upozorňujú na rozdiel medzi fašizmom a nacizmom. Tento rozdiel je však mimo subtílnej politologickej analýzy irelevantný. Mimo politológie sa pojem fašizmus používa širšie, na označenie celého spektra pravicového extrémizmu. Aj preto sa bežne používalo na označenie odbojárov počas druhej svetovej vojny pojem protifašistickí odbojári a dodnes sa protifašistické hnutia označujú ako antifa. Nejde o odkaz na akýsi výlučný odpor voči talianskej forme fašizmu, nebodaj výlučne k Mussolinimu. Nie, nejde o žiadnu magickú zaujatosť Talianmi. Má sa na mysli odpor voči všetkým formám extrémnej pravice, a to predovšetkým voči nacizmu. Tento odpor vyplýva z nechuti voči rasizmu a militarizmu, nie nevyhnutne z nechuti ku všetkému, čo kedy talianski či nemeckí fašisti vykonali: stavba diaľnic nie je prehreškom, rovnako ňou nie je ani zasahovanie štátu do ekonomiky. Podstatou fašizmu neboli tieto prejavy: bola ňou rasová či nacionalistická nenávisť, v mene ktorej viedli fašisti vojny. A chcú ich viesť ďalej.

Slovenská verzia fašizmu je obzvlášť radikálna a obzvlášť nebezpečná. Jediné, čo nás môže zatiaľ ako-tak upokojovať, je, že podpora pravicových extrémistov sa na Slovensku zďaleka nepohybuje na tej istej úrovni, ako je to povedzme vo Fínsku, Švédsku, Francúzsku, Beneluxe či Rakúsku, kde krajne pravicové strany majú okolo 20-percentnú podporu... Napriek tomu je desivé, ako sa fašisti rozťahujú. Zatiaľ predstierajú, že nechcú návrat koncentrákov, ale o koncentrákoch najskôr nehovoril ani Hitler... Nemožno ich podceňovať, nech sa akokoľvek pretvarujú. Sú to fašisti a fašizmus je číre zlo.

Fašizmus neporazíme slniečkami
 

Bez toho, aby sme však pochopili príčiny nárastu fašizmu, fašistov nikdy neporazíme. Je absolútne scestné maľovať slniečka a vítať utečencov a tváriť sa, že tým bojujeme proti fašizmu. Ak naša odpoveď na fašizmus nebude aspoň v hrubých kontúrach konvenovať s tým, čo si ľudia v našich krajinách aktuálne myslia a čo aktuálne cítia, iba nabíjame zbrane náckom. Zápas s fašizmom vyžaduje taktiku aj stratégiu, hodnotové pôsobenie aj represiu, ekonomické, sociálne, politické aj kultúrne formy protiofenzívy. Antifašizmus, skrátka, musí byť premyslený – nemôže byť iba naivným gestom, musí byť rozumným plánom. Základom každého rozumného plánu musí byť analýza, odkiaľ sa fašizmus berie. Ako marxista vychádzam z presvedčenia, že fašizmus má predovšetkým sociálno-ekonomické príčiny, ale to neznamená, že môžeme úplne podceňovať politické, kultúrne či psychologické faktory.

Dlhodobo tvrdím, že fašizmu v súčasnosti nahrávajú zlyhania liberálnej demokracie, vrátane korupcie, nedôvery voči politickým elitám a nárastu nenávisti v parlamentnom zápase. Ak je spoločnosť navyše hecovaná militaristickými stereotypmi, ktoré boli v čase Hitlera pozostatkom prvej svetovej vojny, stačí len iskrička na prepuknutie ľudského hyenizmu a zloby. Otázka znie, v čom je dnešná situácia iná, než bola v tridsiatych rokoch 20.storočia. Máme za sebou krutú hospodársku krízu z 2008, z ktorej sa ešte len spamätávame. Sociálne štáty sú v kríze kvôli globalizácii, štát ako inštitúcia celkovo upadá po celom svete a k moci sa dostávajú trhy a korporácie. Bohatí neplatia dane a nožnice medzi chudobnými a bohatými sa roztvárajú. Ľudia sú frustrovaní a chcú zmenu. Kapitalizmus zlyháva a ponižuje čoraz viac a viac ľudí.

