Reklama

Protest posledného človeka

Počet zobrazení: 3402

klimek_2b.jpgUdalosti posledných dvoch mesiacov v súvislosti s neustávajúcou sériou Protestov za slušné Slovensko a sprievodnou masovou hystériou v uliciach, médiách i na sociálnych sieťach si doposiaľ vyslúžili moju pozornosť iba v jednom ohľade – ako „kultúrny fenomén“. Myslím, že to je napokon jediný spôsob, akým sa o nich dá s odstupom času premýšľať a písať, keďže inak v nich ťažko objaviť nejaké známky politiky (aspoň v zmysle uceleného súboru štrukturálnych požiadaviek, tobôž presadzovania práv pracujúcich a utláčaných) a kultúry už asi vôbec (viď. groteskné výstupy Richarda Stankeho na pódiu). Otázkou teda zostáva, či táto téma vôbec patrí na stránky kultúrno-politického magazínu…
 


Mgr. Tomáš Klimek.
Autor je právnik, publicista, aktivista,
v minulosti šéfredaktor II. čísla DAV DVA

 

Soros kontra Putin
 

Ďalšou dôležitou otázkou, ktorú si asi väčšina z nás kladie, je, prirodzene, či podporiť alebo nepodporiť protesty, ktoré sa v relatívne masovom meradle odohrávali a ešte stále odohrávajú v uliciach Bratislavy a ďalších miest v posledných týždňoch.
Slovensko sa rozdelilo na dva tábory, ktoré argumentujú výhradne buď korupciou a mafiou alebo Sorosom a farebnými revolúciami.

Takto nastavená debata nás logicky privádza k problému: kto stojí za uvedenými protestmi? Každému, kto v živote organizoval nejaké zhromaždenie, je nad slnko jasné, že skupinka adolescentov spolu s jedným ambicióznym doktorandom právnickej fakulty, s ktorým som, ku vlastnej hanbe, drel päť rokov tie isté lavice, by nezorganizovala ani lyžiarsky, nie to masové hnutie. Samozrejme vnímam, že mnohí inteligentní ľudia prehliadajú tento fakt úmyselne, nakoľko sú posadnutí politickou korektnosťou, ktorá ich núti akýkoľvek logický argument zmiesť ako konšpiračný blud (pokiaľ, samozrejme, nejde o Putina a jeho vplyv na všetko vo svete).

V konečnom dôsledku teda dostaneme dva tábory, ktoré sa vzájomne obviňujú z konšpirácií a na typickú otázku: „v čí prospech?“, používanú hľadačmi sprisahaní, tak možno pokojne odpovedať, že v ničí, resp. v prospech tých, čo chcú mať ľud rozdelený a rozvadený.
 

Žiadajme program, nie pogrom!
 

V takto vyhrotenom bipolarizovanom stave spoločnosti by teda mala nasledovať otázka, či sme vôbec správne zadefinovali otázku predošlú…

Rozpor medzi spontaneitou masového hnutia alebo jeho „tajným“ riadením z pozadia je, podľa mňa, falošným rozporom. Každé početnejšie hnutie je, logicky, spôsobilé nabúrať systém a keďže v geopolitike neexistuje na svete iba jedna moc, vždy bude jestvovať mocenská a finančná sila ochotná hnutie dotovať. A naopak, nie každý účastník odporu je inštruovaný agent cudzej moci, a preto musí existovať i spontánne konanie „zdola“.

Aby teda otázka, ktorú si chceme položiť, dávala zmysel, musíme do rovnice vložiť okrem hnutia a jeho formálnej či organizačno-technickej stránky aj záujem a ciele hnutia (ako naplnenie tohto záujmu).

Soros, ktorého meno sa teraz tak hojne skloňuje, je iba nálepkou… Je to strašidelná nálepka pre jednoduchších ľudí, ktorú ich obrazné myslenie vyhodnotí ako symbol zla – teda nadnárodnej oligarchie a finančného kapitálu. A o tie ide, nie o osobu Sorosa. Ide o štrukturálne nastavený systém globálnej moci, ktorý má svoje vlastné záujmy a hojne financuje všetko, čo vyhodnotí ako preň prospešné.

