Protisystémový pat v talianskych voľbách

Počet zobrazení: 3138

Na začiatku marca 2018 sa v Taliansku uskutočnili parlamentné voľby do oboch komôr parlamentu . Vo voľbách zvíťazili tzv. nesystémové strany a ich úspech je podstatne väčší, než sa pôvodne očakávalo. Najsilnejším politickým subjektom sa stalo Hnutie piatich hviezd s vysokým ziskom 32,7 % hlasov. Vzhľadom na netradičný politický program tohto hnutia však nebude tvorba vládnej väčšiny ľahkou záležitosťou. Pre EÚ je výsledok volieb zasa signálom, že doterajší oligarchický štýl európskej politiky ohrozuje hlavné idey EÚ aj v srdci európskej civilizácie.

 

Rozhnevaná a rozdelená krajina

 

Napätá povolebná situácia v Taliansku nie je nijakým prekvapením a ide len o pokračovanie trendov, ktoré sa objavili už v predošlých rokoch. Súčasná talianska spoločnosť sa cíti rozhnevaná a rozdelená - tieto základné pocity ovplyvňujú aj politickú situáciu. Legitimita existujúcej Talianskej republiky sa vytvárala v druhej polovici 20. storočia, keď krajina zažila „hospodársky zázrak“ a v osemdesiatych rokoch predbehla vo veľkosti HDP dokonca aj Veľkú Britániu. Odvtedy sa však situácia zásadne zhoršila a v 21. storočí sa Taliansko borí s obrovským množstvom nevyriešených problémov.

Trvalým problémom je rozdelenie krajiny na vyspelejší sever a zaostalejší juh. Toto rozdelenie trochu pripomína regionálne rozdiely medzi západom a východom Slovenska, má však aj svoje špecifiká. Známym neduhom južného Talianska je korupcia a zakorenené mafiánske štruktúry, ktoré sa v povojnovej histórii nepodarilo nikdy úplne odstrániť. Prepojenie hospodárskych subjektov a politickej moci je tam príčinou trvalej kritiky a juh Talianska sa preto stal aj hlavnou základňou protestných voličov Hnutia piatich hviezd. Na severe krajiny v súčasnosti dominuje skôr pravica, najmä Liga severu, ktorá oslovuje tamojšie obyvateľstvo svojimi tvrdými postojmi k ilegálnym migrantom a odmietaním nepopulárnych európskych politík.

Veľkým problémom súčasného Talianska je aj nezamestnanosť mladých ľudí – dosahuje až jednu tretinu v príslušnej vekovej kategórii –, ktorí opúšťajú domov a hľadajú prácu nielen na severe krajiny, ale aj v zahraničí. Práve na juhu Talianska majú negatívny dopad reformy v oblasti verejnej správy, ktoré často vedú k znižovaniu počtu pracovných miest. Jedným z hlavných dôvodov. Situáciu mladých zhoršuje prílev lacnej pracovnej sily z Balkánu, ktorá je ochotná pracovať za minimálnu mzdu, ako aj množstvo ilegálnych pracovníkov spomedzi afrických migrantov. Vzhľadom na to, že mladí ľudia predstavujú najrevolučnejšiu zložku spoločnosti, ide o vážny problém.

Práve v Taliansku sa však ukazuje, že na aktuálne spoločenské výzvy nemožno používať tradičné liberálne ekonomické riešenia. Od roku 2008 sa neustále hovorí o kríze, reformách a úsporných opatreniach. Žartovalo sa dokonca aj o šetrení pri menách ministrov financií – do roku 2011 bol ministrom G. Tremonti (v preklade „tri hory“) a po ňom M. Monti („hory“). V roku 2014 sa politika reforiem stala opäť stredobodom pozornosti. Nový premiér M. Renzi z Demokratickej strany (PD), ktorý ešte nemal ani 40 rokov a nahradil dovtedajších „gerontokratov“, mal symbolizovať dynamiku nových ekonomických zmien. Jeho vláda však znovu opakovala len známe liberálne predstavy a na konci volebného obdobia ho vo funkcii vystriedal P. Gentiloni, diplomat z tradičného aristokratického rodu. Možno však konštatovať, že nové liberálne reformy ani „flexibilizácia“  k úspechu neviedli a verejný dlh Talianska predstavuje stále vyše 130 % HDP.

 

Pred voľbami a po voľbách

 

Pri úvahách o výsledku talianskych volieb nemožno zabúdať ani na nový volebný systém, ktorý sa v Taliansku tak zložito vytváral. Prvý raz sa M. Renziho vláda pokúsila o zmenu už v máji 2015, no reformu čiastočne zrušil ústavný súd. Následne sa vláda pokúsila svoje predstavy o ústavnom systéme presadiť prostredníctvom referenda v decembri 2016, opäť neúspešne. Až v roku 2017 sa podarilo dohodnúť kompromisný volebný model, ktorý sa nazýva „Rosatellum“ podľa E. Rosata, lídra parlamentnej frakcie PD. V rámci tohto modelu sa v každej z oboch komôr vytvára 37 % mandátov podľa väčšinového systému, 61 % podľa pomerného systému a 2 % v špeciálnych zahraničných volebných obvodoch.  