Ľudia potrebujú niekam patriť
 

Mnohí ľudia sa cítia príliš slabí na to, aby svoju situáciu prekonali sami. Potrebujú byť súčasťou širšieho celku, potrebujú niekam patriť. Ľavica sa na Západe vzdala komunitárnejších vízií a nahradila ich menšinovými identitami, liberálnym individualizmom a nepriateľstvom voči štátu aj národu. Naopak, extrémna pravica ponúka slabým ľuďom pocit bezpečia. V ére, kedy sa vytráca autorita štátu, autorita cirkvi či autorita triedy, ktoré boli v minulých desaťročiach hlavnými zdrojmi identity, sa mnohí slabí ľudia cítia opustení. Preto sa oddávajú fundamentalistickému mysleniu a extrémne pravicovým ideológiám, ktoré zo všetkého najviac nenávidia liberálnu slobodu.

Do toho si treba prirátať vojny na Ukrajine a v Sýrii, ktoré v európskej spoločnosti zvyšujú vášne, posilňujú militantné názory a rozdeľujú ľudí. Naivná reakcia Európskej únie na migračnú krízu prišla pravicovým extrémistom ako dar z nebies. Z rovnice frustrácia plus xenofóbia môže vyjsť len fašizmus. Jeho príčiny sú v prvom rade sociálne a ekonomické, ale umocňuje ich kultúrny konzervativizmus, autoritárska psychológia a aj rasistické stereotypy.

Socializmus alebo barbarstvo
 

Výsledok môže byť pre európsku spoločnosť katastrofálny. Dnes nie je čas na to, aby Európa robila ďalšie chyby. Každá ďalšia chyba môže byť osudná, rovnako ako v tridsiatych rokoch 20. storočia. Hitlerovi pohrobkovia klopú na dvere. Fašizmus sa dá poraziť len odstránením jeho príčin: potrebujeme silný sociálny štát či priamo demokratický socializmus, ktorý ľuďom vráti pocit spolupatričnosti a dôstojnosti. Riešením nie je ani prázdny liberálny kapitalizmus, ani žiadne formy totalitného myslenia. Riešením je sociálna demokracia v klasickom zmysle slova – a teda socializmus. Nič iné fašizmus nezastaví.

Úspech Hitlera v tridsiatych rokoch úzko súvisel v prvom rade s veľkou hospodárskou krízou z roku 1929 a sociálnou nerovnosťou, z ktorej zákonite plynie frustrácia chudobnejších vrstiev. Nacistov volili predovšetkým malí obchodníci, živnostníci a úradníci, čiže nižšia stredná vrstva. Nešlo len o ekonomickú frustráciu. Desili sa liberálneho poriadku, ktorý z nich robil duchovných bezdomovcov, potrebovali vodcov, disciplínu a hierarchie, na ktoré boli zvyknutí z čias cisárstva.

Fašizmus ako radikalizmus strednej triedy
 

Ako píše psychológ Erich Fromm, z ktorého analýzy v knihách Strach zo slobody a Anatómia ľudskej deštruktivity budeme vychádzať, najhorlivejšie prijala nacistickú ideológiu nižšia vrstva strednej triedy, zložená z maloobchodníkov, remeselníkov a bielych golierov. Najatraktívnejší bol nacizmus pre mladú generáciu. Pre ňu bola nacistická ideológia – jej duch slepej poslušnosti k vodcovi a nenávisti k rasovým a politickým menšinám, jej dychtivosť po moci a nadvláde, nadraďovanie nemeckého národa a „nordickej rasy“ – ohromnou emocionálnou výzvou a bola to táto výzva, ktorá z nej urobila zapálených bojovníkov za nacistickú vec.

Pre malomestskú časť obyvateľstva boli určité črty charakteristické dávno: zaľúbenie v sile, nenávisť k slabosti, malosť, nepriateľstvo, lakomosť, či už finančná alebo citová a obzvlášť asketizmus. Ich životný rozhľad bol úzky, podozrievali a nenávideli cudzincov, boli všeteční a závideli svojim známym, závisť však racionalizovali ako mravné rozhorčenie; ich celý život bol založený na zásade prehnanej šetrnosti – hospodárskej aj psychologickej.  V menšej miere sa tieto kľúčové črty – prehnaná úcta k autorite a prehnaná šetrnosť – nachádzala aj u robotníkov. Desivá otázka znie: neplatí toto všetko aj pre súčasníkov?

Keď odrazu niet nad kým sa vyvršovať
 

Aj keď roky 1924 – 1928 priniesli pre nižšiu strednú triedu ekonomické zlepšenie a nové nádeje, nové zisky boli opäť zničené krízou v roku 1929. Nebola to však len ekonomická pozícia nižšej strednej triedy, čo po vojne rapídne upadlo, ale rovnako tak aj jej spoločenská prestíž. Pred vojnou mohol mať jej príslušník pocit, že je niečo lepšie než robotník. Po revolúcii významne narástla spoločenská prestíž robotníckej triedy a úmerne tomu poklesla prestíž strednej triedy. Nebol tu nikto, na koho by sa mohlo pozerať zvrchu, zmizla výsada, ktorú obchodníci a im podobní považovali vo svojom živote za jednu z najpevnejších hodnôt. Veľkej časti obyvateľstva sa zmocnili pocity individuálnej bezvýznamnosti a bezmocnosti, ktoré sú podľa Fromma typické pre monopolný kapitalizmus vo všeobecnosti. Aj Hitler bol typickým predstaviteľom nižšej strednej triedy, bol niktoš, bez nádeje do budúcnosti. Cítil sa ako vyvrheľ. Bol to pocit, ktorý mala celá jedna generácia Nemcov – budúcich voličov NSDAP.

Fromm takto opisuje situáciu z medzivojnového obdobia. Tá sa však príliš nelíši od súčasnosti. Nižšie stredné vrstvy podnikateľov majú podobný hodnotový svet, aký bol pre nich určujúci v tridsiatych rokoch: potrebujú sa nad niekým vyvršovať a túto úlohu čoraz viac plnia menšiny; potrebujú ekonomický vzostup, no ten je im odopieraný kvôli tlaku globálneho kapitálu alebo hospodárskym krízam; potrebujú šetriť, a tak šetria všetkým, vrátane vlastných emócií. Výsledkom je surovosť a pripravenosť voliť každého, kto ponúkne tvrdú ruku, zlobu a totálnu kontrolu.

Zblúdená mládež a generačný rasizmus
 

V medzivojnovom období prispela k nárastu fašizmu aj otrasená autorita rodiny. Mladšia generácia si robila, čo chcela a nestarala sa už o to, či s tým rodičia súhlasia alebo nie. To malo svoje príčiny. Staršia generácia bola novými spoločenskými podmienkami zmätená viac než obratnejšia mladá generácia. Preto sa táto generácia cítila nad staršou nadradená a už ju vrátane svojich učiteľov nemohla brať celkom vážne. Ďalšou príčinou bolo, že hospodársky úpadok stredných tried odňal rodičom ekonomickú úlohu ochrancov ekonomickej budúcnosti svojich detí.

Hrozivé je, že všetky tieto tendencie, ktoré boli prítomné pred nástupom Hitlera, sú tu opäť a v oveľa intenzívnejšej forme: mladí ľudia otvorene pohŕdajú staršou generáciou, ktorá v sebe nemá toľko individualizmu a surovosti; ich vyššia technická zručnosť napriek duševnej zakrpatenosti z nich vo vlastných očiach vytvára nadľudí; ekonomický a kultúrny rozklad rodiny uvrháva mládež hodnotovej prázdnoty, ktorú vypĺňa ulica, sociálne siete či plytká hollywoodska kultúra. Výsledkom je agresívna a arogantná masa mladých ľudí, ktorí strácajú spoločenskú zodpovednosť a hľadajú skratkovité riešenia – také, aké vidia vo filmoch s americkými akčnými hrdinami či v počítačových hrách. Sú doslova naprogramovaní na fašizmus. A rodina ani komunita ich perverzný vývoj viac nemá pod kontrolou.  

Fromm si veľmi dobre všímal, kam speje mladá generácia. Ako písal, jedna vec je, ak sa nieto zaujíma o určité témy a dáva prednosť iným, nebo ak odmieta školu ako takú. Niečo iné ale je, keď niekto odmieta niesť zodpovednosť a skutočne pracovať: ide o vadu v procese osobného rastu a nič na tom nemení, či z toho obviníme spoločnosť. Ak niekto verí, že lajdáctvo z neho robí revolucionára, zásadne sa mýli. Fromm mal pravdu – išlo o omyl medzi vojnami, po vojne aj dnes. Omyl, ktorý nahráva fašistom.

Veľkokapitál si nakoniec vždy vyberie náckov
 

Nemecký fašizmus bol v tridsiatych rokoch produktom frustrácie nižších stredných tried, ktorá pramenila z hospodárskej krízy. Nemeckí nacisti zneužili dopady hospodárskej krízy a vo voľbách v 1930 posilnili za púhe dva roky z necelých 3% na vyše 18%. O ďalšie dva roky to už bolo vyše 37% a v rozhodujúcich voľbách v novembri 1932 získali 33%, čo NSDAP nakoniec priviedlo k moci a ich oponentov okamžite do koncentračných táborov. Treba si však uvedomiť, že to by sa nikdy nestalo bez podpory veľkého kapitálu. Bez majetnej triedy, a teda bez predstaviteľov veľkopriemyslu a veľkých vlastníkov, by nacizmus nikdy nezvíťazil.