Ak by sme uviazli pri uvažovaní v rozmedzí: kto koho financuje, nikdy reálne žiadne protestné hnutie ani zmeny nepodporíme, mohli by sme sa tak maximálne uprieť vo svojich nádejach k niektorej silnej autorite. Vždy predsa budú existovať spojitosti alebo podozrenia z financovania…

Jedinou reálnou zárukou, že hnutie neskončí ako poslušný vazal svojich mecenášov, je program. Skutočný politický program s vymedzenými základnými bodmi alebo tézami a ambíciou naplniť ich. Kvalitný program umlčí trebárs aj samotného diabla v pozadí…

Majú taký program snáď k dispozícii organizátori protestov za slušné Slovensko? Diskutovali o takom programe? Najprv chceli vyšetriť vraždu, nato hlavu Kaliňáka a Gašpara, raz zasa odchod celej vlády, potom predčasné voľby, inokedy kultúrny reparát, najnovšie podporujú extrémistov v RTVS odmietajúcich robiť objektívne spravodajstvo.

I keby neexistovalo najmenšie podozrenie z netransparentného financovania takýchto protestov, bolo by pri takto plytkom a neustálenom „programe“ namieste, aby sa každý človek s minimálnym politickým rozhľadom (alebo aspoň občianskym preukazom) začal sám seba pýtať, či nie je obeťou manipulácie… A následne tiež predvídať, aký môže byť výsledok takéhoto ľahkovážneho „lynčovania“ zdravého rozumu…
 

Slušnosť nie je program
 

Treba jasne povedať, že slušnosť nie je programom, je to iba nekonkrétny a maximálne abstraktný morálny gýč, ktorý dlhodobo využívajú pravicové strany, jednak z dôvodu ľahkej manipulácie s masami a flexibilného prispôsobovania „požiadaviek“ davu, ako už bolo uvedené vyššie a tiež hlavne preto, že ony samé žiadnym, pre bežných ľudí prijateľným programom nedisponujú, preto sa oháňajú aspoň slušnosťou  a je isté, že i do budúcna budú bojovať výhradne pod trikolórou depolitizovaných pojmov „ľudskosti, slušnosti, odbornosti“…

Mementom nech nám tiež je, ako výborne upozornil Braňo Fábry vo svojom článku, podobnosť s brazílskymi protestmi v nie celkom dávnej dobe, ktorých heslom bola taktiež „slušnosť“, ale priniesli len pravicový puč v krajine.

Odhliadnuc od majetkovej trestnej činnosti niektorých opozičných poslancov, ba i najvyššieho ústavného činiteľa SR, ktorá im ako posledným dáva právo kázať na Slovensku o slušnosti, je treba jasne povedať, že príčinný vzťah medzi slušnosťou (alebo naopak skorumpovanosťou) a dobrou či zlou vládou, neexistuje. Aj skorumpovaný politik s nízkymi osobnostnými kvalitami môže presadzovať na „makro úrovni“ proľudové opatrenia a, naopak, stelesnený svätec typu Kalvína môže upaľovať vedcov.

Pre zakrytie tejto programovej a hodnotovej stránky politiky sa na Slovensku dlhodobo využíva mantra: „politici kradnú!“ Akoby to snáď bolo naším najväčším problémom, akoby na krádeži (národného majetku) nestáli samotné legálne základy tohto štátu…
 

Neposlušné Slovensko?
 

Čo mňa osobne najviac zaráža, je, ak protesty za slušné Slovensko nájdu odozvu i v rámci nášho ľavicového spektra, či už vo forme priamej participácie na zhromaždeniach alebo skrze víziu akejsi potenciálnej radikalizácie účastníkov zhromaždení. Preto sa pýtam, koho chcete radikalizovať? Bratislavskú vyššiu strednú triedu? Protest za „slušnosť“ trpezlivo po krôčikoch meniť na protest proti kapitalizmu?

Ak anarchisti, komunisti a radikálna ľavica podporujú tieto aktivity, vypovedá to ani nie tak o snahe „reartikulovať požiadavky más“ (zo slušného na neposlušné), ale o ich vlastnej dlhodobej frustrácii z neschopnosti podchytiť a získať si masy na svoju stranu, ktorá vedie k opačnej snahe – zviesť sa na vlne protestnej „konjunktúry“, votrieť sa do nej a byť súčasťou niečoho väčšieho a vzrušujúceho, ospravedlňujúc to potom odvolávaním sa na rešpekt k vôli ľudu a jeho spontánnemu vzdoru… Všetci protestujúci na SNP sú tak pre nich vlastne skrytí „komunisti“, ktorí si toho len zatiaľ ešte sami nie sú vedomí, pretože „ideovo blúdia“ a potrebujú „dozrieť“ a nasmerovať svoj hnev tým správnym smerom. Majú teda s nimi akýsi sentimentálny súcit, asi ako s husitmi, dobovými „proto-komunistami“, ktorí by zrejme Marxovi na chuť neprišli, ale i tak treba uznávať ich „živelný“ odpor. Má to však ten háčik, že dnes nie sme v 15. storočí!