Ani nový volebný model nezabránil, aby sa vo voľbách v marci 2018 nepresadili tzv. nesystémové politické strany. Volebným lídrom víťazného Hnutia piatich hviezd (Movimento 5 Stelle) je L. di Maio, no jeho najznámejším predstaviteľom je predseda B. Grillo. Ide o politické hnutie, ktoré vzniklo v roku 2009 a vyznačuje sa ostrou kritikou doterajších politických pomerov. K jeho programovým prioritám patrí zvýšenie transparentnosti a úlohy občanov pri tvorbe politiky. V ekonomickej oblasti presadzuje zvýšenie úlohy štátu, zavedenie tzv. nepodmieneného príjmu, ale  odmieta aj požiadavky hranice 3-percentnú hranicu HDP v deficite verejných financií. V zahraničnej politike vystupuje za zlepšenie vzťahov s Ruskom, kritizuje západnú politiku na Blízkom východe. Mnohí konkurenti označujú preto hnutie za populistické.

Okrem Hnutia piatich hviezd sa do parlamentu dostali aj pravicové strany, najmä Liga severu, vedená M. Salvinim so 17,4 % hlasov. Spolu s Berlusconiho hnutím Forza Italia (Taliansko vpred) a stranou Fratelli d´ Italia (Talianski bratia) dosahujú pravicové strany až na 37 %. Naopak, doterajšia vládnuca Demokratická strana (PD) okolo M. Renziho získala 18,7 % hlasov a spolu so svojimi stredoľavými partnermi sa pohybuje na hranici približne  23 %. Pre M. Renziho išlo o ďalšiu veľkú porážku a jeho rezignácia na vedúcu úlohu v PD preto neprekvapila. Spomedzi ďalších politických subjektov stojí za zmienku ešte samostatná malá ľavicová strana Liberi e uguali (Slobodní a rovní), ktorá by mohla zohrať úlohu v prípade spolupráce s Hnutím piatich hviezd.

Vzhľadom na tento výsledok sa objavujú určité základné scenáre vývoja pri kreovaní budúcej vlády. Prvým scenárom je možnosť Hnutia piatich hviezd spojiť sa s ľavicovými skupinami v koalícii okolo PD. Ľavicové body programu hnutia by určite mohli osloviť sociálno-demokratických poslancov, vízia obnoviteľných zdrojov zasa enviromentalistov. Lenže v takejto koalícii by sa hnutie muselo dohodnúť s doteraz vládnucimi politikmi, čo je v rozpore s ich predvolebným programom. Hnutie by takisto muselo zrejme opustiť mnohé zo svojich programových cieľov a kvôli otázkam rozpočtovej disciplíny nedodržať predvolebné sľuby.

Ďalším možným scenárom by bolo vytvorenie antisystémovej koalície Hnutia piatich hviezd s Ligou severu. Tieto strany by sa asi vedeli dohodnúť na otázkach vzťahu k migrácii či k EÚ, ale určite by medzi nimi prišlo k rozporom pri tvorbe štátneho rozpočtu. Nemožno takisto opomenúť, že ide strany s veľmi odlišným regionálnym profilom: Liga primárne reprezentuje bohatší sever krajiny – a to by mohlo vyvolávať konflikty. Ďalší variant – koalícia pravicových strán so stredoľavou koalíciou – nie je pravdepodobný, i keď teoreticky by prichádzal do úvahy ako núdzové riešenie, najmä ak by sa podarilo časť poslancov „odškodniť“. Skôr sa tu črtá možnosť  predčasných volieb  – tie by pri súčasných trendoch zrejme ešte viac zvýraznili dominanciu Hnutia piatich hviezd. Tvorba vlády tak bude určite dlhotrvajúci proces a začne sa až po 23. marci 2018.

 

Výzva pre Európu

 

Voľby v Taliansku sa stali veľkou výzvou aj pre celú EÚ a mnohí politici v Bruseli nie sú s ich výsledkom vôbec nadšení, najmä komisár pre finančné otázky P. Moscovici. Napriek tomu je reakcia inštitúcií EÚ podstatne umiernenejšia než pri víťazstvách tzv. nesystémových strán v iných štátoch.  Taliansko je totiž vplyvnejšia krajina než Grécko alebo Poľsko, dlhodobo patrí medzi desať najväčších ekonomík sveta a je dokonca členom G7. Inštitúcie EÚ majú najväčšie obavy zrejme z toho, že by Taliansko mohlo zaujať odmietavý postoj k pravidlám eurozóny, napr. pri otázkach deficitu verejných financií. Voči talianskej vláde by si však európske inštitúcie nemohli dovoliť podobné formy nátlaku ako voči gréckej vláde, a Taliansko by bolo aj ekonomicky schopné lepšie čeliť prípadným hrozbám z Bruselu.

Rovnako zásadný je aj fakt, že v prípade Talianska ide o jedného zo šiestich signatárov európskych zakladajúcich zmlúv. Taliansko zohrávalo dôležitú úlohu pri budovaní európskych inštitúcií a tradične patrilo medzi krajiny, ktoré sa k procesu európskej integrácie stavali najpozitívnejšie. Už od čias A. de Gasperiho sa mnohí Taliani veľmi úzko identifikovali s procesom európskej integrácie. Pre EÚ je preto veľkou výzvou, ak idea európskej integrácie stráca podporu aj v takejto krajine a doteraz nespochybniteľné „európske dogmy“ sa stávajú predmetom predvolebného boja. Vplýva z toho totiž záver, že treba zmeniť doterajší trend európskej politiky – to je však pre európske inštitúcie takmer neriešiteľná úloha. Musia si však dávať pozor: proces európskej integrácie sa v Ríme tzv. rímskymi zmluvami začal, ale v Ríme by sa mohol začať aj presne opačný proces...     

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 9 – 10/2018

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984