Ako dokladá Fromm, vyššie triedy boli konfrontované s parlamentom, v ktorom 40% poslancov tvorili socialisti a komunisti zastupujúci skupiny nespokojné s existujúcim spoločenským systémom a v ktorom narástol aj počet nacistických poslancov reprezentujúcich triedu, ktorá bola v tvrdej opozícii proti najmocnejším predstaviteľom nemeckého kapitalizmu. Parlament teda považovali majetní ľudia za nebezpečný. Predstavitelia privilegovaných skupín očakávali, že nacizmus odvedie emocionálny hnev, ktorý im hrozil zo strany chudobných, iným smerom a súčasne zapriahne národ do služieb pre ich vlastné ekonomické záujmy. Hitler bol pre nich dobrou voľbou, pretože stelesňoval kombináciu charakterových čŕt závistlivého, nenávistného malomeštiaka, s ktorým sa mohla nižšia stredná trieda stotožniť, ako aj oportunistu, ktorý bol pripravený slúžiť záujmom nemeckých priemyselníkov a veľkých vlastníkov pôdy. Hitler sa pôvodne vydával za mesiáša starej strednej triedy, sľuboval zrušenie obchodných domov, zlomenie nadvlády bankového kapitálu atď. Tieto sľuby sa nikdy nesplnili. Ukázalo sa, že skutočnou zásadou nacizmu je jeho radikálny oportunizmus.

Hitler dal prednosť veľkému kapitálu a veľký kapitál dal prednosť Hitlerovi. Aby upokojil veľkopriemyselníkov, dal odstrániť lídrov „antikapitalistického“ krídla hnutia na čele s Rohmom a jeho SA. To, že si Hitler do názvu strany pripísal „robotnícka“ a „národne socialistická“, bol iba cynický marketing v čase, kedy tieto slová boli populárne, pretože v tej či onej forme oslovovali väčšinu nespokojencov v spoločnosti. Hitler ale nikdy nemal nič spoločné s robotníctvom ani socializmom. Ako vysvetľuje Fromm, Hitler bol vždy fascinovaný bohatými ľuďmi a ich životným štýlom, hoci zameriaval svoje prejav proti nim, kým sa dostal k moci. Išlo o klasický syndróm u mužov pochádzajúcich z nižších stredných tried, ktorí veľmi túžili po tom, aby boli prijatí vyššou triedou, kapitalistami a priemyselníkmi. Takí istí sú aj pohrobkovia Hitlera: hrajú sa na antikapitalistov a pritom chcú len iný kapitalizmus. Vojnový, totalitný kapitalizmus bez ľavice.

Sadomasochistický charakter fašistov
 

Fašizmus má aj svoje psychologické príčiny, ktoré Fromm veľmi precízne analyzuje. Spája s fašizmom špeciálny druh osobnosti, ktorý nazýva „sadomasochistický“. K fašizmu podľa neho inklinujú ľudia, ktorí chcú iných ovládať a zneužívať, ale zároveň potrebujú uniknúť pred svojou slobodou a potrebujú byť súčasťou hierarchie, ktorá im dáva zmysel. Preto im vyhovuje sadistický režim, v ktorom sa likvidujú a prenasledujú slabšie menšiny a zároveň im vyhovuje vodcovský princíp, pretože podriadením sa totalitnému štátu necítia individuálnu zodpovednosť, ktorú nevedia uniesť.

Hitlerova osobnosť, jeho učenie a celý nacistický systém boli podľa Fromma extrémnou formou štruktúry charakteru, ktorý nazýva „autoritársky“. Práve preto silno oslovil tú časť obyvateľstva, ktorá mala charakterovú štruktúru viac-menej rovnakú. Podstata autoritárskeho charakteru je kombináciou sadistických a masochistických povahových čŕt. Sadizmus sa chápe ako usilovanie o neobmedzenú moc nad iným človekom, ktorá súvisí s deštruktívnosťou; masochizmus je zase túžbou rozmelniť sa vo vyššej moci a zároveň sa podieľať na jej sile a sláve.

Odvrátená stránka liberálneho individualizmu
 

Tak sadistické, ako aj masochistické tendencie, majú príčinu v neschopnosti izolovaného jednotlivca stáť samostatne na vlastných nohách a v potrebe symbiotického vzťahu, ktorý túto osamotenosť prekonáva. Celkovo ide o reakciu na rozpad tradičných primárnych väzieb, ktoré jednotlivcom poskytovali istotu (štát, rodina, komunita, trieda atď.). Odrazu namiesto toho nastupuje liberálny individualizmus, ktorý však pre mnohých prináša neznesiteľný pocit bezmocnosti a osamelosti.

