Reklama

Príbeh ozajstného človeka

Počet zobrazení: 2504

Spomienku na legendárneho letca Alexeja Petroviča Meresieva (20. 5. 1916 – 18. 5. 2001) mi oživila v pamäti kniha Pavla Vilikovského Príbeh ozajského človeka (Kalligram, 2014). Keď som ju zazrel v jednom kníhkupectve, nechcelo sa mi veriť, že v dnešnej dobe sa nejaký podnikateľ na knižnom trhu rozhodol riskovať a ponúknuť čitateľovi príbeh o beznohom letcovi, ktorý sa počas druhej svetovej vojny preslávil svojou statočnosťou, odvahou a húževnatosťou v boji s nepriateľom. Až potom som si všimol, že autorom nie je Boris Polevoj, ale náš známy spisovateľ, ktorý použil pre svojho hrdinu podobný názov. Myslím si, že nie som jediný, ktorému názov pripomenul človeka, ktorý mal viac odvahy a vôle bojovať s fašistami ako ktokoľvek iný. Koľko je na svete ľudí, ktorí v podobných prípadoch už iba čakali na koniec vojny a nikto im nemohol zazlievať, že po amputácii obidvoch nôh boli v invalidite. Meresiev to však nevzdal, naučil sa znova chodiť, tancovať a bojovať s fašistami. To, že jeho príbeh poslúžil aj sovietskej propagande, ešte neznamená, že by si ho svet mal vygumovať z pamäti a že hneď po 89. roku bola kniha o ňom stiahnutá zo školských a verejných knižníc, odvezená do Zberných surovín, prinajlepšom do antikvariátov. Nebolo vtedy žiaduce udržiavať v pamäti takých spisovateľov, akým bol Boris Polevoj, ani hrdinov s hviezdou na čapici, medzi ktorých patril letec Alexej Petrovič Meresiev.

pribeh_ozajstneho_cloveka.jpgBeznohý Meresiev bol skutočnou postavou, na ktorú nemožno len tak zabudnúť, pamätá si ho však už iba staršia generácia. Prvý raz som čítal knihu o ňom niekedy v šesťdesiatych rokoch a v základnej škole nám premietali aj film, ktorý natočil režisér Alexander Stolper v roku 1948. Hlavnú postavu v ňom vynikajúco zahral Pavol Kadočnikov, vraj si dával do čižiem šišky, aby vernejšie zvládol Alexejovu chôdzu. Národ si tohto herca rýchlo obľúbil a aj vďaka nemu sa Meresiev ocitol medzi rovnako legendárnymi postavami, akými boli napr. Čapajev, Ščors, Čkalov alebo Gagarin. Každý z mojej generácie vie, o kom hovorím, to iba dnes sa robia z nich posmešky. Zásluhou takýchto posmeškárov sa mladším generáciám doslova vnucujú iní hrdinovia – Rambo, bratia Mašínovci alebo takí, čo odvážne natierajú busty básnikom, akými bol napr. Novomeský, obaľujú ich toaletným papierom, naťahujú na ne staré svetre... a pred kamerami potom hrdinsky vypínajú svoju hruď a vystatujú sa svojou statočnosťou. Ktovie, do čoho by sa pustili, ak by už nebolo podobných pamätníkov na významné osobnosti zo života našich predkov. Možno by sa pridali k tým, čo hanobia hroby alebo sprejujú budovy, podchody a vagóny všelijakými oplzlosťami. A kamery by boli pri tom. Ostaňme však pri Meresievovi, ktorý po sfilmovaní svojho príbehu skromne poznamenal – Všetci sme bojovali, aj iní letci lietali bez nohy, nie každý sa však stretol s Borisom Polevojom.

Príbeh Meresieva je opisovaný a nafilmovaný predovšetkým z čias jeho pôsobenia na frontoch druhej svetovej vojny. Má však aj svoje pokračovanie, o ktorom rozprával pred pár dňami jeho syn Viktor pre Komsomoľskuju pravdu pri príležitosti jeho stého narodenia. Sú to len krátke, no zaujímavé spomienky na otca. „Bol to tvrdý a odvážny chlap, mal plnú hruď všelijakých vyznamenaní, no doma zrážal opätky pred svojou manželkou,“ povedal Viktor a dodal: „Bol to normálny človek z mäsa a kostí, vojnový hrdina, no doma velila matka.“ Bola vraj veľmi krásna žena a nadbiehali jej všelijakí umelci, básnici i muzikanti, no ona sa rozhodla pre Meresieva. „Muzikanti pijú, básnici sa kde kade potulujú. no Meresiev bez nôh jej ďaleko neujde,“ okomentovala vraj toto svoje rozhodnutie. V súvislosti s Meresievovu storočnicou Komsomoľskaja pravda uviedla, že nebolo až také jednoduché so zverejnením jeho príbehu. Vojnový korešpondent Boris Polevoj ho ponúkol Pravde v čase, keď sovietske vojská utrpeli na mnohých frontoch porážku. Vtedy každé číslo muselo prejsť schvaľovaním samotného Stalina. Ako spomína Polevoj v jednej svojej reportáži, Stalin príspevok neschválil a na jeho okraji vraj modrou ceruzou poznamenal – neaktuálne. Goebbels vtedy do sveta vytruboval, že Červená armáda už melie z posledného, že v nej bojujú už iba starci, ženy, deti a ranení vojaci. Ak by sme zverejnili, že nám už lietajú aj letci bez nôh, poskytli by sme ďalší argument jeho propagande, odôvodnil to. A tak sa príbeh o Meresievovi objavil až v knihe tesne po vojne.

Meresiev sa stal slávnym vďaka tomu, že sa stretol s Borisom Polevojom. Ešte väčšie šťastie mal, keď na neho natrafil v nemocnici profesor Terebinskij. Nikto mu už nedával nádej na prežitie, veď na podobné zranenia vtedy zomierali tisíce iných vojakov a civilistov. Vďaka nemu mohol potom dlhé roky ešte žiť, ale aj bojovať s nepriateľom. Zomrel vo veku 85 rokov na infarkt. Celkovo mal 86 bojových vzletov a zostrelil 11 nepriateľských stíhačiek. Potom pracoval ako letecký inštruktor a bol predsedom zväzu vojnových veteránov. Je zaujímavé vedieť, že jeho príbeh zaujal aj európsku aristokraciu. Dánska kráľovná mu podarovala motorový čln. V osemdesiatych rokoch, keď navštívili Moskvu španielski letci, ich kráľ po nich odkázal Meresievovi, že by mu rád podaroval v Španielsku vilu. Beznohý letec túto ponuku zdvorilo odmietol s tým, že najlepšie sa cíti doma. Ak jeho príbeh zaujal európskych kráľov a kráľovné, nevidím dôvod, aby sme si ho museli vygumovať z pamäti my.

Priemer: 4.9 (36 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama