Príspevok na konferencii o radikálnej ľavici strednej a východnej Európy

Počet zobrazení: 4766
V tieni brexitu sa 24. 6. – 25. 6. 2016 v Slobodnej bruselskej univerzite (ULB) konala konferencia o radikálnej ľavici strednej a východnej Európy. Zúčastnili sa na jej výskumníci zo Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska, Rakúska, Nemecka, Srbska, Slovinska, Rumunska, Francúzska, Ukrajiny, Ruska, Holandska a Švédska.   
lavica_konf_plagat.jpg

Cieľom podujatia bolo vymeniť si poznatky  v nasledovných tematických paneloch: Antikomunizmus a kolektívna pamäť, Od obdobia transformácie po ekonomické krízy, Politický aktivizmus a protestné hnutia, Euroskepticizmus a antiimperializmus, Sociálny zápas a politické alternatívy.  

Organizátorom a účastníkom sa nielenže podarilo naplniť cieľ konferencie, ale popri vysokej úrovni príspevkov a diskusií treba vyzdvihnúť aj príjemnú pracovnú atmosféru, v rámci ktorej sa prevažne mladí vedci mali možnosť lepšie osobne spoznať a dostatočne oboznámiť s názormi a skúsenosťami svojich zahraničných kolegov. Je preto na mieste predpokladať, že konferencia zlepší úroveň vedeckých prác zaoberajúcich sa situáciou radikálnej ľavice v strednej a východnej Európe. Pre záujemcov, príspevky jednotlivých vystupujúcich budú čoskoro dostupné na e-mailovej adrese: Raluca.Abaseaca@ulb.ac.be .


 

MICHAL FRIČ: Porážka nekapitalistickej ľavice na Slovensku.

Východiská aplikovateľné na národnej a európskej úrovni
 

Nekapitalistická ľavica je nie len svedkom, ale aj obeťou globálneho posilňovania imperatívu voľného trhu na úkor rešpektovania ľudských práv. Táto skutočnosť je najevidentnejšia v krajinách strednej a východnej Európy, kde sa pod neúspech tradičných politických subjektov hlásiacich sa k ideám socializmu podpisuje rad špecifických vonkajších, ale aj vnútorných faktorov.

Pritom správne pochopenie príčin vedúcich k neúspechu komunistických a robotníckych strán v strednej a východnej Európe je dôležité aj pre budúcnosť nekapitalistickej ľavice v západoeurópskych krajinách. V širšom meradle aj pre nekapitalistickú ľavicu vôbec.

SLOVENSKO: PRÍKLAD ŤAŽKEJ PORÁŽKY NEKAPITALISTICKEJ ĽAVICE

Slovenský príklad si zasluhuje pozornosť nakoľko ho môžeme považovať za názornú ukážku suverénneho víťazstva hŕstky kapitalistov nad systémom, ktorý dokázal zabezpečiť dôstojný, bezstarostný a plnohodnotný život miliónom občanom. Inými slovami, ide o príklad ťažkej porážky nekapitalistickej ľavice, z ktorého plynie rad ponaučení.

Ako je známe, socializmus bol v Československu odstránený po novembrových udalostiach v roku 1989. Najnovšie výskumy pripisujú významný podiel viny za túto katastrofu vtedajšiemu vedeniu politbyra ÚV KS ZSSR na čele s Michailom Gorbačovom a československým tajným službám. Verejnosť napríklad vie o úlohe poručíka československej štátnej bezpečnosti Ludvíka Živčáka, imitujúceho mŕtveho študenta Martina Šmída počas verejných nepokojov v novembri 1989. Falošná správa o zabitom študentovi vyhnala do ulíc státisíce rozvášnených ľudí a výrazne prispela k ďalšej diskreditácii vládnucich kruhov.

O necelý mesiac nato vystúpil Václav Havel s prejavom, v ktorom o priazeň verejnosti bojoval aj týmito slovami:

Dvadsať rokov tvrdila oficiálna propaganda, že som nepriateľ socializmu, že chcem v našej zemi obnoviť kapitalizmus, že som v službách svetového imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky, že chcem byť majiteľom rôznych podnikov a vykorisťovať v nich ľudí, a tak ďalej a tak dookola. Boli to všetko klamstvá, ako sa čoskoro presvedčíte...

Občania Československa sa čoskoro presvedčili, kto hovoril pravdu a kto klamal. Bolo však už neskoro. O pár dní Havel zastával funkciu prezidenta a zákony sa zmenili tak, aby verejný majetok pripadol do súkromných rúk. S rozmachom privatizácie naberala na obrátkach tvrdá antikomunistická kampaň. Napriek tomu ešte v roku 1990 podľa prieskumu verejnej mienky 41% obyvateľov stále preferovalo socializmus, 3% preferovali kapitalizmus a len 52% preferovalo niečo medzi tým.  Je zaujímavé podotknúť, že podľa prieskumu agentúry Focus z konca roku 2013 až 67% opýtaných Slovákov uviedlo, že sa im po finančnej stránke žilo lepšie pred rokom 1989. Nejde pritom len o nostalgický optimizmus, či historickú neznalosť, ako sa to snažia komentovať kapitalistické médiá. Ľudia aj napriek tvrdej antikomunistickej propagande nemôžu ignorovať:

  • Nárast nezamestnanosti a zle platenej práce,
  • zhoršenie pracovných podmienok,
  • odliv mladej a kvalifikovanej pracovnej sily,
  • koncentráciu pracovných príležitostí do západného Slovenska, predovšetkým do hlavného mesta a z toho plynúci vznik hladových dolín a celých chudobných regiónov,
  • zníženú dostupnosť bytov pre spomalenú výstavbu a vysoké ceny,
  • úpadok priemyslu, poľnohospodárstva,
  • zdraženie cien energií a základných potravín,
  • úpadok školstva, zdravotnej starostlivosti, športu a kultúry napriek (či skôr kvôli) preneseniu veľkého finančného bremena pri ich financovaní zo štátu na občana,
  • absenciu bezplatných alebo aspoň finančne dostupných voľnočasových aktivít pre deti a dorast,
  • nárast kriminality,
  • stúpajúce riziko drogovej závislosti u mladých,
  • nepriaznivý demografický vývoj,
  • prehlbujúcu sa krízu ohľadom riešenia situácie rómskej menšiny,
  • stratu národnej suverenity.

Tieto všeobecne známe skutočnosti, z ktorých mnohé platia aj pre ďalšie postsocialistické krajiny uvádzam zámerne preto, aby som poukázal na nasledovný paradox: napriek týmto a ďalším negatívnym zmenám, ktoré kapitalizmus priniesol väčšine slovenskej populácie, napriek prevládajúcim sympatiám k obdobiu socializmu, Slovensko v parlamente nemá jedinú stranu, ktorej programom by bolo odstránenie súčasnej buržoáznej diktatúry a prechod na sociálne spravodlivejší,  demokratickejší spoločenský systém.

Posledné voľby, v ktorých mala svoje zastúpenie nekapitalistická ľavica, sa konali v roku 2002. Aspoň tak bola kedysi vnímaná Komunistická strana Slovenska, ktorá v nich získala 6,33% voličských hlasov. Dnes ide o marginálnu politickú stranu, ktorej preferencie sa pohybujú na hranici štatistickej odchýlky a vzhľadom na jej vnútorný vývoj v poslednom období je otázne, či ju vôbec možno radiť medzi nekapitalistickú ľavicu. Skôr si dovolím tvrdiť, že na Slovensku dnes seriózny nekapitalistický ľavicový subjekt chýba nielen v parlamente, ale vôbec na celej politickej scéne ako takej.

Ak to mám podrobnejšie rozviesť, tak na Slovensku nie je seriózny politický subjekt, ktorý by stál na strane chudobných, marginalizovaných, na strane tých, ktorí majú sťažený prístup k vzdelaniu a lekárskej starostlivosti. Na Slovensku nie je seriózny politický subjekt bojujúci za dôstojnejšiu životnú úroveň dôchodcov, zaoberajúci sa myšlienkou alternatívneho nekapitalistického hospodárstva (napríklad družstiev, ktoré boli pýchou niekdajšieho Československa), alebo reagujúci na nadnárodné hrozby typu TTIP. Slovensku ďalej chýbajú politici, či aspoň dostatok aktivistov, ktorí by upozorňovali na vzťah medzi rastúcou produktivitou práce a zväčšujúcou sa priepasťou medzi chudobnými a bohatými. Nemáme potrebný počet bojovníkov za kratší pracovný čas, lepšie pracovné podmienky ani ľudí schopných napríklad vysvetliť podstatu myšlienky základného nepodmieneného príjmu.

