Pregajdovaný tretí groš
piatok 06. február 2015
Počet zobrazení: 3888
Groš má v našej kultúre, v ľudovej a umeleckej tvorbe a spisbe nezastupiteľné miesto. Veď napríklad len v samotných slovenských prísloviach, porekadlách a úsloviach Adolfa Petra Zátureckého nájdeme na toto slovo až 27 odvolávok. Aj v známej pesničke jeden gajdoš za groš gajdoval. Groš je frekventovanou rekvizitou aj v mnohých ľudových rozprávkach - počnúc tým deravým až po ten posledný, ktorý hlavný a kladný hrdina venuje niekomu, kto ho veľmi - veľmi potrebuje.
Groš v našej kultúre väčšinou nevystupuje ako púhe platidlo, ale predovšetkým v úlohe ekvivalentu empatie a solidárnosti. Empatia a jej potreba sa stala v súčasnosti veľmi ˇčastým pojmom pripájaným k iným veľmi frekventovaným – demokratická, moderná, civilizovaná či kultúrna spoločnosť. A solidárnosť po slovensky znamená spolunáležitosť, spolupatričnosť, súručenstvo... (Mimochodom, cítite aj vy tú silu ukrytú v slove súručenstvo? Mňa pri vyslovení tohto slova vždy až zamrazí.)
Každý pozná rozprávku o cestárovi a jeho troch grošoch, z ktorých – ako vysvetlil kráľovi chudobný cestár: „Jeden požičiavam, jeden vraciam a len z toho posledného sa sám živím: Chovám si otca už starého a nevládneho, nuž tomu vraciam, bo on ma vychoval. Ale chovám i malého syna, tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť.“ Aj vďaka tejto rozprávke sa tri groše stali akýmsi symbolom rodinného či spoločenského súručenstva. A aj preto ma mrzí a trápi, že sa súručenstvo z našej spoločnosti začalo vytrácať.
Vďaka reformám – deformám väčšina lekárov prestala vnímať svoju prácu ako povolanie (či v tom lepšom prípade dokonca ako poslanie) a berú ho „iba“ ako zamestnanie. Gro politikov, na rozdiel, povedzme, od generácie štúrovcov, prestalo vnímať svoju rolu ako službu národu, ale ako službu sebe, svojim blízkym, známym, kamošom či spolustraníkom. Ale ani my ostatní nie sme oveľa lepší. Vďaka dôkladnému premývaniu mozgov sme časť v privatizácii grošov „pregajdovali“, ale predovšetkým sme sa všetci – alebo aspoň väčšina z nás – rozhodli starať iba sami o seba. Na nikoho sa nespoliehať a na nikoho nebrať ohľad. A nejaké tri groše? „Pche! Keďže ja nedám a tak ani neverím, že by niekto niečo len tak dal mne.“ A pokojne okrádame svojich otcov, pretože nevraciame toľko, koľko nám dávali oni, a navyše si „optimalizujeme“ odvody a dane a okrádame aj svoje deti a spoluobčanov.
Z histórie ľudstva poznáme podobné príklady: Severskí Indiáni ešte na začiatku minulého storočia nechávali svojich starcov v lese bez zbrane, iba s hromádkou raždia pri ohníku, ktorý ich ešte chvíľu chránil pred smrtiacim chladom a útokom šeliem. Čukčovia v tom čase svojich zostarnutých rodičov hrdúsili koženým lasom a Eskymáci zasa nevládnych starcov zamurovávali do ľadového iglú. Taká bola tradícia, také boli zvyky. Nepotrební, neužitoční musia z kola von. Ale treba poznamenať, že sa takéto drakonické anomálie vždy objavovali iba oblastiach, kde boli aj životné podmienky mimoriadne kruté.
Zdá sa vám to neľudské? Zvykajte si.
Hoci nežijeme v takých neľútostných podmienkach, už sme spravili prvý krok. Z toho tretieho groša sme druhým pilierom kúsok oddelili. I keď niektorí – však všetci dobre vieme ktorí – politici „ľudomilovia“ tvrdia, že z neho iba taký kúštik – kúštičok vykrojili...
Ale ja sa obávam, že kus vytrhli. A navyše ten oddelený kus – a je jedno či to bol iba kúsok či kúštičok – ten kus, čo z neho vytrhli, bol ten podstatný. Vytrhli mu srdce. A zostal iba deravý groš.
Groš v našej kultúre väčšinou nevystupuje ako púhe platidlo, ale predovšetkým v úlohe ekvivalentu empatie a solidárnosti. Empatia a jej potreba sa stala v súčasnosti veľmi ˇčastým pojmom pripájaným k iným veľmi frekventovaným – demokratická, moderná, civilizovaná či kultúrna spoločnosť. A solidárnosť po slovensky znamená spolunáležitosť, spolupatričnosť, súručenstvo... (Mimochodom, cítite aj vy tú silu ukrytú v slove súručenstvo? Mňa pri vyslovení tohto slova vždy až zamrazí.)