Jednou cestou môže byť podľa Fromma prejsť k pozitívnej slobode a spojiť sa so svetom v láske, práci a dôstojnosti, ktorú mu garantuje spoločnosť; druhou cestou je únik pred slobodou, ktorý sa najčastejšie prejavuje v masochistických a sadistických snahách. Problém je, že prvou cestou sa v kapitalizme nie je vôbec ľahké vydať: ak neviete uživiť svoju rodinu, potom láska, práca a dôstojnosť asi nebudú to, čo definuje váš život. Druhá cesta je často cestou z donútenia: je prejavom dlhodobého zúfalstva, ktoré znetvoruje charakter. Aj o tom je kapitalizmus.

Liberálni aktivisti radi hovoria, že západná liberálna kultúra umožňuje viac slobody jednotlivcom, najmä menšinám. Posilňuje vraj hodnoty tolerancie, ktorá vedie k mierumilovnejšiemu spolunažívaniu jednotlivcov. Ide o pomýlenú predstavu. Tolerancia v modernej masovej spoločnosti neodkazuje na porozumenie a spolupatričnosť, ale na ľahostajnosť a nezáujem. Tie sú podstatou kréda „ži a nechaj žiť“. Na prvý pohľad to možno neznie až tak zle. Problém je, že práve takáto individualistická spoločnosť je paradoxne živnou pôdou pre totalitarizmus. Ako po druhej svetovej vojne upozornila Hannah Arendtová, fašizmus za svoj vznik vďačí masovej spoločnosti, v ktorej ľudia žijú izolovane, mimo väzieb solidarity a prirodzených sociálnych celkov. Izolovaný masový človek je ideálnym terčom pre totalitné myslenie. A tak je to aj dnes. Darmo sa budeme verbálne oháňať toleranciou. Bez skutočných sociálnych väzieb je volanie po rešpekte k iným iba obyčajnou spoločenskou pretvárkou. Postavili sme domček z karát, ktorý má veľmi krehké základy.

Problém je v nedostatku solidarity a porozumenia. Moderná individualistická spoločnosť premieňa ľudí na nezávislých spotrebiteľov, ktorých hlavným životným cieľom má byť napĺňanie umelo vyfabrikovaných konzumných túžob. Jednotlivec sa v podmienkach masovej spoločnosti ocitá v podmienkach, o ktorých Arendtová hovorila ako o „totalitnej opustenosti“. Je to práve masová konzumná spoločnosť, ktorá podkopáva spolužitie a posilňuje izolovanosť, atomizáciu a vykorenenosť moderného človeka. A nechtiac tým otvára dvere krajne pravicovým ideológiám a zneužívaniu hodnoty autority v spoločenskom živote. Nie je ťažké zmanipulovať masu bez názoru – masu, ktorej chýbajú hodnoty. A je to ešte ľahšie, ak je táto masa frustrovaná, pretože stráca svoje sociálne istoty. Práve v tom sa skrýva nebezpečenstvo súčasnej hospodárskej krízy, ktorá postihla aj moderné západné individualistické spoločnosti.

Ubližovať a slúžiť!
 

Frustrácia posilňuje neurózy, ktoré súvisia so sadomasochistickým charakterom. Ako približuje Fromm, masochizmus sa prejavuje pocitmi menejcennosti, bezcitnosti, individuálnej bezvýznamnosti. Ľudia s takýmto charakterom prejavujú tendenciu podceňovať sa, stavať sa slabými, neschopnými zvládať svoje veci. Celkom pravidelne vykazujú zjavnú závislosť na vonkajších silách, na iných ľuďoch či inštitúciách či na prírode. Často sú úplne neschopní zakúšať pocit „Ja chcem“ alebo „Ja som“. Život ako celok pociťujú ako niečo, čo ich prekonáva, čo nemôžu zvládnuť či kontrolovať.

Popri týchto masochistických sklonoch existujú aj úplne opačné – sadistické sklony. Podľa Fromma sú tri druhy sadistických tendencií. V prvej sa sadista snaží, aby na ňom boli závislé iné osoby, aby mal nad nimi absolútnu, neobmedzenú moc, aby z nich mohol urobiť čisté prostriedky. Iný druh sadizmu sa nachádza v túžbe druhých nielen ovládať, ale ich ak vykorisťovať, využívať ich, okrádať ich a privlastniť si všetko, čo je na nich využiteľné. Tretím druhom sadizmu je spôsobiť niekomu utrpenie alebo ho vidieť trpieť. Cieľom je druhého zraniť, pokoriť, uviesť do rozpakov alebo ho vidieť v trápnych a pokorujúcich situáciách.