PRÍČINY PORÁŽKY

Osud a politický vývoj Československa ako neveľkej krajiny vždy úzko súvisel s udalosťami vo svete. Inak tomu nebolo ani v prípade politických zmien vedúcich k pádu celého socialistického bloku. Koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia začala v dôsledku vlastných chýb a pod vplyvom zahraničných udalostí nielen rapídne klesať popularita KSČ, ale aj jej podpora zo strany Moskvy. Pod tlakom, ktorý neskôr viedol k pádu celého socialistického bloku nebolo možné ubrániť socializmus v Československu.

Naopak, po páde bloku museli prejsť zástancovia sociálne spravodlivejšej spoločnosti do hlbokej defenzívy. Ťažká paľba antikomunistickej propagandy ich čoskoro obrala o významnú voličskú podporu. V Českej republike sa komunistom aspoň podarilo ubrániť pozíciu tretej najsilnejšej parlamentnej strany. Na Slovensku však, po zdanlivom vstaní z popola v roku 2002, komunisti prepadli. Oslabili ich vnútorné rozpory a existencia populistických strán ako napríklad strany  Smer vydávajúcej sa za proľudový, pronárodný a prosociálny politický subjekt. Posledný klinec do rakvy si slovenskí komunisti združení v KSS zabili sami tým, že v kritickej situácii nedokázali odstrániť vnútorné chyby diskvalifikujúce ich z úspešného politického boja:

  1. Naďalej uprednostňovali politikárčenie pred politikou, spomienkové akcie a formálne vyhlásenia pred konkrétnymi, fundovanými reakciami na aktuálne dianie, lojalitu pred odbornosťou,
  2. nezmenili zastarané pracovné postupy s ktorými dnes nie je možné obstáť v tvrdom konkurenčnom politickom boji (komunikácia, podceňovanie mediálnej politiky)
  3. neprehodnotili svoj negatívny vzťah k mládeži (čo vedie k prirodzenému poklesu členskej základne a k strate spojenia s každodennou realitou pracujúceho človeka),
  4. rovnako tak ostali bez spojenia s odbormi ako aj akademickou pôdou,
  5. nedokázali v sebe nájsť dostatok sebareflexie, politickej zodpovednosti za dlhú sériu neúspechov, neodstránili svoj strach z otvorenej diskusie a iných názorov.

Takáto zúfalá situácia pritom nie je dôsledkom len čistej nekompetentnosti, ale, čo je ešte horšie, aj jej kombinácie s názorom prevládajúcim aj v KSS, podľa ktorého úspechu neprajú objektívne podmienky. V súlade s touto tézou sa verí, že ľudia nepodporujú KSS, pretože sa majú ešte stále dobre.

Ide pritom o nebezpečný postoj, ktorý nepriamo nielenže vyzýva k pasivite, ale vytvára tiež priestor pre iné politické subjekty, predovšetkým pre krajnú pravicu, čo na Slovensku potvrdili posledné parlamentné voľby. Bližšie o tomto probléme píšem v analýze slovenských parlamentných volieb 2016.[1] Príčiny tohto stavu však siahajú omnoho hlbšie než len do vnútra KSS. Dovolím si tvrdiť, že za ne môže aj Heglov vplyv na Marxove dielo a nekritické interpretovanie Marxa, ktorým som sa podrobnejšie venoval v príspevku na bratislavskom seminári o súčasnom postmarxizme v roku 2014.[2] Na tomto mieste objasním základné tézy len stručne:

V prvom rade ide o osvojenie si silnej viery v historické víťazstvo socializmu, ktorá pôsobila na politické hnutia inšpirované Marxovým odkazom silne demotivujúco až deštruktívne. Podľa amerického sociológa Immanuela Wallersteina „... viera v nevyhnutnosť pokroku spôsobovala značnú depolitizáciu a to najmä v tom okamihu, keď antisystémové hnutie získalo štátnu moc”.

Od Marxa tiež mnohí nekriticky preberajú presvedčenie, že technologický pokrok bude časom čoraz viac hrať do karát vykorisťovanej triedy. Opak je pravdou. Pre každý, teda aj pre triedny boj je samotná existencia bojových prostriedkov nepodstatná, nech by dosahovali akúkoľvek úroveň vyspelosti, pokiaľ k nim neexistuje prístup a absentujú možnosti ich využitia. Inými slovami, nejde tu o úroveň technologického pokroku, ako sa domnieval Marx, ale o prístup k využitiu jeho plodov. Jadro problému spočíva v tom, že koncentráciou bohatstva a moci v rukách kapitalistov sa úroveň tohto prístupu k technológiám a ich využitiu zvyšuje práve v prospech kapitalistov. 