Každý pozná rozprávku o cestárovi a jeho troch grošoch, z ktorých – ako vysvetlil kráľovi chudobný cestár: „Jeden požičiavam, jeden vraciam a len z toho posledného sa sám živím: Chovám si otca už starého a nevládneho, nuž tomu vraciam, bo on ma vychoval. Ale chovám i malého syna, tomu požičiavam, aby mi vrátil, keď ostariem. A na treťom groši aj sám potrebujem žiť.“ Aj vďaka tejto rozprávke sa tri groše stali akýmsi symbolom rodinného či spoločenského súručenstva. A aj preto ma mrzí a trápi, že sa súručenstvo z našej spoločnosti začalo vytrácať.
Vďaka reformám – deformám väčšina lekárov prestala vnímať svoju prácu ako povolanie (či v tom lepšom prípade dokonca ako poslanie) a berú ho „iba“ ako zamestnanie. Gro politikov, na rozdiel, povedzme, od generácie štúrovcov, prestalo vnímať svoju rolu ako službu národu, ale ako službu sebe, svojim blízkym, známym, kamošom či spolustraníkom. Ale ani my ostatní nie sme oveľa lepší. Vďaka dôkladnému premývaniu mozgov sme časť v privatizácii grošov „pregajdovali“, ale predovšetkým sme sa všetci – alebo aspoň väčšina z nás – rozhodli starať iba sami o seba. Na nikoho sa nespoliehať a na nikoho nebrať ohľad. A nejaké tri groše? „Pche! Keďže ja nedám a tak ani neverím, že by niekto niečo len tak dal mne.“ A pokojne okrádame svojich otcov, pretože nevraciame toľko, koľko nám dávali oni, a navyše si „optimalizujeme“ odvody a dane a okrádame aj svoje deti a spoluobčanov.
Z histórie ľudstva poznáme podobné príklady: Severskí Indiáni ešte na začiatku minulého storočia nechávali svojich starcov v lese bez zbrane, iba s hromádkou raždia pri ohníku, ktorý ich ešte chvíľu chránil pred smrtiacim chladom a útokom šeliem. Čukčovia v tom čase svojich zostarnutých rodičov hrdúsili koženým lasom a Eskymáci zasa nevládnych starcov zamurovávali do ľadového iglú. Taká bola tradícia, také boli zvyky. Nepotrební, neužitoční musia z kola von. Ale treba poznamenať, že sa takéto drakonické anomálie vždy objavovali iba oblastiach, kde boli aj životné podmienky mimoriadne kruté.
Zdá sa vám to neľudské? Zvykajte si.
Hoci nežijeme v takých neľútostných podmienkach, už sme spravili prvý krok. Z toho tretieho groša sme druhým pilierom kúsok oddelili. I keď niektorí – však všetci dobre vieme ktorí – politici „ľudomilovia“ tvrdia, že z neho iba taký kúštik – kúštičok vykrojili...
Ale ja sa obávam, že kus vytrhli. A navyše ten oddelený kus – a je jedno či to bol iba kúsok či kúštičok – ten kus, čo z neho vytrhli, bol ten podstatný. Vytrhli mu srdce. A zostal iba deravý groš.
Reagujte na článok
Komentáre
07. február 2015, 00:55
Druhý dôchodkový pilier i s jeho obhájcami je najzrejmejším popretím rozprávky o troch grošoch, po ktorom zostáva medzigeneračná solidarita v troskách.
07. február 2015, 11:02
Kapitalizmus sa v očiach verejnosti sprofanoval a tak potreboval "všeľudovú podporu" (ochranu súkromného vlastníctva). Získal ju od takmer od jeden a pol milióna ľudí ktorých podplatil tým, že im umožnil hrať (a prehrať) na burze peniaze nás ostatných. Za 10 rokov si SR musela požičať na tento úplatok cca 6 miliard EUR.
Blogy a statusy
Najčítanejšie
Odporúčame
Brigita Schmögnerová:
Navždy v Hegerovom Kocúrkove?
Roberto Savio:
Úvahy proti proudu
Jan Keller:
Proč to táhnou Piráti se Starosty
Jan Campbell:
Vznešeně ke svému konci
Jaroslav Daniška:
Litva by mala pri Kaliningrade rýchlo otočiť
P.C. Roberts:
Jaká je budoucnost Ukrajiny
Ivan Hoffman:
Rozum z núdze. Pokrok ako luxus