Strach z inakosti
 

Najčastejšie racionalizácie sadizmu sú napríklad: „Ovládam ťa, pretože viem, čo je pre teba najlepšie a vo svojom vlastnom záujme by si ma mal poslúchať bez odporu...“. Alebo: „Ja som taký obdivuhodný a jedinečný, že mám právo očakávať, aby sa iní stali na mne závislými.“ Iná racionalizácia, ktorá sa často skrýva za snahu po vykorisťovaní: „Už som toho urobil pre teba toľko a teraz mám právo si od teba vziať, čo chcem ja!“ Útočnejší druh sadistického impulzu sa dá najčastejšie nájsť vo dvoch formách racionalizácie: „Iní ma zraňovali a že chcem teraz zraniť ja, nie je nič iného než odveta...“, alebo: „Ak udriem prvý, bránim seba alebo svojich priateľov pred nebezpečenstvom, že budem zranený sám...“. Čo je nevyhnutným predpokladom pre všetkých sadistov, to je závislosť na objekte ich sadizmu.

Ako pokračuje Fromm, sadistický charakter je obvykle xenofóbny a neofóbny – čo je cudzie, predstavuje niečo nové, a čo je nové, vzbudzuje strach, nedôveru a odmietnutie, pretože by to vyžadovalo spontánnu, živú a nerutinnú reakciu. Iným prvkom syndrómu je sadistova poníženosť a zbabelosť. Znie to rozporne, keď povieme, že sadista je ponížený človek, ale v skutočnosti v tom rozpor nie je – naopak, je to zákonité. Taký človek je sadistický preto, že sa cíti neschopný, neživotný a bezmocný. Tento nedostatok sa pokúša kompenzovať tým, že má moc nad inými, že sa tým mení z obyčajného červa na boha.

Sadisti okolo nás
 

Podobné vlastnosti, aké opisuje Fromm, možno nájsť aj dnes u mnohých ľudí – počnúc bezohľadnými biznismenmi a končiac sociopatickými manažérmi. Nie nevyhnutne musí ísť o predohru k fašizmu. Fromm upokojuje, že osoba so sadistickým charakterom je v nesadistickej spoločnosti v podstate neškodná. Postihnutého zvyknú v takejto spoločnosti považovať za chorého. Nebude nikdy obľúbený a pravdepodobne sa nedostane do pozície, v ktorej by mohol mať spoločenský vplyv. Fromm to vysvetľuje na príklade Heinricha Himmlera, veliteľa SS, jedného z najbližších Hitlerových ľudí, ktorý bol typickým prípadom sadomasochistického charakteru.

Čo by sa z Himmlera stalo, keby nežil v dobe, keď sa nacisti dostali k moci? Mal priemernú inteligenciu a bol veľmi poriadny, a tak by si pravdepodobne našiel nejaké úradnícke miesto, napríklad ako učiteľ, poštovný úradník alebo zamestnanec nejakého veľkého podniku. Keďže šiel bez škrupúľ vždy za vlastným prospechom, mohol by sa obratným pochlebovaním šéfom a intrigami proti kolegom dostať na celkom vysoké miesto, ale pravdepodobne nie na špičkovú pozíciu, pretože mu úplne chýbala konštruktívna predstavivosť a zdravý úsudok. Bol by veľmi neobľúbený u svojich kolegov a bol by sa možno stal miláčikom mocného šéfa. Fromm upozorňuje, že medzi nami žijú tisíce Himmlerov. Problém je, že s pokračujúcou fašizáciou spoločnosti vyliezajú zo svojich dier a naberajú sebavedomie.

Vojenská disciplína – vlhký sen všetkých nacistov
 

Hitler využíval tendenciu más k masochizmu. Na tieto charakterové črty apeloval aj v knihe Mein Kampf. Písal napríklad toto: „Ako žena, ktorá sa chce skôr poddať silnému mužovi, než vládnuť slabochovi, tak masy milujú skôr vládcu než prosebníka a vo svojom vnútri sú oveľa viacej uspokojené doktrínou, ktorá nestrpí vedľa seba žiadneho súpera, než poskytovaním liberálnej slobody; často sú v rozpakoch, čo si s ňou počať a dokonca upadajú do pocitu opustenosti.“

Princíp vodcovstva uspokojoval masám ich masochistické sklony: jedinec nie je nič a nič neznamená, všetko treba obetovať národu, štátu, strane, vodcovi. To bola však len jedna stránka mince. Nacizmus masám zároveň ponúkal aj sadistické uspokojenie: mohli sa vyvršovať a ukájať nad politickými či etnickými menšinami, národmi, ktoré nacizmus označil za menejcenné. Kombináciu masochizmu a sadizmu, ktorá uspokojovala nižšie stredné triedy, sa prejavovala aj bežnom živote: rástla hierarchia, v ktorej mal každý niekoho nad sebou, aby sa mu podriaďoval (masochizmus), a každý mal zároveň niekoho pod sebou, aby mal nad ním pocit moci (sadizmus). Sadomasochistický charakter v skratke znamená ovládanie podriadených a podriadenosť voči nadradeným. Celá táto ideológia vyplýva z autoritárskeho typu osobnosti, ktorý je so svojim pocitom menejcennosti, nenávisťou voči životu, asketizmom a závisťou voči tým, čo majú radosť zo života, živnou pôdou sadomasochistických pudov.