Tretiu príčinu neúspechu komunistického hnutia vidím aj v nekritickom preberaní Marxovho pozitívneho náhľadu na fenomén práce. Nemali by sme zabúdať, že v dôsledku zavádzania nových postupov a technológií dochádza k dezorganizácii a redukcii pracujúcej triedy.  Nebezpečenstvo nastupujúcej nepráce si všimol už Debord, ktorý poznamenáva, že pokiaľ rozhodujúcim inštrumentom oslobodzujúcim človeka od vykorisťovania je práca, jej absencia vedie naopak k závislosti raba od pána. Prežitie zástupov nezamestnaných, ekonomicky nepotrebných ľudí dnes skutočnej závisí od štedrosti sociálneho systému, ktorý kapitalisti uchovávajú do tej miery, aká im postačí na udržanie si svojej moci. Pritom úroveň tejto štedrosti má tendenciu klesať aj vďaka napredovaniu technologického pokroku.

Ako vidíme, s presunom materiálneho bohatstva od väčšiny svetovej populácie k najbohatším jednotlivcom dochádza aj k posunu politického vplyvu, technologickej a vojenskej prevahy v prospech posledne menovanej skupiny, čo jej umožňuje nachádzať nové efektívnejšie spôsoby upevňovania svojho bohatstva a moci. Pravdepodobnosť, že nastane okamih, kedy si vykorisťovaná väčšina povie dosť a povstane proti svojim utláčateľom, sa tak, podľa mňa, časom nezvyšuje, ale naopak, znižuje.

VÝCHODISKÁ

Ako som už uviedol, som presvedčený, že čas hrá proti nám. Že s postupom času budeme čeliť stále silnejšiemu protivníkovi, ktorý bude čoraz v menšej miere potrebovať zakrývať zločiny proti ľudskosti do obalu boja proti terorizmu či ochrany demokracie. Pri hľadaní možných riešení vedúcich k posilneniu nekapitalistickej ľavice nielen na Slovenku, v krajinách strednej a východnej Európy, ale i na svetovej úrovni bude preto treba zaujať oveľa aktívnejšie postoje.

Vo svetle prehlbujúcich sa nerovností v držbe svetového bohatstva je situácia bojovníkov za skutočnú demokraciu a spravodlivosť kritická už dnes. Z tohto pohľadu je podľa mňa veľmi jasne definovateľný základný cieľ, ktorý musí byť spoločný pre celú nekapitalistickú ľavicu. Je ním zastavenie akumulácie neprimeraného bohatstva v rukách niektorých jednotlivcov, ktoré priamo vedie k deštrukcii demokracie a je hrozbou tak pre práva a životy miliónov ľudí ako aj pre celý ekosystém. Minulosť aj súčasnosť nám poskytujú nepreberné množstvo hrôzostrašných príkladov zneužitia moci. Pritom jej koncentrácia ustavične narastá.

So snahou o zastavenie akumulácie neprimeraného bohatstva v rukách niekoľkých jednotlivcov nerozlučne súvisí snaha o jeho následnú spravodlivú redistribúciu. Existujú však konkrétne opatrenia podporujúce spravodlivú redistribúciu bohatstva a zamedzujúce jeho ďalšej akumulácii v rukách jednotlivcov? Odpoveď na túto otázku vôbec nie je taká zložitá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Opatrení máme k dispozícii hneď niekoľko. V závislosti od toho, či ich implementácia má redistributívne účinky, alebo podporuje vytváranie paralelných ekonomických štruktúr, v rámci ktorých nedochádza k neprimeranej akumulácii bohatstva v rukách jednotlivca.  

Opatrenia s redistributívnymi účinkami:

1. limitovanie miery bohatstva,
2. daň z finančných transakcií,
3. progresívne zdanenie,
4. zrušenie daňových rajov,
5. Pikettyho globálna daň z kapitálu,
5. verejná kontrola finančných operácií (vrátane participatívneho rozpočtu). 

Opatrenia vytvárajúce paralelné ekonomické štruktúry:

1. štátne vlastníctvo,
2. parecon,
3. podniková demokracia,
4. samosprávna demokracia.