Premietanie našich vlastných presvedčení na iné skupiny a hnutia minulosti sa možno ešte dá pri troche zhovievavosti ospravedlniť, keďže takto znásilnené dejiny zabezpečujú určitú linearitu a poriadok v učebniciach dejepisu. Činiť tak ale vo vzťahu k súčasným hnutiam a iniciatívam (a tváriť sa že sme vlastne za jedno) je hanebný populizmus.
 

Nie je slušnosť ako slušnosť…
 

Kde bol napríklad onen proklamovaný rešpekt k vôli ľudu a jeho spontánnemu (hoci ideovo neukáznenému) hnevu, keď sa v roku 2012 protestovalo za slušný život na Slovensku? Protestujúci sa taktiež zakrývali hávom nič nehovoriacej „slušnosti“, pričom spúšťačom nebol taký ohavný čin ako vražda, ale susedský teror, ktorý je však tiež spôsobilý narobiť s ľudskými právami krátky proces, takže by nebolo vhodné ho bagatelizovať. Úloha štátu v celej kauze bola tiež značná, nakoľko vzniknutú situáciu do veľkej miery zapríčinila nečinnosť polície a štátnych orgánov. Organizátorom protestu bol poškodený, Oskar Dobrovodský, nie ĽSNS, takže zapojenie Kotlebu bolo nepriame – tak ako pri súčasných protestoch zapojenie opozičných strán. Vtedy však stačilo celé zhromaždenie odbiť slovkom fašistické, hoci nie každý účastník musel byť ideovo zainteresovaný a niekto možno ani neriešil politiku, iba prišiel vyjadriť názor, že nie všetko s našim štátom je v poriadku (rovnako ako dnes nie je každý účastník protestov Matovičov alebo Sulíkov prívrženec, prosto iba „nepoliticky“ vyjadruje zhrozenie nad ohavnou vraždou).

Preto prosím, zachovajme si postojovú konzistentnosť! Nepodporil som nijak zmienené protesty v roku 2012, ani 2018. A čo vy? Príde vám rasizmus pod rúškom slušnosti ako zlý, ale potenciálna likvidácia sociálnych práv predávaná dnes na námestiach ako „slušnosť“ v poriadku? Jedno ako fašizmus a druhé ako legitímny demokratický vzdor?

Máme aj iné príklady – kto protestoval proti vláde a ministrom pri obrovských kauzách typu Valko alebo Harman? Tí, čo dnes kričia, vtedy mlčali.

Ak sa história (slovami klasika) opakuje dvakrát, raz ako tragédia a potom ako fraška, je namieste domnievať sa, že práve súčasné protesty (najväčšie od roku 89) sú onou fraškou – inscenovaným opakovaním už raz zažitej tragédie. Generačnou revoltou mileniálov, či generácie Z. Protestom vyššej strednej triedy, zatvorenej väčšinu času vo svojej kaviarňovej každodennosti a motivovanej viac nudou než reálnym politickým, ekonomickým či morálnym záujmom…

Každá generácia hľadá samu seba, to je normálnou súčasťou jej „dospievania“. Koná tak zväčša prostredníctvom ťažkej existenčnej voľby (buď – alebo, na západ – na východ, vľavo – vpravo). Žiaľ, v dobe všeobecného cynizmu a nihilizmu, kdesi na „konci dejín“, kedy Európa už nie je geopolitickým hráčom, je „posledný Európan“ zbavený takejto voľby. Zostáva mu len pokračovať v udržiavacej politike „extrémneho stredu“ a ventilovať svoju pubertálnu frustráciu v infantilných témach, mimo „sveta dospelých“ (teda globálnej mocenskej politiky), do ktorého nie je pripustený.

Pochopiteľne, možnosť voľby je tu vždy… Voľbou súčasnej generácie je zjavne kapitulácia a zástupný, nič neriešiaci protest – neznesiteľný krik a búchanie na bubienok chlapca, ktorý odmietol vyrásť.

Komentár vyšiel na DAV DVA 5. 5. 2018

Priemer: 4.8 (76 hlasov)

Blogy a statusy