Pre fašistov sú ústupky slabosťou
 

Láska k moci a nenávisť k bezmocnosti, ktoré sú typické pre sadomasochistický charakter, vysvetľuje prevažnú časť politických činov Hitlera a jeho prívržencov. Republikánska weimarská vláda v Nemecku si naivne myslela, že by mohla nacistov upokojiť pokojným vyjednávaním. Nielen že sa jej ich upokojiť nepodarilo, naopak ich nenávisť ešte vyburcovala, a to prejavom nedostatku ráznosti, sily a pevnosti. Hitler nenávidel Weimarskú republiku nie preto, že by mu ubližovala, ale preto, že bola slabá. Naopak, obdivoval priemyslových a vojenských vodcov, pretože mali moc.

A tak je to dodnes – ústupky neonacistom nikdy ničomu nepomôžu. Fašisti sa pravidelne oháňajú slobodami, ktoré by oni svojim oponentom okamžite vzali. Vysmievajú sa tolerancii a považujú ju za slabosť. Pre nich je každý ústupok prejavom slabosti nepriateľa: boja sa iba sily. Antifašizmus nesmie byť nežný. Nesmie byť slniečkový. Tak znie poučenie z dejín.

Nekrofilná úchylka: túžia po vojne a násilí
 

Typickým znakom každej fašistickej ideológie je sklon k násiliu a vojnám. Túto črtu Fromm prirovnáva k tzv. nekrofilnému charakteru, ktorým disponoval aj Hitler. Na rozdiel od sadistického charakteru, nekrofilná osobnosť nežiada len podrobenie, ale priamo zničenie. Tento charakter Fromm opisuje ako vášeň meniť živé v neživé, ničiť pre ničenie samo, výlučný záujem o všetko, čo je čisto mechanické. Je to vášeň k deštrukcii živých organizmov a štruktúr. Prejavom nekrofilného charakteru je presvedčenie, že problémy a konflikty sa dajú riešiť iba silou a násilím. Fromm opisuje každodenné prejavy nekrofilných osobností, napríklad zvláštnu neživotnosť ich reči bez ohľadu na to, aká je téma. Inteligentný a vzdelaný nekrofilný človek môže hovoriť o veciach, ktoré by boli veľmi zaujímavé, keby ich niekto iný podal iným spôsobom. Je škrobený, studený, nezúčastnený, svoje témy prezentuje pedantne a neživotne. V spoločnosti pôsobí nekrofil ako studená sprcha a ako zabijak akejkoľvek radosti, je nudný, tlmí všetky podnety a unavuje prítomných, zatiaľ čo človek milujúci život všetko rozžiari a oživí.

Nekrofilný charakter prežíva len minulosť, nie prítomnosť či budúcnosť. Jeho život ovláda to, čo bolo, t. j., čo je mŕtve: inštitúcie, zákony, tradície a vlastníctvo. Skrátka veci ovládajú človeka, vlastníctvo ovláda bytie, mŕtve ovláda živé. V osobnom, filozofickom a politickom myslení nekrofila je minulosť posvätná, nič nové nemá cenu a akákoľvek prevratná zmena je zločinom proti „prirodzenému poriadku“. Mnohí nekrofilní ľudia vyzerajú, ako by stále cítili nejaký nepríjemný zápach. Ktokoľvek si dôkladne prezrie Hitlerove fotografie, rozozná podľa Fromma v jeho tvári tento výraz. Inou charakteristickou črtou je neschopnosť nekrofila úprimne sa smiať. Jeho úsmev je v skutočnosti iba akýmsi neprirodzeným úškrnom.

Vo fašizme je túžba po ničení úplne kľúčová. Ide o jedinú ideológiu, ktorá vníma vojnu ako pozitívnu hodnotu. Taliansky fašista Marinetti to vo svojom manifeste hlásal úplne otvorene: „Chceme oslavovať vojnu – túto jedinú hygienu sveta – militarizmus,  vlastenectvo, ničivú silu tých, kto prinášajú slobodu, krásne idey, pre ktoré stojí za to zomrieť, a pohŕdanie ženou.“ Medzi fašizmom a vojnou existuje rovná sa: hovoria mier, myslia tým vojnu. A nikdy nebudú iní.