Podľa môjho názoru je tu ešte jedna dôležitá oblasť, na ktorú by mala nekapitalistická ľavica upriamiť svoju pozornosť. Nechcem vyvracať kľúčovú úlohu základne, zároveň si však myslím, že kapitalisti vyvinuli najsilnejšiu zbraň z toho, čo nekapitalistická ľavica s výnimkou Marcuseho a najmä Gramsciho nechali ležať ladom. Pritom s nástupom postmoderny sa ukázalo jasne, že oveľa dôležitejšie, ako mať pravdu, je vedieť druhých o svojej pravde presvedčiť. Preto verím, že okrem dôrazu na spoločné ekonomické, sociálne ciele a opatrenia musí nekapitalistická ľavica skoordinovať svoje kroky i v nadstavbe – a to predovšetkým v mediálnej sfére.

SME SCHOPNÍ KOORDINOVANÉHO A EFEKTÍVNEHO POSTUPU?

Za základný postup, ktorý ,ako verím, má potenciál viesť k posilneniu nekapitalistickej ľavice, považujem definovanie minimálnych základných cieľov ako aj spoločných opatrení na ich realizáciu. Minimom z tohto minima musí byť už spomínaná snaha o zastavenie koncentrácie neprimeraného bohatstva v rukách jednotlivcov, ktoré s najvyššou pravdepodobnosťou vedie našu spoločnosť do náručia globálneho fašizmu. Ďalším minimom, na ktorom by sa nekapitalistická ľavica mala dohodnúť, sú opatrenia vedúce k spravodlivej distribúcii svetového bohatstva. Svoje ciele môže nekapitalistická ľavica dosiahnuť jedine za podpory más. Preto sa s nimi musí naučiť komunikovať, získavať ich dôveru, čo si vyžaduje kvalitatívne odlišný prístup k práci v teréne k mediálnej oblasti.

Žiaľ, v súčasnosti má nekapitalistická ľavica ďaleko k dosiahnutiu aj tohto minima. Platí to tak pre národnú slovenskú ako aj nadnárodnú európsku úroveň. Ako príklad uvediem, že ani na jednej z týchto úrovní sa podpora kooperatív nerieši dostatočne, prípadne vôbec. Pritom sme si 9. februára minulého roku pripomenuli 170. výročie založenia prvého úverového družstva na európskom kontinente – zhodou okolností bolo založené na Slovensku. Skúsenosti z práce pre GUE/NGL mi ukázali, ako je pre európsku ľavicu zložité, ak nie takmer nemožné, dohodnúť sa na spoločnom postupe v otázke daní z finančných transakcií či daňových rajov. O rozdielnych postojoch v oblasti životného prostredia, či najnovšie v otázke migračnej krízy nehovoriac. Pohľad na množstvo faktorov rozdeľujúcich nekapitalistická ľavicu je o to frustrujúcejší, o čo viac si uvedomujeme, že kapitalistom stačí na zjednotenie proti pracujúcim jediný cieľ: honba za ziskom.

Nie je nutné sledovať myšlienkové pochody Streecka, Polányiho, či Pikettyho, aby sme pochopili nebezpečenstvo, ktoré so sebou prináša pokračujúca koncentrácia neprimeraného bohatstva v rukách niekoľkých jednotlivcov. Nakoniec, na toto nebezpečenstvo, ktoré je viac ako viditeľné a všadeprítomné, upozornili oveľa jasnejšie a priamočiarejšie už Marx a Lenin. Nám teraz prináleží úloha ubrániť sa mu. Verím, že včasným, aktívnym a koordinovaným postupom je to možné.

Koho však označiť za koordinátora európskej nekapitalistickej ľavice? GUE/NGL rozkladá a vyčerpáva systém práce Európskeho parlamentu. Široký záber aktivít SEL ľavicové nekapitalistické postoje oslabuje.  Podľa môjho osobného názoru tu chýba spoločný európsky orgán aspoň na úrovni pracovnej skupiny (či už by existoval v rámci GUE/NGL alebo mimo nej), ktorého jediným cieľom by bolo posilňovanie európskej nekapitalistickej ľavice a jedinými úlohami nadväzovanie a prehlbovanie kontaktov s partnermi, monitorovanie a vyhodnocovanie politickej situácie na národnej a európskej úrovni ako aj koordinovanie spoločných aktivít európskej nekapitalistickej ľavice.  

Poznámky:


[1] http://www.noveslovo.sk/c/Tma_na_konci_tunela
[2] https://www.youtube.com/watch?v=zh5JG6-s3OE

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984