Sklamanie robotníkov nahráva náckom
 

V každej spoločnosti existujú ľudia s nekrofilnými či sadomasochistickými osobnostnými črtami. Ale v máloktorej predstavujú väčšinu. To platilo aj pre medzivojnové Nemecko. Ako je teda možné, že nacisti mali takú vysokú podporu Nemcov? Podľa Fromma, z psychologického hľadiska vzišla táto pripravenosť podriadiť sa nacistickému režimu z vnútornej únavy a rezignácie, ktoré sú v súčasnej dobe charakteristické pre jednotlivcov aj v demokratických krajinách. V Nemecku k tomu pribudla ďalšia podmienka súvisiaca s porážkou robotníckej triedy po jej prvých veľkých víťazstvách v revolúcii 1918. Robotnícka trieda vstúpila do povojnovej doby s veľkými nádejami na napĺňanie vízií socializmu či prinajmenšom na určité zlepšenie svojho politického, ekonomického a sociálneho postavenia. Z rôznych príčin však utrpela sériu porážok, takže sa dostavilo úplné sklamanie vo všetkých jej očakávaniach.

Na začiatku roku 1930 boli plody všetkých počiatočných robotníckych víťazstiev úplne zničené a v dôsledku toho vznikol hlboký pocit rezignácie, nedôvera k vlastným vodcom a pochybnosť o cene akéhokoľvek druhu politickej organizácie a aktivity. Robotníci ešte zostali členmi svojich vlastných strán a zotrvali vo viere vo svoje politické zásady, ale hlboko vo svojom vnútri sa mnohí z nich vzdali nádejí na účinnosť nejakej politickej akcie.

Žiaľ, podobný pocit frustrácie a bezmocnosti cítia robotníci aj dnes. Udupáva ich globalizácia, strácajú sociálne istoty, vykašľali sa na nich mnohé socialistické strany. História sa opakuje a ľavičiari robia tie isté chyby, ako v minulosti. Ak nie ešte väčšie. Vzdávať sa podpory robotníkov v mene ideologickej čistoty a mravnej nadradenosti je tou najhlúpejšou odpoveďou na fašizáciu spoločnosti, akú si možno predstaviť. Je to cesta do pekla, ktorá namiesto riešení ponúka len pózy.

Zastavme ich, bratia
 

Keď raz fašisti uchopia moc, už bude neskoro. V roku 1933 Hitlera všetci podcenili. Ešte aj mnohí komunisti si mysleli, že po pár rokoch sa ukáže, že nacisti sú voči kapitalizmu bezzubí a ľudia dajú potom hlas revolučnej ľavici. Áno, nacisti skutočne kapitalizmus nijako neohrozili, práve naopak – pozatvárali odborárov a spacifikovali robotníkov. Ale medzitým zároveň rozprášili socialistické hnutie a robotníckych lídrov poslali do koncentrákov. A nakoniec rozpútali strašnú vojnu, ktorá stála život desiatky miliónov ľudí.

Bežní ľudia sa s nacizmom zmierili, pretože nemali na výber. Fromm tento proces vysvetľuje nasledovne: „Pre milióny ľudí sa vtedy nacistická vláda stotožnila s ,Nemeckom‘. Vo chvíli, keď Hitler uchvátil moc, znamenal akýkoľvek odpor voči nemu vylúčiť sa z nemeckého spoločenstva; keď boli ostatné strany zrušené a nacistická strana bola ,nemeckou‘, opozícia voči nej znamenala opozíciu proti Nemecku. Zdá sa, že pre priemerného človeka nie je nič ťaživejšie než pocit, že nepatrí k žiadnej skupine. Možno bolo proti princípom nacizmu mnoho nemeckých občanov, ale keď mali voliť medzi osamotením a pocitom spolupatričnosti k Nemecku, väčšina z nich sa rozhodla pre to druhé. Úzkosť z izolácie a pomerne slabé mravné zásady pomáhajú získavať lojalitu veľkej časti obyvateľstva každej strane, ako náhle raz uchváti moc v štáte.“ Len málokedy človek číta také mrazivé slová.

Ľavica musí urobiť všetko preto, aby zabránila fašistom uchopiť moc. Všetko, aby neprešli. Všetko.  

Text, ktorý vyšiel v dvoch pokračovaniach v časopise !Argument, poskytol Slovu autor.

Priemer: 3.7 (39 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama